Clémence & Marc

Moje meno je Clémence. Pochádzam z Belgicka a vlastne tu aj žijem. S mojimi podarenými rodičmi a bez súrodencov. Od malička hýčkané dieťa zbohatlíckeho tatinka, moja matka bola krásne mladé dievča, keď si ju môj otec všimol, ale to nie je dôležité. Toto je môj príbeh! Nuž, som veľmi sebecká, lenivá a šialená. Nie som však už žiadne dieťa, mám 19 a cítim sa na 19. Snažím sa žiť tak aby sa mi to páčilo, no zároveň rešpektovať všetky pravidlá, teda neprekračovať morálne bloky, ktoré som si tak starostlivo postavila. Byť tajomná a nedosiahnuteľná, bohužiaľ sa mi to nedarí nakoľko moja povaha je príliš spoločenská a veselá. Chcela som vždy mať veľa priateľov, ale väčšinu som stratila práve kvôli svojej výbušnosti a nespútanému temperamentu. Otec Belgičan a matka Nemka, kde sa to vo mne berie? Odkedy som stratila zopár priateľov - tiež deti zbohatlíkov - uzavrela som sa pred svetom. Nie pred všetkými, ale okrem hŕstky ľudí neostal nik. Nesťastný osud? Och, to nie, len sa presťahovali do Bruselu, Namur pre nich už nie je dosť luxusný.  Škola, no áno, aj do školy chodím. Nemám rada nepárne čísla a tak sa učím na dvojky. Učiteľov aktívne komandujem správnymi odpoveďami, ale potom sa jednoducho seknem a do písomky nenapíšem nič. Skrátka vždy z toho vyjde dvojka. Moja matka, s ktorou žijem, si ma nevšíma. Môj otec príde domov raz za týždeň a to je taký unavený, že moje neustále kecanie ho uspáva ešte viac. A tak teda všetko čo robím a čo zažijem (nie, že by toho boli kvantá) dávam na papier. Nie som v tom dobrá, nie som takmer neschopná udržať si známku z francúžštiny na prijateľnej úrovni. Nevadí. Aj štvorka je párne číslo.
Niekedy na mňa vvšetky pocity doľahnú, dopadnú, zrútia sa a rozdrvia ma. Vtedy upadám do ťažkých stavov kedy by som najradšej doma vybielila lekárničku a ptoom so spojokným úsmevom zaspala a už nikdy sa nezobudila. No od posledného výplachu žalúdka som sa k nej radšej ani nepriblížila. Obdivujem svoju matku, že so mnou dokáže žiť, občas som taká histerická, taká prehnane citlivá alebo zasa naopak bezcitná, že sa čudujem, že ona zo mňa ešte neskončila na psychiatrii. Napriek všetkému ju mám rada. Kto iný ak nie ona by sa o mňa staral tak dobre? Vždy som si myslela, že v puberte svojich rodičov znenávidím, ale vlastne v tom období mi neostal nikto len oni. No dosť bolo sentimentálnych kecov.
Môj psychický stav je celkom v poriadku, relatívne. Som šialená, ale tak v norme, nie netrasiem sa a nedostávam záchvaty, ale o tom potom. Fyzicky je to horšie. Som chudokrvná a alergická na falošných ľudí, veľmi sa bojím tmy. Som blázon, ale myslím si, že všade by mi bolo lepšie ako na tomto svete, ale pšššt. Moja matka to nesmie vedieť. Zabilo by ju to. Je to dobrá žena.

Som mladá a pobláznená, no v stavoch úzkosti som niekým iným, neviem kto som, ale som si istá, že to chcem za každú cenu zistiť. Kto je tá bytosť, ktorá mnou lomcuje ako sa jej zachce? Tak toto teda nie. Nenechám sa ovládať od nejakého pribrzdeného démona čo si nevie nájsť lepšiu obeť!

Dobre, vďaka za prečítanie, nie je to nič moc, ale časom, kto vie. Toto je spoločný projekt mňa a Maťa Hudobu na prázdniny, na konci by z toho mohlo vyjsť celkom slušné psycho, takže prajem pekné čakanie na ďalšiu časť.
(Upozornenie: Druhej časti sa nedočkáte u mňa na blogu, ale u Maťa www.manitosss.blogspot.com takže tu uvidíte až tretiu časť.)