piatok, 20. mája 2011

20. máj 2011 (Piatok)

Bolo by nadmieru vhodné nejako skompletizovať a zhrnúť dnešný -  na zážitky bohatý - deň. Asi na to idem v tom poradí ako sa to stalo.
Ráno som vstala a bláblá.. No doobeda nebolo nič zaujímavé. O pol jedenástej som vypravadila moju zákonnú zástupkyňu s úsmevom z domu, lebo šla do nášho hlavného mesta na festival (New Drama) a mňa nevzala.
Akonáhle odišla zasadla som za klavír. Hovorím si - v stredu máš koncert tak sa spamätaj. Hrám si, hrám a akosi to uletí. Obliekam sa, idem do mesta. Vonku je hic, strašné teplo a ja, inteligent budúcnosti (podľa mojej učiteľky chémie!) v čiernom tričku. Prídem do hudobnej, áno krása, môžem si ísť vyhrávať do koncertnej sály. To poteší. Zasa hrám, hrám a príde moja učiteľka. No, zahraj mi to - vraví - ... - Musíš to viac frázovať! Blá blá, také tie pedagogické kecy, ktoré som poctivo (bez ironického podtónu) počúvala. Dovalí sa tam to malé ružové čudo a zúri pretože má vyjsť na javisko a vyskúšať si poklonenie! A čo mám povedať ja?! O 5 dní koncert a tri štrany Chopina ešte v štádiu úprav! Prevraciam očami. Malé ružové čudo odchádza.
Znova a znova Večerní klid (nie je to tvrdka, je to čeština). Prejdeme na Chopina. Áno, frázuj to - zasa hovorí. Myslím si svoje - zasa to frázovanie! Dobre tak sa do toho dám! Snažím sa ako môžem.
Odbijú tri, orchester čaká. Musíme sa presunúť do triedy. Tá trieda mi nerobí dobre, je tam asi zlé feng-šuj alebo čo, ale tam som akási nervóznejšia. Snažím sa to zvládať, ale keď vytiahne tú tikajúcu vec, ktorú neznášam lebo ma obmedzuje - hovorím o metronóme - tak všetko končí. Vydržím ešte pár pokusov, ale potom nemôžem. Je mi zle, teplo a bolia ma ruky. Nasleduje pár výchovných viet o tom ako by som sa mala aspoň pred koncertom uvedomiť a ako nemám byť detinská, zatiaľ čo ja smrkám a rozotieram si roztečenú špirálu po celom ksichte. Povie, že mám "krivdu" a pustí ma domov len keď sľúbim, že budem cvičiť. Sľúbila by som aj svoju dušu len aby ma po DVOCH hodinách pustila za mojimi milovanými.

ČAJOVEŇ
Prídem, najprv si ma nikto nevšimne, tak tam pol minúty len stojím a nič. Potom sa na mňa vrhne Maggie a čoskoro ma udusí. Podobná dávka uzavretia vzduchu prichádza po informácii, že jej nesiem peniaze. Všetci riešia kino, no áno, mali by sme ísť na Pirátov, dnes. Akosi nemám náladu, ešte je pokazená z toho klavíra, ale myslím, že po chvíli s tými bláznami to prejde. Nejako sa nechám ukecať. Sú štyri hodiny a ja som od rána nič nejedla (okrem malého kúsku makovníka, ktorý som ani nedojedla). Skvelé, zasa budem mrzutá.
Oni idú kúpiť lístky, ostatní sa vytratia ani neviem kam. Ostáva len Maggie, Kejt, Erik, a Dominik. Nuž, podotýkam, že Erik akoby tam ani nebol a Dominik mal zvláštnu chvíľku kedy som ho nespoznávala. Nebudem hovoriť o čom rozprával, ale jedna informácia ma opäť dojala takmer k slzám a to si nevymýšľam. No tentokrát to boli slzy akéhosi zadosťučinenia, nie hlpy výraz, radosti alebo skôr nejakej vnútornej uvedomelosti - i keď tá informácia nie je potvrdená. Je čudné poznať aj túto jeho stránku.
Keď sa Erik akosi prebudil vypadlo z neho - nepriamo samozrejme - že aj on by šiel do toho kina. Všetci sme sa ponúkli, že u dáme lístok, ale akosi sa nikto nemal k činu tak hovoríme si - pôjdeme vypýtať.
Zvláštny pocit, stáť na ulici a tváriť sa ako maturant - i keď jediná, ktorá niečo robila bola Maggie, my ostatní sme hľadali peniaze vo fontáne! Potom prišiel Oó veľký Óvokaki (čítaj: Kováč) a prispel plnou sumou ba ešte aj väčšou.
A tak všetko v poriadku, ide sa do kina. Medzitým mám dojem, že sako mojej mamy si vyskúšala celá grupa, ale nevadí.

MIRAGE (Le)
Vojdem do Mirage-u a čosi ma osvieti, pozriem pred seba a kto by to nebol? Andrej! Môj najblonďavejší bývalý  spolužiak, hovorím, že je tu aj Aďo. Môj najtreworovejský bývalý spolužiak. Super, krásne stretnutie kamarátov zo školy. Kecám s nimi, ale len málo. Nestíham. Len tak, že kam idú na školu a tak - no čo iné sa viete opýtať deviataka. Musím sa s nimi - i ke´d nerada - rozlúčiť. Kino čaká. Zasa sa nemôžeme nájsť. Sakra, my nič iné nerobím len sa hľadáme. Volám Kejt. Zasa nedvíha, no čo nevadí. Na WCkach sa zľaknem podivne zaobleného zrkadla a pohybujúceho sa odrazu, i keď ja stojím. O tom potom...

KINO
Malé, útulné, pohodlné. Také dobré miesto som ešte nikdy v žiadnom kine nemala. I keď, kvôli nemu Kejt riskovo rozhovor - skôr monológ - k nejakému chalanovi čo mi sedel na mieste. Môj sused zľava bol Anjel, základné pravidlo? Nesmej sa, keď nieje niečo všeobecne vtipné, budeš za čudnú. Z prava nejaký nadávajúci trojmetrový mladík. Nou koment..
Film bol skvelý, trochu ma bolia oči, ale zážitok to bol skvelý. Po veľmi dlhom čase som zasa zatúžila byť morskou pannou.

KEJT, ESCAPE a DOM (KEaD)
Nuže, jedna mimožilinčanka a druhá predmešťanka sa vyberú do klubu.. A samozrejme ja, mestské dieťa im  musím ísť ukázať kde to je aj na úkor toho, že mám byť o 10 minút doma.
Ukázala som, Maggie ma odkopla, počkala so mnou v buse som sa viezla s nejakými podivnými ľuďmi.

Teraz by to chcelo niečo veľmi pekné sa srdcervúce, ale čo povedať?
Je normálne ak naši prkladatelia titulkov urobia z "I love you" "Mám ťa rád"? :)

Tak teda ak by som použila túto fintu fň tak... I love you

štvrtok, 19. mája 2011

To čo tu predvádzate s tými knihami v rukách....

...to je všetko iné len nie čítanie.  (Peter Handke)
Postavy z kníh. Hovoríme si - vymyslené perzóny autorov na ktorých si o 20 rokov nikto nespomenie, zapadnú prachom. Ale je to naozaj tak? Sú to naozaj vymyslené charaktery? Všetci predsa na tvorivú činnosť potrebujeme inšpiráciu. Nedokážem niečo (aj sebeväčší brak) napísať bez kúska inšpirácie alebo nápadu (najlepšie nápady prichádzajú večer pred spaním čo je škoda, lebo ráno keď vstanem tak si nič z toho nepamätam). Tak späť ku knižným postavám. Hrdinovia, záporáci, hysterky, blázniví, utiahnutí, prekvapiví..
Fajn, netvrdím, že niektoré nie sú vymyslené a teda autorom idealizované, ale väčšina vedľajších postáv všetkých autorov a kníh sú inšpirované ich blízkymi alebo príbehmi, ktoré niekde počuli. Skrátka nie sú z ich vlastnej hlavy. Myslím si, že súhlasíte. Preto nemôžeme tvrdiť, že Hugov Quasimodo bol vymyslený. Tento človek naozaj žil, takmer všetko sa stalo takmer rovnako. Myslím sí, že celý Zvonár u Matky Božej je len zbeletrizovaná, zoširoka opísaná legenda, ktorú mladý autor počul niekde v Paríži, v nejakom hostinci pri pohári nejakého nápoja. A ako to viem? Ako viem, že Quasimodo žil? ...existuje záznam o tom, že v katakombách katedrály Notre Dame našli dve, do seba zakliesnené kostry, ktoré sú podľa antorpológov podobne staré ako tvrdí román. Jedna z nich ve výrazne deformovaná (má poškodenie chrbtice) čiže sa predpokladá, že je to esmeralda s Quasimodom. Román hovorí, že po tom ako ju viac mŕtvu ako živú  odviedol z popraviska odišli nikto nevie kam. A teda tento dokument môže byť pravdou. Vráťme sa ku knihám. Čo sa ženských románov týka, predpokladám, že ani spisovateľ s nevyčerpateľnou dávkou nápadov nedokáže vymyslieť ženu, ktorá by niekoho charakterom prekvapila. Mali sme tu také čo by položili život, ignoranstské, obyčajné, paničky so zdvihnutými nosmi, radodajky, úlisné (to viac chlapi), ale aj milé, zlaté, krásne, nádherné, ktoré si svojím prapodivným správaním získavali srdcia všetkých mužov a potom im ich lámali, ďalšie nerozhodné... A takto by som to mohla menovať do večera. Sci-fi to je žáner, ktorý je v tomto najoriginálnejší, no aj v ňom sa dá nájsť klišé. Niekto niekam ide, niečo nájde, niečoho ho napadne, usmrtí ho to a vezme mu to čo on našiel a teda sa to nikdy široká verejnosť nedozvie. Prekrásne!
Historické romány - niet o čom. Je jasné, že nič viac ako nepodstatné detaily nemôžu byť zmenené.
Tak čo, ešte stále si myslíte, že každá kniha je niečím výnimočná? Aj napriek svojej druhovej podonosti a naštrbenej originalite, každá skrýva iný príbeh - nemôžeme porovnávať Heathcliffa so Stevensnoým Beznohým kapitánom i keď obaja boli krutí a agresívni.
V tom je čaro príbehov vpísaných do kníh. Nuž, ale verím tomu, že vy všetci o tom viete svoje.

utorok, 17. mája 2011

*Tretia osoba je skvelá, môže sa vykecať.*

*Mlčky sedí vo svojej izbe a ťuká do klávesnice Notebooku. Nemá čo by povedala a nemá ani komu. Z inej izby sa ozýva hlasná zvučka športového spravodajstva a chrapot jej otca. Pred chvíľou dopozerala film , ktorý v nej vždy vyvolá zvláštnu náladu. Je sobota. O minútu osem, večer. Od rána jej štrajkuje internet a teda nemá žiadnu nádej na záchranu nálady od ľudí, ktorých má rada a vie, že by jej pomohli. Nevadí. Počká kým príde jej mama z divadla a potom pôjde spať. Je to nudný život, Francúzi by povedali „Métro-boulot-dodo“. Vyjadruje to formu stereotypného života. Ani nevie nad čím premýšľať. Len tak píše čo ju napadne. No prečo nemôže mať život ako vo filmoch? Prečo jej bytie nemôže byť komédia? Alebo aspoň thriller? Toto čo ona prežíva jej príde ako bezdejová fraška nehodná ani len do kabaretu pre opilcov. Vzdychne si. Ešte raz skúsi vytiahnuť kábel od netu z počítača a znovu ho tam so zúrivým psychopatickým výrazom vrazí. Opäť sa jej objaví len žltý trojuholník oznamujúci, že nemá žiadne pripojenie do siete. Nerozumie tomu veď ráno to išlo až do chvíle kým to neodpojila a nešla otcovi do kuchyne prečítať o dátach v baktériách. Potom sa vrátila späť zapla to a odvtedy je tam ten trojuholník. Magori! Pevná linka hluchá, cíti sa ako v Egypte. Tam sú tie nepokoje. Môže to zabaliť a začať sa učiť alebo si čítať, ale na čo? Netrápi ju, že o sebe hovorí v tretej osobe. Tvári sa ako malé dieťa čo sa o chvíľu rozplače. Chýba jej skutočný priateľ. Aspoň jeden čo by sa aspoň raz úprimne opýtal ako sa má a ako sa cíti, či jej je dobre. Nikoho takého nemá. Jej svet je plný hercov čo sa tvária na dobrých a spravodlivých a tí, ktorí takí naozaj sú sa hrajú na bezcitných. To naozaj len ona pociťuje krivdu alebo je takých zúfalcov viac? Uvedomuje si, že tá strata priateľov nesúvisí so zmenou školy lebo na starej škole boli len tí falošní, ale možno, že to len konečne pochopila. Ona ich považuje za zlých aj keď oni sami seba možno nie. Ju to už nebaví tváriť sa na dobrú a milú aj keď taká nie je. Nie vždy. Je náladová, taká hrozne náladová. Všetci to vedia a keď je na nich zlá buď odídu alebo jej nadajú pričom ona potrebuje iba podať ruku alebo povedať pekné slovo. Možno sa porozprávať. Kašlať na to, asi je to len paranoja. No tá myšlienka ju prenasleduje stále častejšie a pomaly prichádza na to, že je jej lepšie keď je sama. Nie s nimi. Sebe sa síce nevyrozpráva, ale sama sa uteší a je jej aspoň trochu lepšie. V jej okolí je len málo ľudí mimo jej najbližšej rodiny, ktorých má rada. Všetci tí, ktorých by dokázala považovať za priateľov sa dajú zrátať na prstoch možno troch rúk. Ona takto nechce žiť. Kde na svete sú ľudia srdečnejší? Kde je mentalita, ktorá by jej vyhovovala? Aj napriek tomu, že od malička sa pozerá na hercov čo sa stále pretvarujú ona už viac nechce. Ak by to mala robiť na úkor toho, že bude taká aká chce byť. Nehrozí jej schizofrénia, to skôr iným. Urazí ich? Im to nevadí. Na druhý deň sú v pohode. Nadá im? Tiež im to nevadí. Pošle ich do preč. Nič to s nimi nerobí. Tak kde sú časy priateľstva na život a na smrť? A kam odišli ľudské city a vyjadrenie túžob? Prečo sú všetci pretechnologizovaní? Ona sa cíti ako odľud, keď sa na to všetko pozerá. Chcela by zmeniť svet a jeho osud, alebo aspoň ten svoj, ale ako? Ako môže malá osôbka z malého mestečka zmeniť chod sveta? Jediné čo môže je odísť. Ďaleko, preč, niekam kde bude sama. Bez ľudí.. Zrazu sa jej pľúca prudko naplnia vzduchom ona otvorí ústa a nahlas vykríkne* Dosť!

Posťažovanie sa...

Kašlajúca, chorá, zronená, nervózna a zúfalá. Obávam sa, že nasledujúci mesiac bude jeden z najťažších v mojom doterajšom živote. Viem, že to hovorím často, ale teraz to už myslím naozaj vážne. Ak prežijem budúci mesaic prežijem všetko. Decký moje premilené s Mort v čajovni sa môžete akurát tak rozlúčiť. Mortička bude sedieť doma za knihami a bude dobiehať to čo nezvládla cez školský rok - a verte mi je toho dosť. Aldrick povedal:"Hovorí dobre..." Akoby to na tej škole stačilo, hovoriť dobre. Ale aj tak som rada, že som sa s ním mohla porozprávať a vyskúšať si pohotovosť a taktnosť mojich reakcii. Jediné moje roptýlenie behom tohto mesiaca pripadá na 24. a 25. mája. V Žiline sa koná Bábková Žilina na ktorú sa veľmi teším (po dvoch rokoch uvidím znova mojich najmilovanejších lútkohercov!). Nie vlastne ešte je tu jeden dátum 28. premiéra Immanuela Kanta. nebudem tvrdiť, že sa na ňu teším tak ako na Idiota, ale tak premiéra je premiéra, ak už nič iné tak atmosféra je vždy dobrá.
A potom to príde, slávnostný deň - Mort slušne oblečená, čudujte sa svete. Nie, fotky nebudú. 13., 14., 15. júna 2011 - bŕŕ už teraz nemám tie dni rada.
Áno, o 26 dní mám ten osudný okamih. Ten najdôležitejší v tomto školskom roku, tie  krkolomné postupové skúšky.
Už si to poredstavujem: Čítanie s porozumením, to nejako spravím, aspoň na dva by to mohlo byť. Počúvanie s porozumením - snáď. Gramatický test, kameň úrazu, toho sa bojím najviac. A čo sa slohu týka budem sa snažiť.
Ústna časť: Opis obrázka-fájn. Dialóg s profesorom to nejako dopadne, asi nie najlepšie, ale nejako áno. No a konverzačná téma..
Dnes - 26 dní pred tým - som si začala robiť náčrty všetkých koverzačných tém (je ich 22). Možno to stihnem - ak nie budem sa modliť.

pondelok, 16. mája 2011

Hnusná realita dnešného sveta...

 Strápené oči všedného dňa, stereotyp bez konca, dno absolútnej vyčerpanosti. Vy najvšednejší a najprostejší nevinní i hriešnici čo bez štipky úcty, sebaúcty a zdvorilosti mrháte časom a silami svojho neukojeného blaha. Hráte najtrápnejšie frašky na ktorých sa smeje zopár vašich súkmeňovcov, ktorým chýba to isté čo vám. Láska - tá vraj hýbe svetom takým, aký ho poznáme. Moje vnútro pochybuje o tomto tvrdení. Láska nie je to čo má oprávnenie byť poznášané nad všetky ostatné city a pocity.

Úskalia, príkory a traumy. To hýbe svetom. Azda viac opantá vás chvíľkové zaľúbenie a či šialený zármutok po smrti blízkeho. Či sa vám romaník z leta zaryje do pamätia na dlhšie ako hlboká strata človeka ku ktorému ste cítili viac ako lásku dnešného typu? Láska súčasnosti je viac fyzická ako psychická potreba každého jedinca, ktorého duševná vyzretosť spočíva len v primárnych a fundamentálnych danostiach živej bytosti. Láska minulosti, taká krásna - keď muži vyhrávali zápasy a vojny s myšlienkou na jedinú ženu, poslovia ich milostné listy niesli stovky kilometrov a ostávali verní. Dnešná doba? Ak sa vám žena neoddá po troch-štyroch pekných slovách nazvete ju nehodnou a trápnou. Nebodaj nemodernou. No ja verím, že práve tieto nemoderné ženy sú v srdciach práve tými dámami zo stredoveku kde sa za ich lásku umieralo. Ich duše ešte neboli zohavené odpoznou realitou dnešnej lásky, ktorá sa im tak protiví. Aj k tomu však dôjde. Bohužiaľ. Nechcem znieť ako sentimentálno patetický apokalyptický prorok, ale svet sa rúti do obrovskej papule matérie a majetníctva. Z ľudí sa stávajú veci.

Najnezmyselnejší z nezmyselných....

Tak, aby som nejako začala...
V skutočnosti vôbec neviem čo sem budem písať, ale predpokladám, že väčšinou sa budem sťažovať, keďže moje okolie už nezvláda počúvať moje vylievanie duše.
Pevne som sa razhodla, že toto bude môj posledný blog a ak ma omrzí už nikdy žiaden nebude (nakoľko toto je už tretí a tie dva predchádzajúce stroskotali na mojej lenivosti a väčšej túžbe hovoriť ako písať).
Vlastne je pekný pondelkový podvečer a vonku svieti slnko. Obvykle v tomto čase sa drvím franinu alebo píšem nejaký sloh, ale keďže teraz jediné čím som obklopená sú vysmrkané vreckovky a mučivé ticho, ktoré pretne len výkrik andulky na prázdninách (vták môjho uja) tak blúdim po nete a náhodou som narazila na dva blogy mojich priateľov. Jedna šialená - moja spolužiačka. Kto vie-vie. Kto nevie prichádza o veľa.
Druhý - mnou veľmi obľúbený človek. Veľmi vzácna perzóna na zozname mojich priateľov. Milovaný aj nenávidený.
Nuž a ako som na nich narazila hovorím si - ak môžu blogovať oni prečo nie aj ja? O čo som horšia? - nie, preháňam. Tak to nebolo. Skrátka som dostala chuť vrátiť sa k mojej záľube z čias minulých.
Ktovie či sa mi ten "kambek" podarí...