Zavriem denník do ktorého som si doteraz len nečitateľne čmárala pretože mi prišlo akosi nevoľno. Chcem vstať, ale niečo mi nedovolí odlepiť sa od čalúneného povrchu kresla, nič hmotné, ibaže tá neviditeľná sila manipuluje mojim telom, myseľ mám zatiaľ čistú, no sama viem, že už nie dlho. Privriem oči a snažím sa rozdýchať to a možno nerozdýchavam, možno sa len psychicky pripravujem na to, čo príde o pár sekúnd. Nechty zaryjem do doposiaľ neporušeného povrchu kresla a v hlave mám všetko, jeden veľký guláš. Neviem nad čím skôr premýšľať, to je pôsobením Toho. V poslednom čase sa To už nedalo zakrývať, prešlo to do ďalšieho levelu, vyššej a ťažšej formy choroby a navyše moja mama ma má príliš dobre prečítanú aby si to mohla nevšimnúť. Boli sme u rôznych tých takých pánov v bielych plášťoch, ale všetci tvrdili, že je to stres alebo snaha na seba upútať. Idioti! Všetci do jedného! Dokážem predsa na seba upútať aj iným spôsobom ako tak, že sa budem hrať na schizofreničku. Niekedy naozaj nerozumiem premýšľaniu ľudí. Možno preto, že ja ním už nie som? To nikto nevie, ale ja sa to budem snažiť za každú cenu zistiť. Možno by mi pomohli bylinky alebo zmena prostredia, no to by bolo zbytočne zdĺhavé, asi sa skôr uchýlim na cestu tlmenia bolestí a strachu..
Clémence, spamätaj sa!
Moje svedomie sa ozvalo! To, ktoré bolo ticho tak dlho!
Tomuto šialenstvu odmietam veriť! Vždy si bola dobrá a relatívne slušná! Pomiatla si sa?
Ono to odmieta veriť! „Hej! Svedomie! Ako to, že necítiš to čo aj ja? Ako je možné, že nevieš čo sa to so mnou deje?“
Možno, že ty si v poriadku a to čo sa s tebou deje vlastne vôbec nie je tvoja chyba.
No to mi je novinka.
V tej sekunde som si náhle uvedomila, že potrebujem pomoc. Človek, ktorý komunikuje so svojím vlastným svedomím v priateľskom rozhovore nemôže byť zdravý.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára