piatok 1. júla 2011

Clémence & Marc (Časť tretia - Ako to prestávam zvládať)

 V poslednom čase sa cítim neobyčajne skľúčene, mám dojem, že už nikdy nemôžem ostať nepozorná. Nikde nie som sama. Stále ma niekto sleduje, som prenasledovaná vlastným tieňom, ktorý však nie je môj vlastný, bojím sa. Tieto stavy sa striedajú so silnými pocitmi uvoľnenia, zrazu som voľná ako vták, vtedy si myslím, že je to len paranoja čo mi vnukla také čierne myšlienky no keď to príde znova, je to zlé. Veľmi zlé, čoraz horšie. S ďalším záchvatom úzkosti prichádza ruka v ruke silnejšia depresia a ja sa občas nechcem dožiť rána, pretože mám strach o svoj mozog. V noci si nechávam svietiť a hlavu si obmotávam alobalom, zlé duše a mimozemšťanov to vraj zabrzdí. Raz som v noci mala sen, že niečo prišlo ku mne do izby a keď to bolo už úplne blízko pri mne, spojilo sa to so mnou tak, že mi to cez hruď vošlo do tela a už sa to nikdy nerozhodlo opustiť moje chradnúce pseudotelo. Naozaj to bol len sen? Vtedy to všetko začalo. Niekedy som ako zmyslov zbavená, neviem čo robím a Namurčania ma už nazývajú miestnym bláznom, možno na mňa ukazujú prstom, ale neviem, vôbec neviem prečo. Vidím to len keď som pokojná, ktovie čo vystrájam, keď to naozaj nie som ja. Moja matka je zo mňa na prášky, môj otec to najskôr asi ani netuší. Určite sa fláka, je niekde v Amerike a na nás si ani nespomenie. Teraz mám svetlú chvíľku, neviem dokedy to potrvá, ale už nechcem zažiť tie muky. Som zúfalá, bojím sa dňa, noci, tmy aj svetla, je to hrôzostrašné. Všetko – aj ten najkrehkejší motýľ – mi naháňa bytostný strach. Bože, čo sa to so mnou deje. Tak dlho som sa neobracala na Boha, myslela som si, že sú to len bláboly, ale teraz viem, sama zisťujem, že On je ten jediný čo mi dokáže pomôcť. Ak nie on tak potom už len Zubatá.
Zavriem denník do ktorého som si doteraz len nečitateľne čmárala pretože mi prišlo akosi nevoľno. Chcem vstať, ale niečo mi nedovolí odlepiť sa od čalúneného povrchu kresla, nič hmotné, ibaže tá neviditeľná sila manipuluje mojim telom, myseľ mám zatiaľ čistú, no sama viem, že už nie dlho. Privriem oči  a snažím sa rozdýchať to a možno nerozdýchavam, možno sa len psychicky pripravujem na to, čo príde o pár sekúnd. Nechty zaryjem do doposiaľ neporušeného povrchu kresla a v hlave mám všetko, jeden veľký guláš. Neviem nad čím skôr premýšľať, to je pôsobením Toho. V poslednom čase sa To už nedalo zakrývať, prešlo to do ďalšieho levelu, vyššej a ťažšej formy choroby a navyše moja mama ma má príliš dobre prečítanú aby si to mohla nevšimnúť. Boli sme u rôznych tých takých pánov v bielych plášťoch, ale všetci tvrdili, že je to stres alebo snaha na seba upútať. Idioti! Všetci do jedného! Dokážem predsa na seba upútať aj iným spôsobom ako tak, že sa budem hrať na schizofreničku. Niekedy naozaj nerozumiem premýšľaniu ľudí. Možno preto, že ja ním už nie som? To nikto nevie, ale ja sa to budem snažiť za každú cenu zistiť. Možno by mi pomohli bylinky alebo zmena prostredia, no to by bolo zbytočne zdĺhavé, asi sa skôr uchýlim na cestu tlmenia bolestí a strachu..
Clémence, spamätaj sa!

Moje svedomie sa ozvalo! To, ktoré bolo ticho tak dlho!
Tomuto šialenstvu odmietam veriť! Vždy si bola dobrá a relatívne slušná! Pomiatla si sa?

Ono to odmieta veriť! „Hej! Svedomie! Ako to, že necítiš to čo aj ja? Ako je možné, že nevieš čo sa to so mnou deje?“
Možno, že ty si v poriadku a to čo sa s tebou deje vlastne vôbec nie je tvoja chyba.
No to mi je novinka.
V tej sekunde som si náhle uvedomila, že potrebujem pomoc. Človek, ktorý komunikuje so svojím vlastným svedomím v priateľskom rozhovore nemôže byť zdravý.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára