piatok 25. mája 2012

War for peace (Vojna mieru) - 10. časť (Eltai)


Kapucňu som mal prehodenú cez hlavu a pohľad sklopený dole do bahna, mlčky som kráčal vedľa Herolda a snažil sa vzbudzovať čo najmenej pozornosti.
„Eltai pozo...“
Do hrudi sa mi zaborila niečia tvár, inštinktívne som tú osobu objal aby nestratila rovnováhu.
„Nechaj ma prejsť, ty loupsky pes!“ s týmito slovami ma odstrčila a pokračovala vo svojej ceste ani sa len nepozrela na mňa. Zovrel som jej zäpestie skôr ako sa mi stihla vytratiť.
„Ten tvoj sladký hlások by som spoznal snáď všade.“ Nedalo mi to a musel som si do nej rypnúť.

Pozrela mi priamo do očí a o sekundu na to skočila do môjho náručia ostal som taký šokovaný že som sa nezmohol ani na slová nie to ešte na gestá. Ako náhle mi do náručia vbehla tak z neho aj ušla, slabo si odkašlala  „Prepáčte, pane.“
Pousmial som sa nad jej rozpačitosťou „Nič sa nestalo, kam že máš namierené?“ Chvíľku koktala až napokon z nej vypadlo že mieri ku kováčovi. Bolo z nej cítiť neistotu, prekvapilo ma to.
„A vy pane?“
„my smerujeme do zbrojnice.“ Ako som povedal mi trklo mi v hlave že ona netuší že Herold je so mnou.
„Toto je herold.“ Otočil som sa smerom k útlemu Loupovi stojacemu za mnou.
 „Nechceš sa k nám pridať? Kováč je rovnakým smerom.“ Nesmelo sa opýtal.
„Veľmi rada, samozrejme.“ Doslova z nej odpoveď vyletela a tesne za ním úsmev.
„Som Som Florance,  enchantée...“
„Ja som Eltai.“ Úprimne som sa usmial a vystrčil ruku z pod oblečenia. „Tak teda poďme.“
„To je pekné meno. Hodí sa vám.“ Stále som pozeral na ňu a konečne aj ona nabrala odvahu aby sa na mňa pozrela
 „No ja budem nezdvorilá a to svoje skutočné meno vám zatiaľ nepoviem.“ Šibalsky sa usmiala a vykročila rázne v pred.
Svižným krokom som ju dobehol a priklonil hlavu k nej. „Môžem sa ta niečo spýtať?“
„Ak sa to nebude týkať môjho mena a bude v mojich silách vám odpovedať tak áno...“
„Vo vašom meste je istý mág, ktorý by mohol vedieť kto som, zavedieš ma k nemu?“

Jej nálada sa prudko zmenila, zrazu z toho neistého dievčatka bola nedobytná žena.
„Nepýtaj sa ma na mága, prisahala som.“
„Prepáč.“ Zrazu mi prišlo ľúto že som sa jej spýtal tú otázku.
„Ak chceš niečo vedieť opýtaj sa mňa a ak prežijem túto prekliatu vojnu ja ti to zistím...“
„Tým pádom budem strážiť aj teba aj Herolda ako oko v hlave.“ Pokúsil som sa zmeniť náladu dúfajúc že mi to vyšlo.
 Po chvíľke ticha napokon povedala  „Naozaj si myslíš, že to zvládneš?“ po chvíľke ticha som prehovoril.
„Ako veľmi ťažké môže byť ochrániť 16 ročného chlapca a čarodejnicu stojacu na kameni?“ s touto otázkou som sa zaprel do dverí ktoré viedli do skladiska zbraní.
„Pozor na jazyk, na pomenovanie čarodejnica som háklivá, Eltai.“
Vošiel som do malej kôlne plnej zbraní rozličných veľkostí a zameraní, sem tam som našiel nejakú čarovnú palicu, kopu drobných a ľahkých mečov. Pár krát som sa poobzeral či náhodou nenájdem svoj meč no nebol tam. Vybehol som von a zamieril na opačný koniec budovy ku kováčovi. Otvoril som dvere.
„Nevideli ste niekde taký obrovský meč?“
„A načo by tebe bol?“ odvrkol kováč podráždeným hlasom a schovával si pár mincí do vrecka.“
„Neučili ta slušnosti dedo!“ zvreskol som na neho a on očividne pochopil že dostanem čo chcem za každú cenu.
„už vyše hodiny sa ho snažím roztopiť v peci ale je z akého si zvláštneho kovu ktorý sa vôbec nerozteká.“  Poobzeral som sa po miestnosti a potom som uvidel obrovskú pec z ktorej vytŕča rukoväť. Podišiel som k nej a pevne ju uchopil. Ku podivu bola studená ako ľad.
„Chlapče neviem čo s tým mečom chceš robiť sem ho ťahali siedmi chlapi raz takí ako ty.“
Meč som vytiahol z ohniska ako by to bol len obyčajný kus drevenej palice a vyšiel von z jeho dielne.
„Ďakujem za postráženie.“ Vyšiel som von a prehliadol si meč, ako obyčajne ani len škrabanec a celá čepeľ bola rovnako chladná ako rukoväť . Zasunul som ho do puzdrá a vydal sa smerom ku skladisku kde som nechal čarodejnicu a Herolda. Vyšiel som spoza rohu a tam som ju zbadal sediac na zemi opretú o múr. .
„Takže si našiel po čo si prišiel, Eltai.“ Vyslovila tu vetu, no ani sa nepozrela mojím smerom. Zodvihla sa a položila mi ďalšiu otázku hľadiac stále pred seba.
 „Kde si nechal chlapca? Síce sa tu pohybuje s väčšou istotou ako ty, ale tam vnútri sa môže zraniť. Len pred chvíľou si prisahal, že náš bude chrániť“ z profilu bolo jasne vidieť jej diabolský úškleb.
„Herold!“ zakričal som smerom do zbrojnice.
„Áno?“ tlmený výkrik zo zbrojnice ma uistil že žije.
„Vidíš, je živý a chrániť vás neznamená zobrať vám slobodu.“ Taktiež som sa usmial a počkal kým chlapec vyjde von.

utorok 22. mája 2012

War for peace (Vojna mieru) - 10. časť

Oči som mala otvorené len na okrasu, v podstate som sa nedívala, ani som nevidela. Občas som zakopla. Zrazu som svoje rozhodnutie ísť do vojny náhle oľutovala. Je to len krviprelievanie. Nič krajšie ma tu nečaká. Bez varovania príde náraz, no pred výkyvom rovnováhy ma ochránia niečie ruky. Vytrhnem sa z ich zovretia, i keď nie nepríjemného alebo nepriateľského. 
„Nechaj ma prejsť, ty loupsky pes!“ Len ho zápästím odtlačím na stranu, do tváre mu nepozriem. 
„Ten tvoj sladký hlások by som spoznal snáď všade.“  Už som bola na odchode, no musela som sa zastaviť a s námahou ohnúť ubolený krk, pozrieť smerom nahor, proti slnku a uvidieť tie oči. Vydýchnem, bez premýšľania sa tomu zvláštnemu Hannovi s ktorým ma osud stále zvádza dovedna hodín okolo krku. Myseľ sa mi vyčistí a uvedomím si čo stváram, v duchu si vynadám. Pustím ho, slabo zakašlem a pohľad upriem do zeme. 
„Prepáčte, pane.“ Poviem čo najvážnejším a najslušnejším tónom.  
„Nič sa nestalo, kamže máš namierené?“ Červeň mi z tváre ešte stále nezmizla a túto otázku som ešte nevstrebala. 
„Eeh..Uuh.“ Cinklo mi. „Ku kováčovi samozrejme“ ...kam inam, keď v okruhu dvoch kilometrov nič iné nie je?! 
„A vy, pane?“ Stále som sa mu neodvážila pozrieť do tváre. Nebola som už tou odvážnou dievčinou z ošetrovne. Niečo mi odpovedal, chvíľu rozprával, no nemám potuchy o čom. Trochu som sa upokojila, donútila som myšlienky prúdiť správnym smerom v poslednej chvíli tak, aby som ešte zachytila otázku. „Nechceš sa k nám pridať?“ 
„Veľmi rada, samozrejme.“ Fľochla som na chlapca, ktorý sprevádzal Hanna a silene som sa usmiala. 
„Som Florance,  enchantée...“ Vetu som neukončila, lebo som nezachytila jeho meno. Nevadí, časom sa dozviem. 
Z príjemného ticha ma vyruší jeho hlas. Po kovových zvukoch o seba narážajúcich mečov je to ako príjemná hudba. 
„Ja som Eltai.“ Usmejem sa. „To je pekné meno. Hodí sa vám.“ Zažmúrim smerom kde je jeho tvár. 
„No ja budem nezdvorilá a to svoje skutočné meno vám zatiaľ nepoviem.“ Nie som hlúpa, viem akú moc majú mená. Samoľúbo sa usmejem a vykročím vpred rýchlejšie, skôr než ma dobehne únava.  Po chvíli ma dobehol.
 „Môžem sa ťa niečo spýtať?“ ...zasa ten hlas. Nevzdávam sa vykania. Ešte nie.
 „Ak sa to nebude týkať môjho mena a bude v mojich silách vám odpovedať,  tak áno...“
 „Vo vašom meste je istý mág, ktorý by mohol vedieť kto som, zavedieš ma k nemu?“ Moje srdce vynechalo jeden úder. Pery som zovrela tak silno, že mi z nich ostala len úzka štrbinka. 
„Nepýtaj sa ma na mága, prisahala som.“  
Zaznelo tiché: „Prepáč“. Tu nepoznám zdvorilosť. Tykanie je osobnejšie a viac človeku prenikne pod kožu. Theurga nezradím. Tým jediným som si istá, podobrotky nikdy, o násilí sa radšej nezmieňujem... 
„Ak chceš niečo vedieť opýtaj sa mňa a ak prežijem túto prekliatu vojnu ja ti to zistím...“ Dúfala som, že po tomto vyhlásení na chvíľu zmĺkne. 
Nezmĺkol. „Tým pádom budem strážiť aj teba aj Herolda ako oko v hlave.“ Takže Herold, tak sa volá ten chlapec. Neveriacky som naňho pozrela úkosom.
 „Naozaj si myslíš, že to zvládneš?“ Príliš okato som si ho celého premerala a zdvihla obočie v pobavenom výraze. 
„Ako veľmi ťažké môže byť ochrániť 16 ročného chlapca a čarodejnicu stojacu na kameni?“ 
„Pozor na jazyk, na pomenovanie čarodejnica som háklivá, Eltai.“ Jeho meno som vyslovila s takou razanciou, že sama som sa od úľaku striasla. Keby som sa lepšie učila mohla by som ho tu a teraz bez mihnutia oka zabiť. Boli sme na mieste. Skladisko zbraní a kováč. 
Hneď keď som vstúpila do miestnosti, ktorú zapĺňal kovový zápach a rinčanie, zvrtla som sa doľava. Úzkou chodbičkou sa dostanem ku kováčovi. „Expresne..“ Podám mu otupený meč aj s dvomi osminkami. Trochu zdurdene sa na mňa pozrie, no meč a mince si vezme. O dva minúty je všetko hotové a môj meč sa leskne ako už dávno nie. Slušne mu poďakujem a vytratím sa znova na relatívne čerstvý vzduch.  Eltaia a jeho malého loupskeho poskoka nikde nevidím. Sála na mňa slnko a nikde naokolo nie je ani kúsok tieňa. Mám pocit, že sa v tom brnení asi roztopím. Zveziem sa k zemi, opierajúc sa chrbtom o múr. Nie od únavy, nie od bolesti, len tak z dlhej chvíle. Viem, že Hann musí prejsť okolo mňa ak sa chce dostať späť na front. Periférne uvidím pohyb, neunúvam sa otočiť hlavu tým smerom. Odtiaľ by vychádzal iba človek, ktorý to tu nepozná. 
„Takže si našiel po čo si prišiel, Eltai.“ Stále pozerám pred seba a zdvihnem sa.
 „Kde si nechal chlapca? Síce sa tu pohybuje s väčšou istotou ako ty, ale tam vnútri sa môže zraniť.“ Hovorím to tónom akoby som ho karhala, no pritom je to len výčitka. 
„Len pred chvíľou si prisahal, že nás budeš chrániť.“ Uškrniem sa. Zneistila som ho, bola som si takmer istá, že tep mu vyletel nad normálnu hranicu. 
„Herold!“ zakričal smerom k skladu. Zvnútra sa ozvala tlmená odpoveď chlapca. Aj mne odľahlo. 
„Vidíš, je živý a chrániť vás neznamená zobrať vám slobodu.“ Pri tej vete som sa musela úprimne usmiať.

War for peace (Vojna mieru) - 9.časť (Eltai)


V pozadí som počul mumlanie akéhosi muža a vzlyky ženy. Vzhľadom na to, že čarodejnica bola akosi rozrušená, bol som si istý, že to boli tie jej. Ešte pár minút som počúval zúfalstvo v jej hlase a na jednu stranu ma prekvapilo, čo ho mohlo vyvolať, a na druhú stranu som chcel prísť k nej a povedať jej, že bude zase lepšie, i keď sám tomu neverím. Dni ubiehali, sestričky z času na čas prišli, aby mi dali jesť a skontrolovali, či stále žijem. Zrak sa mi pomaly vracal, zo dňa na deň som videl ostrejšie, ale na tom mi vôbec teraz nezáležalo. Posledné,  čo si pamätám bol pohľad do očí Sama a to, ako sa z nich vytratil život. On bol mojou poslednou rodinou a posledným spojiskom s Hanom, ale teraz nemám dôvod na boj. Uzdravím sa, nájdem svoju zbraň, uctím si Sama a vydám sa na sever nájsť toho záhadného muža z tej továrne.
„Hej, chlapče, spíš?“ spýtal sa ma ktosi, kto kľačal pri mojom lôžku. Otvoril som oči, bola hlboká noc a ja som si zrazu uvedomil, že už vidím normálne. V noci sa mi podarilo zaostriť na lampy pri posteliach, ktoré som kedysi videl iba ako šmuhy vyžarujúce svetlo. Rýchlo som zatvoril oči, aby si muž nevšimol ich netradičný vzhľad.
„Nie...“
„Ty nie si odtiaľto, však?“ po jeho otázke sa mi srdce rozbúchalo ako nikdy. Všimol si moje oči? Čo mu mám povedať?
„Ako to myslíš?“
„Tvoja pokožka je moc bledá na Loupa a si moc malý na Hana. Existuje tretia rasa? Aký je tvoj svet?“
Otočil som sa na bok a otvoril oči, aby som videl tvora, ktorý sa ma pýtal. V jeho očiach sa striedali údiv a strach.
„...ako sa voláš?“ napokon som sa opýtal.
„Herold.“
„Ja som Eltai.“
„Odpovieš mi, Eltai?“
„Neviem, či existuje tretia rasa, celý život som strávil v Hane.“
„Ale nepodobáš sa na Hana.“ Neviem prečo, ale vedel som, že Heroldovi môžem veriť.  Bol to sotva 16 ročný chlapec, ktorého poslali do vojny.
„Ako si sa sem dostal?“
„Pamätám si tvár môjho priateľa, ktorý zomrel Loupskou rukou...“
„Netúžiš po pomste?“
„Pomstil som ho.“
„A čo budeš robiť teraz?“
„Chcem odísť....“
„To aj ja.....“
„A ty si sa sem ako dostal? Chlapci v tvojom veku sa u nás teraz hrajú na ihrisku alebo cvičia medzi sebou.“
„U mňa moji rodičia objavili čarovnú moc, i keď slabú, ale objavili, a poslali ma do vojny, že vraj tu budem užitočný...“ Chlapec posmutnel. Položil som mu svoju ruku na rameno.
„Dostanem ťa odtiaľto.“
Chlapec zodvihol zrak a po zaschnutej krvi na lícach mu stekali slzy. Vlasy mierne padnuté do očí zabránili priamemu očnému kontaktu.
„Ako?“
„Pôjdeme do Loupu. Chcem sa stretnúť s niekým, kto by mi dokázal povedať, kto vlastne som a uctiť si smrť priateľa.“
„Prečo v našom meste?“
„Celý život sme žili v špine, tak aspoň náhrobok nech má na lukratívnom mieste.“ Usmial som sa na Herolda.
„V meste žije starý mág, možno by niečo o tebe mohol vedieť.“ V jeho očiach sa zablysla nádej.
Celú noc sme sa rozprávali a až nad ránom sme zaspali, Herold opretý o moju posteľ prehodený starou dekou.
Nadránom som sa natiahol a vyskočil z postele. Herold sa zobudil chvíľu na to.
„Počuj Herold, nevieš, kde mám svoje oblečenie?“
„Všetko oblečenie sa odnáša do druhého stanu do skríň. Počkaj tu, skočím ti preňho. Sadol som si na kraj postele a opäť zatvoril oči, aby si ich nikto nevšimol. Behom pár minút sa vrátil aj s mojím oblečením. Obliekol som si svoje veci. Boli čisto vypraté, nevoňali bohvieako, ale stále lepšie ako zaschnutá krv. Prehodil som si kapucňu na hlavu a vyšiel von. Herold tesne za mojimi pätami.
„Nevieš, kde odkladajú zbrane?“
„Asi 3 minúty chôdzou na juh.“

War for peace (Vojna mieru) - 9. časť


Kňazova modlitba skončila a rituál, ktorý dvaja vojaci na stráži prevádzali už takmer rutinne sa znova rozbehol bez ohľadu na moje zúfalé prosby a vzlyky. Boli nekompromisní. Odniesli provizórne ležadlá druhým koncom stanu von, kde všetky telá potom spália. Bola som bez dychu, všetko okolo mňa sa mi krútilo. Sedela som na drevenej podlahe stanu a cítila som ako sa asi môže cítiť šialený človek. Práve som toho stratila veľmi veľa. Držala som sa za hlavu, ale pocítila ako ma niekto dvíha, chcela som tie neodbytné ruky striasť, no keď sa mi to nepodarilo ťahali ma preč, ďaleko od miesta kde som naposledy videla poslednú bytosť čo pre mňa niečo znamenala. Niečo zo mňa umrelo s Géromom. 
Stále som kričala, bola som zmyslov zbavená, no tlak dlane na mojom predlaktí bol silnejší ako ja. Dostali sme sa do inej časti stanu, kde všetko páchlo stuchlinou a liekmi. Matne som počula akési hlasy, nie dôležité v mojom momentálnom svete. Niekto mi niečo priložil na nos a ústa, akúsi handričku s látkou čo mala úlohu uspať ma. Viac si nepamätám.
Keď som sa zobudila v duši som mala zvláštnu formu vnútorného mieru. Bola som zmierená s tým, že Gér je mŕtvy a ja musím vyvraždiť polovicu Hannov, ktorí tu ostali, aby som cítila aspoň nejakú formu zadosťučinenia. 
Neostávalo mi veľa iných možností, len zohnať si svoje staré šaty. Od boja až do teraz som mala na sebe len krátku tuniku a v tom sa mi bojovať naozaj nechce ísť. S kamenným výrazom v tvári vkročím do stanu a zasa ma ovanie ten stuchnutý vzduch, vezmem si svoje kožené brnenie a vyleziem von. Muži, nemuži, prezlečiem sa tam – koniec koncov všetko je lepšie ako smrad liekov. Korzet mi bohužiaľ nemá kto zašnurovať, takže to bude budem musieť prežiť. Meč, jedna čižma, druhá...
S krikom vyrazím na bojové pole, žiadne čary, kašlať na ohnivé gule a silencio. Krv za krv. Hanni padajú ako obilie pri kosbe. Prvá vec, veľmi dôležitá, je zastrašenie súpera, moja tvár už nie je mierumilovná a hlavne nie je čistá ako keď som vyšla z tábora. Je postriekaná krvou mnohých Hannov, na líci mám dlhý škrabanec.  Občas sa zastavím a utriem si z čela kropaje potu. 
Takto prejde zopár dní, tie sa striedajú s dňami, keď som príliš vysilená na to, aby som dokázala bojovať tvárou v tvár a tak čarujem.
Často mi myšlienky zabiehajú k tomu zvláštnemu neHannovi. Kde vlastne je? Kam sa podel? Na ošetrovni už nie je. Tam som sa bola pýtať. Dúfam, že mu nenapadne nejaká hlúposť. Zaumienila som si, že sa s ním ešte stretnem. Je jedno ako a kde, ale stretnem. Teraz mám preňho ja zopár otázok. 
Na konci 4. dňa bol môj meč už taký otupený všetkými tými nárazmi na tvrdé kosti Hannov, že som s bojom skončila skôr – aj tak som už bola doudieraná a ubolená – a vybrala som sa ku kováčovi. Bolo to blízko, hneď pri sklade zbraní. Pár minút chôdze smerom k Loupu. Ten chudák meč už naozaj potrebuje buď vymeniť alebo nabrúsiť. Kráčalo sa mi ťažko, všadeprítomný prach sa mi lepil na spotenú pokožku a keby som nemala pošvu meč by som celkom určite musela vliecť za sebou. 
V Loupskom tábore sa už nikto nepozastavoval nad tým, že som žena. Všetci si zvykli, hlúpe poznámky už trúsili iba tí čo prišli ako nováčikovia z mesta, ale tých to okamžite prešlo hneď ako som im priložila čepeľ dýky k hrdlu. Bola som vyšťavená pomstou a zvyknutá na neustály pohľad na zabíjanie a vraždy, takže by mi nerobilo žiaden problém zabiť aj vlastného. Moje ideologické ciele, s ktorými som sem prišla sa veľmi rýchlo vytratili a ja som pochopila ako to tu chodí. 


War for peace (Vojna mieru) - 8. časť (Eltai)


       Stál som uprostred bojiska a vedľa mňa žena. Obzrel som sa za seba. Stála tam armáda mužov a žien s takými očami ako ja. Pozrel som sa na druhú stranu bojiska a tam som videl Hanov a Loupov, ako stoja bok po boku. Vybral som meč z puzdra a zabodol ho vedľa seba. „AnAr-Li.“ Vyslovil som vetu v akomsi podivnom jazyku, ktorý som doteraz nikdy nepočul, vzapätí môj meč vyletel prudko do vzduchu a ja som vyskočil za ním. Zatvoril som oči a cítil akúsi zvláštnu energiu prúdiacu okolo mňa. Keď som opäť otvoril oči, stál som pevne nohami na zemi, avšak videl som omnoho ďalej, ako predtým. Sklopil som pohľad dole a uvidel dve obrie tlapy pripevnené k akejsi trubici so šupinami. Otočil som hlavu dozadu a videl, že tá žlto-sivá trubica sa tiahne ešte niekoľko metrov za mnou a aj to napriek tomu, že v istých miestach bola zohnutá a mala na sebe podivné výrastky. Sklopil som hlavu k mláke, ktorá bola podo mnou. Tvár, ktorú mi mláka ukázala nepatrila mne, ale drakovi, aký je vyobrazený v japonskej mytológií. Vtedy som pochopil, že tým drakom som ja a tá podivná trubica je moje telo...
„Drž ho, nech si neublíži.“
Otvoril som oči a videl som 3 postaršie ženy, ako ma držia na lehátku. Bol to len sen?
„Upokojil sa, môžeme ho pustiť.“ Prehovorila jedna z nich. Stále som videl rozmazane a nedokázal som presne určiť, ktorá kedy rozpráva, videl som iba obrysy útlych žien. Zjavne dlho nič nejedli, lebo ich postavy boli oproti ženám v Hane podstatne menšie. Ucítil som jemnú látku na tele a počul kroky odchádzajúcich sestier.
Započul som tlmené ženské zakašlanie. „Takže osud nás opäť zviedol dohromady. Bohužiaľ za takýchto nepriaznivých okolností. Ako sa ti vôbec podarilo dostať sa sem?“
„Kam sem?“ Nebol som ani v stave odpovedať, a nie ešte rozlíšiť, kto ma to vypočúva. Vedel som iba, že ten hlas sa nachádza po mojej pravici.  Osoba si niečo zamumlala a potom pokračovala v konverzácii.
„Počuj, vieš kto si? Lebo ja viem to, že si Han a toto je Loupská ošetrovňa. Môžeš si gratulovať...,“ stíčila hlas tak, že som jej ku koncu neorzumel, a v tom momente mi došlo, kto to je.
„Ty si tá čarodejnica, však?“ cítil som, ako mi šklbe kútikom úst do úsmevu. „Tak napokon som ťa našiel rýchlejšie, než som čakal.“ Ignorujúc jej varovanie.
„Ale v prvom rade - nevieš, či mi priniesli aj môj meč?“
„Nie som čarodejnica, som tvoje svedomie, ktoré ťa udatne bráni pred istou smrťou, ktorá ťa postihne, ak na sebe čo len záchvevom brvy dáš znať, že si Han.“ Započul som nejaký šuchot.
„Meč? Si v srdci nepriateľského územia a zaujíma ťa meč? Neviem či ho doniesli, ale ak sa im páčil, aj tak povedia, že nedoniesli a už ho nikdy neuvidíš..“
„Ale uvidím, on si ma nájde. Počuj, čarodejnica, nevieš, čo mi dali do očí? Nedokážem zaostriť, vidím iba obrysy...,“ spýtal som sa jej, dúfajúc, že mi poradí. Jej smiech bol hlasný, no nie nepriateľský, ale skôr úprimný.
 „Naši doktori ti nedali do očí nič, ani ti do očí nevideli. Ak by videli, už by si tu nebol. To sa ti snažím celý čas vysvetliť... Jedine, žeby sa niečo stalo s tvojimi očami.“
„Fajn, teraz sa porozprávajme o tom, prečo som ťa chcel nájsť, nato oči nie sú dôležité. Videl som tvoju premenu. Nebola obyčajná ako u mágov, ktorých som stretol kedysi a isté príbehy v knihách, ktoré máme v Hane, hovoria o čarodejoch so zvláštnou mocou a tak isto o tvoroch podobných Loupom, ibaže z bledou pokožkou a dračími očami. Myslím... že ja som jedným z nich a to je to, čo som sa ťa chcel spýtať. Nevieš mi povedať niečo viac o mne, o mojom druhu?“ stuhol som celý od napätia, už len preto, že som cítil zradu Hanov a zradu môjho zosnulého brata. Krv v žilách mi stuhla a ja som sťažka dýchal.
      „No, j-ja, možno niečo viem. A-ale t-te-teraz to nie je dobrý nápad rozpitvávať.“ Skôr, než som stihol niečo povedať, niekto odsunul akýsi kus látky a vzápätí na to začala čarodejnica vzlykať.

pondelok 7. mája 2012

Clémence & Marc (časť jedenásta)

Ako si môže myslieť, že ma zastraší nejakými blábolami? A Central park? Je mi to jedno. Mňa môžu vidieť len tí, ktorým to dovolím. On bude za divného, že vrieska uprostred najväčšieho parku v tomto preľudnenom meste aj keď je pár minút pred brieždením. To len on, chabý človek si môže myslieť, že by ma odradil alebo zničil obyčajným štítom. Trošku som sa s nimi pohrala, no to v Central Parku bol len začiatok. Bola to malá omrvinka z obrovského bochníka hnevu a zúfalstva, ktoré v sebe dusím. Vrátila som sa do jeho bytu, nejaká ochrana pred takými ako som ja? Možno, no ani jeden z nich nebol taký smutný, zúfalý a nahnavný zároveň. Mala som pocit, že mi krivdí celý svet. Môžu mať duchovia sklony k samovražde? To asi ťažko. V tom sa otvorili dvere a vydali tiché šuchnutie o podlahu. Zaznelo zabuchnutie. Prepla som sa. Oni ma nevidia, som v inej sfére. Kopnem do fotky jeho manželky, padne na zem a rozbije sa.
-"Takto miluješ manželku?!" Môj záhrobný hlas mi v hlave znel cudzo. "Si chudák, Marc!" Dnes v noci sa nevyspia. Keby jeho spoločníčka nebola vysoká a krásna blondína asi by som sa až tak nenahnevala, ale...
"Ako môžeš?!" Vždy som verila v čístú a úprimnú lásku. Až za hrob. V duchu (môžem ja tento zvrat ešte vôbec použiť?) som sa zasmiala.
"Kylie!" šepkala som jej. "Prečo s ním spolupracuješ?! Je to blázon. Odíď a nechaj ho samého s jeho šialenstvom." Znela som ako jej svedomie. Narúšala som statiku jej presvedčenia o Marcovi. Začínala pochybovať aj o tom kto je ona sama. "Iba si vymýšľa, len jeho oči a dar presvedčiť ťa ťa sem dostali a zzdržali ťa tu. Ty vidíš, že sa tu niečo deje. No nie je v tom žiaden duch. Číre bláznovstvo, schizfrénia. On sám je zároveň aj Clémence." Odmlčala som sa. Nechala som svoje slová zapustiť korene jej pochybností. "...hádam si si len nemyslela, že existujú duchovia. A hlavne takí akú ti on opísal Clémence. Hlúposť."
Natiahla som sa za Marcovou rukou. Stál strnulo a sťažka dýchal. Dotkla som sa jej v chladnom mŕtvolnom neviditeľnom zovretí a švihla ňou smerom k váze. Rozbila sa.
Nechystám sa znova rozosmiať. Chcem, aby ho Kylie opustila, aby mi uverila, že on má na vine toto všetko.
"Vidíš? Nie je normálny. Ujdi kým ti neublíži." Bola som šeptom v jej hlave. Nič hlasnejšie. Marc si myslel, že som zmizla, že odomňa má aspoň na malú chvíľku pokoj. Chudák, myslel si zle.
Mierny vánok zabuchol dvere do kúpeľne. Ten vystrašil aj mňa. Naozaj som s ním nemala nič spoločné.
V tom mi niečo napadlo. Prečo Kylie nevsugerovať ešte vierohodnejšie, že Marc je Clémence?
Ak doňho vstúpim a prehovorím neľudským hlasom Kylia mi uverí. A ak ju dostatočne vystraším už nikdy sa nevráti a s Marcom neprehovorí ani na dobu pokým by jej to bol schopný vysvetliť. Pochybujem, že by v tej sekunde prišla na moju lesť... No koniec-koncov, nesmiem ju ani podceniť. Také dobré vybavenie ako mala ona v aute som ešte nezažila. (Hovoríte si, ona je mladý duch, kde by ho zažila... Nuž, trochu som prechádzala cez steny a dostala som sa do istých tajných zákutí NewYorkskej knižnice.)

Urobím to, rozhodla som sa.