Melódia môjho života (časť šiesta)

Na ramene som pocítil chladný dotyk neľudskej bytosti.. Začínal som o sebe pochybovať. Som vôbec normálny? A je toto skutočnosť? Človek, ktorý ledvo prežil noc, má ukrutné bolesti hlavy a keď žmurkne zjaví sa mu pred očami lyžička nemôže byť duševne zdravý. A teraz ešte aj ten chladivý pocit. Čo to je? Prečo som tu? V starom dome? Viem, že som tu už bol, ale čo ak len v akomsi zlom sne? Čo ak nejaká zákerná sila ma priviedla sem aby som bol obetovaný? Zavriem oči (áno, vidím lyžičku, ale to momentálne nie je podstatné) a pomaly sa otáčam za rukou. Klepú sa mi kolená, čo ma tam asi tak čaká? Večne studená a kostnatá ruka Smrti? "Prepáč..." Odkedy sa Smrť ospravedlňuje? Neveriacky s pomrveným obočím a vystrašeným výrazom kozliatka keď vo dverách zbadá vlka otvorím oči. ONA! Hmla z mojej mysle mizne. Celý včerajšok sa mi prehráva, pomaly, mučivo. Moja myseľ zastane na zábere zničenej gitary, pozriem na jej črepy a na ženu. Ako ozvena mi jej "prepáč" ešte stále znie v hlave. Neochotne, sledujúc môj nechápavý a zmätený výraz sa rozhodne ozrejmiť mi to súborom viacerých slov. "Prepáč za všetko čo sa stalo včera. To som nebola ja." Odmlčí sa, akoby za tým všetkým dávala dramatickú pauzu, ktorá mne padne vhod na vstrebanie toho čo povedala. "A kto to bol?" "To je teraz jedno. Mala som sen, nejakí zlí ľudia s mojím klavírom.." Láskyplne pozrie na polorozpadnuté, červotočmiprevŕtamé, no ešte stáe slušne hrajúce piano v miestnosti. "...Urobili to čo ona..ehm, ja včera s tvojou gitarou. Veľmi, veľmi ma to mrzí." Aby to všetko zaklincovala pozrie mi na krátky okamih do zmätených očí - čo ma zmätie ešte viac a potom do zeme, asi na znak hanby. Zmena, tak mala by sa volať žena (Poznámka autora: Hamlet). "A tie lyžice? Čo to malo znamenať?" Vybehnem na ňu, až neľudsky, nehumánne, negentlemansky. Ona cukne, mimovoľne o meter ustúpi a nasucho preglgne. Nervózne prešľapuje a stále pozerá do zeme. Netrpezlivo zdvihnem obočie vo vyčítavej grimase. "...Hádam mi len nechceš povedať, že si zničila moju gitaru, kvôli nejakému nevydarenému žartu?!" Naozaj kričím. Hlas mi nervózne preskočí a potom si uvedomím, po kom to vlastne kričím a prečo. Krikom nič nezmôžem, stalo sa. "Krikom nič nezmôžeš, stalo sa..." Akoby mi čítala myšlienky. "Aj ja to ľutujem, ale mám ti to dať písomne alebo čo?!" Rezignoval som. Vyšiel som z miestnosti a sadol som si na mramorové schodisko dúmajúc čo ďalej a ako ďalej.