Clémence & Marc (7. časť - Zobúdzam sa na obláčiku.. )

Prebúdzam sa na snehobielom priestranstve, som si istá, že to nie je nemocnica. Je to nebo? Raj? Vstanem zo zeme a obzerám sa okolo seba. 

„Vyšlo to! Áno! Vyšlo to!“ 

Začnem tancovať oslavný tanec. Cítim sa byť voľná. Nič v mojom vnútri ma neovláda.

„Nič, vôbec nič. Žiadna Entita.“

 Zhlboka sa nadýchnem, no úsmev na tvári sa mi vo chvíli zmení na šialený úškľabok, mäkký obláčik pod mojimi nohami sa začína meniť na temnotu a božské ticho na utrápené výkriky ľudských duší smažiacich sa v kotloch pekla ako hranolčeky.

„Niee! To niee! Tak dosť!“

 Niekde na polceste pri páde do veľkého pekelného kotla mi v hlave zaznie ten známy temný šepot „Nerozlúčila si sa s otcom a ja to tak nemienim nechať. Každú noc ho budeš musieť navštevovať aby si vyrovnala svoj dlh. Tak urobíš to?!“

 Nič iné mi ostáva, mlčky prikývnem a potom sa znovu zobudím na mäkkom obláčiku, no už je tma, nebeské lampy sú rozsvietené. 

„Kedy?“

 Pomyslím si, všimla som si, že odkedy je to vo mne nemusím nič hovoriť, iba myslím a Ono ma to počuje. „Hneď!“

 Letím dlhou chodbou, niečo ma nadnáša a zrazu, vidím budovy nejakého veľkomesta z vtáčej perspektívy, je to krásny pohľad, no ťahá ma to do inej časti mesta, do akejsi ošarpanejšej a temnejšej. Už som si istá, mám vstúpiť do starého skladu.

 „Tak tu žije môj otec?“

 Posmutniem, je nepekné vidieť ho žiť takto, keď v Belgicku mal všetko čo si želal. Chcem sa k nemu rozbehnúť a objať ho, ale nejde to. Nedokážem sa rýchlo pohybovať, moje nohy sa nemôžu dotknúť zeme. Nič necítim, všetko je tiché a tmavé. Nedokážem ani rozprávať na hlas a tak len šepkám. 

„Tati! Tati! No tak poď!“

 Myslela som si, že keď ja nemôžem ísť za ním tak on by hádam mohol prísť ku mne, ale asi nie. Asi vyzerám veľmi hrozivo, stojí tam ako zamrznutý. A tak sa snažím zakričať aby videl, že sa mu len nesnívam, ale namiesto môjho hlasu sa ozve vietor, silný poryv rozbije všetky okná a potom odfúkne aj mňa.
Zasa sa zobúdzam na obláčiku. Takto sa to opakuje mnohokrát, nedokážem určiť ako dlho k nemu chodím no raz sa stane niečo zvláštne. V sklade nie je sám. Je tam niekto, kto zo mňa nemá strach, niekto, kto je odhodlaný zastaviť ma. Teraz sa začínam báť ja a to je zlé. Ak sa duch niečoho bojí musí to byť len exorcista alebo človek čo vidí mŕtve duše bez toho aby si to ony samy žiadali.
Prižmúrim oči, veľmi sa snažím nenaštvať sa a nezabiť ho, pretože sa počas môjho pobytu na tom bielom mieste veľa zmenilo, moja biela duša akosi zmizla a nahradila ju Entita a je mi dobre. Cítim sa slobodnejšie. Robím strašné veci, ale necítim vinu. Už som sa naučila aj pohybovať po vonkajšom svete, je to super keď ma nikto nevidí a boja sa ma. A otec? Je úplne strhaný, na prášky.
A teraz tento mladík! Vlastne popri otcovej vynervovanej a už čoskoro aj šialenej tvári vyzerajú všetci mlado.
Priplachtím až k tomu pánovi a snažím sa byť zdvorilá. Aspoň kým ho zabijem. 

„Kto ste? Načo ste prišli?!“

 Vzduchom sa šíri hrôzostrašný šepot. Na jeho tvári nevidno veľa zdesenia, asi niečo takéto už zažil. A tak mu niečo ukážem. Rozbijem silou mysle všetky žiarovky, ktoré ostali v miestnosti, v rohu šteká pes. Hups, už akosi.. nešteká. Asi spí. Začnem sa hororovo smiať, lietam okolo nich, počujú ako ich míňajú moje rozlietané vlasy, ako moje kolenné jabĺčka narážajú do seba. Zasa stojím tesne pred nimi, pozriem na strop – tiež to automaticky urobia. Medzitým sa vyparím. Svitá.
Zobúdzam sa na bielom obláčiku...