utorok, 22. mája 2012

War for peace (Vojna mieru) - 9.časť (Eltai)


V pozadí som počul mumlanie akéhosi muža a vzlyky ženy. Vzhľadom na to, že čarodejnica bola akosi rozrušená, bol som si istý, že to boli tie jej. Ešte pár minút som počúval zúfalstvo v jej hlase a na jednu stranu ma prekvapilo, čo ho mohlo vyvolať, a na druhú stranu som chcel prísť k nej a povedať jej, že bude zase lepšie, i keď sám tomu neverím. Dni ubiehali, sestričky z času na čas prišli, aby mi dali jesť a skontrolovali, či stále žijem. Zrak sa mi pomaly vracal, zo dňa na deň som videl ostrejšie, ale na tom mi vôbec teraz nezáležalo. Posledné,  čo si pamätám bol pohľad do očí Sama a to, ako sa z nich vytratil život. On bol mojou poslednou rodinou a posledným spojiskom s Hanom, ale teraz nemám dôvod na boj. Uzdravím sa, nájdem svoju zbraň, uctím si Sama a vydám sa na sever nájsť toho záhadného muža z tej továrne.
„Hej, chlapče, spíš?“ spýtal sa ma ktosi, kto kľačal pri mojom lôžku. Otvoril som oči, bola hlboká noc a ja som si zrazu uvedomil, že už vidím normálne. V noci sa mi podarilo zaostriť na lampy pri posteliach, ktoré som kedysi videl iba ako šmuhy vyžarujúce svetlo. Rýchlo som zatvoril oči, aby si muž nevšimol ich netradičný vzhľad.
„Nie...“
„Ty nie si odtiaľto, však?“ po jeho otázke sa mi srdce rozbúchalo ako nikdy. Všimol si moje oči? Čo mu mám povedať?
„Ako to myslíš?“
„Tvoja pokožka je moc bledá na Loupa a si moc malý na Hana. Existuje tretia rasa? Aký je tvoj svet?“
Otočil som sa na bok a otvoril oči, aby som videl tvora, ktorý sa ma pýtal. V jeho očiach sa striedali údiv a strach.
„...ako sa voláš?“ napokon som sa opýtal.
„Herold.“
„Ja som Eltai.“
„Odpovieš mi, Eltai?“
„Neviem, či existuje tretia rasa, celý život som strávil v Hane.“
„Ale nepodobáš sa na Hana.“ Neviem prečo, ale vedel som, že Heroldovi môžem veriť.  Bol to sotva 16 ročný chlapec, ktorého poslali do vojny.
„Ako si sa sem dostal?“
„Pamätám si tvár môjho priateľa, ktorý zomrel Loupskou rukou...“
„Netúžiš po pomste?“
„Pomstil som ho.“
„A čo budeš robiť teraz?“
„Chcem odísť....“
„To aj ja.....“
„A ty si sa sem ako dostal? Chlapci v tvojom veku sa u nás teraz hrajú na ihrisku alebo cvičia medzi sebou.“
„U mňa moji rodičia objavili čarovnú moc, i keď slabú, ale objavili, a poslali ma do vojny, že vraj tu budem užitočný...“ Chlapec posmutnel. Položil som mu svoju ruku na rameno.
„Dostanem ťa odtiaľto.“
Chlapec zodvihol zrak a po zaschnutej krvi na lícach mu stekali slzy. Vlasy mierne padnuté do očí zabránili priamemu očnému kontaktu.
„Ako?“
„Pôjdeme do Loupu. Chcem sa stretnúť s niekým, kto by mi dokázal povedať, kto vlastne som a uctiť si smrť priateľa.“
„Prečo v našom meste?“
„Celý život sme žili v špine, tak aspoň náhrobok nech má na lukratívnom mieste.“ Usmial som sa na Herolda.
„V meste žije starý mág, možno by niečo o tebe mohol vedieť.“ V jeho očiach sa zablysla nádej.
Celú noc sme sa rozprávali a až nad ránom sme zaspali, Herold opretý o moju posteľ prehodený starou dekou.
Nadránom som sa natiahol a vyskočil z postele. Herold sa zobudil chvíľu na to.
„Počuj Herold, nevieš, kde mám svoje oblečenie?“
„Všetko oblečenie sa odnáša do druhého stanu do skríň. Počkaj tu, skočím ti preňho. Sadol som si na kraj postele a opäť zatvoril oči, aby si ich nikto nevšimol. Behom pár minút sa vrátil aj s mojím oblečením. Obliekol som si svoje veci. Boli čisto vypraté, nevoňali bohvieako, ale stále lepšie ako zaschnutá krv. Prehodil som si kapucňu na hlavu a vyšiel von. Herold tesne za mojimi pätami.
„Nevieš, kde odkladajú zbrane?“
„Asi 3 minúty chôdzou na juh.“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára