utorok 22. mája 2012

War for peace (Vojna mieru) - 10. časť

Oči som mala otvorené len na okrasu, v podstate som sa nedívala, ani som nevidela. Občas som zakopla. Zrazu som svoje rozhodnutie ísť do vojny náhle oľutovala. Je to len krviprelievanie. Nič krajšie ma tu nečaká. Bez varovania príde náraz, no pred výkyvom rovnováhy ma ochránia niečie ruky. Vytrhnem sa z ich zovretia, i keď nie nepríjemného alebo nepriateľského. 
„Nechaj ma prejsť, ty loupsky pes!“ Len ho zápästím odtlačím na stranu, do tváre mu nepozriem. 
„Ten tvoj sladký hlások by som spoznal snáď všade.“  Už som bola na odchode, no musela som sa zastaviť a s námahou ohnúť ubolený krk, pozrieť smerom nahor, proti slnku a uvidieť tie oči. Vydýchnem, bez premýšľania sa tomu zvláštnemu Hannovi s ktorým ma osud stále zvádza dovedna hodín okolo krku. Myseľ sa mi vyčistí a uvedomím si čo stváram, v duchu si vynadám. Pustím ho, slabo zakašlem a pohľad upriem do zeme. 
„Prepáčte, pane.“ Poviem čo najvážnejším a najslušnejším tónom.  
„Nič sa nestalo, kamže máš namierené?“ Červeň mi z tváre ešte stále nezmizla a túto otázku som ešte nevstrebala. 
„Eeh..Uuh.“ Cinklo mi. „Ku kováčovi samozrejme“ ...kam inam, keď v okruhu dvoch kilometrov nič iné nie je?! 
„A vy, pane?“ Stále som sa mu neodvážila pozrieť do tváre. Nebola som už tou odvážnou dievčinou z ošetrovne. Niečo mi odpovedal, chvíľu rozprával, no nemám potuchy o čom. Trochu som sa upokojila, donútila som myšlienky prúdiť správnym smerom v poslednej chvíli tak, aby som ešte zachytila otázku. „Nechceš sa k nám pridať?“ 
„Veľmi rada, samozrejme.“ Fľochla som na chlapca, ktorý sprevádzal Hanna a silene som sa usmiala. 
„Som Florance,  enchantée...“ Vetu som neukončila, lebo som nezachytila jeho meno. Nevadí, časom sa dozviem. 
Z príjemného ticha ma vyruší jeho hlas. Po kovových zvukoch o seba narážajúcich mečov je to ako príjemná hudba. 
„Ja som Eltai.“ Usmejem sa. „To je pekné meno. Hodí sa vám.“ Zažmúrim smerom kde je jeho tvár. 
„No ja budem nezdvorilá a to svoje skutočné meno vám zatiaľ nepoviem.“ Nie som hlúpa, viem akú moc majú mená. Samoľúbo sa usmejem a vykročím vpred rýchlejšie, skôr než ma dobehne únava.  Po chvíli ma dobehol.
 „Môžem sa ťa niečo spýtať?“ ...zasa ten hlas. Nevzdávam sa vykania. Ešte nie.
 „Ak sa to nebude týkať môjho mena a bude v mojich silách vám odpovedať,  tak áno...“
 „Vo vašom meste je istý mág, ktorý by mohol vedieť kto som, zavedieš ma k nemu?“ Moje srdce vynechalo jeden úder. Pery som zovrela tak silno, že mi z nich ostala len úzka štrbinka. 
„Nepýtaj sa ma na mága, prisahala som.“  
Zaznelo tiché: „Prepáč“. Tu nepoznám zdvorilosť. Tykanie je osobnejšie a viac človeku prenikne pod kožu. Theurga nezradím. Tým jediným som si istá, podobrotky nikdy, o násilí sa radšej nezmieňujem... 
„Ak chceš niečo vedieť opýtaj sa mňa a ak prežijem túto prekliatu vojnu ja ti to zistím...“ Dúfala som, že po tomto vyhlásení na chvíľu zmĺkne. 
Nezmĺkol. „Tým pádom budem strážiť aj teba aj Herolda ako oko v hlave.“ Takže Herold, tak sa volá ten chlapec. Neveriacky som naňho pozrela úkosom.
 „Naozaj si myslíš, že to zvládneš?“ Príliš okato som si ho celého premerala a zdvihla obočie v pobavenom výraze. 
„Ako veľmi ťažké môže byť ochrániť 16 ročného chlapca a čarodejnicu stojacu na kameni?“ 
„Pozor na jazyk, na pomenovanie čarodejnica som háklivá, Eltai.“ Jeho meno som vyslovila s takou razanciou, že sama som sa od úľaku striasla. Keby som sa lepšie učila mohla by som ho tu a teraz bez mihnutia oka zabiť. Boli sme na mieste. Skladisko zbraní a kováč. 
Hneď keď som vstúpila do miestnosti, ktorú zapĺňal kovový zápach a rinčanie, zvrtla som sa doľava. Úzkou chodbičkou sa dostanem ku kováčovi. „Expresne..“ Podám mu otupený meč aj s dvomi osminkami. Trochu zdurdene sa na mňa pozrie, no meč a mince si vezme. O dva minúty je všetko hotové a môj meč sa leskne ako už dávno nie. Slušne mu poďakujem a vytratím sa znova na relatívne čerstvý vzduch.  Eltaia a jeho malého loupskeho poskoka nikde nevidím. Sála na mňa slnko a nikde naokolo nie je ani kúsok tieňa. Mám pocit, že sa v tom brnení asi roztopím. Zveziem sa k zemi, opierajúc sa chrbtom o múr. Nie od únavy, nie od bolesti, len tak z dlhej chvíle. Viem, že Hann musí prejsť okolo mňa ak sa chce dostať späť na front. Periférne uvidím pohyb, neunúvam sa otočiť hlavu tým smerom. Odtiaľ by vychádzal iba človek, ktorý to tu nepozná. 
„Takže si našiel po čo si prišiel, Eltai.“ Stále pozerám pred seba a zdvihnem sa.
 „Kde si nechal chlapca? Síce sa tu pohybuje s väčšou istotou ako ty, ale tam vnútri sa môže zraniť.“ Hovorím to tónom akoby som ho karhala, no pritom je to len výčitka. 
„Len pred chvíľou si prisahal, že nás budeš chrániť.“ Uškrniem sa. Zneistila som ho, bola som si takmer istá, že tep mu vyletel nad normálnu hranicu. 
„Herold!“ zakričal smerom k skladu. Zvnútra sa ozvala tlmená odpoveď chlapca. Aj mne odľahlo. 
„Vidíš, je živý a chrániť vás neznamená zobrať vám slobodu.“ Pri tej vete som sa musela úprimne usmiať.

1 komentár: