utorok, 6. decembra 2011

Melódia môjho života (Dvanásta časť)

-"Ja som zlá sestra, som zlá duša a ona je tá podriadená. Ak s ňou hovoríš vlastne som to ja len sa neovládam." Víťazoslávne sa na mňa usmeje tá beštia čo ovláda mňa, mätie ma, ale seba samú si ustrážiť nevie.
-"Aha tak." Hlesnem. Som roztržitý, neviem čo skôr i utekať, či si myslieť, že stále to je len ilúzia, napriek tomu, že ona to poprela. No môžeme veriť schizofreničke? Asi ťažko.
-"Budem ťa volať Ilúzia, dobre?" Povedal som to vlastne len preto aby som sám sebe uľahčil funguvanie a komunikáciu s touto osobou-neosobou. Aspoň ju nebudem musieť oslovovať "Hejty". Niečo sa zomelie, ona sa pohne, náhle zmení pozíciu ja nestihnem ustúpiť a o malú chvíľočku cítim chladný dotyk. No tento raz to nie je dotyk rúk, je to oceľ alebo iný kov. Je to čepeľ noža. A kdeže to cítim? S poľutovaním musím usúdiť, že je to krk, tlačí mi nožom na krčnú tepnu.
-"Do riti, tak čo odo mňa chceš? Nič si nežiadala a teraz ma ideš prizabiť?" Rozosmeje sa a spolu s tým ako sa chveje jej bránica, chveje sa aj ona a teda aj nôž na mojom hrdle.
-"Chcela som aby si so mnou hral a ty si namiesto toho nazval moje lyžice podradnými a odmietol si. Mňa aj moje lyžice!" Šepkala to skoro až neľudským hlasom. Začínal som sa skutočne báť, ona bola len hrôzostrašná ilúzia čo nemá konca.
-"Tak dosť! Prestaň!" Kričím vo chvíli keď sa tlak na mojej tepne zvýši.
-"Budeš hrať na mojich lyžiciach?" Má šialené oči, ona celá je šialená.
-"..ale veď je to absurdné! Preboha, ženská spamätaj sa!"
-"Tak budeš alebo nie?" Chýba len málo aby som naozaj začal cítiť teplú životodarnú tekutinu - dokonca moju vlastnú - na svojom krku. Zhlboka sa nadýchnem (I keď je pravda, že sa mi s nožom na hrdle dýcha ťažko).
-"Budem na nich hrať, ak.." Zaškrieka.
-"Ty nie si v pozícii, v ktorej si môžeš klásť podmienky!!!"
-"A predsa ty si tá čo niečo chce, nie ja. Ak ma zabiješ, nič tým nezískaš, ak splníš moju podmienku, získaš veľa." Trochu som zodvážnel, kedysi som totižto niekde čítal, že keď prekonáme svoj strach tak on zmizne. Čo je logické. Ak svoju silnú tanatofóbiu prelomím tak nebudem mať problém odvizane konverzovať s človekom, ktorý sa ma chystá zabiť. No za tú vetu čo som práve vypustil by som si zaslúžil najmenej facku. vyjaednávať by som s nikým radšej nemal, lebo riskujem vlastný krk - a teraz je to doslovné.
Stíchla. Asi premýšľa. Počuť jej dych.
-"Fajn! Aká je to podmienka?" Povie nakoniec otrávene a nanajvýš neochotne. Ale asi tá moja nemiestna poznámka zasiahla cieľ, uvedomila si, že mám pravdu. Takže aj Ilúzie majú rozum.
-"Chcem svoju gitaru. Tú istú starú a osúchanú gitaru, moju lásku, ktorú si mi predvčerom zničila tak bezcitne a nemorálne."
-"To je to čo ti nesplním." Zasa zosilnila zovretie a pritlačila na nôž.
-"..spravila si to isté ako keby som ja tebe spálil tvoje lyžice." Z jej rozprávania som pochopil, že k nim asi má nejaký hlboký citový vzťah. -"Alebo to tak snáď nie je?!" Odvážim sa pootočiť k nej hlavu vo výraze spytujúcom sa na všetko nevypovedané.

(Ospravedlňujem sa za dlhší rozostup, bola som lenivá...)