utorok, 6. decembra 2011

Melódia môjho života (Dvanásta časť)

-"Ja som zlá sestra, som zlá duša a ona je tá podriadená. Ak s ňou hovoríš vlastne som to ja len sa neovládam." Víťazoslávne sa na mňa usmeje tá beštia čo ovláda mňa, mätie ma, ale seba samú si ustrážiť nevie.
-"Aha tak." Hlesnem. Som roztržitý, neviem čo skôr i utekať, či si myslieť, že stále to je len ilúzia, napriek tomu, že ona to poprela. No môžeme veriť schizofreničke? Asi ťažko.
-"Budem ťa volať Ilúzia, dobre?" Povedal som to vlastne len preto aby som sám sebe uľahčil funguvanie a komunikáciu s touto osobou-neosobou. Aspoň ju nebudem musieť oslovovať "Hejty". Niečo sa zomelie, ona sa pohne, náhle zmení pozíciu ja nestihnem ustúpiť a o malú chvíľočku cítim chladný dotyk. No tento raz to nie je dotyk rúk, je to oceľ alebo iný kov. Je to čepeľ noža. A kdeže to cítim? S poľutovaním musím usúdiť, že je to krk, tlačí mi nožom na krčnú tepnu.
-"Do riti, tak čo odo mňa chceš? Nič si nežiadala a teraz ma ideš prizabiť?" Rozosmeje sa a spolu s tým ako sa chveje jej bránica, chveje sa aj ona a teda aj nôž na mojom hrdle.
-"Chcela som aby si so mnou hral a ty si namiesto toho nazval moje lyžice podradnými a odmietol si. Mňa aj moje lyžice!" Šepkala to skoro až neľudským hlasom. Začínal som sa skutočne báť, ona bola len hrôzostrašná ilúzia čo nemá konca.
-"Tak dosť! Prestaň!" Kričím vo chvíli keď sa tlak na mojej tepne zvýši.
-"Budeš hrať na mojich lyžiciach?" Má šialené oči, ona celá je šialená.
-"..ale veď je to absurdné! Preboha, ženská spamätaj sa!"
-"Tak budeš alebo nie?" Chýba len málo aby som naozaj začal cítiť teplú životodarnú tekutinu - dokonca moju vlastnú - na svojom krku. Zhlboka sa nadýchnem (I keď je pravda, že sa mi s nožom na hrdle dýcha ťažko).
-"Budem na nich hrať, ak.." Zaškrieka.
-"Ty nie si v pozícii, v ktorej si môžeš klásť podmienky!!!"
-"A predsa ty si tá čo niečo chce, nie ja. Ak ma zabiješ, nič tým nezískaš, ak splníš moju podmienku, získaš veľa." Trochu som zodvážnel, kedysi som totižto niekde čítal, že keď prekonáme svoj strach tak on zmizne. Čo je logické. Ak svoju silnú tanatofóbiu prelomím tak nebudem mať problém odvizane konverzovať s človekom, ktorý sa ma chystá zabiť. No za tú vetu čo som práve vypustil by som si zaslúžil najmenej facku. vyjaednávať by som s nikým radšej nemal, lebo riskujem vlastný krk - a teraz je to doslovné.
Stíchla. Asi premýšľa. Počuť jej dych.
-"Fajn! Aká je to podmienka?" Povie nakoniec otrávene a nanajvýš neochotne. Ale asi tá moja nemiestna poznámka zasiahla cieľ, uvedomila si, že mám pravdu. Takže aj Ilúzie majú rozum.
-"Chcem svoju gitaru. Tú istú starú a osúchanú gitaru, moju lásku, ktorú si mi predvčerom zničila tak bezcitne a nemorálne."
-"To je to čo ti nesplním." Zasa zosilnila zovretie a pritlačila na nôž.
-"..spravila si to isté ako keby som ja tebe spálil tvoje lyžice." Z jej rozprávania som pochopil, že k nim asi má nejaký hlboký citový vzťah. -"Alebo to tak snáď nie je?!" Odvážim sa pootočiť k nej hlavu vo výraze spytujúcom sa na všetko nevypovedané.

(Ospravedlňujem sa za dlhší rozostup, bola som lenivá...)

nedeľa, 27. novembra 2011

Melódia môjho života (časť prvá okrúhla - desiata) alebo Prvé rozuzlenie

Ale ten strach.. Ľudský strach, že už nie som človek, ale len duša, že nikto ma nemôže už vidieť ani cítiť môj letmý dotyk či úsmev. To jediné spôsobuje môj neskutočný strach a úzkosť, že už ľudí nebudem robiť šťastnými. Na druhej strane sa cítim neskonale slobodný, ako nikdy. Neobmedzujú a žiadne spoločenské normy podľa ktorých sa vraj musím správať a pravidlá ktoré som síce nevymyslel, ale podľa vzoru mojich predkov ich musím dodržiavať. Zmieril som sa s osudom nespravodlivo umretého, nič iné mi neostáva. Čo môže byť horšie ako večné blúdenie po svete a tá mučivá nemoc niečo urobiť, hocičo zmeniť? Je to ešte väčšie trápenie ako hocijaká fyzická útrapa. Trpieť a nemôcť to zmeniť. Strasie ma, zrazu znovu cítim svoje telo. Pred očami sa mi rozvidnieva, zrazu je všetko živé, ja som živý, nadomnou vidím tvár tej dievčiny. Skláňa sa nadomnou a stále má ten arogantný výraz. "Vidíš? A presne toto všetko sa stane ak teraz so mnou nepôjdeš!" Zasa sme na tom námestí. Je to naše úplne prvé stretnutie. "Chceš povedať, ak s tebou pôjdem." Poviem nedobrým, zastretým tichým a vystrašeným hlasom. Gitaru pevne držím v rukách a stále som vystrašený z tej jej vízie. Je to bosorka, ja som to tušil, vedel som to a ešte som ju ani nepoznal. " Ak so mnou pôjdeš teraz, tak sa to nestane. Si si istý, že v mojej vízii si videl stále to isté dievča?" Hovorím mi zatiaľ čo ja sa zbieram zo zeme a beriem gitaru. "Tvojím osudom je zostať v rukách jednej z nás, sme sestry, dvojičky, no ona je zlá..." "Prečo by som Ti mal veriť?!" "Možno preto, že Ti poviem, že moja duša je úzko spojená s Tebou a Tvojou gitarou a jej duša tvorí absolútny opak mňa - a teda aj Teba a Tvojej gitary." "Nie, choď preč! Ty si iba ďalšia neskutočná halucinácia..." Neveril som jej ani slovo, vyzerala na chlp rovnako ako tá druhá zlá deva, čo mi poničila zmysel života... Ale táto mi pomohla vstať a jej dotyk nebol taký mrazivý a neťahala ma tak neľudsky za sebou. Nechala ma vybrať si.. Tak ako to vlastne všetko je?

štvrtok, 24. novembra 2011

Melódia môjho života (časť ôsma)

Zo stropu niečo kvapká. Popol mojej lásky zmiešaný s jej posmrtnými slzami. Sama si naplakala do pozostatkov. Zmizol popol, ostali dve lyžice. Predomnou hrobové ticho v sále preplnenej po okraj, svetlo reflektorov, kropaje potu na mojom čele. Vezmem do rúk dve lyžice čo "porodila" moja gitara. Búcham s nimi o seba, ako to najlepšie viem sa snažím vylúdiť nejaký tón, no nič, len tupý zvuk dreva narážajúceho na ďalšie drevo. Zúfalo pozerám do hľadiska na znudených divákov a chytám sa slamky. Keby nejaká bola. Reflektory zhasnú, na moje veľké potešenie nastane absolútna tma. A len v absolútnej tme miznú všetky tiene. Prestanem trieskať lyžicu o lyžicu a odídem zo scény. Načo stáť celý červený po tme na javisku?
Vybehnem z divadla. Okolo mňa je šero, také hmotné, príliš hmotné. Napätie, sparno pred búrkou, ticho. Mraky sú ťažké, visia z oblohy a čakajú na najmenší podnet aby mohli povoliť zovretie dažďa vo svojom náručí. Napätie, v hlave, v duši, v srdci, vonku.. Obzerám sa, deptám sám seba. Bojím sa každého tieňa a poryvu vetra. Nespoznávam toto okolie. Obzriem sa, už žiadne mesto, žiadna budova divadla, ani hluk. Pod nohami zrazu nemám dlažobné kocky, ale prašnú cestu no nevedie k môjmu domu. Cintorín po mojej ľavici mi napovedá, že som niekde kde to nepoznám, niečo ma tam ťahá. Napriek tomu, že sa trasiem pokračujem jedinou možnou cestou - nie, prašná steska končí na cintoríne, nerozdvojuje sa, nepokračuje. Nápisy na hroboch sú nečitateľné - uplynulo totiž príliš veľa času od dôb kedy boli navŕšené a vosk stečený na náhrobkoch dávno pohltila príroda. Všetky okrem jedného! Moje meno, je na ňom moje meno a dnešný dátum, nie, to nie. Aký je dnešný dátum? Kvapky, spustí sa dážď. Lejak. Z ničoho nič na mňa prestane kvapkať, necítim vlhkosť. Je nadomnou dáždnik? Nie je nadomnou nič! Biele bytosti bez tváre...
Počujem nebeskú hudbu, zvonkohru, zvonce, kravské zvonce, rachot, buchot, treskot, pekelný rámus... S krikom sa posadím na posteli, som doma, vo svojej vlastnej mäkkej posteli. V rohu stojí moja gitara. Živá a zdravá. Sen v sne?

utorok, 22. novembra 2011

Melódia môjho života (časť šiesta)

Na ramene som pocítil chladný dotyk neľudskej bytosti.. Začínal som o sebe pochybovať. Som vôbec normálny? A je toto skutočnosť? Človek, ktorý ledvo prežil noc, má ukrutné bolesti hlavy a keď žmurkne zjaví sa mu pred očami lyžička nemôže byť duševne zdravý. A teraz ešte aj ten chladivý pocit. Čo to je? Prečo som tu? V starom dome? Viem, že som tu už bol, ale čo ak len v akomsi zlom sne? Čo ak nejaká zákerná sila ma priviedla sem aby som bol obetovaný? Zavriem oči (áno, vidím lyžičku, ale to momentálne nie je podstatné) a pomaly sa otáčam za rukou. Klepú sa mi kolená, čo ma tam asi tak čaká? Večne studená a kostnatá ruka Smrti? "Prepáč..." Odkedy sa Smrť ospravedlňuje? Neveriacky s pomrveným obočím a vystrašeným výrazom kozliatka keď vo dverách zbadá vlka otvorím oči. ONA! Hmla z mojej mysle mizne. Celý včerajšok sa mi prehráva, pomaly, mučivo. Moja myseľ zastane na zábere zničenej gitary, pozriem na jej črepy a na ženu. Ako ozvena mi jej "prepáč" ešte stále znie v hlave. Neochotne, sledujúc môj nechápavý a zmätený výraz sa rozhodne ozrejmiť mi to súborom viacerých slov. "Prepáč za všetko čo sa stalo včera. To som nebola ja." Odmlčí sa, akoby za tým všetkým dávala dramatickú pauzu, ktorá mne padne vhod na vstrebanie toho čo povedala. "A kto to bol?" "To je teraz jedno. Mala som sen, nejakí zlí ľudia s mojím klavírom.." Láskyplne pozrie na polorozpadnuté, červotočmiprevŕtamé, no ešte stáe slušne hrajúce piano v miestnosti. "...Urobili to čo ona..ehm, ja včera s tvojou gitarou. Veľmi, veľmi ma to mrzí." Aby to všetko zaklincovala pozrie mi na krátky okamih do zmätených očí - čo ma zmätie ešte viac a potom do zeme, asi na znak hanby. Zmena, tak mala by sa volať žena (Poznámka autora: Hamlet). "A tie lyžice? Čo to malo znamenať?" Vybehnem na ňu, až neľudsky, nehumánne, negentlemansky. Ona cukne, mimovoľne o meter ustúpi a nasucho preglgne. Nervózne prešľapuje a stále pozerá do zeme. Netrpezlivo zdvihnem obočie vo vyčítavej grimase. "...Hádam mi len nechceš povedať, že si zničila moju gitaru, kvôli nejakému nevydarenému žartu?!" Naozaj kričím. Hlas mi nervózne preskočí a potom si uvedomím, po kom to vlastne kričím a prečo. Krikom nič nezmôžem, stalo sa. "Krikom nič nezmôžeš, stalo sa..." Akoby mi čítala myšlienky. "Aj ja to ľutujem, ale mám ti to dať písomne alebo čo?!" Rezignoval som. Vyšiel som z miestnosti a sadol som si na mramorové schodisko dúmajúc čo ďalej a ako ďalej.

Melódia môjho života (časť štvrtá)

Som rozladený. Celou cestou domov, po prašnej ceste a tráve vlhkej od raňajšej rosy zamyslene pozerám na dve lyžice. Ako mám preboha na tomto hrať? Ako sa to dá? Predsa to jediné na čom som kedysi vedel hrať bola gitara, ktorá už nie je. Umrela taká mladá. Kvôli obyčajnej ľudskej pochybosti a prchkosti.
Vraj prehliadka kapiel?! Aká kapela? Aká prehliadka? Ako sa tá mrcha opovažuje nás dvoch označiť slovíčkom "my" alebo čo i len pomýšľať na nejakú spoluprácu? No čo, o tri týždne tam jednoducho neprídem. Neprídem a basta. Ona predsa ani nevie ako sa volám. Nemá ma ako nájsť, ale pre istotu sa doma v ten deň zabarikádujem. A ani ja to neviem.
Neviem o nej vlastne vôbec nič, nič okrem toho ako vyzerá a toho, že hrá na klavír. Nič moc. No a ozaj, je to psychopatka. Takže nech si tam hrá sama, nech sama so svojím alteregom (ktoré nie je malé) vytvorí kapelu. Budú tvoriť dokonalý pár. Nerozumiem človeku ako je ona. Tá trúfalosť a drzosť, keď mi to hovorila, dívala sa mi priamo do očí a ani na sekundu nezapochybovala. Čo si o sebe myslí? Že je stred vesmíru? ...žena. Nápad to bol dobrý, prefíkaná, vedela ako to spraviť aby som na to myslel a aby som na to  stretnutie nezabudol. Lyžičky ako hudobný nástroj. Neprestáva mi to vŕtať v hlave, mám pocit, že sa až trasiem od snahy zistiť ako to všetko urobiť.
Zvedavosť ma pomaly premáha. Nie kvôli nej, ale skrátka chcem prísť na to ako sa dá hrať na dve drevené lyžice. Myslím, že ak ma počula hrať na gitare, tak by ma natoľko nepodcenila a nedala mi do ruky nejaké praveké perkusie. To by bola hlúpa, takto zahodiť moju znalosť a vydrilovanú hru.
Pohrávam sa s myšlienkou oklamať jej myseľ a prerobiť dve lyžice na niečo podobné gitare. Ležím v strede svojej obývačky na zemi zakrývajúc si tvár dlaňami. Fantázia pracuje na plné obrátky. V pozadí hrá gitarová hudba... V mojej mysli sa z hmly pomaly vynára obrazec, je to lyžička, ale má struny, pražce, kolíky..No jej zvuk nepočujem, vstávajúc zo zeme premýšľam. Vyrobiť, nevyrobiť? Čo ak práve toto chcela? Čo ak mi práve pre toto dala dve lyžičky? Aby som urobil geniálny objav a ja tam o tri týždne prídem, ona ma chladnokrvne zabije a ukradne mi môj objav? Som paranoidný? Čo? Kto to povedal?

pondelok, 21. novembra 2011

Melódia môjho života (časť druhá)

"Niečo ti ukážem." Tmavé a čoraz užšie uličky, do ktorých sa už nedostáva ani ruch ulice, ani vôňa čersvého pečiva, ktorá sa vždy tak lahodne šíri z rohovej pekárne. Stále ma na zápästí nepríjemne zoviera a chladí drobná ruka nepríjemného dievčaťa, ktoré ma tak bezočivo vytiahlo zo spontánne spievajúceho davu, ktorý sa okolo mňa zhŕkol keď som hral na gitare sediac na dlažobných kockách námestia. Je chladno, je stred leta, ale táto ulička je taká úzka, že slnečné lúče sa na dlažbu dostanú len v období keď je slnko presne nad ňou. Je neskoro popoludní, slnko je nízko, mimo tejto kobky istotne príjemne hreje. Začína sa ma zmocňovať strach. O chvíľu tá ulička bude taká úzka, že budem musieť ísť bokom. Najväčšmi sa bojím o svoju gitaru. V poslednej dobe, po smrti mojej starkej mi bola všetkým. Najlepším priateľom, láskou, len jej struny ma vytiahli z mučivého ničnerobenia a sebatrýznenia sa smútkom. A teraz? Moja Strunka - ako som ju rád volával - sa bozmocne oškiera o múry domu a vzlyká, plače, stoná.. A to dievča nepovoľuje svoje zovretie a nedovolí mi chytiť svoju gitaru, keď posledný krát narazí do múru a moja ruka nedokáže vyvinúť dostatočnú silu na stlmenie spätného nárazu. Gitara klesá k zemi v poslednej labutej piesni...A viac nič. Len črepy zašlej slávy a mlčanie. Chcem sa obzrieť, skloniť sa, kľaknúť si a zaplakať, no neľútostná ruka ma ťahá preč od miesta nešťastia.
Ona? Bezcitná bytosť - v mojich očiach pomaly sa meniaca na stelesnenú Nepríjemnosť a Škodoradosť - zastane. Zastane a obzrie sa. Má chladné oči, ja ich mám slzavé. "Nemala si najmenšie právo...!" Položí mi svoju druhú ruku na ústa. Ulica zatáča doľava. Vlastne je to vchod do starého domu, dlho neobývaného, akoby majitelia museli dávno náhle odísť a už nikdy sa nesmeli vrátiť. Nábytok ručne vyrezávaný a poprikrývaný bielymi plachtami. Koberec už dávno nehýriaci toľkými farbami ako pred 80timi rokmi. Cez obloky sa vkrádajú posledné slnečné lúče práve zapadajúceho slnka. Nedokážem to všetko poriadne vnímať. Nie teraz, keď som stratil ju.
Ona vybehne po mramorovom schodisku, ktoré sa vlní po oboch stranách obrovskej vstupnej haly a o pár chvíľ sa z poschodia ozve kvílivá melódia. Pohrebná pieseň - koncert pre husle, tentokrát prepísaný pred klavír. Neznie o nič menej kvílivo a pohrebne. Vrýva sa i do srdca a ja cítim, že už necítim tú neskonalú vášeň a cit. Nejaká časť mňa umrela.
No presne v tej chvíli sa nejaká nová narodila. Pomalým krokom, idúc sám proti sebe a svojmu presvedčeniu, že ona je zlá sa vydám hore schodmi na ktorých ostávajú v prachu moje odtlačky topánok. Nohami vírim prach. Na končekoch prstov, ktorými prechádzam po zábradlí sa mi zbiera chuchvalček prachu. Nadýchnem sa...
Vidím ju ako sa vo svojom oduševnení a zanietení celá vkladá do hry na starom krídle. Občas jej jeden tón vynechá a občas zahrá falošne, ale cítim z nej to isté čo ešte pred chvíľou zo seba. Nekonečnú lásku k hudbe a svojmu nástroju. Ona sa len chcela - rovnako ako ja, tam na tom námestí - podeliť s niekým o svoju vášeň.
No svojou nešikovnosťou a nedočkavosťou pritom zabila tú moju.
V rohu zbadám objekt povedomých tvarov. Puzdro na gitaru?!
Pribehnem tam a v očakávaní, nedočkavý, ruky rostrasené, otváram puzdro....
Melódia klavíra doznieva...

nedeľa, 6. novembra 2011

Čarodejnica - Nečarodejnica

Žije - prežíva - nežije v malej chyži na okraji lesa. Už dávno nikto nechodí okolo. Ona už dávno nevyšla von. Ak sa na dverách náhodou ozve klopanie nie je to poštár, ale jeden z jej najvernejších priateľov - Smrť, Záhuba alebo Osud. Rada si s nimi posedí v nevrlom tichu zatrpknutej stareny. Ona nemá čo povedať, oni nemajú nič nové, sú u nej len na medzizastávke medzi svojou lopotou, prišli si k nej len položiť svoje staré kosti-nekosti a o chvíľu budú zasa pokračovať. No i napriek všetkému ona je z nich najhmatateľnejšia. Magická, tajomná a rokmi poznačená - čarodejnica. Všetci ju odvrhli, lebo sa báli a ona sa dobrovoľne - nedobrovoľne stiahla preč aby nemusela vnímať neprajné a prebodávajúce pohľady normálnych -nenormálnych smrteľníkov. Všetci sa boja a za všetko si predsa môžu sami. To ľud si vymyslel tie nepochopiteľné báchorky o jej moci, ktorá sa napokon stala skutočnou. Najprv dohady potom prišlo prekliatie. Jej kedysi ryšavé vlasy svoju farbu dávno zmenili na striebornú a jej tmavé oči zakryl akýsi závoj. Neobyčajne krásnu tvár poznačili mnohé vrásky, ktoré majú na svedomí tak isto tí fantasmagoristickí blázni. Bola vyhnaná a zabudnutá. Nikto si nespomenie ako po nociach zabíjala v bielom rúchu pomätenej, ani ako smrteľná choroba postihla mestečko práve vo chvíli keď ona zakliala. Nik nedokáže znova rozpovedať tú historku o tom ako ušla z pekelných plameňov. A prečo? Pretože všetci tí ľudia sú mŕtvi. Jej rukou. Bývala veselým dieťaťom do chvíle kým ju oni nepoznačili rečami, nespravila nič zlé, len sa pomstila. Pomsta je predsa len krok súpera podobného rozsahu akým bola provokácia. Už nedokáže cítiť ľudsky, možno už nedokáže ani hovoriť, jej mäkký, večne smejúci sa hlas umrel spolu s jej dušou. Jej telo zostarlo.
Vonku je prítmie, okolie je  chyže je nepríjemné, živá bytosť cíti, že sa nemá približovať lebo by to mohlo byť to posledné čo by urobila. No on? Príde a zaklope. Ten zvuk je iný. Iný ako keď klope Smrť, Záhuba či Osud. Vytrhne ju to z otupelosti a trochu sa obávajúc a krivkajúc podíde k dverám. Pootvorí ich. Zakričí a jej hlas je znova mladý a veselý. Jej ruka, ktorá držala drevené dvere omladla a jej zrdce sa z kameňa premenilo na znovufungujúci stroj (aspoň na chvíľu). Objala muža vo dverách, pobozkala ho. Zavrela oči. Je to ten za ktorého sa mala vydať, ale jeho rodičia ju očiernili a vyhrali. *Posledné vzplanutie* Ak sa hovorí, že človek pred Smrťou sa dokáže naposledy s vypätím všetkých síl postaviť a urobiť posledný čin, tak je to pravda. Toto bol jej posledný čin. Ilúzia. Keď sa jej viečka opäť zdvihli, neobjímala milovaného, neobjímala nič, ona už vlastne neobjímala vôbec, kosa jej vernej kamarátky Smrte sa jej zaligotala pred tvárou a ona viac nevidela, nepočula, cítila len nekonečnú Prázdnotu, svoju Záhubu, ktorá bola jej Osudom.
Počas svojho života nebola zlá dobrovoľne, no nič z jej činov nebolo nedobrovoľné a teraz dobrovoľne-nedobrovoľne umiera pod rukami jedinej priateľky. Posledný výdych, posledná čierna slza...

štvrtok, 6. októbra 2011

La mort de l'Espoir / Smrť Nádeje

Je suis triste, parce que mon ami est mort. Il s'appelait (l')Éspoir. On dit, que (l')Éspoir meurt comme le dernier, mais ce n'est pas vrai. Je veux pleurer et je ne sais pas quoi faire. J'ai honte parce que (l')Éspoir est mort dans mes bras et je ne pouvais rien faire. J'éprouve de la tristesse. J'ai remarqué apres deux heures qu'il etait mort. Vou comprenez? 2 heures! Cette nouvelle m'a rendu triste. Je crois que la résurection est possible. Sans l'éspoir je suis plaine du deséspoir. Mais, pourquoi il n'avait pas d'enterrement chrétien? Il faut composer les poémes pour Dieu - il faut écrire des prieres á Dieu pour nous rendre notre Éspoir.

(V slovenčine to nemá taký pekný cveng, takže len takto)

sobota, 1. októbra 2011

Ahoj, ty Nikto.

Dostanem nápad. Čo takto vysť von po toľkých týždňoch zo svojej ulity? Čo tak kašlať na všetkých a všetko čo ma zožiera zvnútra a skôr než sa celé rozpadnem na milióny kúskov, ktoré potom prederavia červy posledný krát vychutnať západ slnka a úžasnú krásu tohto zvrhlého a nepekného, korupciou, politikmi a kyslými dažďami zničeného sveta? Kedysi som svoj takmer bezvýznamný život milovalo. A teraz? Cítim sa nepotrebné a aj keď fyzicky ešte nie, tak psychicky úplne mŕtve. Nemám pocit, že niekto by také stvorenie - viac už vec ako človeka - mohol mať rád. A preto som si začalo hovoriť v strednom rode. V minulosti som bolo plnohodnotné žieňa. Teraz je zo mňa hŕba trosák o ktorú sa môžete maximálne tak potknúť a zanadávať. Ale späť k môjmu nápadu. Už pár mesiacov som nevyšlo z domu, vlastne to čo z môjho domu vyšlo to bola iba práve tá hŕba trosák. A to čo ostáva? Je to posledný zvyšok osudom strápenej duše. Nie, nechcem hovoriť o minulosti. Teraz pozbieram svoje trosky, zlepím ich chemoprénom dokopy a nie celkom pripravené, no predsa odvážne vyjdem na svetlo sveta. Nikto sa neobzrie. Z počiatku mi to vyhovuje. Nikto neregistruje moju prítomnosť, no neskôr si uvedomujem, že ak o niekom nemajú povedomie iní stáva sa nikým. Nikto nemôže žiť bez toho aby o ňom vedela aspoň jeho matka. A teda sa v tom okamihu stávam Nikým. No títo ľudia - ľudia? vyzerajú rovnako zlepení chemoprénom ako ja. Všetko je sivé a slnko sa cez hrubú vrstvu smogu a ľudskej zloby už nemá ako dostať. Na obrubníku oproti mne sedí malé dievčatko - ona nevyzerá ako zlepená, ešte nie. Prezriem si samé seba a premýšľam či som hodné ešte niekedy stretnúť človeka. Či ja, to čo som sa tak dlho skrývalo pred ľudskou zlobou - no, samozrejme, že aj dobrotou, som schopné hovoriť s niekým tak čistým a nerozpadnutým ako je ona. Veľmi túžim nájsť stratený zmysel života, túžim na tvári ešte aspoň raz zacítiť dažďové kvapky alebo lúč slnka. No to sa už nikdy nestane. Pohodím plecami pričom sa mi odlepí ruka. Pritlačim si ju naspäť a pristúpim k dievčatku. "Ahoj" poviem hlasom, ktorý som už nepočulo tak veľmi dlho. No ešte stále znie rovnako zastrete a melodicky. Dievčatko sa na mňa pozrie a usmeje sa. Zrazu cítim, že niečo v mojej duši vyzdravelo. Cítim, že na líci mi niečo rozpustilo chemoprén a moja čeľusť je odhalená. Bola to slza. Musím odísť, nesmiem pri nej ostať. Príliš mi pripomína mňa. Odídem so sklonenou hlavou, už sa na ňu viac nepozriem. Vo chvíli keď sa jej otočím chrbtom uvidím pred sebou môj tieň. Tieň? Je to skôr kedysiľudská silueta s nejakými zvláštnymi výrastkami. Asi som sa zle zlepilo.  Znamená to, že vyšlo slnko. Rýchlo sa zvrtem naspäť no dievčatko tam nie je. Pozriem do zeme, no ani tá zem tam zrazu nie je. Nie je tam nič čo tam bolo pred tým. Chcem kričať, no môj hlas zlyháva. Na tvári - tvári?, mám šialený výraz. Bolestný úškľabok. Rozpadávam sa na prach, cítim ako moja koža mizne a ja pomaličky, po milimetri odchádzam preč. Umieram - tentokrát už fyzicky.
Táto smrť už nedvolí ani červom nasýtiť sa. Nedokážem byť potrebné ani po smrti.


(Prosím o delailné predstavenie si celého tohto výjavu, bude vyznievať zaujímavejšie.)

streda, 17. augusta 2011

Clémence & Marc (časť deviata)

Počujem všetko, počujem aj plytké dýchanie môjho umierajúceho otca, počujem aj Marcovo zaklínadlo. Všetko je tak ako to byť má. Aj otcova smrť bola naplánovaná. Všetko sa zbehne veľmi rýchlo, zobúdzam sa na obláčiku, no niečo ma znova stiahne dolu. Niekto vyslovil alebo si pomyslel moje celé meno. Niekto si na mňa spomenul a ja teda nemôžem odpočívať v pokoji, ale musím sa pozrieť či ten človek niečo nepotrebuje. Aspoň tak sa o tomto jave píše v knihách.
 Lenže čo ak na mňa myslí on? Marc? Čo ak je on ten, ktorého mám zničiť a otec bol len medzičlánok? Už sa mi raz podarilo zložiť ho na kolená. Lietam okolo jeho pliec, som celkom blízko a keby som veľmi chcela môžem ohroziť jeho existenciu, no myslím, že trýzniť ho bude už len moja neustála prítomnosť. Snažím sa mu šepkať niečo strašné, strašidelné. No akosi mi nič nenapadá. Možno tak: „Marc, to nie ja, to ty si zabil môjho otca! Ty si ho odsotil a po druhé – keby si neprišiel moje strašenie by bolo aj pre smrteľníka únosné, ty si to pokazil. Ty si ho zabil!“. Nikto naokolo to nepočuje, ale on sa zmieta medzi snahou riešiť to a nepodľahnúť a medzi možnosťou poddať sa. No ja myslím, že vyhrám nakoniec aj tak ja. Je príliš slabý aby ma mohol poraziť. Som duša mladého dievčaťa a navyše posilnená zlou energiou, neprekoná ma len tak hocikto.
Marc sa po dlhom a ťažkom dni, celý vysilený vracia k sebe domov, nasledujem ho, očami stále prebodávam jeho tvár. Raz sa predsa musí podvoliť. Kapitulovať. Vchádzame  - on vchádza, ja vlietam – do jeho bytu. Pekné a útulné, na moje veľké prekvapenie nijako, no možno príliš slabo zabezpečené proti dušiam môjho formátu. Žeby som mu to tu zrútila tak ako ten sklad? Nie, starý trik. Niečo skúsim. Zhodím obraz. Pôsobivé. Rozkývem lampu. Roztomilé. Pod mojím dotykom popraská zrkadlo. Telefón začne vyzváňať. A Marc? Vyzerá pokojne, toto už zrejme videl, ale možno je to len ilúzia. Možno je naozaj nervózny. „No tak čo vlastne chceš?“ „Dobrá otázka.“ Zašepkám. Zažmurkám a stena po jeho boku má v sebe zrazu dieru. Veľkú ako päsť. „Dúfam, že nemáš konfliktných susedov.“ Zasmejem sa. Už by možno aj stačilo. Prejdem cez neho. On by sa mi možno aj vyhol, ale bohužiaľ za ním je tiež stena. Ako efektne som ho zahnala do rohu. Bol by taká ľahká obeť. Rozplyniem sa ako hmla. Nemôže ma vidieť ani on, ani nikto iný, ale ešte sa nevrátim. Ostávam v jeho byte. Stále som s ním, som jeho paranoja. Ide si ľahnúť. Ľahnúť? Ako môže spať s duchom v byte? Ja by som sa bála. Fúknem. Ovanie ho studený vánok. Strasie sa, všade vládne mŕtvolné ticho. Čo bude nasledovať? Ako bude táto fraška pokračovať? Na aký ťah sa zmôže tento chlapík, ktorý dostal za úlohu dostať ma do pekla? Obávam sa, že som jeho posledným prípadom. Ďalšieho sa už nedožije, vďakabohu? Alebo bohužiaľ? Ktovie.. Možno si nezaslúži smrť, ale ja mu ju prajem. Keby nie, tak by som nebola zlá bludička. So mnou je zjavne všetko v poriadku.
Ako sa tak zamýšľam nad životom a levitujem si nad komodou v jeho spálni s výhľadom na jeho spiace telo premkne ma strach. Keď vzhliadnem k miestu kde by po správnosti malo byť, ono tam nie je. Preletím cez celý byt aj cez okolité ulice. Vrátim sa do bytu. Prepadol sa pod zem? Nie, isto je niekto blízko a niečo na mňa chystá. Ak by som mala tep, určite by bol už na kritickej hranici. Strasiem sa.
Za mnou počuť tichý zvuk...

utorok, 16. augusta 2011

Jazykolam alebo slovo s hlbokým zmyslom?


Odideologizovaný deziluzionizmus

 Dve slová, ktoré väčšina ľudí nedokáže ani vysloviť.
 Ale čo znamenajú?

 Pokúsim sa o rozbor tohto slovného spojenia (netvrdím, že lexikálne správny a postačujúci)

 Nuže, vezmime si najprv prídavné meno "odideologizovaný".

 Predpokladám, že toto slovíčko označuje niečo (alebo niekoho) čo je zbavené ideálov, čiže v tomto prípade je predpona "od" vyjadrená ako zápor k ostatku (koreňu) slova. Z čoho vyplýva, že ostáva mi ešte vysvetliť ideologizovaný.
 Podstatné meno od tohto je ideológia čo je slovo prebraté z gréčtiny označujúce sústavu predstáv, názorov a pojmov vyjadrenú v rozličných formách spoločenského vedomia (Zdroj: SCS)

 Z čoho vyplýva:
 Odideologizovaný = zbavený predstavy dokonalosti

 Druhé slovíčko tohto jazykolamu je deziluzionizmus.

 Myslím si, že v tomto prípade je dez opäť prípona vyjadrujúca zápor. Je prebratá z francúžštiny.

 A iluzionizmus?
 Jednoduché! Je to idealistický smer vo filozofii, ktorý považuje celý svet len za ilúziu (teda klam), ale pochybujem, že o tomto hovorí toto slovo.
 Ďalšie z vysvetlení je oddávanie sa ilúziám čo je už logickejšie.

 deziluzionizmus = neoddávanie sa ilúziám

 A teda výzam celého tohto jazykolamu je:

 odideologizovaný deziluzionizmus = neoddávanie sa klamom zbavené predstavy dokonalosti

 Čo z toho vyplýva? Že to nedáva zmysel ani tak ani tak.
 Čiže ak to čítate úplne stráčcate čas, lebo sa nič nedozviete. :)

pondelok, 15. augusta 2011

Spoveď schizofrenických polovíc


Sme zvláštna dvojica. Ona a ja, ja a ona, my.
 Neuvedomujeme si to, ale patríme k sebe. Naše myslenia sú odlišné i oddelené, no aj tak cítime puto.
 Na každú z nás majú ľudia iné názory.
 Dobrá a zlá..
 Čierna a biela..
 Mort a Enigme..
 Dve osobnosti, dve duše - jedno srdce, jedna osoba. Mávame s ňou ako chceme. Vlastným menom Magdaléna, no aj tak si s ňou robíme čo sa nám zachce. Je taká poddajná a taká naivná. Myslí si, že sme pre ňu prínosom a že ona si nás len vymyslela, no nie je to tak.
 My sme v nej a ona sa už pred nami nemôže brániť.
 Aj teraz si myslí, že to píše ona, ale nie.
 Prekvapivé. Ak nám človek podá prst - vezmeme mu celú ruku.
 Sme zohratý pár. Také vysnívané, ňou vytvorené a dokonalé. Také aké ona nikdy nebola, nie je a nebude - bez nás.
 Aké krásne je byť šialenstvom v hlave niekoho iného. Je úžasné sledovať to č sa v nej deje.
 Najprv milá, zlatá slušná a potom?
 Hrozná. Nenormálne odporná a drzá.
 Keď si predstavíme, že za to môžeme jednej z nás to je ľúto no druhá sa len psychopaticky smeje.
 Radšej si s ňou nič nezačínajte, ani s ňou nehovorte. Aj tak by sme to boli len my, ku ktorým by ste sa dostali.
 Jej pravá podstata už umrela, už nie je. Neexistuje ako Magdaléna.
 To je smola aj keď, o nič ste neprišli. Nebola až taká úžasná ako my.
 Tak? Čo myslíte? Oplatí sa byť nefyzickým šialenstvom trýzniacim niečie telo zbavujúce ho vedomia a svedomia?
 Alebo snáď sme až moc kruté?

sobota, 13. augusta 2011

Inšpirovaná = Posadnutá


Bola tu. Sama, nikoho nepoznala, nepoznaná a neznáma. Až jedného dňa uvidela jeho.
 Dokonalý chalan s dokonalými názormi úplne sa zhodujúcimi s tými jej. Chcela sa o ňom dozvedieť viac, chcela ho spoznať, byť k nemu bližšie. Stretávala sa s ním na ulici a často jej myšlienky zalietavali k nemu. Ako by to riešil? Čo by povedal? No stále jej to nestačilo. Začínala ním byť posadnutá.
 Dúfala, že si ho len nevymyslela, nevybájnila. To by ju zabilo.
 Alebo by sa zabila sama.
 Bála sa povedať o ňom priateľkám, bála sa toho, že ju vysmejú, že jej symbol dokonalosti bude len akousi fatamorgánou.
 A ničím iným ani nebol.
 Ako sa neskôr zistilo ona bola posadnutá vidinou niekoho kto neexistoval. Skončila so zvieracou kazajkou, strápená z lásky k preľudu.
 A pritom ho tak ľúbila, ale je možné mať rád niečo čo nie je? Niečo nemôžné?
 On ju utešoval aj naďalej, aj keď bolo dokázané, že neexistuje stále sa jej prihováraj a tíšil ju.
 Pomáhal jej a bol s ňou aj vtedy keď už všetky svetlá zhasli a
 ona sa nemala s kým porozprávať. Bol jej bratom, priateľom..
 Všetkým. Zbožňovala vzduch, ktorý dýchal aj zem po ktorej chodil.
 Bola blázon a za to mohol on. Bez štipky sebaúcty a sebadôvory. Ľutovala sa, plakala, smiala sa a on bol vždy s ňou.
 Nikdy nič nepovedal a predsa jej pomáhal viac ako doktori.
 Posadnutá, nechcená, odvrhnutá...
 Ľúbiaca, neľúbená a predsa šťastná..
 Žijúca-nežijúca vo vlastnom svete, kde necíti ani hanbu ani nenávisť k ľuďom čo ju už považujú len za tieň toho čím bola kedysi.

 A keď hrobár zakryl jej hrob poslednou lopatou hliny, bez svedkov čo by plakali nad jej smrťou, on umrel s ňou. Jeho dokonalosť po jej smrti nemohlo sláviť už žiadne ľudké oko.
 Ani smrť ich nedokázala rozdeliť.

 (Písané s istou dávkou nadsázky a preháňania. Prosím brať s rezervou)

štvrtok, 11. augusta 2011

Rozhovor dvoch bláznov


-Je taký sympatický! Ale stále nič nehovorí. Prečo?
 -To neviem. Čo myslíš?
 -(Nakláňa hlavu) Stále len kýve hlavou do strán.
 -Áno, ale občas otvorí ústa, no nič nepovie. Otvorí ich presne vtedy, keď chceš niečo povedať ty.
 -Je to čudák.
 -(Zdvihne k nemu ruku) Pozri! Tiež mi podáva ruku!
 -(Veselo sa smeje) Áno, aké milé!
 -(Končekmi prstov sa dotkne prstov druhého chlapíka) Možno budeme kamaráti.
 -To by ste mohli byť. Boli by ste pekný párik.
 -Jeho prsty sú ľadové a tvrdé. Čo to sním je? Čo ak je chorý? (znepokojený tón)
 -Ja neviem! Mali by sme mu pomôcť! (Prikročí k nemu) Asi má nejakú zimnicu. (Odmlčí sa) No čo ak je šialený?
 -Nenazývaj ho predomnou šialeným! Je skvelý!
 -Nikdy ti nebude môcť poskytnúť teplý dotyk kým bude takýto zmrznutý. (Tvárou sa priblíži chce ho vidieť z bližšia)
 -Viem, viem. Alarmujúce. Musíme ho vziať k lekárovi! (Skoro až kričí)
 -(Prihovára sa mu) Pôjdeš s nami? (Chce sa dotknúť jeho tváre, no narazí len na chladné sklo.)
 -Pomoc! On je v nejakej sklenenej krabici! Pomoc!
(Do miestnosti vstúpi doktor)
 -Prosím, Doktor pomôžte! On je uväznený v skle!
 -(Do vysielačky) Prineste zvieraciu kazajku. Pane, upokojte sa. O kom to hovoríte?
 -Vy ho snáď nevidíte? Je tamto! (Ukáže na "sklenenú krabicu, uvedomí si, že aj ten chlapík ukazuje naňho)
 -Pane, hovoríte o svojom odraze v zrkadle? (Nakloní hlavu)
 -To nie som ja! To nie som ja! (Opakuje zmätene a búcha si päste o zrkladlo. To napokon pukne a rozletí sa po podlahe rozbité na tisícky kúskov. Pacient sa hystericky rozkričí, druhý začne behať okolo a plakať.)

pondelok, 8. augusta 2011

Čo je v útrobách? alebo Reportáž z mojej cesty do podzemia

Historické centrum Žiliny poznám už od svojich prvých krokov. Tu je pracovisko mojej mamy aj môjho otca , a tak som si žilinské centrum užila v každom ročnom období. Vždy ma fascinovali zvončeky na Radnici, ktoré zvonia bez toho, aby nimi niekto hýbal. Ako malá som si myslela, že sú tam škriatkovia.
"Štvorcové" námestie bolo vždy plné terás a ľudí, ktorí v piatok nechceli zostať len tak sedieť doma. 
Keďže som nikdy nebola nejako extra veriaca, nezaujímala som sa o veľký kostol stojaci na jednej strane námestia, ktorú som požívala len veľmi zriedkavo. Nevedela som o kostole prakticky nič, ale nemala som ani nejakú potrebu ísť tam. Pri jednej prechádzke mestom som si všimla, že od námestia sa do kostola vôbec nedá dostať. Dlhšiu dobu mi to vŕtalo v hlave, no nakoniec mi to prišlo nepodstatné a jednoducho som to vypustila. 
V spomienkach som sa na to miesto vrátila až nedávno, keď nám pani učiteľka dala za úlohu napísať niečo o Žiline.
Nenapadlo ma nič lepšie, len sa tam ísť pozrieť. Od mojej veľmi nábožensky založenej starkej som si zistila aspoň názov kostola, aby som nevyzerala ako úplný "antikrist", a rázne som vykročila. Obišla som budovu podľa pokynov môjho tatina a 
s očakávaním som zazvonila. Vo veľkých dverách sa objavil muž oblečený v hnedom habite, previazanom bielou šnúrkou. Zbežne si ma prehliadol - rovnako ako ja jeho - a spýtal sa ma, čo chcem. Odpovedala som: „Potrebovala by som vedieť niečo o kostole. A mohli by ste mi neukázať aj katakomby, ktoré sú vraj spístupnené.“
Keď počul slovo "katakomby", zachmúril sa, ale vzapätí ustúpil z brány a povedal:,,Toto je areál kláštora kapucínov, musíme sa pohybovať potichu a svižne."
Prikývla som a vošla som dnu. 
,,Pustíte ma aj do podzemia?“ spýtala som a nechcela som, aby to znelo príliš nadšene.
Kráčal ďalej, ani sa neobzrel. Pobiehala som za ním. Zrazu zastavil pred dverami s veľkou kľúčovou dierkou, z ktorej viseli staré mosadzné kľúče. Presne takýto zväzok mal zavesený na opasku. Pomyslela som si, že možno mám šťastie a stretla som sa so správcom kostola.
,,Ten referát chceš o kostole alebo o katakombách?"spýtal sa znenazdajky. 
Jeho otázka ma prekvapila. Mala som pocit, že som mu nepovedala, že to bude referát. 

,,To je vlastne jedno,"odpovedám. A vzápätí dodávam:,,Radšej o katakombách. Znie to zaujímavejšie.“
,,Tak dobre," odvrkne, akoby čakal, že poviem práve to druhé.
Tuším, že toto nebude obyčajná návšteva. Okamžite, ako otáča kľúčom v zámke, cítim, ako ma ovial studený vánok, no bolo to zlovestnejšie.
,,Musíš sa držať tesne za mnou," povie mních šeptom:,,mohla by si sa tu stratiť. To by si predsa nechcela.“
Len čo to dopovie, usmeje sa, ale v jeho úsmeve je niečo neúprimné. Vchádzame do tunela bez okien a svetla, bez baterky, no i bez pocitu klaustofóbie. Naše kroky sa takmer neozývajú, no v diaľke aj tak počujem vravu. V prvom momente som si spomenula na podzemnú omšu - to som hneď zamietla.
Čo ak ma ten mních vedie do záhuby? Čo ak sú tam dole desiatky detí a turistov, ktorí sa tiež chceli prísť pozrieť do podzemia, no už nikdy neuvidia denné svetlo? Zatiať, čo moje myslenie boli zamestnané úvahami, len tak zo zvyku som vytiahla mobil. Zhrozila som sa, keď som zistila, že nemám signál. 
Mních sa neotočil ani nespomalil, ale povedal:,,Neboj sa, sme v podzemí. Tu zákazníkov nemajú ani ružoví, ani oranžoví, ba ani modrí."
Zasmiala som sa, lebo som okamžite vedela, že myslí mobilných operátorov. Ako sme kráčali ďalej, moje srdce naberalo väčšiu a väčšiu rýchlosť. Myslela som si, že o chvíľu zvriesknem. Potlačila som to a zahryzla som si do jazyka. Dva metre predo mnou sa mních začal zmenšovať. Pozerám, idem si oči vyočiť. On naozaj klesá! Moja bujná fantázia si spomenula na eskalátory. Uškrnula som sa. Čakám, opäť beriem do ruky mobil a v jeho mihotavom svetle vidím, že sú tu naozaj schody. Trochu neisto schádzam dolu a tu sa už hneď za kapucínom ocitám v obrovskej vlhkej miestnosti so zdobenými stĺpmi. Je prázdna? Moje oči si pomaly zvykajú na tmu a teraz neviem, či sa mi to len sníva alebo naozaj vidím jaskynné bytosti.
,,Č-č-čo to je?" vykoktám zo seba.
"Dúfam, že vieš udržať tajomstvo!" povie opatrne. ,,Netušil som, že sa ti ukážu. Sú to bytosti, o ktorých by nemal vedieť nikto okrem najvernejších členov kláštora a nášho predstaveného.
Bože môj, čo bude teraz so mnou? Kto je to? Sú dobrí? Zlí?
Mních pokračuje:,,Sú to mestskí záhradníci. Odroda trpaslíkov. Potomkovia sirôt, ktoré kedysi dávno nestihli prejsť až do Budatína a uviazli v temných chodbách katakomb. Ich zrak a telá sú už natoľko prispôsobené týmto podmienkam, že keď niektorý chcel odísť, my sme mu nebránili. No keď vyšiel na slnko a...“
Nedokončil, len sklonil hlavu.

Nemohla som to predýchať. Nevydala som zo seba ani hlások.
,,Čo si si myslela, kto sa stará o mestskú zeleň?"
Nad touto otázkou som sa nikdy nezamýšľala. Cestári sa starajú o cesty. Smetiari o smeti. Ale kto sa stará o zeleň?
,,Dokážu sa rozprávaťso stromami, a preto zabudli hovoriť našou rečou. Vždy, keď v Žiline vyrežú nejaký strom, zomrie jeden z nich. My tu máme takú aktuálnu štatistiku žilinského výrubu," uškrnie sa.
Už si nepamätám, ako som sa odtiaľ dostala, ale bola som naozaj šokovaná. Mních mi zakázal o tom hovoriť, no ja si myslím, že je to dôležité. 
Necháme bytosti, aby sa starali o to, čo my ničíme a nezáleží nám na tom?
Nie je to trochu pritiahnuté za vlasy?


Lakomec

Ako spoznáme pravého lakomca?
Poznáme dva typy pôvodu lakomosti. Oba majú korene v detstve lakomosťou postihnutej osoby.

Prvý prípad je, že lakomec je od detstva hýčkaný a je oňho dobre postarané. Nikdy nemusel nič robiť a až do staroby má krásne hebké ruky neskazené jazvami alebo inými znakmi po fyzickej námahe. Dedil veľa peňazí. Jeho rodičia sa zabili buď navzájom z nenávisti alebo z lásky k peniazom toho druhého. Jeho detstvo bolo ničom. Chodil z internátu do internátu a nevyrástlo z neho nič viac ako usmrkaný rozmaznaný fagan čo nič nevie.
Jediné čo v detstve dostával namiesto lásky boli peniaze. A keďže jablko nepadá ďaleko od stromu, láska k peniazom sa z jeho matky a otca preniesla aj naňho ešte v koncentrovanejšej forme. Preto peniaze teraz ani neinvestuje ani s nimi nehazarduje, len ich drží zavreté v skrinke a čaká kým mu ich nesprederaví čas alebo červy. Myslím, že sa to stane jedného dňa vo chvíli, keď umrie sám, pretože jeho rodina ho opustí, a pochovajú ho aj s truhličkou – jeho jedinou a najvernejšou priateľkou a láskou.

Druhý prípad je lakomec pochopiteľný alebo takzvaný prirodzený. 
Tento typ človeka sa narodil ako pohrobok, lebo jeho otec bol pijan a za výtržnosti mu odťali hlavu dva dni pred jeho narodením.
Jeho mama bola maličká a staručká. Umrela keď mal pár rôčkov. Odvtedy žil ba priam len prežíval celkom sám. Na ulici kde musel často žobrať o kúsok jedla. No jedného dňa si ho všimol zbohatlík, ktorý mu pošepol návod ako sa obohatiť (netvrdím, že bez kradnutia). Nemôžem sem teraz napísať ten návod, pretože by sa lakomci stali zo všetkých z vás, ale on to do bodky splnil a naozaj zbohatol.
Svoje peniaze ukladá do banky – nie do truhličky – no ani on nepožičiava.
Len občas si niečo kúpi. Najčastejšie sa ešte väčšmi obohacuje. No je to človek citlivejší ako lakomec prvého typu, pretože vždy keď vidí na ulici dieťa, ktoré nemá čo do úst spomenie si na seba a dá mu aspoň dva centy čo má vo vrecku. Aké veľkorysé. 
A prečo ani on nerozdáva peniaze? Pretože ani jemu nikto nikdy nič nedal a on si to všetko musel vytrpieť a začať od nuly. Všetko dosiahol svojou pracovitosťou a silou. Jeho peniaze zdedia jeho deti a manželka, pretože nechce aby skončili ako on, ale do jeho smrti nič zo svojho budúceho dedičstva neuvidia. Preto je registrovaných veľmi veľa násilných útokov na tzv. prirodzených lakomcov.

piatok, 5. augusta 2011

Hrdinskí Hrdinovia hľadajú Higgsovu kvantovo nezozlíšiteľnú časticu zvanú bozón

25. to začalo, hneď ráno vyrážame zo Žiliny a ja ešte ani len netuším čo sa stane, nemám ptuchy akí tam budú ľudia a či ma vezmú medzi seba. Stále sa obávam svojej divnosti alebo nechápavosti a netolerancie ostatných. Po ceste, aj napriek prítomnosti 4 navigačných systémov, trikrát zablúdime. Adrenalín v mojej krvi je na kritickej úrovni kedže je 16:00 a my sme tú chatu ešte stále nenašli! zablúdili sme na nejakú inú a tam nás naviedli na správnu cestu. Vystúpim z auta, všade veľa ľudí a ja som zmätená, nikde nevidím Aliu (Barborku) a telefón mi nedvíha, no ľudia sa mi javia čoraz priateľskejší i napriek tomu, že tam len tak stoja a smejú sa medzi sebou. Moja snaha o to byť nenápadnou stroskotáva na mojej nešikovnosti a hlučnosti sprievodkýň. Juch! Príde Alia aj s Hankou a moja mamina sa vydá na strastiplnú spiatočnú cestu do toho hnusného smogom vraždeného mesta. 
Vystojím si rad na konci ktorého je nejaký pološedivý ujo s veľa papiermi pred sebou (ďalej zvaný VB). Keď ma nejakí junáci pustia pred seba v rade som vybavená skôr a teda sa odoberám na izbu s magickým číslom 202 za sprievodu môjho neskôr milovného oddielového vedúceho Eiffela. Snažím sa aklimatizovať sa a tak si zručne vybavujem posteľ na poschodí (čo sa mi neskôr oplatilo, lebo sa po nej nikto neváľal, lebo sa im tam nechcelo liezť). 
Večera - čas na vybalenie - Noc osudu
Všetko je krásne, magické, vedúci majú dlhé plášte, hudba ten dojem dotvára. VB sa snaží poeticky rýmovať, no niekedy mu to veľmi nevychádza. Všetci sa odoberú so svojimi Vládcami a len my, noví ostávame. List osudu si ťahám úplne prvá, je to česť, ale aj štipka strachu. VB tvrdí, že ak veríme v to, že si vytiahneme to čo chceme tak sa to stane. Oheň! Vyhovujúce. Skupinku planúcich ľudí som našla na prvý šup, boli totižto najbližšie. Svoj list osudu som ani nemala poriadne v rukách, keď mi ho už zobral človek, ktorého vlasy ma desili a pred ktorým nás VB varoval. Prvýkrát som sa cítila zúčastnene keď mal môj hlas pomôcť rozhodnúť o človeku, ktorý bude náš svet nasledujúce dni viesť. Nechcela som hlasovať, je to príliš veľká zodpovednosť pre človeka čo je v tom svete 10 minút aj s botami. Je rozhodnuté - Filip. Aspoň viem na koho sa mám obracať keď budem niečo potrebovať. Prezývky, vlastnosti, nestihnutá diskotéka (alebo to bolo druhý večer? Neviem, akosi sa mi to všetko zlieva dokopy.)
Prvý deň si veľmi dobre pamätám, ostatné hry cez ostatné dni nie sú také jasné. 

Osady
Explikácia: To sú také veci, územia na ktorých z blata, hliny, listov a šutrov urobíte niečo v čom sa dá sedieť, bývať a dá sa to nazvať tímovou prácou celého sveta. 

Balkóny
Explikácia: To sú také veci čo vyčnivajú z izieb do vonkajšej strany... Ale nie. Prečo to spomínam? Pretože väčšina mojich spomienok je v mojej hlave ukotvená s pocitom, že balkónové zábradlie mi tlačí na žalúdok pretože som prevesená smerom dolu aby som videla čo sa tam deje. "Ako môžeš povedať, že nebo je fenomenálne, keď sa aj tak stále pozeráš na nás?" (Rado) ..Asi tak nejak. Z toho balkóna mal svet úplne inú farbu, videla som ľudí z iného uhla pohľadu a všetko bolo úsmevné.
 
Higgsov bozón, Schrodingerova mačka, sendviče, Rudovia, patkáne a kraby
Vlastne som až do dnešného popoludnia netušila čo je to Higgsov bozón, ani teraz v tom nemám veľmi jasno, ale priznajme si, že je vtipné keď hŕstka zo 6teho oddielu stojí na už spomínanom balkóne ukazuje na čiernu mačku a kričí "Aha! Higgsov bozón na Schrodingerovej mačke!" A všetci sa smejú, eufória sa šíri vzduchom a vstupuje aj do ostatných. Nie je možné nesmiať sa. 
"Choďte do kuchyne a spravte tousty sendviče!" Tak znela pošla od Barborky pre Doda, Thea, Victora a spol. Prúser bol v tom, že oni tousty nejedia a nechápu ako si žena môže toust pomýliť so sendičom. Veľa smiechu - no bez sĺz to tiež nešlo. 
Špeciálne chcem veľmi poďakovať za veľkú dávku smiechu Rudovi (Tomáš Čekovský). Na Teba sa stačí pozrieť a už sa smejem. Na tej fotke s vrecom ovčej vlny som sa haluzila asi 7 a pol minúty. 
Patkáne a kraby za ktoré môžu (ako inak) tiež chalani. Predstavte si situáciu - sedíte v malej izbe natlačení ôsmi. Šiesti z toho sú rodina a traja Francúzi. Ja a Hanka na seba len kukáme lebo nechápeme.. A v tom sa rozletia dvere a do izby sa vrútia štyri kraby! Vôbec netuším či sa mám smiať, kričať, plakať alebo sa rozbehnúť a mať hysterický záchvat, ale keďže medzi tými štyrmi krabmi je vyššie spomínaný Rudo musím sa smiať. Prejdú cez izbu k oproti stojacim blakónovým dverám a o pár sekúnd po nich nie je ani chýru ani slychu. Skrátka patkáne!

Západ slnka na Zlatom vrchu
Jeden z najsilnejších zážitkov vôbec i keď som ten západ nakoniec nevidela. Tá panoráma a ten pocit, že som to zvládla. Decká radosť z válania sa po tráve dolu kopcom. Tie sudy nemali chybu. Vďak večný tomu, kto ma ukecal aby som sa tiež zgúľala. Opäť je namieste hovoriť o eufórii a spontánnosti. 
Po ceste naspäť - Kačena, Danka a rozhovor o hrôzostrašných veciach. A to ako Mort prekonala samú seba a strach z tmy. Trikrát opakované rozprávanie (Samo)vraždy a vždy nový fanúšik, baterka čo bliká. 

Diskotéky
Skákanie, fučanie, vydýchavanie, traumatický zážitok a predpoklad úpadku hudobného vkusu dnešnej mládeže.

Snemy
Dramatické a silné. Spolupatričnosť čo vládla na každom sneme pri spievaní hymny bola priam na duchu obohacujúca. A možno si to len nahováram.. No Adiemus a Občas nefúka vánok sú pre nás všetkých isto "hudobnými ikonami" tohto tábora (nehovriac o Den je krásní alebo Snikersoch).

Nočné a iné hry
Ja osobne som zažila dva a pol nočnej hry. Prvá (Strašidelný hrad) by bola super keby som nebola 20 minút zavretá s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi v topánkárni. 
V druhej som sa cítila neobyčajne dôležito, lebo sme mali pomáhať Elementom i keď sme medzi nich nepatrili (niektorí). To bola úplná smrť pre moju nyktofóbiu. "Snáď" 
A čo tá posledná polovica? No, to bola snaha uchrániť chorú Elementku, ktorá zlyhala na mojom pomalom dopínaní, bohužiaľ to skončilo zavretím v kúpeľni.

Seansa 
Rovnako niečo čo ma poznačilo. Toľko ľudských osudov a trápení a predsa všetci vyzeráme byť v pohode. Je to zlé, kkam sa tento svet rúti?! 


Stavím sa, že polovica ľudí sa nedočítala až sem, pretože moje impresie nie sú veľmi pútavé a zaujímavé. Nemôžem popisovať všetko, lebo by som tu bola do zajtra, ale chcem veľmi pekne poďakovať niektorým ľuďom. 
V prvom rade - Barbor - Ty si človek vďaka ktorému som spoznala iných skvelých ľudí, som veľmi rada, že som Ťa mohla vidieť. Veď ty vieš.. Naša Dostojevského chvíľka a Vladimír!

Hanka, Danka - Spolubývajúce moje dve drahé, snáď sa ešte uvidíme. Ďakujem.. 

Dodo - Prosím ťa, nerob svojej sestre zle..  Inak si fájn :)

Kačena, Klaudia, Hilda - Ja som to už hovorila Kačene, že hneď ako som Vás tri prvýkrát videla som vedela, že vy ste tie, ktoré to tam ťaháte a udržujete tem tú správnu atmosféru.
 
Župnikovci - Ste strašne zlatá rodina, o to viac, že ste Parížania. Hlavne ostaňte takí akí ste, nič nemeňte, pretože takto je to skvelé...

Filip Čeko - Najlepší vodca, nevadí, že sme nevyhrali. Vážim si Teba a Tvoje silné nervy, ja by som Draka pri jeho správaní už dávno zabila. 

Tomáš Čeko - Ak si to čítal tak vieš. Teba poznám len z rýchlika, ale na kraby sa nezabudne.
 
Zvadovci - Máte obaja úžasné vlasy. ;)

Alex, Denis, Drak, Rado, Filip, Bifťo a ostatní, ktorí povedzme, že vybočujú z normy.. - Čo by to bolo bez vás?  Vo väčšine mojich zážitkov figuruje aspoň jeden z Vás. Vďaka..

Eiffel - Ty si ten, ktorého som videla ako prvého keď som prišla a ktorého som si veľmi obľúbila. Si ten najlepší oddielový vedúci akého sme mohli dostať.

Ervin - ..Aj tak by som Ťa za otca nechcela. No ako učiteľ a vedúci si úžasný.

Rybka - Vládkyňa Ohňa, ohnivá Rybka. Ďakujem za všetko.

Kubík - Pri tom ako toto píšem mám slzy na krajíčku, proste Tvoja tvár vo mne vyvoláva tie sentimentálne spomienky a to značí len jedno, naozaj si prirástol k môjmu srdcu a si zárukou srandy. Prosím, nikdy sa nezmeň. Vďak..

A ostatní nespomenutí, nemyslite si, že o Vás neviem. Len už nie je čas a ani dostatok slov na vyjadrenie všetkých mojich pocitov. Som neskutočne šťastná, že som s vami mohla byť a zdieľať 11 dní môjho života. 

nedeľa, 24. júla 2011

Clémence & Marc (7. časť - Zobúdzam sa na obláčiku.. )

Prebúdzam sa na snehobielom priestranstve, som si istá, že to nie je nemocnica. Je to nebo? Raj? Vstanem zo zeme a obzerám sa okolo seba. 
„Vyšlo to! Áno! Vyšlo to!“ 
Začnem tancovať oslavný tanec. Cítim sa byť voľná. Nič v mojom vnútri ma neovláda.
„Nič, vôbec nič. Žiadna Entita.“
 Zhlboka sa nadýchnem, no úsmev na tvári sa mi vo chvíli zmení na šialený úškľabok, mäkký obláčik pod mojimi nohami sa začína meniť na temnotu a božské ticho na utrápené výkriky ľudských duší smažiacich sa v kotloch pekla ako hranolčeky.
„Niee! To niee! Tak dosť!“
 Niekde na polceste pri páde do veľkého pekelného kotla mi v hlave zaznie ten známy temný šepot „Nerozlúčila si sa s otcom a ja to tak nemienim nechať. Každú noc ho budeš musieť navštevovať aby si vyrovnala svoj dlh. Tak urobíš to?!“
 Nič iné mi ostáva, mlčky prikývnem a potom sa znovu zobudím na mäkkom obláčiku, no už je tma, nebeské lampy sú rozsvietené. 
„Kedy?“
 Pomyslím si, všimla som si, že odkedy je to vo mne nemusím nič hovoriť, iba myslím a Ono ma to počuje. „Hneď!“
 Letím dlhou chodbou, niečo ma nadnáša a zrazu, vidím budovy nejakého veľkomesta z vtáčej perspektívy, je to krásny pohľad, no ťahá ma to do inej časti mesta, do akejsi ošarpanejšej a temnejšej. Už som si istá, mám vstúpiť do starého skladu.
 „Tak tu žije môj otec?“
 Posmutniem, je nepekné vidieť ho žiť takto, keď v Belgicku mal všetko čo si želal. Chcem sa k nemu rozbehnúť a objať ho, ale nejde to. Nedokážem sa rýchlo pohybovať, moje nohy sa nemôžu dotknúť zeme. Nič necítim, všetko je tiché a tmavé. Nedokážem ani rozprávať na hlas a tak len šepkám. 
„Tati! Tati! No tak poď!“
 Myslela som si, že keď ja nemôžem ísť za ním tak on by hádam mohol prísť ku mne, ale asi nie. Asi vyzerám veľmi hrozivo, stojí tam ako zamrznutý. A tak sa snažím zakričať aby videl, že sa mu len nesnívam, ale namiesto môjho hlasu sa ozve vietor, silný poryv rozbije všetky okná a potom odfúkne aj mňa.
Zasa sa zobúdzam na obláčiku. Takto sa to opakuje mnohokrát, nedokážem určiť ako dlho k nemu chodím no raz sa stane niečo zvláštne. V sklade nie je sám. Je tam niekto, kto zo mňa nemá strach, niekto, kto je odhodlaný zastaviť ma. Teraz sa začínam báť ja a to je zlé. Ak sa duch niečoho bojí musí to byť len exorcista alebo človek čo vidí mŕtve duše bez toho aby si to ony samy žiadali.
Prižmúrim oči, veľmi sa snažím nenaštvať sa a nezabiť ho, pretože sa počas môjho pobytu na tom bielom mieste veľa zmenilo, moja biela duša akosi zmizla a nahradila ju Entita a je mi dobre. Cítim sa slobodnejšie. Robím strašné veci, ale necítim vinu. Už som sa naučila aj pohybovať po vonkajšom svete, je to super keď ma nikto nevidí a boja sa ma. A otec? Je úplne strhaný, na prášky.
A teraz tento mladík! Vlastne popri otcovej vynervovanej a už čoskoro aj šialenej tvári vyzerajú všetci mlado.
Priplachtím až k tomu pánovi a snažím sa byť zdvorilá. Aspoň kým ho zabijem. 
„Kto ste? Načo ste prišli?!“
 Vzduchom sa šíri hrôzostrašný šepot. Na jeho tvári nevidno veľa zdesenia, asi niečo takéto už zažil. A tak mu niečo ukážem. Rozbijem silou mysle všetky žiarovky, ktoré ostali v miestnosti, v rohu šteká pes. Hups, už akosi.. nešteká. Asi spí. Začnem sa hororovo smiať, lietam okolo nich, počujú ako ich míňajú moje rozlietané vlasy, ako moje kolenné jabĺčka narážajú do seba. Zasa stojím tesne pred nimi, pozriem na strop – tiež to automaticky urobia. Medzitým sa vyparím. Svitá.
Zobúdzam sa na bielom obláčiku... 

sobota, 9. júla 2011

Clémence & Marc (5.)

Je to zasa horšie, bojím sa, že sa budem musieť uchýliť k tomu najhoršiemu činu. Asi skončím svoje trápenie, lebo s tou ťarchou čo nosím sa nadá ďalej stáť rovno, moja povesť utrpela, moja psychika a rovnako aj moje telo. Schudla som, oči mám vpadnuté, kolená sa mi podlamujú. Mávam záchvaty eufórie aj absolútnej ľahostajnosti voči okoliu. Nie je to dobré, ako povedal aj doktor, ale nič sa nedá robiť. Ani najťažšie lieky – ani ten humus mi nepomáha. Matka je zúfalá, otec o tom nevie. Ostáva mi len skončiť trápenie nás všetkých.
Vybehnem na poschodie a vletím do svojej izby, spoza zrkadla vyberiem svoj denník a za stavu ešte relatívneho pokoja duše ho otváram a len s hrôzou sledujem čo všetko to druhé moje ja písalo keď som nad telom nemala moc. Ktovie, možno by som sa mala zmieriť s tým, že už nemám jednu dušu a všetko by bolo fajn, ale neviem či sa to dá. Je ťažké deliť sa ešte aj o vlastné telo s niekým iným.
Roztrhané strany, spúšť z mojich myšlienok. Ono to úplne zdehonestovalo všetko čo som kedy napísala a čo som si kedy myslela. Ono ma to nenávidí a chce aby som umrela? Nie, ak by To to chcelo musel by to byť naozaj démon, pretože ak je to blúdiaca duša ako som doteraz predpokladala tak tá by bola len rada ak by našla niekoho u koho môže prebývať, ale toto. To nie.
Zo stredu denníka vytrhnem dvojstranu. A ešte jednu. Nie, tá druhá je zbytočná, tá by šla otcovi. Založím ju naspäť. Vezmem pero a začnem písať:
„Mami,
prepáč, ale toto je už naozaj nad moje sily, dušu mám roztrieštenú a je ťažké s tým žiť. Nedokážeš pochopiť ani vyliečiť moje pocity a ja Ťa nechcem a nebudem viac trápiť. Prosím, nemysli si, že si bola zlá matka – vôbec to nie je Tvoja vina. Proste, niekto si asi myslí, že ja by som v tomto živote nemala žiť šťastne a bezbolestne. Mám ťa veľmi rada a navždy budem dozerať na Tvoje počínanie tu na zemi. Ktovie kam sa poberiem.

Zbohom,
                           Tvoja milujúca dcéra Clémence“

List starostlivo poskladám a vložím do obálky, ktorú vytiahnem zo zásuvky v otcovej pracovni. Všetko je tam zapadnuté prachom, otca som nevidela ani nepamätám, keby som nemala fotky ani neviem ako vyzerá. Smutné. Nehlučne zbehnem dolu po schodoch a obálku s nápisom „Pre mamu“ položím na jej nočný stolík. Teraz nie je doma, asi zasa niečo vybavuje.

Som si istá, že to bude fungovať. Ľahnem si na svoju posteľ a zavriem oči. Ty, vec, ktorá vo mne prebývaš. Teraz som tvoja tak ma už toľko netráp a vezmi si ma. Bože, prosím ťa, vezmi ma preč od tej veci. Hocijako, ale hneď. Prosím.

Desivý des Strečnianský

Drahí desiči a návštevníci desov a desičov,
rada by som vyjadrila svoj názor na včerajší desivý des prvý tento rok. Strašidiel bolo celkom dosť, zúčastnilo sa nás tam 10 strašidiel 3 rôznych typov.
Pre tých čo tam neboli, urobím Vám takú malú virtuálnu strašidelnú prehliadku po záruke.

Nužo, vitajte na Strečne o faktoch Vám veľa nepoviem, nakoľko nie som sprievodca, ale strašidlo. Pred dverami máme mŕtvolu, pozor na ňu. Ako prvú, keď vojdete uvidíte Benigmu, ktorá na hrade žila pred viac ako 800 rokmi, povie vám pár viet a presúvate sa cez tmavý tunel kde na Vás spoza veľkých driev možno niečo vyskočí a možno nie. Len smelo do tunela! Po krátkej prechádzke tunelom sa ocitáte na drobnom priestranstve s nádherným výhľadom, no tam sa veľmi nezastavujte, pred vami stále kráča Benigma a chce Vám rozpovedať svoj príbeh. Ako kráčate horu úzkym a prudkým schodiskom stretnete mňa. Šialene pôsobiacu žienku v šatách od krvi s hlavou svojho milého v ruke, ktorá hľadá jeho zvyšok. Pomôžte ak môžete! Ale nebojte sa, nekričte, to zlé ešte len príde. Na konci schodiska Vás bude očakávať najslávnejší pán Strečnianskeho hradu, pán František Vešeléni, no ten Vám len podá ruku.
Pokračujete na Benigmou do vnútra hradu, hovorí o svojom krutom osude, o tom ako ju ľudia upodozrievajú z vraždy troch manželov, ale ona to vlastne neurobila! Budete jej veriť?
Ako náhle skončíte u Benigmy pokračujete do veže kde Vás očarí ležiaca Snehulienka, možno ste trochu prekvapení čo robí Snehulienka na Strečne, ale ona Vám to všetko pekne vysvetlí, rozhodla sa totižto nájsť si svojho princa. Tak, skončí všetko nakoniec šťastným koncom?
Ďalšia zastávka? Besna! Poznáte tú povesť o Margite a Besnej, však? Nájdete odvahu - túfenete si zakričať pred ňou? Ktovie ako to dopadne, vráťme sa na začiatok, myslíte, že tá mŕtvola pred bránou bola stradoveká maketa? Všimli ste si číny na nohách obete? Tak, čo myslíte?
Ak ste vyviazli z parúzov besniacej Besny ocitáte sa na nádvorí. Očakáva Vás tam krčmárka z ktorej sa potom vykľuje elf alkoholizmu. Necháte sa ponúknuť jej domácou osemdesiatkou? Odnesiete si mravné poučenie, na ktoré asi veľmi rýchlo zabudnete pri slovách už spomínaného Františka Vešeléniho, porzpráva Vám o padacom moste, priekope a holandských drevených trámoch "Made in China".
Púť vedie ďalej do veže, tam nenájdete strašidlo, ale vedomosti. Po návrate z veže - ak je už tma - sa nezabudnite pozrieť hore, ohromí Vás pohľad na jasné nebo rozprastierajúce sa nad hradom. No tu Vás už zdraví a nabáda zrýchliť krok duch, niečí duch, ktorý Vám svoj príbeh rozpovie pri tanci. Jeho predstavenie končí skokom z hradieb. Desivé..
Prichádza predposledné zastavenie, Kata - vdova po hradnom katovi. Hľadá náhradu za svojho manžela a požaduje vykonanie trochu úloh - pričom poslednou z nich, je odseknutie vlastnej nohy. No skúste sa odvážiť.. Pošle Vás pravdepodobne preč, lebo nie ste dosť dobrí a dosť odvážni na vykonávanie tak dôležitej a ťažkej funkcie.
Pokračujte do hradnej kaplnky, uvidíte šaty už zhorenej Žofie Bosniakovej a zrazu sa ocitáte na veľkom hradnom nádvorí. Sú tu pripravené lavice a pred Vami scéna, všetci sú v očakávaní, nikto netuší čo z toho vylezie. Biela Pani bude hľadať svojho ženícha! Po 444 rokoch! No, áno! Priamo pred Vami sa odohrá konkurz, súťaž aj svadba Bielej Pani s jej vyvoleným. No keďže manželský zväzok platí len kým ich smrť nerozdelí - čo sa v tomto prípade už stalo - ženích musí obetovať vlastný život a to cestou nedobrovoľne dobrovoľnou. Zasadnutie na elektrické kreslo je jediná možnosť. Zo ženícha sa stáva duch a odchádza aj s Bielou Pani strašiť inde..
Tak, vidíte o čo ste prišli vy, vážení neprichodilci?
Dvadsiateho druhého júla sa koná des číslo dva, s inými strašidlami. Verím tomu, že to si ujsť nenecháte..
Dostrašenia priatelia..

piatok, 1. júla 2011

Clémence & Marc (Časť tretia - Ako to prestávam zvládať)

 V poslednom čase sa cítim neobyčajne skľúčene, mám dojem, že už nikdy nemôžem ostať nepozorná. Nikde nie som sama. Stále ma niekto sleduje, som prenasledovaná vlastným tieňom, ktorý však nie je môj vlastný, bojím sa. Tieto stavy sa striedajú so silnými pocitmi uvoľnenia, zrazu som voľná ako vták, vtedy si myslím, že je to len paranoja čo mi vnukla také čierne myšlienky no keď to príde znova, je to zlé. Veľmi zlé, čoraz horšie. S ďalším záchvatom úzkosti prichádza ruka v ruke silnejšia depresia a ja sa občas nechcem dožiť rána, pretože mám strach o svoj mozog. V noci si nechávam svietiť a hlavu si obmotávam alobalom, zlé duše a mimozemšťanov to vraj zabrzdí. Raz som v noci mala sen, že niečo prišlo ku mne do izby a keď to bolo už úplne blízko pri mne, spojilo sa to so mnou tak, že mi to cez hruď vošlo do tela a už sa to nikdy nerozhodlo opustiť moje chradnúce pseudotelo. Naozaj to bol len sen? Vtedy to všetko začalo. Niekedy som ako zmyslov zbavená, neviem čo robím a Namurčania ma už nazývajú miestnym bláznom, možno na mňa ukazujú prstom, ale neviem, vôbec neviem prečo. Vidím to len keď som pokojná, ktovie čo vystrájam, keď to naozaj nie som ja. Moja matka je zo mňa na prášky, môj otec to najskôr asi ani netuší. Určite sa fláka, je niekde v Amerike a na nás si ani nespomenie. Teraz mám svetlú chvíľku, neviem dokedy to potrvá, ale už nechcem zažiť tie muky. Som zúfalá, bojím sa dňa, noci, tmy aj svetla, je to hrôzostrašné. Všetko – aj ten najkrehkejší motýľ – mi naháňa bytostný strach. Bože, čo sa to so mnou deje. Tak dlho som sa neobracala na Boha, myslela som si, že sú to len bláboly, ale teraz viem, sama zisťujem, že On je ten jediný čo mi dokáže pomôcť. Ak nie on tak potom už len Zubatá.
Zavriem denník do ktorého som si doteraz len nečitateľne čmárala pretože mi prišlo akosi nevoľno. Chcem vstať, ale niečo mi nedovolí odlepiť sa od čalúneného povrchu kresla, nič hmotné, ibaže tá neviditeľná sila manipuluje mojim telom, myseľ mám zatiaľ čistú, no sama viem, že už nie dlho. Privriem oči  a snažím sa rozdýchať to a možno nerozdýchavam, možno sa len psychicky pripravujem na to, čo príde o pár sekúnd. Nechty zaryjem do doposiaľ neporušeného povrchu kresla a v hlave mám všetko, jeden veľký guláš. Neviem nad čím skôr premýšľať, to je pôsobením Toho. V poslednom čase sa To už nedalo zakrývať, prešlo to do ďalšieho levelu, vyššej a ťažšej formy choroby a navyše moja mama ma má príliš dobre prečítanú aby si to mohla nevšimnúť. Boli sme u rôznych tých takých pánov v bielych plášťoch, ale všetci tvrdili, že je to stres alebo snaha na seba upútať. Idioti! Všetci do jedného! Dokážem predsa na seba upútať aj iným spôsobom ako tak, že sa budem hrať na schizofreničku. Niekedy naozaj nerozumiem premýšľaniu ľudí. Možno preto, že ja ním už nie som? To nikto nevie, ale ja sa to budem snažiť za každú cenu zistiť. Možno by mi pomohli bylinky alebo zmena prostredia, no to by bolo zbytočne zdĺhavé, asi sa skôr uchýlim na cestu tlmenia bolestí a strachu..
Clémence, spamätaj sa!

Moje svedomie sa ozvalo! To, ktoré bolo ticho tak dlho!
Tomuto šialenstvu odmietam veriť! Vždy si bola dobrá a relatívne slušná! Pomiatla si sa?

Ono to odmieta veriť! „Hej! Svedomie! Ako to, že necítiš to čo aj ja? Ako je možné, že nevieš čo sa to so mnou deje?“
Možno, že ty si v poriadku a to čo sa s tebou deje vlastne vôbec nie je tvoja chyba.
No to mi je novinka.
V tej sekunde som si náhle uvedomila, že potrebujem pomoc. Človek, ktorý komunikuje so svojím vlastným svedomím v priateľskom rozhovore nemôže byť zdravý.

nedeľa, 26. júna 2011

Clémence & Marc

Moje meno je Clémence. Pochádzam z Belgicka a vlastne tu aj žijem. S mojimi podarenými rodičmi a bez súrodencov. Od malička hýčkané dieťa zbohatlíckeho tatinka, moja matka bola krásne mladé dievča, keď si ju môj otec všimol, ale to nie je dôležité. Toto je môj príbeh! Nuž, som veľmi sebecká, lenivá a šialená. Nie som však už žiadne dieťa, mám 19 a cítim sa na 19. Snažím sa žiť tak aby sa mi to páčilo, no zároveň rešpektovať všetky pravidlá, teda neprekračovať morálne bloky, ktoré som si tak starostlivo postavila. Byť tajomná a nedosiahnuteľná, bohužiaľ sa mi to nedarí nakoľko moja povaha je príliš spoločenská a veselá. Chcela som vždy mať veľa priateľov, ale väčšinu som stratila práve kvôli svojej výbušnosti a nespútanému temperamentu. Otec Belgičan a matka Nemka, kde sa to vo mne berie? Odkedy som stratila zopár priateľov - tiež deti zbohatlíkov - uzavrela som sa pred svetom. Nie pred všetkými, ale okrem hŕstky ľudí neostal nik. Nesťastný osud? Och, to nie, len sa presťahovali do Bruselu, Namur pre nich už nie je dosť luxusný.  Škola, no áno, aj do školy chodím. Nemám rada nepárne čísla a tak sa učím na dvojky. Učiteľov aktívne komandujem správnymi odpoveďami, ale potom sa jednoducho seknem a do písomky nenapíšem nič. Skrátka vždy z toho vyjde dvojka. Moja matka, s ktorou žijem, si ma nevšíma. Môj otec príde domov raz za týždeň a to je taký unavený, že moje neustále kecanie ho uspáva ešte viac. A tak teda všetko čo robím a čo zažijem (nie, že by toho boli kvantá) dávam na papier. Nie som v tom dobrá, nie som takmer neschopná udržať si známku z francúžštiny na prijateľnej úrovni. Nevadí. Aj štvorka je párne číslo.
Niekedy na mňa vvšetky pocity doľahnú, dopadnú, zrútia sa a rozdrvia ma. Vtedy upadám do ťažkých stavov kedy by som najradšej doma vybielila lekárničku a ptoom so spojokným úsmevom zaspala a už nikdy sa nezobudila. No od posledného výplachu žalúdka som sa k nej radšej ani nepriblížila. Obdivujem svoju matku, že so mnou dokáže žiť, občas som taká histerická, taká prehnane citlivá alebo zasa naopak bezcitná, že sa čudujem, že ona zo mňa ešte neskončila na psychiatrii. Napriek všetkému ju mám rada. Kto iný ak nie ona by sa o mňa staral tak dobre? Vždy som si myslela, že v puberte svojich rodičov znenávidím, ale vlastne v tom období mi neostal nikto len oni. No dosť bolo sentimentálnych kecov.
Môj psychický stav je celkom v poriadku, relatívne. Som šialená, ale tak v norme, nie netrasiem sa a nedostávam záchvaty, ale o tom potom. Fyzicky je to horšie. Som chudokrvná a alergická na falošných ľudí, veľmi sa bojím tmy. Som blázon, ale myslím si, že všade by mi bolo lepšie ako na tomto svete, ale pšššt. Moja matka to nesmie vedieť. Zabilo by ju to. Je to dobrá žena.

Som mladá a pobláznená, no v stavoch úzkosti som niekým iným, neviem kto som, ale som si istá, že to chcem za každú cenu zistiť. Kto je tá bytosť, ktorá mnou lomcuje ako sa jej zachce? Tak toto teda nie. Nenechám sa ovládať od nejakého pribrzdeného démona čo si nevie nájsť lepšiu obeť!

Dobre, vďaka za prečítanie, nie je to nič moc, ale časom, kto vie. Toto je spoločný projekt mňa a Maťa Hudobu na prázdniny, na konci by z toho mohlo vyjsť celkom slušné psycho, takže prajem pekné čakanie na ďalšiu časť.
(Upozornenie: Druhej časti sa nedočkáte u mňa na blogu, ale u Maťa www.manitosss.blogspot.com takže tu uvidíte až tretiu časť.)

sobota, 25. júna 2011

Vendeta podľa J

Spozorovala som ich už pri škole. Boli takí nápadní a tak vzrušení, že zatiaľ čo ich spolužiaci ostávajú oni sa vydávajú vpred novým dobrodružstvám. Rozhodla som sa, že ich zničím. Len z mojej osobnej pohnútky. V poslednom čase sa veľmi nudím. Živí odtiaľ neprídu. Usúdila som, že zabiť 33 ľudí naraz sa mi asi neprepečie. Zvolila som si inú cestu. Vyberám si teda najslabší článok. Nateraz ho volajme J. Útly chlapec, zdatný lyžiar, veľmi inteligentný a nedá sa nahovoriť na hocakú hovadinu. Teraz však nebude mať na výber.

1.deň
Chudák J ešte ani sám netuší, že sa z neho stane môj služobník. Omotám si ho okolo prsta! Bude len môj. Ostatných zatiaľ nechám vydýchnuť.

2.deň
J ešte stále nechápe o čo ide. Jeho zrak sa zatemnil aj mozog patrí mne, ale nie je schopný zabíjať pokým mu neprikážem ako. Asi som si vybrala zle. Nemá temné nadanie. Chce to trochu času, možno zopár storočí.

3.deň
Umierajú prví ľudia. Pod náporom snehu sa skrýva neprebádaná jaskyňa. Objavila sa tam náhodou (na môj povel). Záhadne v nej miznú šiesti lyžiarski začiatočníci. Ďalší východ slnka už neuvidia. Na chate sa rozpútalo povstanie. Decká sú nervózne. Ich priatelia sú mŕtvi zomreli a oni nevedia prečo. Do štyroch tanierov sypú otravu. Myslia si, že sa jedlo dostane na stôl ,,pravých“  vinníkov – učiteľov. Bohužiaľ umierajú ďalší štyria. Taniere položili na nesprávny stôl!

4.deň
J-ovi kamaráti ho vídajú stále viac v samého a v čiernom. Dúfajú, že je to smrťou jeho najbližšieho kamaráta.

Noc zo štvrtku na piatok
Nočný pochod! Decká kričia. No v tom lese niečo je. Noc je krutá a neúprosná... Ráno na raňajkách je ich zasa o sedem menej.
Z lesa vyteká krv. Nádherný pohľad.

5.deň
Dnes odchádzajú. Ostáva 16 ľudí.

Neskôr v autobuse
Klzká cesta. Aspoň jedenásť by sa mohlo vážne zraniť. Veď ja to zariadim. Á BUM! Havária. Bože, to je smola.
Ale J to prežil, sedí na okraji obrubníka a smeje sa. Z autobusu sa vyplazili 4 dospelé telá.

HA! Misia úspešne splnená.
Len som to trochu zle vypočítala.
Som len Smrť. Dúfam, že ma nevyhodia.
A ak áno, budem súkromník.