Kňazova modlitba skončila a rituál, ktorý dvaja vojaci na stráži prevádzali už takmer rutinne sa znova rozbehol bez ohľadu na moje zúfalé prosby a vzlyky. Boli nekompromisní. Odniesli provizórne ležadlá druhým koncom stanu von, kde všetky telá potom spália. Bola som bez dychu, všetko okolo mňa sa mi krútilo. Sedela som na drevenej podlahe stanu a cítila som ako sa asi môže cítiť šialený človek. Práve som toho stratila veľmi veľa. Držala som sa za hlavu, ale pocítila ako ma niekto dvíha, chcela som tie neodbytné ruky striasť, no keď sa mi to nepodarilo ťahali ma preč, ďaleko od miesta kde som naposledy videla poslednú bytosť čo pre mňa niečo znamenala. Niečo zo mňa umrelo s Géromom.
Stále som kričala, bola som zmyslov zbavená, no tlak dlane na mojom predlaktí bol silnejší ako ja. Dostali sme sa do inej časti stanu, kde všetko páchlo stuchlinou a liekmi. Matne som počula akési hlasy, nie dôležité v mojom momentálnom svete. Niekto mi niečo priložil na nos a ústa, akúsi handričku s látkou čo mala úlohu uspať ma. Viac si nepamätám.
Keď som sa zobudila v duši som mala zvláštnu formu vnútorného mieru. Bola som zmierená s tým, že Gér je mŕtvy a ja musím vyvraždiť polovicu Hannov, ktorí tu ostali, aby som cítila aspoň nejakú formu zadosťučinenia.
Neostávalo mi veľa iných možností, len zohnať si svoje staré šaty. Od boja až do teraz som mala na sebe len krátku tuniku a v tom sa mi bojovať naozaj nechce ísť. S kamenným výrazom v tvári vkročím do stanu a zasa ma ovanie ten stuchnutý vzduch, vezmem si svoje kožené brnenie a vyleziem von. Muži, nemuži, prezlečiem sa tam – koniec koncov všetko je lepšie ako smrad liekov. Korzet mi bohužiaľ nemá kto zašnurovať, takže to bude budem musieť prežiť. Meč, jedna čižma, druhá...
S krikom vyrazím na bojové pole, žiadne čary, kašlať na ohnivé gule a silencio. Krv za krv. Hanni padajú ako obilie pri kosbe. Prvá vec, veľmi dôležitá, je zastrašenie súpera, moja tvár už nie je mierumilovná a hlavne nie je čistá ako keď som vyšla z tábora. Je postriekaná krvou mnohých Hannov, na líci mám dlhý škrabanec. Občas sa zastavím a utriem si z čela kropaje potu.
Takto prejde zopár dní, tie sa striedajú s dňami, keď som príliš vysilená na to, aby som dokázala bojovať tvárou v tvár a tak čarujem.
Často mi myšlienky zabiehajú k tomu zvláštnemu neHannovi. Kde vlastne je? Kam sa podel? Na ošetrovni už nie je. Tam som sa bola pýtať. Dúfam, že mu nenapadne nejaká hlúposť. Zaumienila som si, že sa s ním ešte stretnem. Je jedno ako a kde, ale stretnem. Teraz mám preňho ja zopár otázok.
Na konci 4. dňa bol môj meč už taký otupený všetkými tými nárazmi na tvrdé kosti Hannov, že som s bojom skončila skôr – aj tak som už bola doudieraná a ubolená – a vybrala som sa ku kováčovi. Bolo to blízko, hneď pri sklade zbraní. Pár minút chôdze smerom k Loupu. Ten chudák meč už naozaj potrebuje buď vymeniť alebo nabrúsiť. Kráčalo sa mi ťažko, všadeprítomný prach sa mi lepil na spotenú pokožku a keby som nemala pošvu meč by som celkom určite musela vliecť za sebou.
V Loupskom tábore sa už nikto nepozastavoval nad tým, že som žena. Všetci si zvykli, hlúpe poznámky už trúsili iba tí čo prišli ako nováčikovia z mesta, ale tých to okamžite prešlo hneď ako som im priložila čepeľ dýky k hrdlu. Bola som vyšťavená pomstou a zvyknutá na neustály pohľad na zabíjanie a vraždy, takže by mi nerobilo žiaden problém zabiť aj vlastného. Moje ideologické ciele, s ktorými som sem prišla sa veľmi rýchlo vytratili a ja som pochopila ako to tu chodí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára