streda 17. augusta 2011

Clémence & Marc (časť deviata)

Počujem všetko, počujem aj plytké dýchanie môjho umierajúceho otca, počujem aj Marcovo zaklínadlo. Všetko je tak ako to byť má. Aj otcova smrť bola naplánovaná. Všetko sa zbehne veľmi rýchlo, zobúdzam sa na obláčiku, no niečo ma znova stiahne dolu. Niekto vyslovil alebo si pomyslel moje celé meno. Niekto si na mňa spomenul a ja teda nemôžem odpočívať v pokoji, ale musím sa pozrieť či ten človek niečo nepotrebuje. Aspoň tak sa o tomto jave píše v knihách.
 Lenže čo ak na mňa myslí on? Marc? Čo ak je on ten, ktorého mám zničiť a otec bol len medzičlánok? Už sa mi raz podarilo zložiť ho na kolená. Lietam okolo jeho pliec, som celkom blízko a keby som veľmi chcela môžem ohroziť jeho existenciu, no myslím, že trýzniť ho bude už len moja neustála prítomnosť. Snažím sa mu šepkať niečo strašné, strašidelné. No akosi mi nič nenapadá. Možno tak: „Marc, to nie ja, to ty si zabil môjho otca! Ty si ho odsotil a po druhé – keby si neprišiel moje strašenie by bolo aj pre smrteľníka únosné, ty si to pokazil. Ty si ho zabil!“. Nikto naokolo to nepočuje, ale on sa zmieta medzi snahou riešiť to a nepodľahnúť a medzi možnosťou poddať sa. No ja myslím, že vyhrám nakoniec aj tak ja. Je príliš slabý aby ma mohol poraziť. Som duša mladého dievčaťa a navyše posilnená zlou energiou, neprekoná ma len tak hocikto.
Marc sa po dlhom a ťažkom dni, celý vysilený vracia k sebe domov, nasledujem ho, očami stále prebodávam jeho tvár. Raz sa predsa musí podvoliť. Kapitulovať. Vchádzame  - on vchádza, ja vlietam – do jeho bytu. Pekné a útulné, na moje veľké prekvapenie nijako, no možno príliš slabo zabezpečené proti dušiam môjho formátu. Žeby som mu to tu zrútila tak ako ten sklad? Nie, starý trik. Niečo skúsim. Zhodím obraz. Pôsobivé. Rozkývem lampu. Roztomilé. Pod mojím dotykom popraská zrkadlo. Telefón začne vyzváňať. A Marc? Vyzerá pokojne, toto už zrejme videl, ale možno je to len ilúzia. Možno je naozaj nervózny. „No tak čo vlastne chceš?“ „Dobrá otázka.“ Zašepkám. Zažmurkám a stena po jeho boku má v sebe zrazu dieru. Veľkú ako päsť. „Dúfam, že nemáš konfliktných susedov.“ Zasmejem sa. Už by možno aj stačilo. Prejdem cez neho. On by sa mi možno aj vyhol, ale bohužiaľ za ním je tiež stena. Ako efektne som ho zahnala do rohu. Bol by taká ľahká obeť. Rozplyniem sa ako hmla. Nemôže ma vidieť ani on, ani nikto iný, ale ešte sa nevrátim. Ostávam v jeho byte. Stále som s ním, som jeho paranoja. Ide si ľahnúť. Ľahnúť? Ako môže spať s duchom v byte? Ja by som sa bála. Fúknem. Ovanie ho studený vánok. Strasie sa, všade vládne mŕtvolné ticho. Čo bude nasledovať? Ako bude táto fraška pokračovať? Na aký ťah sa zmôže tento chlapík, ktorý dostal za úlohu dostať ma do pekla? Obávam sa, že som jeho posledným prípadom. Ďalšieho sa už nedožije, vďakabohu? Alebo bohužiaľ? Ktovie.. Možno si nezaslúži smrť, ale ja mu ju prajem. Keby nie, tak by som nebola zlá bludička. So mnou je zjavne všetko v poriadku.
Ako sa tak zamýšľam nad životom a levitujem si nad komodou v jeho spálni s výhľadom na jeho spiace telo premkne ma strach. Keď vzhliadnem k miestu kde by po správnosti malo byť, ono tam nie je. Preletím cez celý byt aj cez okolité ulice. Vrátim sa do bytu. Prepadol sa pod zem? Nie, isto je niekto blízko a niečo na mňa chystá. Ak by som mala tep, určite by bol už na kritickej hranici. Strasiem sa.
Za mnou počuť tichý zvuk...

utorok 16. augusta 2011

Jazykolam alebo slovo s hlbokým zmyslom?


Odideologizovaný deziluzionizmus

 Dve slová, ktoré väčšina ľudí nedokáže ani vysloviť.
 Ale čo znamenajú?

 Pokúsim sa o rozbor tohto slovného spojenia (netvrdím, že lexikálne správny a postačujúci)

 Nuže, vezmime si najprv prídavné meno "odideologizovaný".

 Predpokladám, že toto slovíčko označuje niečo (alebo niekoho) čo je zbavené ideálov, čiže v tomto prípade je predpona "od" vyjadrená ako zápor k ostatku (koreňu) slova. Z čoho vyplýva, že ostáva mi ešte vysvetliť ideologizovaný.
 Podstatné meno od tohto je ideológia čo je slovo prebraté z gréčtiny označujúce sústavu predstáv, názorov a pojmov vyjadrenú v rozličných formách spoločenského vedomia (Zdroj: SCS)

 Z čoho vyplýva:
 Odideologizovaný = zbavený predstavy dokonalosti

 Druhé slovíčko tohto jazykolamu je deziluzionizmus.

 Myslím si, že v tomto prípade je dez opäť prípona vyjadrujúca zápor. Je prebratá z francúžštiny.

 A iluzionizmus?
 Jednoduché! Je to idealistický smer vo filozofii, ktorý považuje celý svet len za ilúziu (teda klam), ale pochybujem, že o tomto hovorí toto slovo.
 Ďalšie z vysvetlení je oddávanie sa ilúziám čo je už logickejšie.

 deziluzionizmus = neoddávanie sa ilúziám

 A teda výzam celého tohto jazykolamu je:

 odideologizovaný deziluzionizmus = neoddávanie sa klamom zbavené predstavy dokonalosti

 Čo z toho vyplýva? Že to nedáva zmysel ani tak ani tak.
 Čiže ak to čítate úplne stráčcate čas, lebo sa nič nedozviete. :)

pondelok 15. augusta 2011

Spoveď schizofrenických polovíc


Sme zvláštna dvojica. Ona a ja, ja a ona, my.
 Neuvedomujeme si to, ale patríme k sebe. Naše myslenia sú odlišné i oddelené, no aj tak cítime puto.
 Na každú z nás majú ľudia iné názory.
 Dobrá a zlá..
 Čierna a biela..
 Mort a Enigme..
 Dve osobnosti, dve duše - jedno srdce, jedna osoba. Mávame s ňou ako chceme. Vlastným menom Magdaléna, no aj tak si s ňou robíme čo sa nám zachce. Je taká poddajná a taká naivná. Myslí si, že sme pre ňu prínosom a že ona si nás len vymyslela, no nie je to tak.
 My sme v nej a ona sa už pred nami nemôže brániť.
 Aj teraz si myslí, že to píše ona, ale nie.
 Prekvapivé. Ak nám človek podá prst - vezmeme mu celú ruku.
 Sme zohratý pár. Také vysnívané, ňou vytvorené a dokonalé. Také aké ona nikdy nebola, nie je a nebude - bez nás.
 Aké krásne je byť šialenstvom v hlave niekoho iného. Je úžasné sledovať to č sa v nej deje.
 Najprv milá, zlatá slušná a potom?
 Hrozná. Nenormálne odporná a drzá.
 Keď si predstavíme, že za to môžeme jednej z nás to je ľúto no druhá sa len psychopaticky smeje.
 Radšej si s ňou nič nezačínajte, ani s ňou nehovorte. Aj tak by sme to boli len my, ku ktorým by ste sa dostali.
 Jej pravá podstata už umrela, už nie je. Neexistuje ako Magdaléna.
 To je smola aj keď, o nič ste neprišli. Nebola až taká úžasná ako my.
 Tak? Čo myslíte? Oplatí sa byť nefyzickým šialenstvom trýzniacim niečie telo zbavujúce ho vedomia a svedomia?
 Alebo snáď sme až moc kruté?

sobota 13. augusta 2011

Inšpirovaná = Posadnutá


Bola tu. Sama, nikoho nepoznala, nepoznaná a neznáma. Až jedného dňa uvidela jeho.
 Dokonalý chalan s dokonalými názormi úplne sa zhodujúcimi s tými jej. Chcela sa o ňom dozvedieť viac, chcela ho spoznať, byť k nemu bližšie. Stretávala sa s ním na ulici a často jej myšlienky zalietavali k nemu. Ako by to riešil? Čo by povedal? No stále jej to nestačilo. Začínala ním byť posadnutá.
 Dúfala, že si ho len nevymyslela, nevybájnila. To by ju zabilo.
 Alebo by sa zabila sama.
 Bála sa povedať o ňom priateľkám, bála sa toho, že ju vysmejú, že jej symbol dokonalosti bude len akousi fatamorgánou.
 A ničím iným ani nebol.
 Ako sa neskôr zistilo ona bola posadnutá vidinou niekoho kto neexistoval. Skončila so zvieracou kazajkou, strápená z lásky k preľudu.
 A pritom ho tak ľúbila, ale je možné mať rád niečo čo nie je? Niečo nemôžné?
 On ju utešoval aj naďalej, aj keď bolo dokázané, že neexistuje stále sa jej prihováraj a tíšil ju.
 Pomáhal jej a bol s ňou aj vtedy keď už všetky svetlá zhasli a
 ona sa nemala s kým porozprávať. Bol jej bratom, priateľom..
 Všetkým. Zbožňovala vzduch, ktorý dýchal aj zem po ktorej chodil.
 Bola blázon a za to mohol on. Bez štipky sebaúcty a sebadôvory. Ľutovala sa, plakala, smiala sa a on bol vždy s ňou.
 Nikdy nič nepovedal a predsa jej pomáhal viac ako doktori.
 Posadnutá, nechcená, odvrhnutá...
 Ľúbiaca, neľúbená a predsa šťastná..
 Žijúca-nežijúca vo vlastnom svete, kde necíti ani hanbu ani nenávisť k ľuďom čo ju už považujú len za tieň toho čím bola kedysi.

 A keď hrobár zakryl jej hrob poslednou lopatou hliny, bez svedkov čo by plakali nad jej smrťou, on umrel s ňou. Jeho dokonalosť po jej smrti nemohlo sláviť už žiadne ľudké oko.
 Ani smrť ich nedokázala rozdeliť.

 (Písané s istou dávkou nadsázky a preháňania. Prosím brať s rezervou)

štvrtok 11. augusta 2011

Rozhovor dvoch bláznov


-Je taký sympatický! Ale stále nič nehovorí. Prečo?
 -To neviem. Čo myslíš?
 -(Nakláňa hlavu) Stále len kýve hlavou do strán.
 -Áno, ale občas otvorí ústa, no nič nepovie. Otvorí ich presne vtedy, keď chceš niečo povedať ty.
 -Je to čudák.
 -(Zdvihne k nemu ruku) Pozri! Tiež mi podáva ruku!
 -(Veselo sa smeje) Áno, aké milé!
 -(Končekmi prstov sa dotkne prstov druhého chlapíka) Možno budeme kamaráti.
 -To by ste mohli byť. Boli by ste pekný párik.
 -Jeho prsty sú ľadové a tvrdé. Čo to sním je? Čo ak je chorý? (znepokojený tón)
 -Ja neviem! Mali by sme mu pomôcť! (Prikročí k nemu) Asi má nejakú zimnicu. (Odmlčí sa) No čo ak je šialený?
 -Nenazývaj ho predomnou šialeným! Je skvelý!
 -Nikdy ti nebude môcť poskytnúť teplý dotyk kým bude takýto zmrznutý. (Tvárou sa priblíži chce ho vidieť z bližšia)
 -Viem, viem. Alarmujúce. Musíme ho vziať k lekárovi! (Skoro až kričí)
 -(Prihovára sa mu) Pôjdeš s nami? (Chce sa dotknúť jeho tváre, no narazí len na chladné sklo.)
 -Pomoc! On je v nejakej sklenenej krabici! Pomoc!
(Do miestnosti vstúpi doktor)
 -Prosím, Doktor pomôžte! On je uväznený v skle!
 -(Do vysielačky) Prineste zvieraciu kazajku. Pane, upokojte sa. O kom to hovoríte?
 -Vy ho snáď nevidíte? Je tamto! (Ukáže na "sklenenú krabicu, uvedomí si, že aj ten chlapík ukazuje naňho)
 -Pane, hovoríte o svojom odraze v zrkadle? (Nakloní hlavu)
 -To nie som ja! To nie som ja! (Opakuje zmätene a búcha si päste o zrkladlo. To napokon pukne a rozletí sa po podlahe rozbité na tisícky kúskov. Pacient sa hystericky rozkričí, druhý začne behať okolo a plakať.)

pondelok 8. augusta 2011

Čo je v útrobách? alebo Reportáž z mojej cesty do podzemia

Historické centrum Žiliny poznám už od svojich prvých krokov. Tu je pracovisko mojej mamy aj môjho otca , a tak som si žilinské centrum užila v každom ročnom období. Vždy ma fascinovali zvončeky na Radnici, ktoré zvonia bez toho, aby nimi niekto hýbal. Ako malá som si myslela, že sú tam škriatkovia.
"Štvorcové" námestie bolo vždy plné terás a ľudí, ktorí v piatok nechceli zostať len tak sedieť doma. 
Keďže som nikdy nebola nejako extra veriaca, nezaujímala som sa o veľký kostol stojaci na jednej strane námestia, ktorú som požívala len veľmi zriedkavo. Nevedela som o kostole prakticky nič, ale nemala som ani nejakú potrebu ísť tam. Pri jednej prechádzke mestom som si všimla, že od námestia sa do kostola vôbec nedá dostať. Dlhšiu dobu mi to vŕtalo v hlave, no nakoniec mi to prišlo nepodstatné a jednoducho som to vypustila. 
V spomienkach som sa na to miesto vrátila až nedávno, keď nám pani učiteľka dala za úlohu napísať niečo o Žiline.
Nenapadlo ma nič lepšie, len sa tam ísť pozrieť. Od mojej veľmi nábožensky založenej starkej som si zistila aspoň názov kostola, aby som nevyzerala ako úplný "antikrist", a rázne som vykročila. Obišla som budovu podľa pokynov môjho tatina a 
s očakávaním som zazvonila. Vo veľkých dverách sa objavil muž oblečený v hnedom habite, previazanom bielou šnúrkou. Zbežne si ma prehliadol - rovnako ako ja jeho - a spýtal sa ma, čo chcem. Odpovedala som: „Potrebovala by som vedieť niečo o kostole. A mohli by ste mi neukázať aj katakomby, ktoré sú vraj spístupnené.“
Keď počul slovo "katakomby", zachmúril sa, ale vzapätí ustúpil z brány a povedal:,,Toto je areál kláštora kapucínov, musíme sa pohybovať potichu a svižne."
Prikývla som a vošla som dnu. 
,,Pustíte ma aj do podzemia?“ spýtala som a nechcela som, aby to znelo príliš nadšene.
Kráčal ďalej, ani sa neobzrel. Pobiehala som za ním. Zrazu zastavil pred dverami s veľkou kľúčovou dierkou, z ktorej viseli staré mosadzné kľúče. Presne takýto zväzok mal zavesený na opasku. Pomyslela som si, že možno mám šťastie a stretla som sa so správcom kostola.
,,Ten referát chceš o kostole alebo o katakombách?"spýtal sa znenazdajky. 
Jeho otázka ma prekvapila. Mala som pocit, že som mu nepovedala, že to bude referát. 

,,To je vlastne jedno,"odpovedám. A vzápätí dodávam:,,Radšej o katakombách. Znie to zaujímavejšie.“
,,Tak dobre," odvrkne, akoby čakal, že poviem práve to druhé.
Tuším, že toto nebude obyčajná návšteva. Okamžite, ako otáča kľúčom v zámke, cítim, ako ma ovial studený vánok, no bolo to zlovestnejšie.
,,Musíš sa držať tesne za mnou," povie mních šeptom:,,mohla by si sa tu stratiť. To by si predsa nechcela.“
Len čo to dopovie, usmeje sa, ale v jeho úsmeve je niečo neúprimné. Vchádzame do tunela bez okien a svetla, bez baterky, no i bez pocitu klaustofóbie. Naše kroky sa takmer neozývajú, no v diaľke aj tak počujem vravu. V prvom momente som si spomenula na podzemnú omšu - to som hneď zamietla.
Čo ak ma ten mních vedie do záhuby? Čo ak sú tam dole desiatky detí a turistov, ktorí sa tiež chceli prísť pozrieť do podzemia, no už nikdy neuvidia denné svetlo? Zatiať, čo moje myslenie boli zamestnané úvahami, len tak zo zvyku som vytiahla mobil. Zhrozila som sa, keď som zistila, že nemám signál. 
Mních sa neotočil ani nespomalil, ale povedal:,,Neboj sa, sme v podzemí. Tu zákazníkov nemajú ani ružoví, ani oranžoví, ba ani modrí."
Zasmiala som sa, lebo som okamžite vedela, že myslí mobilných operátorov. Ako sme kráčali ďalej, moje srdce naberalo väčšiu a väčšiu rýchlosť. Myslela som si, že o chvíľu zvriesknem. Potlačila som to a zahryzla som si do jazyka. Dva metre predo mnou sa mních začal zmenšovať. Pozerám, idem si oči vyočiť. On naozaj klesá! Moja bujná fantázia si spomenula na eskalátory. Uškrnula som sa. Čakám, opäť beriem do ruky mobil a v jeho mihotavom svetle vidím, že sú tu naozaj schody. Trochu neisto schádzam dolu a tu sa už hneď za kapucínom ocitám v obrovskej vlhkej miestnosti so zdobenými stĺpmi. Je prázdna? Moje oči si pomaly zvykajú na tmu a teraz neviem, či sa mi to len sníva alebo naozaj vidím jaskynné bytosti.
,,Č-č-čo to je?" vykoktám zo seba.
"Dúfam, že vieš udržať tajomstvo!" povie opatrne. ,,Netušil som, že sa ti ukážu. Sú to bytosti, o ktorých by nemal vedieť nikto okrem najvernejších členov kláštora a nášho predstaveného.
Bože môj, čo bude teraz so mnou? Kto je to? Sú dobrí? Zlí?
Mních pokračuje:,,Sú to mestskí záhradníci. Odroda trpaslíkov. Potomkovia sirôt, ktoré kedysi dávno nestihli prejsť až do Budatína a uviazli v temných chodbách katakomb. Ich zrak a telá sú už natoľko prispôsobené týmto podmienkam, že keď niektorý chcel odísť, my sme mu nebránili. No keď vyšiel na slnko a...“
Nedokončil, len sklonil hlavu.

Nemohla som to predýchať. Nevydala som zo seba ani hlások.
,,Čo si si myslela, kto sa stará o mestskú zeleň?"
Nad touto otázkou som sa nikdy nezamýšľala. Cestári sa starajú o cesty. Smetiari o smeti. Ale kto sa stará o zeleň?
,,Dokážu sa rozprávaťso stromami, a preto zabudli hovoriť našou rečou. Vždy, keď v Žiline vyrežú nejaký strom, zomrie jeden z nich. My tu máme takú aktuálnu štatistiku žilinského výrubu," uškrnie sa.
Už si nepamätám, ako som sa odtiaľ dostala, ale bola som naozaj šokovaná. Mních mi zakázal o tom hovoriť, no ja si myslím, že je to dôležité. 
Necháme bytosti, aby sa starali o to, čo my ničíme a nezáleží nám na tom?
Nie je to trochu pritiahnuté za vlasy?


Lakomec

Ako spoznáme pravého lakomca?
Poznáme dva typy pôvodu lakomosti. Oba majú korene v detstve lakomosťou postihnutej osoby.

Prvý prípad je, že lakomec je od detstva hýčkaný a je oňho dobre postarané. Nikdy nemusel nič robiť a až do staroby má krásne hebké ruky neskazené jazvami alebo inými znakmi po fyzickej námahe. Dedil veľa peňazí. Jeho rodičia sa zabili buď navzájom z nenávisti alebo z lásky k peniazom toho druhého. Jeho detstvo bolo ničom. Chodil z internátu do internátu a nevyrástlo z neho nič viac ako usmrkaný rozmaznaný fagan čo nič nevie.
Jediné čo v detstve dostával namiesto lásky boli peniaze. A keďže jablko nepadá ďaleko od stromu, láska k peniazom sa z jeho matky a otca preniesla aj naňho ešte v koncentrovanejšej forme. Preto peniaze teraz ani neinvestuje ani s nimi nehazarduje, len ich drží zavreté v skrinke a čaká kým mu ich nesprederaví čas alebo červy. Myslím, že sa to stane jedného dňa vo chvíli, keď umrie sám, pretože jeho rodina ho opustí, a pochovajú ho aj s truhličkou – jeho jedinou a najvernejšou priateľkou a láskou.

Druhý prípad je lakomec pochopiteľný alebo takzvaný prirodzený. 
Tento typ človeka sa narodil ako pohrobok, lebo jeho otec bol pijan a za výtržnosti mu odťali hlavu dva dni pred jeho narodením.
Jeho mama bola maličká a staručká. Umrela keď mal pár rôčkov. Odvtedy žil ba priam len prežíval celkom sám. Na ulici kde musel často žobrať o kúsok jedla. No jedného dňa si ho všimol zbohatlík, ktorý mu pošepol návod ako sa obohatiť (netvrdím, že bez kradnutia). Nemôžem sem teraz napísať ten návod, pretože by sa lakomci stali zo všetkých z vás, ale on to do bodky splnil a naozaj zbohatol.
Svoje peniaze ukladá do banky – nie do truhličky – no ani on nepožičiava.
Len občas si niečo kúpi. Najčastejšie sa ešte väčšmi obohacuje. No je to človek citlivejší ako lakomec prvého typu, pretože vždy keď vidí na ulici dieťa, ktoré nemá čo do úst spomenie si na seba a dá mu aspoň dva centy čo má vo vrecku. Aké veľkorysé. 
A prečo ani on nerozdáva peniaze? Pretože ani jemu nikto nikdy nič nedal a on si to všetko musel vytrpieť a začať od nuly. Všetko dosiahol svojou pracovitosťou a silou. Jeho peniaze zdedia jeho deti a manželka, pretože nechce aby skončili ako on, ale do jeho smrti nič zo svojho budúceho dedičstva neuvidia. Preto je registrovaných veľmi veľa násilných útokov na tzv. prirodzených lakomcov.

piatok 5. augusta 2011

Hrdinskí Hrdinovia hľadajú Higgsovu kvantovo nezozlíšiteľnú časticu zvanú bozón

25. to začalo, hneď ráno vyrážame zo Žiliny a ja ešte ani len netuším čo sa stane, nemám ptuchy akí tam budú ľudia a či ma vezmú medzi seba. Stále sa obávam svojej divnosti alebo nechápavosti a netolerancie ostatných. Po ceste, aj napriek prítomnosti 4 navigačných systémov, trikrát zablúdime. Adrenalín v mojej krvi je na kritickej úrovni kedže je 16:00 a my sme tú chatu ešte stále nenašli! zablúdili sme na nejakú inú a tam nás naviedli na správnu cestu. Vystúpim z auta, všade veľa ľudí a ja som zmätená, nikde nevidím Aliu (Barborku) a telefón mi nedvíha, no ľudia sa mi javia čoraz priateľskejší i napriek tomu, že tam len tak stoja a smejú sa medzi sebou. Moja snaha o to byť nenápadnou stroskotáva na mojej nešikovnosti a hlučnosti sprievodkýň. Juch! Príde Alia aj s Hankou a moja mamina sa vydá na strastiplnú spiatočnú cestu do toho hnusného smogom vraždeného mesta. 
Vystojím si rad na konci ktorého je nejaký pološedivý ujo s veľa papiermi pred sebou (ďalej zvaný VB). Keď ma nejakí junáci pustia pred seba v rade som vybavená skôr a teda sa odoberám na izbu s magickým číslom 202 za sprievodu môjho neskôr milovného oddielového vedúceho Eiffela. Snažím sa aklimatizovať sa a tak si zručne vybavujem posteľ na poschodí (čo sa mi neskôr oplatilo, lebo sa po nej nikto neváľal, lebo sa im tam nechcelo liezť). 
Večera - čas na vybalenie - Noc osudu
Všetko je krásne, magické, vedúci majú dlhé plášte, hudba ten dojem dotvára. VB sa snaží poeticky rýmovať, no niekedy mu to veľmi nevychádza. Všetci sa odoberú so svojimi Vládcami a len my, noví ostávame. List osudu si ťahám úplne prvá, je to česť, ale aj štipka strachu. VB tvrdí, že ak veríme v to, že si vytiahneme to čo chceme tak sa to stane. Oheň! Vyhovujúce. Skupinku planúcich ľudí som našla na prvý šup, boli totižto najbližšie. Svoj list osudu som ani nemala poriadne v rukách, keď mi ho už zobral človek, ktorého vlasy ma desili a pred ktorým nás VB varoval. Prvýkrát som sa cítila zúčastnene keď mal môj hlas pomôcť rozhodnúť o človeku, ktorý bude náš svet nasledujúce dni viesť. Nechcela som hlasovať, je to príliš veľká zodpovednosť pre človeka čo je v tom svete 10 minút aj s botami. Je rozhodnuté - Filip. Aspoň viem na koho sa mám obracať keď budem niečo potrebovať. Prezývky, vlastnosti, nestihnutá diskotéka (alebo to bolo druhý večer? Neviem, akosi sa mi to všetko zlieva dokopy.)
Prvý deň si veľmi dobre pamätám, ostatné hry cez ostatné dni nie sú také jasné. 

Osady
Explikácia: To sú také veci, územia na ktorých z blata, hliny, listov a šutrov urobíte niečo v čom sa dá sedieť, bývať a dá sa to nazvať tímovou prácou celého sveta. 

Balkóny
Explikácia: To sú také veci čo vyčnivajú z izieb do vonkajšej strany... Ale nie. Prečo to spomínam? Pretože väčšina mojich spomienok je v mojej hlave ukotvená s pocitom, že balkónové zábradlie mi tlačí na žalúdok pretože som prevesená smerom dolu aby som videla čo sa tam deje. "Ako môžeš povedať, že nebo je fenomenálne, keď sa aj tak stále pozeráš na nás?" (Rado) ..Asi tak nejak. Z toho balkóna mal svet úplne inú farbu, videla som ľudí z iného uhla pohľadu a všetko bolo úsmevné.
 
Higgsov bozón, Schrodingerova mačka, sendviče, Rudovia, patkáne a kraby
Vlastne som až do dnešného popoludnia netušila čo je to Higgsov bozón, ani teraz v tom nemám veľmi jasno, ale priznajme si, že je vtipné keď hŕstka zo 6teho oddielu stojí na už spomínanom balkóne ukazuje na čiernu mačku a kričí "Aha! Higgsov bozón na Schrodingerovej mačke!" A všetci sa smejú, eufória sa šíri vzduchom a vstupuje aj do ostatných. Nie je možné nesmiať sa. 
"Choďte do kuchyne a spravte tousty sendviče!" Tak znela pošla od Barborky pre Doda, Thea, Victora a spol. Prúser bol v tom, že oni tousty nejedia a nechápu ako si žena môže toust pomýliť so sendičom. Veľa smiechu - no bez sĺz to tiež nešlo. 
Špeciálne chcem veľmi poďakovať za veľkú dávku smiechu Rudovi (Tomáš Čekovský). Na Teba sa stačí pozrieť a už sa smejem. Na tej fotke s vrecom ovčej vlny som sa haluzila asi 7 a pol minúty. 
Patkáne a kraby za ktoré môžu (ako inak) tiež chalani. Predstavte si situáciu - sedíte v malej izbe natlačení ôsmi. Šiesti z toho sú rodina a traja Francúzi. Ja a Hanka na seba len kukáme lebo nechápeme.. A v tom sa rozletia dvere a do izby sa vrútia štyri kraby! Vôbec netuším či sa mám smiať, kričať, plakať alebo sa rozbehnúť a mať hysterický záchvat, ale keďže medzi tými štyrmi krabmi je vyššie spomínaný Rudo musím sa smiať. Prejdú cez izbu k oproti stojacim blakónovým dverám a o pár sekúnd po nich nie je ani chýru ani slychu. Skrátka patkáne!

Západ slnka na Zlatom vrchu
Jeden z najsilnejších zážitkov vôbec i keď som ten západ nakoniec nevidela. Tá panoráma a ten pocit, že som to zvládla. Decká radosť z válania sa po tráve dolu kopcom. Tie sudy nemali chybu. Vďak večný tomu, kto ma ukecal aby som sa tiež zgúľala. Opäť je namieste hovoriť o eufórii a spontánnosti. 
Po ceste naspäť - Kačena, Danka a rozhovor o hrôzostrašných veciach. A to ako Mort prekonala samú seba a strach z tmy. Trikrát opakované rozprávanie (Samo)vraždy a vždy nový fanúšik, baterka čo bliká. 

Diskotéky
Skákanie, fučanie, vydýchavanie, traumatický zážitok a predpoklad úpadku hudobného vkusu dnešnej mládeže.

Snemy
Dramatické a silné. Spolupatričnosť čo vládla na každom sneme pri spievaní hymny bola priam na duchu obohacujúca. A možno si to len nahováram.. No Adiemus a Občas nefúka vánok sú pre nás všetkých isto "hudobnými ikonami" tohto tábora (nehovriac o Den je krásní alebo Snikersoch).

Nočné a iné hry
Ja osobne som zažila dva a pol nočnej hry. Prvá (Strašidelný hrad) by bola super keby som nebola 20 minút zavretá s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi v topánkárni. 
V druhej som sa cítila neobyčajne dôležito, lebo sme mali pomáhať Elementom i keď sme medzi nich nepatrili (niektorí). To bola úplná smrť pre moju nyktofóbiu. "Snáď" 
A čo tá posledná polovica? No, to bola snaha uchrániť chorú Elementku, ktorá zlyhala na mojom pomalom dopínaní, bohužiaľ to skončilo zavretím v kúpeľni.

Seansa 
Rovnako niečo čo ma poznačilo. Toľko ľudských osudov a trápení a predsa všetci vyzeráme byť v pohode. Je to zlé, kkam sa tento svet rúti?! 


Stavím sa, že polovica ľudí sa nedočítala až sem, pretože moje impresie nie sú veľmi pútavé a zaujímavé. Nemôžem popisovať všetko, lebo by som tu bola do zajtra, ale chcem veľmi pekne poďakovať niektorým ľuďom. 
V prvom rade - Barbor - Ty si človek vďaka ktorému som spoznala iných skvelých ľudí, som veľmi rada, že som Ťa mohla vidieť. Veď ty vieš.. Naša Dostojevského chvíľka a Vladimír!

Hanka, Danka - Spolubývajúce moje dve drahé, snáď sa ešte uvidíme. Ďakujem.. 

Dodo - Prosím ťa, nerob svojej sestre zle..  Inak si fájn :)

Kačena, Klaudia, Hilda - Ja som to už hovorila Kačene, že hneď ako som Vás tri prvýkrát videla som vedela, že vy ste tie, ktoré to tam ťaháte a udržujete tem tú správnu atmosféru.
 
Župnikovci - Ste strašne zlatá rodina, o to viac, že ste Parížania. Hlavne ostaňte takí akí ste, nič nemeňte, pretože takto je to skvelé...

Filip Čeko - Najlepší vodca, nevadí, že sme nevyhrali. Vážim si Teba a Tvoje silné nervy, ja by som Draka pri jeho správaní už dávno zabila. 

Tomáš Čeko - Ak si to čítal tak vieš. Teba poznám len z rýchlika, ale na kraby sa nezabudne.
 
Zvadovci - Máte obaja úžasné vlasy. ;)

Alex, Denis, Drak, Rado, Filip, Bifťo a ostatní, ktorí povedzme, že vybočujú z normy.. - Čo by to bolo bez vás?  Vo väčšine mojich zážitkov figuruje aspoň jeden z Vás. Vďaka..

Eiffel - Ty si ten, ktorého som videla ako prvého keď som prišla a ktorého som si veľmi obľúbila. Si ten najlepší oddielový vedúci akého sme mohli dostať.

Ervin - ..Aj tak by som Ťa za otca nechcela. No ako učiteľ a vedúci si úžasný.

Rybka - Vládkyňa Ohňa, ohnivá Rybka. Ďakujem za všetko.

Kubík - Pri tom ako toto píšem mám slzy na krajíčku, proste Tvoja tvár vo mne vyvoláva tie sentimentálne spomienky a to značí len jedno, naozaj si prirástol k môjmu srdcu a si zárukou srandy. Prosím, nikdy sa nezmeň. Vďak..

A ostatní nespomenutí, nemyslite si, že o Vás neviem. Len už nie je čas a ani dostatok slov na vyjadrenie všetkých mojich pocitov. Som neskutočne šťastná, že som s vami mohla byť a zdieľať 11 dní môjho života.