štvrtok 15. augusta 2013

O mužovi, čo písal listy...

Dobrý deň,… Nie, to je hrozné, je vôbec možné, že by som sa to za tie roky ešte nenaučil? Keď napíšem do listu ako pozdrav Dobrý deň,.. je to vrcholne neosobné a človek môže mať pocit, že mu píše daňový úrad alebo reklamný maklér, aby mu ponúkol ďalšiu vec do zbierky tých, ktoré si ten človek za tak neskutočne výhodnú cenu už zaobstaral a na jeho skrini teraz aj tak zapadajú prachom, pretože on žiadne vysokorýchlostné odšťavovače, sady hrncov, ani holiace strojčeky značky, o ktorej nikdy predtým nepočul, nepotrebuje. Preto do svojich listov nikdy nepíšem tú otrepanú frázu, ktorá už dávno ľuďom neželá dobrý deň. Vlastne, vždy keď ju počujem mám chuť zaliať hrdlo toho vysmiateho pseudodobroprajníka horúcou smolou. V dnešnej chorej, chromej a bezútešnej dobe dlhovej krízy sa na Slovensku, azda okrem 150 ľudí, nemá dobre nikto. Tak načo si prajeme dobrý deň, keď taký aj tak nebude?
Pokrčím hárok papiera vylievajúc si na ňom momentálny duševný stav trpiteľa v spoločnosti a začnem znovu. Drahá.. Drahá?! Som hlúpy! Prečo píšem skôr ako myslím?! V živote som tú ženu nevidel. Netuším ani aká je stará, ani ako vyzerá. S Drahá,.. by ten list vyzeral akoby som prišiel prosiť v núdzi. (Ak to náhodou tak trochu je, nesmie to z toho listu byť zjavné.) Zhlboka vydýchnem. Spustím plecia a zatvorím oči. Tma pred mojimi viečkami sa začína formovať do úžasnej spleti farieb a tvarov. Kancelárske kožené kreslo ma pomaly, ale isto ukolísava za tlmeného svetla do mäkkého a tvarovateľného sna. Naučil som sa snívať, odfiltrovať nočné mory, snívať podľa toho ako chcem ja a nie ako chce moje podvedomie. Ostať, umrieť, spať, navždy… Niekedy netúžim po ničom inom. Moje každodenné povinnosti ubíjajú moju dušu, ktorá by chcela vzlietnuť. Zobudí ma ničím netlmený náraz pera na drevené parkety mojej pracovne. Zohnem sa poň, s citom ho položím na stôl a dopijem zvyšok už vychladnutej kávy z hrnčeka. Prehrabnem grunt na dne a s námahou sa zdvihnem zo svojho miesta. Každým krokom sa moje obnosené papuče stretnú so zemou a vydajú šuchtavý zvuk. Po pamäti a za tmy sa dostanem do kuchyne. Nezasvietim. Nieže by som mal koho zobudiť, to nie, ale moje oči nepotrebujú svetlo pri nalievaní kávy o trištvrte na tri ráno. Nechám vodu zovrieť v kanvici zatiaľ čo ja pozerám von oknom. Neotvorím ho. Je začiatok marca a počasie sa nedokáže rozhodnúť či zima už prenechá štafetu existencie jari alebo ešte nie. Fúka silný vietor a opiera sa mi do okna, pouličné lampy stoja vzpriamene a vzdorujú poryvom nočného vetra, ich svetlo je mäkké a teplé, no osvetľuje len malé kruhy okolo nich. Spoza kuchynského okna vidím ženu, ktorá v tomto nečase kráča po ulici. Rovnako stála a nemenná ako svetlo lámp. Čo môže robiť žena, sama, ráno o trištvrte na tri v uliciach kde zúri takéto počasie? Potrasiem hlavou presne vo chvíli, keď kanvica dovarí vodu. Zalejem si novú kávu a tou istou cestou sa vrátim späť do pracovne.
Tma. Do pekla! To sa môže stať len mne! Ja ten list dnes asi nenapíšem. V tme pozriem na hŕbu prázdnych hárkov a obálok na mojom stole. Existujú dve verzie toho čo sa stalo. Prvá: praskla žiarovka v stolnej lampe. Druhá: kanvica vyhodila poistky, pretože v tomto prekliatom dome odvtedy ako moja manželka odišla nič nefunguje tak akoby malo! Zistím to najrýchlejším možným spôsobom. Prejdem cez pracovňu k dverám a šťuknem vypínač. Svetlo bezproblémovo osvetlí rozľahlú miestnosť s masívnym jelšovým nábytkom. Vydýchnem si, nemusím ísť do pivnice nahodiť poistky. Rýchlo sa presuniem k stolu, vyšróbujem už vychladnutú žiarovku zo stolnej lampy a zahrkám ňou. Prasklo jej vlákenko, preto vyhasla. Vymením ju za druhú, ktorú vytiahnem z veľkej skrine so spismi a znova si sadnem. Dvomi tlesknutiami zhasnem veľké svetlo prúdiace z nevkusne drahého visiaceho lustra.
Pohľad mi padne na fotku mojej manželky. Stále ju mám na pracovnom stole. Odišla, opustila ma. Povedala, že jej nie som hodný a ona nemieni znášať moje povahové črty. Odmietla ma milovať takého aký som a ja ju milujem stále, so všetkým, ale zmeniť sa nechcem. Odkedy odišla všetko je prázdne. Môj život, tento dom. Okrem kuchyne, pracovne a malej hosťovskej izby na prízemí kde spávam, sú všetky veci vo všetkých iných miestnostiach pozakrývané plachtami. Návštevy sem nechodia.
Som sudca, mám viac nepriateľov ako priateľov a ak by sa náhodou nejakí vyskytli, tak zo strachu pred neprajníkmi radšej prebehnú na ich stranu. Opäť si vzdychnem, odpijem si z kávy a pokúsim sa znova začať list.
Matilda,.. (No výborne, meno. Je to aj osobné, aj formálne zároveň. Odteraz už do listov píšem len toto.) ..Som muž, ktorý už nemá nič. Mám dom, chatu, pár účtov vo švajčiarskych bankách, no aj tak nemám nič. Moja žena, kybernetička, ma pred pár rokmi opustila, no nikdy sme sa nerozviedli. Povedala, že moje city sú zbytočné, pretože stroje s ktorými pracuje nemajú city a preto nie sú chybové. Ona roboty milovala viac ako mňa. Vy asi vôbec nechápete prečo tento list držíte v rukách. Neviete prečo človek ako ja píše práve Vám. Toto nie je žiaden úradný dokument. Je to ten najpriateľskejší a najúprimnejší list, ktorý mi vyviera priamo zo srdca. Nechcem od Vás nič, nič neočakávam. No možno, ak by ste si niekedy našli čas.(Nie, to vyznieva hrozne.) Len hľadám priateľa. Priateľa, ktorý by pri mne stál a nenechal sa ovplyvňovať rečami iných. Prosím Vás, ak máte pochopenie pre človeka, ktorý sa cíti prázdny a sám, pošlite mi odpoveď.
Nádej do Vás vkladajúci a pečiatka s menom a adresou.
Ešte raz ten list ručne prepíšem a starostlivo poskladám. Vložím do obálky, zalepím a napíšem na ňu Matildinu adresu. Tento krát ten list už naozaj pošlem. Snažím sa o tom tak hlúpo a naivne presvedčiť sám seba a aj tak viem, že to neurobím. Nechám ho na stole. Pero vypnem a odložím do stojanu.
Toto je tisícšesťstoosemdesiaty druhý list, ktorý som napísal. A kdeže je tých tisícšesťstoosemdesiatjeden listov? Otvorím zásuvku v stole. Je taká prepchatá starostlivo zalepenými obálkami vždy s menom nejakého neznámeho budúceho dobrodinca. Každá z nich tam bola odložená s inou výhovorkou. Je tam škrtanec, nemám známku, dnes nemám čas ísť na poštu, nepáči sa mi to meno, tá obálka má fľak.. Mal by som začať posielať e-maily.
No na túto novú obálku pre Matildu mi nenapadá žiadna výhovorka. Srdce mi búši rýchlejšie, hodiny ukazujú pol štvrtej ráno. Toto sa mi ešte nestalo. Čo ak nenájdem výhovorku a ten list budem musieť poslať, pretože si neposlanie nebudem vedieť obhájiť sám pred sebou? Čo ak sa to stane? Nájdem čo hľadám? Alebo je to stará klebetná baba a o chvíľu bude pol mesta vedieť o tom, že ich sudca je šialený introvert a odľud?
Nie som taký slávny ako si o sebe nahováram. Obyčajný človek ani len netuší ako sa volá sudca v jeho meste. A keby som jej dal iba adresu a cudzie meno? Moju myseľ začínali zmárať chmáry. Umyjem si zuby svojou trojrýchlostnou zubnou kefkou, zložím zlatý prsteň po pradedovi a keď sa chcem uložiť do postele vyjde slnko. A ja stále nie som unavený.
Spravím si ďalšiu kávu, oblečiem sa, starostlivo si zaviažem kravatu a s listom v diplomatke vyrazím smerom na poštu. Nemám pocit, že by som dnes mal ísť do práce. Nikto nevolá, ani neviem kde mám mobil. Som v akomsi čudnom meste, ulica mi nič nehovorí, žiaden človek, žiadni susedia čo kývajú na pozdrav. Som celkom sám. Len s listom v diplomatke.
Predo mnou sa rozprestrie ošarpaná budova pošty. Kedysi to bol malý rodinný domček, teraz jej chýbajú veľké kusy omietky a jej farba už nie je definovateľná. Vydýchnem a prídem bližšie. Dvere sú pootvorené, vnútri nie je čulý ruch ako by som mohol očakávať. Vojdem za tichého vŕzgania dvier, obloha sa zatiahne, čierna mačka prebehne cez ulicu, ktorú vidím z okna. Na malom stolíku hneď pri mne leží list s mojím menom. „Pane, dobre, že ste prišli, dnes tu máte poštu, tak vám to konečne vyšlo, po toľkých pokusoch, však?“ Hovorí to niekto za mojím chrbtom, nespoznávam ho po hlase, nie je to nikto koho by som predtým už stretol. Nezľaknem sa, ani neotočím. List? Nikdy som predsa žiaden neposlal. Dnes by som mal poslať prvý, konečne sa odvážiť a rozpovedať niekomu o svojom duševnom rozpoložení. Vezmem list a pozriem na adresu odosielateľa. Udrie mi do očí. Je to list od Matildy. Od tej istej Matildy, pre ktorú mám svoj list v diplomatke. Chvíľu mám pocit, že načisto prichádzam o rozum. Otvorím diplomatku, no nepozriem sa či tam je. Obálka sa zľahka šmykne po plastovom obale kde sú spisy na pojednávanie s tyranom, ktorý bil svoju manželku a na dieťati zhášal ohorky z cigariet. Presne viem ako ten proces dopadne. On dostane minimálne päť rokov a potom sa odvolá, jeho právnik ho vyhlási za duševne chorého a on z toho vyviazne doživotným pobytom na psychiatrii. Bez zdvihnutia zamyslenej tváre od špinavého linolea na dlažbe poštovej budovy sa potichu vytratím von. Mraky na oblohe sú stále hustejšie, cítim ako strácam energiu, mám pocit, že sa musím okamžite vrátiť domov, ale pochybujem o tom, že sa tam dokážem dostať aj napriek tomu, že svoj dom z miesta kde stojím dokážem vidieť v diaľke. Vykročím, v prázdnej ulici s nebom, ktoré akoby padalo na hlavy jediného chodca v mojej osobe, no po pár metroch, diplomatka v mojej ruke nechce ostať. Rúčka ma páli v dlani, ledva ju udržím. List od Matildy chce byť prečítaný. Pridám do kroku, ticho ulice zvláštne kontrastuje s hlasným klopaním mojej podrážky po asfaltovom chodníku. Sťažka dýcham, moje pľúca nestíhajú pracovať tak rýchlo ako by moje nohy chceli kráčať, mám pocit, že aj môj dom mi vychádza v ústrety, približuje sa, rovnako ako nebo nad mojou hlavou, o chvíľu ma rozmliaždi. Prichádzam o rozum, s listom v obálke v diplomatke, ktorá je v mojej ľavej ruke.
Trasúcimi sa prstami vyberiem správny kľúč a nervózne ho strčím do zámky, odblokujem alarm a takmer zmyslov zbavený opierajúc sa chrbtom o svoje pancierové vchodové dvere sa zveziem k zemi. Košeľu mám od toľkého napätia spotenú a zhúžvanú. Pohľad mi padne na diplomatku, nevydržím dlhšie čakať. Otvorím ju, vyberiem list a usmievam sa ako bláznivý. Chvíľu ho len držím v studených a nedokrvených prstoch a palcom prechádzam po svojom mene na mieste adresáta napísanom úhľadným písmom a voňavým atramentom. Na túto chvíľu som tak dlho čakal. Vonku sa spustí lejak, v diaľke zahrmí.
Snažím sa obálku otvoriť nežne, ale aj tak ju zraním. Po chvíli ostane prázdna. Hárok papiera, ktorý som z nej vybral držím roztvorený v ruke. Je prázdny. Nič, žiadne písmená, nič. Nerozumiem tomu. Prečo by mi posielala prázdny papier? Stisnem pery a moja tvár sa skrúti v bolestnej grimase. Na líci mám slzavý potôčik. Nikto o mňa už nestojí. Som sám, ešte viac ako predtým.
Na stene oproti dverám pri ktorých sedím je veľké nástenné zrkadlo s masívnym rámom. Vzhliadnem a keď v ňom zbadám svoju tvár je strhaná a takmer mŕtvolne bledá. Už nie som viac človekom. Vstanem, nadýchnem sa, svoje veci: diplomatku, papier aj s obálkou a kľúče nechám na zemi. Skopnem topánky.
Vyjdem na poschodie, do pracovne. Zásuvku v ktorej sú všetky listy s námahou vyberiem zo stola a vojdem na balkón. Na chodidlách cítim chlad dlažby a tvár mi bičujú ostré kvapky búrkového dažďa a miešajú sa so slzami. Vlasy mám rozviate silným vetrom. Pristúpim k zábradliu a bez premýšľania obsah zásuvky, ktorý už dlho zapadal prachom cez zábradlie ponúknem moci prírodného živlu. Kvapky sa miešajú s bielymi poštovými obálkami pre ľudí, ktorí ich nikdy nedostanú. Výlevy môjho srdca bez začiatku a konca, listy sú všade kam moje oko z balkóna za tejto búrky môže dovidieť. Postavím sa na zábradlie. Myseľ nemám celkom čistú, neuvedomujem si čo robím a predsa… Idem za svojimi listami.
***
S krikom sa prebudím. Moja hruď sa v pravidelnom rytme dvíha a moja manželka na mňa vydesene pozerá z vedľajšej postele. „Pokoj, len si mal zasa zlý sen.“ Hlavu mám v dlaniach, prsty ľadové. Pomaly sa mi darí trochu sa upokojiť. „Mami? Čo sa deje?“ Vo dverách sa objaví malá rozospatá postava. „Nič, synček, len ocko mal zlý sen, je noc, choď si ľahnúť.“ „Nemôžem spať.“ Syn pribehne k nám a vlezie pod perinu, manželka mi podáva pohár vody, napijem sa a voda je pre môj mozog života budič. Žena, syn, pár priateľov. Mám všetko čo k životu potrebujem aj v byte na sídlisku s prácou elektroinštalatéra.
Silno ich objímem, potrebujem cítiť, že oni nie sú len súčasťou pekného sna sudcu okresného súdu.


utorok 25. decembra 2012

Popol duše



Niet viac smiechu, nepoznávam úsmev okoloidúcich
stratila sa vášeň, stratil sa duše prepych.
Prichádza trpkosť a horkosť mi zalieva bytie.
Necelistvosť, to je odteraz môj pseudonym
ďalej sa trápiť – veď na to nikdy nie je neskoro…
Čierne ľalie, pierko mŕtveho vtáka, povodeň,
v srdci čierne brieždenie hlása čierny deň.
Sledujem vlastný cieľ, no zaspávam, 
strácam ho, zlyhávam, poľavujem, upadávam,
nevládzem, nevstávam. 
Bolo mi všetkým… teraz ako červ v neúrodnej pôde
hynie moje biedne vnútro. 
Dekadencia – len to nie, kým zvládam tvrdiť,
že sa to pominie, uľahnúť, vytrvať. 
Pri mesačnom svetle sa slzy zdajú striebristé.
Vonku je hmlisto, pohár vína v ruke, hoc mi nechutí.
Cigareta… a predsa ten popol neožíva. 
Ani neresti už nerozpália dávno mŕtve srdce vnútorného 
zmyselného umenia. Tak povstaň, Fénix! 
…a on nevstáva, ako bolu bolo vždy predtým.

Smutný je osud ukrutnej lásky.

V tom spočíva prekliatie tých, čo sa naučili milovať Pominuteľnosť v maske Večnosti. 

Impresia (Vďaka Ti, Rimbaud!)


Ničota, večná prázdnota, duša ako otvorené priestranstvo nedozerného oceánu chaosu.
Niet prečo zostávať, niet prečo odchádzať.
Zmysel míňa zmysel a dekadencia ich všetky nahrádza. Otupený únik zo sveta.
Čo je realita? Kráčajúce ticho vo vlnách hluchu naráža na orgány sluchu… ak nejaké ostali. Hluché ľudstvo nepočuje, nepočúva, nevie.
Krása podala demisiu tomuto svetu, miesta tu pre ňu niet, všetko je zlé, čaro sa vytratilo, počuť len falošný smiech ľudí, čo nosia tváre výnimočných.
Láska je pojem, fráza, dojem… Nič osobné v nej nie je. Je najväčším klamstvom ľudí!
Tak milujme lásku, nech žije!
V mŕtvom svete, kde ľudia sa už nemenia ani na bezduché schránky nejestvuje mier, len večná vojna, pach, krv, prach.
Utiecť, spať.
Nočné mory sú znesiteľnejšie než všetka odporná ľudomilnosť.
Poézia stráca formu uvedomujúc si, že všetci čitatelia umreli. Rozpadá sa, mrví, umiera s nimi.

štvrtok 20. septembra 2012

Gi Jom Apo Llinaire

Smutné muky padajú do ticha
Krv sa vsiakne, príde odmlka
Nádej života, čo raz vyhasne
Sviečka sa rozplynie, zmení sa
Na slzy človeka čo nikdy nesníval
O krásach a hrôzach sveta
Prišla si pre neho tá temná a bledá
Prestal byť martýrom až tesne po smrti
Zmenil sa, vzbĺkol
Vo viere v ideál, klamstvá
Iní sú tam kde kdesysi sám stál
Z jeho lebky vyrastá vlčí mak
Na suchom viečku zahniezdil vták
Aj ten už odletel, odlieta každý rok
A tak mŕtvola tuhá bez života, nemenná,
Nevládze držať krok
Sama a nevľúdna umiera ...Zas a zas
                                         Noc čo noc
                                         Rok čo rok.

piatok 25. mája 2012

War for peace (Vojna mieru) - 10. časť (Eltai)


Kapucňu som mal prehodenú cez hlavu a pohľad sklopený dole do bahna, mlčky som kráčal vedľa Herolda a snažil sa vzbudzovať čo najmenej pozornosti.
„Eltai pozo...“
Do hrudi sa mi zaborila niečia tvár, inštinktívne som tú osobu objal aby nestratila rovnováhu.
„Nechaj ma prejsť, ty loupsky pes!“ s týmito slovami ma odstrčila a pokračovala vo svojej ceste ani sa len nepozrela na mňa. Zovrel som jej zäpestie skôr ako sa mi stihla vytratiť.
„Ten tvoj sladký hlások by som spoznal snáď všade.“ Nedalo mi to a musel som si do nej rypnúť.

Pozrela mi priamo do očí a o sekundu na to skočila do môjho náručia ostal som taký šokovaný že som sa nezmohol ani na slová nie to ešte na gestá. Ako náhle mi do náručia vbehla tak z neho aj ušla, slabo si odkašlala  „Prepáčte, pane.“
Pousmial som sa nad jej rozpačitosťou „Nič sa nestalo, kam že máš namierené?“ Chvíľku koktala až napokon z nej vypadlo že mieri ku kováčovi. Bolo z nej cítiť neistotu, prekvapilo ma to.
„A vy pane?“
„my smerujeme do zbrojnice.“ Ako som povedal mi trklo mi v hlave že ona netuší že Herold je so mnou.
„Toto je herold.“ Otočil som sa smerom k útlemu Loupovi stojacemu za mnou.
 „Nechceš sa k nám pridať? Kováč je rovnakým smerom.“ Nesmelo sa opýtal.
„Veľmi rada, samozrejme.“ Doslova z nej odpoveď vyletela a tesne za ním úsmev.
„Som Som Florance,  enchantée...“
„Ja som Eltai.“ Úprimne som sa usmial a vystrčil ruku z pod oblečenia. „Tak teda poďme.“
„To je pekné meno. Hodí sa vám.“ Stále som pozeral na ňu a konečne aj ona nabrala odvahu aby sa na mňa pozrela
 „No ja budem nezdvorilá a to svoje skutočné meno vám zatiaľ nepoviem.“ Šibalsky sa usmiala a vykročila rázne v pred.
Svižným krokom som ju dobehol a priklonil hlavu k nej. „Môžem sa ta niečo spýtať?“
„Ak sa to nebude týkať môjho mena a bude v mojich silách vám odpovedať tak áno...“
„Vo vašom meste je istý mág, ktorý by mohol vedieť kto som, zavedieš ma k nemu?“

Jej nálada sa prudko zmenila, zrazu z toho neistého dievčatka bola nedobytná žena.
„Nepýtaj sa ma na mága, prisahala som.“
„Prepáč.“ Zrazu mi prišlo ľúto že som sa jej spýtal tú otázku.
„Ak chceš niečo vedieť opýtaj sa mňa a ak prežijem túto prekliatu vojnu ja ti to zistím...“
„Tým pádom budem strážiť aj teba aj Herolda ako oko v hlave.“ Pokúsil som sa zmeniť náladu dúfajúc že mi to vyšlo.
 Po chvíľke ticha napokon povedala  „Naozaj si myslíš, že to zvládneš?“ po chvíľke ticha som prehovoril.
„Ako veľmi ťažké môže byť ochrániť 16 ročného chlapca a čarodejnicu stojacu na kameni?“ s touto otázkou som sa zaprel do dverí ktoré viedli do skladiska zbraní.
„Pozor na jazyk, na pomenovanie čarodejnica som háklivá, Eltai.“
Vošiel som do malej kôlne plnej zbraní rozličných veľkostí a zameraní, sem tam som našiel nejakú čarovnú palicu, kopu drobných a ľahkých mečov. Pár krát som sa poobzeral či náhodou nenájdem svoj meč no nebol tam. Vybehol som von a zamieril na opačný koniec budovy ku kováčovi. Otvoril som dvere.
„Nevideli ste niekde taký obrovský meč?“
„A načo by tebe bol?“ odvrkol kováč podráždeným hlasom a schovával si pár mincí do vrecka.“
„Neučili ta slušnosti dedo!“ zvreskol som na neho a on očividne pochopil že dostanem čo chcem za každú cenu.
„už vyše hodiny sa ho snažím roztopiť v peci ale je z akého si zvláštneho kovu ktorý sa vôbec nerozteká.“  Poobzeral som sa po miestnosti a potom som uvidel obrovskú pec z ktorej vytŕča rukoväť. Podišiel som k nej a pevne ju uchopil. Ku podivu bola studená ako ľad.
„Chlapče neviem čo s tým mečom chceš robiť sem ho ťahali siedmi chlapi raz takí ako ty.“
Meč som vytiahol z ohniska ako by to bol len obyčajný kus drevenej palice a vyšiel von z jeho dielne.
„Ďakujem za postráženie.“ Vyšiel som von a prehliadol si meč, ako obyčajne ani len škrabanec a celá čepeľ bola rovnako chladná ako rukoväť . Zasunul som ho do puzdrá a vydal sa smerom ku skladisku kde som nechal čarodejnicu a Herolda. Vyšiel som spoza rohu a tam som ju zbadal sediac na zemi opretú o múr. .
„Takže si našiel po čo si prišiel, Eltai.“ Vyslovila tu vetu, no ani sa nepozrela mojím smerom. Zodvihla sa a položila mi ďalšiu otázku hľadiac stále pred seba.
 „Kde si nechal chlapca? Síce sa tu pohybuje s väčšou istotou ako ty, ale tam vnútri sa môže zraniť. Len pred chvíľou si prisahal, že náš bude chrániť“ z profilu bolo jasne vidieť jej diabolský úškleb.
„Herold!“ zakričal som smerom do zbrojnice.
„Áno?“ tlmený výkrik zo zbrojnice ma uistil že žije.
„Vidíš, je živý a chrániť vás neznamená zobrať vám slobodu.“ Taktiež som sa usmial a počkal kým chlapec vyjde von.

utorok 22. mája 2012

War for peace (Vojna mieru) - 10. časť

Oči som mala otvorené len na okrasu, v podstate som sa nedívala, ani som nevidela. Občas som zakopla. Zrazu som svoje rozhodnutie ísť do vojny náhle oľutovala. Je to len krviprelievanie. Nič krajšie ma tu nečaká. Bez varovania príde náraz, no pred výkyvom rovnováhy ma ochránia niečie ruky. Vytrhnem sa z ich zovretia, i keď nie nepríjemného alebo nepriateľského. 
„Nechaj ma prejsť, ty loupsky pes!“ Len ho zápästím odtlačím na stranu, do tváre mu nepozriem. 
„Ten tvoj sladký hlások by som spoznal snáď všade.“  Už som bola na odchode, no musela som sa zastaviť a s námahou ohnúť ubolený krk, pozrieť smerom nahor, proti slnku a uvidieť tie oči. Vydýchnem, bez premýšľania sa tomu zvláštnemu Hannovi s ktorým ma osud stále zvádza dovedna hodín okolo krku. Myseľ sa mi vyčistí a uvedomím si čo stváram, v duchu si vynadám. Pustím ho, slabo zakašlem a pohľad upriem do zeme. 
„Prepáčte, pane.“ Poviem čo najvážnejším a najslušnejším tónom.  
„Nič sa nestalo, kamže máš namierené?“ Červeň mi z tváre ešte stále nezmizla a túto otázku som ešte nevstrebala. 
„Eeh..Uuh.“ Cinklo mi. „Ku kováčovi samozrejme“ ...kam inam, keď v okruhu dvoch kilometrov nič iné nie je?! 
„A vy, pane?“ Stále som sa mu neodvážila pozrieť do tváre. Nebola som už tou odvážnou dievčinou z ošetrovne. Niečo mi odpovedal, chvíľu rozprával, no nemám potuchy o čom. Trochu som sa upokojila, donútila som myšlienky prúdiť správnym smerom v poslednej chvíli tak, aby som ešte zachytila otázku. „Nechceš sa k nám pridať?“ 
„Veľmi rada, samozrejme.“ Fľochla som na chlapca, ktorý sprevádzal Hanna a silene som sa usmiala. 
„Som Florance,  enchantée...“ Vetu som neukončila, lebo som nezachytila jeho meno. Nevadí, časom sa dozviem. 
Z príjemného ticha ma vyruší jeho hlas. Po kovových zvukoch o seba narážajúcich mečov je to ako príjemná hudba. 
„Ja som Eltai.“ Usmejem sa. „To je pekné meno. Hodí sa vám.“ Zažmúrim smerom kde je jeho tvár. 
„No ja budem nezdvorilá a to svoje skutočné meno vám zatiaľ nepoviem.“ Nie som hlúpa, viem akú moc majú mená. Samoľúbo sa usmejem a vykročím vpred rýchlejšie, skôr než ma dobehne únava.  Po chvíli ma dobehol.
 „Môžem sa ťa niečo spýtať?“ ...zasa ten hlas. Nevzdávam sa vykania. Ešte nie.
 „Ak sa to nebude týkať môjho mena a bude v mojich silách vám odpovedať,  tak áno...“
 „Vo vašom meste je istý mág, ktorý by mohol vedieť kto som, zavedieš ma k nemu?“ Moje srdce vynechalo jeden úder. Pery som zovrela tak silno, že mi z nich ostala len úzka štrbinka. 
„Nepýtaj sa ma na mága, prisahala som.“  
Zaznelo tiché: „Prepáč“. Tu nepoznám zdvorilosť. Tykanie je osobnejšie a viac človeku prenikne pod kožu. Theurga nezradím. Tým jediným som si istá, podobrotky nikdy, o násilí sa radšej nezmieňujem... 
„Ak chceš niečo vedieť opýtaj sa mňa a ak prežijem túto prekliatu vojnu ja ti to zistím...“ Dúfala som, že po tomto vyhlásení na chvíľu zmĺkne. 
Nezmĺkol. „Tým pádom budem strážiť aj teba aj Herolda ako oko v hlave.“ Takže Herold, tak sa volá ten chlapec. Neveriacky som naňho pozrela úkosom.
 „Naozaj si myslíš, že to zvládneš?“ Príliš okato som si ho celého premerala a zdvihla obočie v pobavenom výraze. 
„Ako veľmi ťažké môže byť ochrániť 16 ročného chlapca a čarodejnicu stojacu na kameni?“ 
„Pozor na jazyk, na pomenovanie čarodejnica som háklivá, Eltai.“ Jeho meno som vyslovila s takou razanciou, že sama som sa od úľaku striasla. Keby som sa lepšie učila mohla by som ho tu a teraz bez mihnutia oka zabiť. Boli sme na mieste. Skladisko zbraní a kováč. 
Hneď keď som vstúpila do miestnosti, ktorú zapĺňal kovový zápach a rinčanie, zvrtla som sa doľava. Úzkou chodbičkou sa dostanem ku kováčovi. „Expresne..“ Podám mu otupený meč aj s dvomi osminkami. Trochu zdurdene sa na mňa pozrie, no meč a mince si vezme. O dva minúty je všetko hotové a môj meč sa leskne ako už dávno nie. Slušne mu poďakujem a vytratím sa znova na relatívne čerstvý vzduch.  Eltaia a jeho malého loupskeho poskoka nikde nevidím. Sála na mňa slnko a nikde naokolo nie je ani kúsok tieňa. Mám pocit, že sa v tom brnení asi roztopím. Zveziem sa k zemi, opierajúc sa chrbtom o múr. Nie od únavy, nie od bolesti, len tak z dlhej chvíle. Viem, že Hann musí prejsť okolo mňa ak sa chce dostať späť na front. Periférne uvidím pohyb, neunúvam sa otočiť hlavu tým smerom. Odtiaľ by vychádzal iba človek, ktorý to tu nepozná. 
„Takže si našiel po čo si prišiel, Eltai.“ Stále pozerám pred seba a zdvihnem sa.
 „Kde si nechal chlapca? Síce sa tu pohybuje s väčšou istotou ako ty, ale tam vnútri sa môže zraniť.“ Hovorím to tónom akoby som ho karhala, no pritom je to len výčitka. 
„Len pred chvíľou si prisahal, že nás budeš chrániť.“ Uškrniem sa. Zneistila som ho, bola som si takmer istá, že tep mu vyletel nad normálnu hranicu. 
„Herold!“ zakričal smerom k skladu. Zvnútra sa ozvala tlmená odpoveď chlapca. Aj mne odľahlo. 
„Vidíš, je živý a chrániť vás neznamená zobrať vám slobodu.“ Pri tej vete som sa musela úprimne usmiať.

War for peace (Vojna mieru) - 9.časť (Eltai)


V pozadí som počul mumlanie akéhosi muža a vzlyky ženy. Vzhľadom na to, že čarodejnica bola akosi rozrušená, bol som si istý, že to boli tie jej. Ešte pár minút som počúval zúfalstvo v jej hlase a na jednu stranu ma prekvapilo, čo ho mohlo vyvolať, a na druhú stranu som chcel prísť k nej a povedať jej, že bude zase lepšie, i keď sám tomu neverím. Dni ubiehali, sestričky z času na čas prišli, aby mi dali jesť a skontrolovali, či stále žijem. Zrak sa mi pomaly vracal, zo dňa na deň som videl ostrejšie, ale na tom mi vôbec teraz nezáležalo. Posledné,  čo si pamätám bol pohľad do očí Sama a to, ako sa z nich vytratil život. On bol mojou poslednou rodinou a posledným spojiskom s Hanom, ale teraz nemám dôvod na boj. Uzdravím sa, nájdem svoju zbraň, uctím si Sama a vydám sa na sever nájsť toho záhadného muža z tej továrne.
„Hej, chlapče, spíš?“ spýtal sa ma ktosi, kto kľačal pri mojom lôžku. Otvoril som oči, bola hlboká noc a ja som si zrazu uvedomil, že už vidím normálne. V noci sa mi podarilo zaostriť na lampy pri posteliach, ktoré som kedysi videl iba ako šmuhy vyžarujúce svetlo. Rýchlo som zatvoril oči, aby si muž nevšimol ich netradičný vzhľad.
„Nie...“
„Ty nie si odtiaľto, však?“ po jeho otázke sa mi srdce rozbúchalo ako nikdy. Všimol si moje oči? Čo mu mám povedať?
„Ako to myslíš?“
„Tvoja pokožka je moc bledá na Loupa a si moc malý na Hana. Existuje tretia rasa? Aký je tvoj svet?“
Otočil som sa na bok a otvoril oči, aby som videl tvora, ktorý sa ma pýtal. V jeho očiach sa striedali údiv a strach.
„...ako sa voláš?“ napokon som sa opýtal.
„Herold.“
„Ja som Eltai.“
„Odpovieš mi, Eltai?“
„Neviem, či existuje tretia rasa, celý život som strávil v Hane.“
„Ale nepodobáš sa na Hana.“ Neviem prečo, ale vedel som, že Heroldovi môžem veriť.  Bol to sotva 16 ročný chlapec, ktorého poslali do vojny.
„Ako si sa sem dostal?“
„Pamätám si tvár môjho priateľa, ktorý zomrel Loupskou rukou...“
„Netúžiš po pomste?“
„Pomstil som ho.“
„A čo budeš robiť teraz?“
„Chcem odísť....“
„To aj ja.....“
„A ty si sa sem ako dostal? Chlapci v tvojom veku sa u nás teraz hrajú na ihrisku alebo cvičia medzi sebou.“
„U mňa moji rodičia objavili čarovnú moc, i keď slabú, ale objavili, a poslali ma do vojny, že vraj tu budem užitočný...“ Chlapec posmutnel. Položil som mu svoju ruku na rameno.
„Dostanem ťa odtiaľto.“
Chlapec zodvihol zrak a po zaschnutej krvi na lícach mu stekali slzy. Vlasy mierne padnuté do očí zabránili priamemu očnému kontaktu.
„Ako?“
„Pôjdeme do Loupu. Chcem sa stretnúť s niekým, kto by mi dokázal povedať, kto vlastne som a uctiť si smrť priateľa.“
„Prečo v našom meste?“
„Celý život sme žili v špine, tak aspoň náhrobok nech má na lukratívnom mieste.“ Usmial som sa na Herolda.
„V meste žije starý mág, možno by niečo o tebe mohol vedieť.“ V jeho očiach sa zablysla nádej.
Celú noc sme sa rozprávali a až nad ránom sme zaspali, Herold opretý o moju posteľ prehodený starou dekou.
Nadránom som sa natiahol a vyskočil z postele. Herold sa zobudil chvíľu na to.
„Počuj Herold, nevieš, kde mám svoje oblečenie?“
„Všetko oblečenie sa odnáša do druhého stanu do skríň. Počkaj tu, skočím ti preňho. Sadol som si na kraj postele a opäť zatvoril oči, aby si ich nikto nevšimol. Behom pár minút sa vrátil aj s mojím oblečením. Obliekol som si svoje veci. Boli čisto vypraté, nevoňali bohvieako, ale stále lepšie ako zaschnutá krv. Prehodil som si kapucňu na hlavu a vyšiel von. Herold tesne za mojimi pätami.
„Nevieš, kde odkladajú zbrane?“
„Asi 3 minúty chôdzou na juh.“