nedeľa, 24. júla 2011

Clémence & Marc (7. časť - Zobúdzam sa na obláčiku.. )

Prebúdzam sa na snehobielom priestranstve, som si istá, že to nie je nemocnica. Je to nebo? Raj? Vstanem zo zeme a obzerám sa okolo seba. 
„Vyšlo to! Áno! Vyšlo to!“ 
Začnem tancovať oslavný tanec. Cítim sa byť voľná. Nič v mojom vnútri ma neovláda.
„Nič, vôbec nič. Žiadna Entita.“
 Zhlboka sa nadýchnem, no úsmev na tvári sa mi vo chvíli zmení na šialený úškľabok, mäkký obláčik pod mojimi nohami sa začína meniť na temnotu a božské ticho na utrápené výkriky ľudských duší smažiacich sa v kotloch pekla ako hranolčeky.
„Niee! To niee! Tak dosť!“
 Niekde na polceste pri páde do veľkého pekelného kotla mi v hlave zaznie ten známy temný šepot „Nerozlúčila si sa s otcom a ja to tak nemienim nechať. Každú noc ho budeš musieť navštevovať aby si vyrovnala svoj dlh. Tak urobíš to?!“
 Nič iné mi ostáva, mlčky prikývnem a potom sa znovu zobudím na mäkkom obláčiku, no už je tma, nebeské lampy sú rozsvietené. 
„Kedy?“
 Pomyslím si, všimla som si, že odkedy je to vo mne nemusím nič hovoriť, iba myslím a Ono ma to počuje. „Hneď!“
 Letím dlhou chodbou, niečo ma nadnáša a zrazu, vidím budovy nejakého veľkomesta z vtáčej perspektívy, je to krásny pohľad, no ťahá ma to do inej časti mesta, do akejsi ošarpanejšej a temnejšej. Už som si istá, mám vstúpiť do starého skladu.
 „Tak tu žije môj otec?“
 Posmutniem, je nepekné vidieť ho žiť takto, keď v Belgicku mal všetko čo si želal. Chcem sa k nemu rozbehnúť a objať ho, ale nejde to. Nedokážem sa rýchlo pohybovať, moje nohy sa nemôžu dotknúť zeme. Nič necítim, všetko je tiché a tmavé. Nedokážem ani rozprávať na hlas a tak len šepkám. 
„Tati! Tati! No tak poď!“
 Myslela som si, že keď ja nemôžem ísť za ním tak on by hádam mohol prísť ku mne, ale asi nie. Asi vyzerám veľmi hrozivo, stojí tam ako zamrznutý. A tak sa snažím zakričať aby videl, že sa mu len nesnívam, ale namiesto môjho hlasu sa ozve vietor, silný poryv rozbije všetky okná a potom odfúkne aj mňa.
Zasa sa zobúdzam na obláčiku. Takto sa to opakuje mnohokrát, nedokážem určiť ako dlho k nemu chodím no raz sa stane niečo zvláštne. V sklade nie je sám. Je tam niekto, kto zo mňa nemá strach, niekto, kto je odhodlaný zastaviť ma. Teraz sa začínam báť ja a to je zlé. Ak sa duch niečoho bojí musí to byť len exorcista alebo človek čo vidí mŕtve duše bez toho aby si to ony samy žiadali.
Prižmúrim oči, veľmi sa snažím nenaštvať sa a nezabiť ho, pretože sa počas môjho pobytu na tom bielom mieste veľa zmenilo, moja biela duša akosi zmizla a nahradila ju Entita a je mi dobre. Cítim sa slobodnejšie. Robím strašné veci, ale necítim vinu. Už som sa naučila aj pohybovať po vonkajšom svete, je to super keď ma nikto nevidí a boja sa ma. A otec? Je úplne strhaný, na prášky.
A teraz tento mladík! Vlastne popri otcovej vynervovanej a už čoskoro aj šialenej tvári vyzerajú všetci mlado.
Priplachtím až k tomu pánovi a snažím sa byť zdvorilá. Aspoň kým ho zabijem. 
„Kto ste? Načo ste prišli?!“
 Vzduchom sa šíri hrôzostrašný šepot. Na jeho tvári nevidno veľa zdesenia, asi niečo takéto už zažil. A tak mu niečo ukážem. Rozbijem silou mysle všetky žiarovky, ktoré ostali v miestnosti, v rohu šteká pes. Hups, už akosi.. nešteká. Asi spí. Začnem sa hororovo smiať, lietam okolo nich, počujú ako ich míňajú moje rozlietané vlasy, ako moje kolenné jabĺčka narážajú do seba. Zasa stojím tesne pred nimi, pozriem na strop – tiež to automaticky urobia. Medzitým sa vyparím. Svitá.
Zobúdzam sa na bielom obláčiku... 

sobota, 9. júla 2011

Clémence & Marc (5.)

Je to zasa horšie, bojím sa, že sa budem musieť uchýliť k tomu najhoršiemu činu. Asi skončím svoje trápenie, lebo s tou ťarchou čo nosím sa nadá ďalej stáť rovno, moja povesť utrpela, moja psychika a rovnako aj moje telo. Schudla som, oči mám vpadnuté, kolená sa mi podlamujú. Mávam záchvaty eufórie aj absolútnej ľahostajnosti voči okoliu. Nie je to dobré, ako povedal aj doktor, ale nič sa nedá robiť. Ani najťažšie lieky – ani ten humus mi nepomáha. Matka je zúfalá, otec o tom nevie. Ostáva mi len skončiť trápenie nás všetkých.
Vybehnem na poschodie a vletím do svojej izby, spoza zrkadla vyberiem svoj denník a za stavu ešte relatívneho pokoja duše ho otváram a len s hrôzou sledujem čo všetko to druhé moje ja písalo keď som nad telom nemala moc. Ktovie, možno by som sa mala zmieriť s tým, že už nemám jednu dušu a všetko by bolo fajn, ale neviem či sa to dá. Je ťažké deliť sa ešte aj o vlastné telo s niekým iným.
Roztrhané strany, spúšť z mojich myšlienok. Ono to úplne zdehonestovalo všetko čo som kedy napísala a čo som si kedy myslela. Ono ma to nenávidí a chce aby som umrela? Nie, ak by To to chcelo musel by to byť naozaj démon, pretože ak je to blúdiaca duša ako som doteraz predpokladala tak tá by bola len rada ak by našla niekoho u koho môže prebývať, ale toto. To nie.
Zo stredu denníka vytrhnem dvojstranu. A ešte jednu. Nie, tá druhá je zbytočná, tá by šla otcovi. Založím ju naspäť. Vezmem pero a začnem písať:
„Mami,
prepáč, ale toto je už naozaj nad moje sily, dušu mám roztrieštenú a je ťažké s tým žiť. Nedokážeš pochopiť ani vyliečiť moje pocity a ja Ťa nechcem a nebudem viac trápiť. Prosím, nemysli si, že si bola zlá matka – vôbec to nie je Tvoja vina. Proste, niekto si asi myslí, že ja by som v tomto živote nemala žiť šťastne a bezbolestne. Mám ťa veľmi rada a navždy budem dozerať na Tvoje počínanie tu na zemi. Ktovie kam sa poberiem.

Zbohom,
                           Tvoja milujúca dcéra Clémence“

List starostlivo poskladám a vložím do obálky, ktorú vytiahnem zo zásuvky v otcovej pracovni. Všetko je tam zapadnuté prachom, otca som nevidela ani nepamätám, keby som nemala fotky ani neviem ako vyzerá. Smutné. Nehlučne zbehnem dolu po schodoch a obálku s nápisom „Pre mamu“ položím na jej nočný stolík. Teraz nie je doma, asi zasa niečo vybavuje.

Som si istá, že to bude fungovať. Ľahnem si na svoju posteľ a zavriem oči. Ty, vec, ktorá vo mne prebývaš. Teraz som tvoja tak ma už toľko netráp a vezmi si ma. Bože, prosím ťa, vezmi ma preč od tej veci. Hocijako, ale hneď. Prosím.

Desivý des Strečnianský

Drahí desiči a návštevníci desov a desičov,
rada by som vyjadrila svoj názor na včerajší desivý des prvý tento rok. Strašidiel bolo celkom dosť, zúčastnilo sa nás tam 10 strašidiel 3 rôznych typov.
Pre tých čo tam neboli, urobím Vám takú malú virtuálnu strašidelnú prehliadku po záruke.

Nužo, vitajte na Strečne o faktoch Vám veľa nepoviem, nakoľko nie som sprievodca, ale strašidlo. Pred dverami máme mŕtvolu, pozor na ňu. Ako prvú, keď vojdete uvidíte Benigmu, ktorá na hrade žila pred viac ako 800 rokmi, povie vám pár viet a presúvate sa cez tmavý tunel kde na Vás spoza veľkých driev možno niečo vyskočí a možno nie. Len smelo do tunela! Po krátkej prechádzke tunelom sa ocitáte na drobnom priestranstve s nádherným výhľadom, no tam sa veľmi nezastavujte, pred vami stále kráča Benigma a chce Vám rozpovedať svoj príbeh. Ako kráčate horu úzkym a prudkým schodiskom stretnete mňa. Šialene pôsobiacu žienku v šatách od krvi s hlavou svojho milého v ruke, ktorá hľadá jeho zvyšok. Pomôžte ak môžete! Ale nebojte sa, nekričte, to zlé ešte len príde. Na konci schodiska Vás bude očakávať najslávnejší pán Strečnianskeho hradu, pán František Vešeléni, no ten Vám len podá ruku.
Pokračujete na Benigmou do vnútra hradu, hovorí o svojom krutom osude, o tom ako ju ľudia upodozrievajú z vraždy troch manželov, ale ona to vlastne neurobila! Budete jej veriť?
Ako náhle skončíte u Benigmy pokračujete do veže kde Vás očarí ležiaca Snehulienka, možno ste trochu prekvapení čo robí Snehulienka na Strečne, ale ona Vám to všetko pekne vysvetlí, rozhodla sa totižto nájsť si svojho princa. Tak, skončí všetko nakoniec šťastným koncom?
Ďalšia zastávka? Besna! Poznáte tú povesť o Margite a Besnej, však? Nájdete odvahu - túfenete si zakričať pred ňou? Ktovie ako to dopadne, vráťme sa na začiatok, myslíte, že tá mŕtvola pred bránou bola stradoveká maketa? Všimli ste si číny na nohách obete? Tak, čo myslíte?
Ak ste vyviazli z parúzov besniacej Besny ocitáte sa na nádvorí. Očakáva Vás tam krčmárka z ktorej sa potom vykľuje elf alkoholizmu. Necháte sa ponúknuť jej domácou osemdesiatkou? Odnesiete si mravné poučenie, na ktoré asi veľmi rýchlo zabudnete pri slovách už spomínaného Františka Vešeléniho, porzpráva Vám o padacom moste, priekope a holandských drevených trámoch "Made in China".
Púť vedie ďalej do veže, tam nenájdete strašidlo, ale vedomosti. Po návrate z veže - ak je už tma - sa nezabudnite pozrieť hore, ohromí Vás pohľad na jasné nebo rozprastierajúce sa nad hradom. No tu Vás už zdraví a nabáda zrýchliť krok duch, niečí duch, ktorý Vám svoj príbeh rozpovie pri tanci. Jeho predstavenie končí skokom z hradieb. Desivé..
Prichádza predposledné zastavenie, Kata - vdova po hradnom katovi. Hľadá náhradu za svojho manžela a požaduje vykonanie trochu úloh - pričom poslednou z nich, je odseknutie vlastnej nohy. No skúste sa odvážiť.. Pošle Vás pravdepodobne preč, lebo nie ste dosť dobrí a dosť odvážni na vykonávanie tak dôležitej a ťažkej funkcie.
Pokračujte do hradnej kaplnky, uvidíte šaty už zhorenej Žofie Bosniakovej a zrazu sa ocitáte na veľkom hradnom nádvorí. Sú tu pripravené lavice a pred Vami scéna, všetci sú v očakávaní, nikto netuší čo z toho vylezie. Biela Pani bude hľadať svojho ženícha! Po 444 rokoch! No, áno! Priamo pred Vami sa odohrá konkurz, súťaž aj svadba Bielej Pani s jej vyvoleným. No keďže manželský zväzok platí len kým ich smrť nerozdelí - čo sa v tomto prípade už stalo - ženích musí obetovať vlastný život a to cestou nedobrovoľne dobrovoľnou. Zasadnutie na elektrické kreslo je jediná možnosť. Zo ženícha sa stáva duch a odchádza aj s Bielou Pani strašiť inde..
Tak, vidíte o čo ste prišli vy, vážení neprichodilci?
Dvadsiateho druhého júla sa koná des číslo dva, s inými strašidlami. Verím tomu, že to si ujsť nenecháte..
Dostrašenia priatelia..

piatok, 1. júla 2011

Clémence & Marc (Časť tretia - Ako to prestávam zvládať)

 V poslednom čase sa cítim neobyčajne skľúčene, mám dojem, že už nikdy nemôžem ostať nepozorná. Nikde nie som sama. Stále ma niekto sleduje, som prenasledovaná vlastným tieňom, ktorý však nie je môj vlastný, bojím sa. Tieto stavy sa striedajú so silnými pocitmi uvoľnenia, zrazu som voľná ako vták, vtedy si myslím, že je to len paranoja čo mi vnukla také čierne myšlienky no keď to príde znova, je to zlé. Veľmi zlé, čoraz horšie. S ďalším záchvatom úzkosti prichádza ruka v ruke silnejšia depresia a ja sa občas nechcem dožiť rána, pretože mám strach o svoj mozog. V noci si nechávam svietiť a hlavu si obmotávam alobalom, zlé duše a mimozemšťanov to vraj zabrzdí. Raz som v noci mala sen, že niečo prišlo ku mne do izby a keď to bolo už úplne blízko pri mne, spojilo sa to so mnou tak, že mi to cez hruď vošlo do tela a už sa to nikdy nerozhodlo opustiť moje chradnúce pseudotelo. Naozaj to bol len sen? Vtedy to všetko začalo. Niekedy som ako zmyslov zbavená, neviem čo robím a Namurčania ma už nazývajú miestnym bláznom, možno na mňa ukazujú prstom, ale neviem, vôbec neviem prečo. Vidím to len keď som pokojná, ktovie čo vystrájam, keď to naozaj nie som ja. Moja matka je zo mňa na prášky, môj otec to najskôr asi ani netuší. Určite sa fláka, je niekde v Amerike a na nás si ani nespomenie. Teraz mám svetlú chvíľku, neviem dokedy to potrvá, ale už nechcem zažiť tie muky. Som zúfalá, bojím sa dňa, noci, tmy aj svetla, je to hrôzostrašné. Všetko – aj ten najkrehkejší motýľ – mi naháňa bytostný strach. Bože, čo sa to so mnou deje. Tak dlho som sa neobracala na Boha, myslela som si, že sú to len bláboly, ale teraz viem, sama zisťujem, že On je ten jediný čo mi dokáže pomôcť. Ak nie on tak potom už len Zubatá.
Zavriem denník do ktorého som si doteraz len nečitateľne čmárala pretože mi prišlo akosi nevoľno. Chcem vstať, ale niečo mi nedovolí odlepiť sa od čalúneného povrchu kresla, nič hmotné, ibaže tá neviditeľná sila manipuluje mojim telom, myseľ mám zatiaľ čistú, no sama viem, že už nie dlho. Privriem oči  a snažím sa rozdýchať to a možno nerozdýchavam, možno sa len psychicky pripravujem na to, čo príde o pár sekúnd. Nechty zaryjem do doposiaľ neporušeného povrchu kresla a v hlave mám všetko, jeden veľký guláš. Neviem nad čím skôr premýšľať, to je pôsobením Toho. V poslednom čase sa To už nedalo zakrývať, prešlo to do ďalšieho levelu, vyššej a ťažšej formy choroby a navyše moja mama ma má príliš dobre prečítanú aby si to mohla nevšimnúť. Boli sme u rôznych tých takých pánov v bielych plášťoch, ale všetci tvrdili, že je to stres alebo snaha na seba upútať. Idioti! Všetci do jedného! Dokážem predsa na seba upútať aj iným spôsobom ako tak, že sa budem hrať na schizofreničku. Niekedy naozaj nerozumiem premýšľaniu ľudí. Možno preto, že ja ním už nie som? To nikto nevie, ale ja sa to budem snažiť za každú cenu zistiť. Možno by mi pomohli bylinky alebo zmena prostredia, no to by bolo zbytočne zdĺhavé, asi sa skôr uchýlim na cestu tlmenia bolestí a strachu..
Clémence, spamätaj sa!

Moje svedomie sa ozvalo! To, ktoré bolo ticho tak dlho!
Tomuto šialenstvu odmietam veriť! Vždy si bola dobrá a relatívne slušná! Pomiatla si sa?

Ono to odmieta veriť! „Hej! Svedomie! Ako to, že necítiš to čo aj ja? Ako je možné, že nevieš čo sa to so mnou deje?“
Možno, že ty si v poriadku a to čo sa s tebou deje vlastne vôbec nie je tvoja chyba.
No to mi je novinka.
V tej sekunde som si náhle uvedomila, že potrebujem pomoc. Človek, ktorý komunikuje so svojím vlastným svedomím v priateľskom rozhovore nemôže byť zdravý.