Dostanem nápad. Čo takto vysť von po toľkých týždňoch zo svojej ulity? Čo tak kašlať na všetkých a všetko čo ma zožiera zvnútra a skôr než sa celé rozpadnem na milióny kúskov, ktoré potom prederavia červy posledný krát vychutnať západ slnka a úžasnú krásu tohto zvrhlého a nepekného, korupciou, politikmi a kyslými dažďami zničeného sveta? Kedysi som svoj takmer bezvýznamný život milovalo. A teraz? Cítim sa nepotrebné a aj keď fyzicky ešte nie, tak psychicky úplne mŕtve. Nemám pocit, že niekto by také stvorenie - viac už vec ako človeka - mohol mať rád. A preto som si začalo hovoriť v strednom rode. V minulosti som bolo plnohodnotné žieňa. Teraz je zo mňa hŕba trosák o ktorú sa môžete maximálne tak potknúť a zanadávať. Ale späť k môjmu nápadu. Už pár mesiacov som nevyšlo z domu, vlastne to čo z môjho domu vyšlo to bola iba práve tá hŕba trosák. A to čo ostáva? Je to posledný zvyšok osudom strápenej duše. Nie, nechcem hovoriť o minulosti. Teraz pozbieram svoje trosky, zlepím ich chemoprénom dokopy a nie celkom pripravené, no predsa odvážne vyjdem na svetlo sveta. Nikto sa neobzrie. Z počiatku mi to vyhovuje. Nikto neregistruje moju prítomnosť, no neskôr si uvedomujem, že ak o niekom nemajú povedomie iní stáva sa nikým. Nikto nemôže žiť bez toho aby o ňom vedela aspoň jeho matka. A teda sa v tom okamihu stávam Nikým. No títo ľudia - ľudia? vyzerajú rovnako zlepení chemoprénom ako ja. Všetko je sivé a slnko sa cez hrubú vrstvu smogu a ľudskej zloby už nemá ako dostať. Na obrubníku oproti mne sedí malé dievčatko - ona nevyzerá ako zlepená, ešte nie. Prezriem si samé seba a premýšľam či som hodné ešte niekedy stretnúť človeka. Či ja, to čo som sa tak dlho skrývalo pred ľudskou zlobou - no, samozrejme, že aj dobrotou, som schopné hovoriť s niekým tak čistým a nerozpadnutým ako je ona. Veľmi túžim nájsť stratený zmysel života, túžim na tvári ešte aspoň raz zacítiť dažďové kvapky alebo lúč slnka. No to sa už nikdy nestane. Pohodím plecami pričom sa mi odlepí ruka. Pritlačim si ju naspäť a pristúpim k dievčatku. "Ahoj" poviem hlasom, ktorý som už nepočulo tak veľmi dlho. No ešte stále znie rovnako zastrete a melodicky. Dievčatko sa na mňa pozrie a usmeje sa. Zrazu cítim, že niečo v mojej duši vyzdravelo. Cítim, že na líci mi niečo rozpustilo chemoprén a moja čeľusť je odhalená. Bola to slza. Musím odísť, nesmiem pri nej ostať. Príliš mi pripomína mňa. Odídem so sklonenou hlavou, už sa na ňu viac nepozriem. Vo chvíli keď sa jej otočím chrbtom uvidím pred sebou môj tieň. Tieň? Je to skôr kedysiľudská silueta s nejakými zvláštnymi výrastkami. Asi som sa zle zlepilo. Znamená to, že vyšlo slnko. Rýchlo sa zvrtem naspäť no dievčatko tam nie je. Pozriem do zeme, no ani tá zem tam zrazu nie je. Nie je tam nič čo tam bolo pred tým. Chcem kričať, no môj hlas zlyháva. Na tvári - tvári?, mám šialený výraz. Bolestný úškľabok. Rozpadávam sa na prach, cítim ako moja koža mizne a ja pomaličky, po milimetri odchádzam preč. Umieram - tentokrát už fyzicky.
Táto smrť už nedvolí ani červom nasýtiť sa. Nedokážem byť potrebné ani po smrti.
(Prosím o delailné predstavenie si celého tohto výjavu, bude vyznievať zaujímavejšie.)
Detailné? Máš pocit, že by to niekto bez dostatočnej fantázie dočítal dokonca? Hej, Ty niečo, ktoré dospelo k všetkému poznaniu sveta a teda sa mu zdá vlastná existencia bezvýznamná rovnako, ako ľudia zlí a prebytoční, zamyslelo si sa nad tým vôbec? :-D Alebo očakávaš, že Tvoj príbeh čítajú rovnaké (ne)pozliepané nič, hľadajúce tu odraz vlastnej podoby - podoby? Som potešený, že Tvoje články naberajú akúsi "ucelenosť" štýlu a tiež sa tu objavujú inovatívne myšlienky dievčaťa,sediaceho na obrubníku rozmýšľajúceho nad tým, ako správne usporiadať odtrhnuté stebielka pýru, aby po nich mravček liezol čo najdlhšie, prípadne nikdy nezliezol... Skús zmenšiť písmo a zvoliť trošku iné farby, pretože keď sú všetky takto jednoduché, navyše písmo má rovnakú farbu ako ďalšie dve štvrtiny celkového vizuálu stránky, číta sa to trošku obtiažne. O:-)
OdpovedaťOdstrániť