piatok, 20. januára 2012

War for peace (Vojna mieru) - 6. časť

Začula som zvuky, boli úplne jasne a nevyvrátiteľne smerované mne. Tak skoro po tom čo som kapitulovala. Niekto o mne rozprával a ja som nedokázala určiť či je to Han alebo Loup. Logicky mi z toho však vychádzalo, že Hani by ma už prebodli, ale títo dvaja ma bránili čiže to boli spojenci. Prinútila som sa otvoriť jedno oko. To čo som uvidela na fakticky prekvapilo. Nado mnou sa krčil človek, s veľmi zvláštnymi očami a za ním stál čistokrvný Han a bránil priateľa, ktorý sa venoval mne. Posadila som sa a mimovoľne šúchajúc sa po zemi som cúvla. Predsa len, bol to Han.  Chvíľku čosi rozprával a potom sa obrátil na mňa.
„Čarodejka, počuješ ma?“ priskočil bližšie. Dýchala som sťažka a mala som najväčšiu chuť chrstnúť mu niečo do tváre. Zahrabla som rukou do hliny a úplnou náhodou sa mi podarilo nájsť kúsok, ktorý nebol od krvi celý nasiaknutý. Bol ako prach. Hodila som mu hrsť do tváre a s ťažkosťami sa postavila. No bola som zmätená, netušila som na ktorú stranu mám ísť ak sa chcem dostať na našu stranu bojiska. Odvšadiaľ sa ozývalo rinčanie zbraní a výkriky vojakov.
„Počujem...“ Vydýchla som, otočila som sa chrbtom, tasila som meč a vybrala sa na strastiplnú cestu pomedzi bojujúcich. Netušila som či moje kúzlo ešte stále funguje a bojom som sa vyhýbala. Kráčala som rýchlo a nenápadne aby som na seba nepútala pozornosť. Dúfala som, že som sa od tých dvoch podivných Hanov dostala už dosť ďaleko a im sa nebude chcieť trepať za mnou. Opäť som začínala slabnúť. Prebíjala som sa ďalej a ďalej pomedzi väčších a väčších Hanov a začínala som strácať nádej, že by toto vôbec mohla byť naša strana bojiska.
„STOJ, ČARODEJKA!“ Bol to on, ten Han, ktorého som – ako som chybne dúfala –nestriasla. Bol vytrvalý ako keby naozaj záležalo na niečom čo viem alebo čo som. Neviem prečo, z akého dôvodu, ale úplne nerozumne som sa rozhodla skúsiť šťastie a svoje chabé bojové schopnosti, namiesto úteku do bezpečia. Videla som jeho ako sa rýchlo presúva po ramenách iných Hanov smerom ku mne. Natiahla som ruku a namierila ju na jedného z najbližších Hanov, ktorý mi stál chrbtom.
„Vacuuming vitae!“ Z mojej ruky vyšľahol zelený lúč a udrel do Hana, on začal slabnúť. Uberala som mu život a dávala ho sebe. Vysávala som z neho energiu, ktorá mne momentálne veľmi chýbala. O malú chvíľu padol na zem a ja som žmurkla na vysileného Loupa, s ktorým bojoval. Bol to Gér.
„Nezahrávaj sa so mnou, Han!“ Namierila som ruku naňho a skríkla rovnakú formulku s tým, že voľnú ruku s mečom som namierila na vysileného Loupa a tak život z Hana pretekal cezo mňa do Géra, ktorý mi minulú noc zachránil život. Povedal mi to ráno, úplne ľahostajne.
„Teraz sme vyrovnaní, Gér.“ Usmiala som sa a ďalej venovala pozornosť Hanovi. Zoskočil tesne predo mňa a tasil meč, krúžil okolo mňa v podrepe pripravený zaútočiť ako hladný sup.
 „Čarodejka nekomplikuj to.... bežíš do nášho tábora ideš si po smrť, nechcem ťa zabiť, aspoň zatiaľ potrebujem len odpovede, nič viac.“ V tom som si to uvedomila, skutočne idem na zlú stranu.
„To sa ti mám akože len tak vzdať? Nie som hlúpa hus! Pýtaj sa ak chceš a ja ti odpoviem ak to bude v mojich silách. No s tebou nikam nepôjdem!“ Iba ak ma odvedieš násilím, pomyslela som si, ale to som nevyslovila, lebo som jasne videla, že tento chlapík je schopný absolútne všetkého. Ostala som stáť a pozorovala som ho ako krúži. Len, len, že som nevybuchla do smiechu, bolo to neskutočne vtipné. Bola som kdesi v hĺbke duše zvedavá čo chce vedieť, vlastne som mu nemala čo zatajiť, o tajných cestách a majetkových pomeroch v Loupe by asi vedieť nechcel a vlastne ani o kúzlach, ktoré ovládam a Theurga by som mu nevyzradila ani za nič. To je asi to jediné čo by som mu v tej chvíli nepovedala. Aj keby ma rozkrájal, na to som prisahala. Tak čo teda chce?
Nestihla som nič viac povedať, ani namietať keď sa tam dovalilo niečo veľké, pripomínajúce Hana len tmavou pokožkou, ničím iným a začalo to útočiť na môjho prenasledovateľa. Nezmohla som sa na nič. Mala som zaútočiť naňho a tak zo spoločného nepriateľa urobiť mŕtveho nepriateľa, ale nespravila som to. Namiesto toho som si vypočula ich rýchly dialóg a v poslednej chvíli, keď sa útlemu Hanovi-prenasledovateľovi, ktorý ako Han vôbec nepôsobil podlomili kolená, zakročila som. Silu vôle som už ovládala a tak som zhmotnila všetku svoju energiu v celkom slušnej ohnivej guli vo svojich rukách. Napriahla som a s výkrikom stlmeným iba vzduchom hodila guľu do obrovského monštra čo sa tvárilo ako Han. On odletel pár metrov dozadu, no nie nadlho. Nezabilo ho to.
„Tak vstávaj, hanský vojnový hrdina!“
„Ďakujem ti, teraz bež, on sa vráti ak to prežil, ja si ťa nájdem a potom sa spýtam to čo chcem vedieť, rýchlo zmizni skôr než upútaš ešte viac pozornosti.“ Prikývla som, myslím, že si budem ešte dlho vyčítať, že som mu zachránila život.
Je to zvláštne, veď on je môj nepriateľ. A ja som do tejto vojny neprišla vraždiť.
 

utorok, 10. januára 2012

War for peace (Vojna mieru) - 6. časť (Eltai)

Čupol som si do krvi a bahna k nej a rukami ju chytil za plecia. Jemne som s ňou potriasol.
„Čarodejnica, si tu?“
Bola ako omámená, snažil som sa jej zahľadieť do očí, avšak mala ich privreté, niečo nezmyselne mumlala a rukou hmatala po zemi. Pootvorila oči a snažila sa ujsť.
„Sam? Ako to tam vyzerá?“  otočil som sa k nemu a chvíľku som sledoval, ako odráža hordy Loupov i Hanov naraz.
„Dlho to už nevydržím.“
„Čarodejnica, počuješ ma?“ opäť som priskočil k nej bližšie.
                V očiach som náhle ucítil kopu jemných kamienkov.
„Počujem...“ kým som sa spamätal z jej nečakaného útoku a zrak sa mi vrátil do normálu, bola preč.
„Sam, musíme ju nájsť!
„Eltai, keď skončia boje, nič z nej nezostane a aj tak bežala smerom k nám.“
„Ren ju zabije, ak ju nájde.“
„No a? o Loupa menej.“
„Možno bude vedieť,  kto vlastne som.“ Vzal som svoj meč a rozbehol sa cez davy k nášmu stanovisku, raz za čas mi skrížil cestu nejaký Loup. Nebol čas s nimi bojovať, tak som ich proste odhadzoval mimo svoju cestu. Sem-tam preletel nejaký šíp, ktorému som sa musel uhnúť. Zaostril som svoj zrak a uvidel ako kľučkuje medzi bojujúcimi skupinkami. Rozbehol som sa. Pred
sebou som mal veľký zástup Hanov, vyskočil som a bežal po ich ramenách.
„STOJ ČARODEJNICA!“
                Prestala utekať, namiesto toho zoslala akúsi kliatbu na Hana za ňou, a ten behom pár sekúnd padol na zem. Bola pripravená bojovať. Keď Han padol na zem, zbadal som svojho starého známeho loupského priateľa. Vyzeralo to tak, že sa poznajú. Tasil som meč a dopadol tesne pred ňu.
„Čarodejnica, nekomplikuj to.... bežíš do nášho tábora, ideš si po smrť, nechcem ťa zabiť - aspoň zatiaľ - potrebujem len odpovede, nič viac.“ Prihováral som sa jej, keď som prikrčený k zemi krúžil okolo nej ako sup.
 Za mojím chrbtom sa ozvalo zapraskanie kostí.
„Si mŕtvy Eltai!“ otočil som sa a zodvihol meč, aby som zastavil nepriateľov útok. Bol to Nero.
„Nero, sme na jednej strane.“
Cítil som, ako oboma mečmi tlačí na moju čepeľ, pomaly ma stláčal k zemi a ja som nemal kam uniknúť. Za mnou bola čarodejnica, ktorá čaká na príležitosť, kedy ma zabiť, a Nero sa zjavne nespamätal z prehry v bare.
„Dosť o tom pochybujem, ty smrad, už dlho ťa mám v žalúdku a dnes tento problém vyriešim!“ ešte väčšmi zatlačil na moju čepeľ a mne sa začali podlamovať nohy. Je po mne, pomyslel som si. Z ničoho nič ako blesk vletela do Nera ohnivá guľa a on zmizol na bojisku.
Zodvihol som sa a otočil sa k čarodejnici, stála tam, odkiaľ priletela ohnivá guľa.
„Ďakujem ti. Teraz bež, on sa vráti - ak to prežil - ja si ťa nájdem a potom sa spýtam to, čo chcem vedieť. Rýchlo zmizni, skôr, než upútaš ešte viac pozornosti.“ Otočil som sa jej chrbtom a rozbehol sa do miest, kam pristál Nero.

War for peace (Vojna mieru) - 5. časť (Eltai)

Muži sa zrovnali do radu, keď sa pred nás postavil Generál Ren. „Chlapi! Mám pre vás dobré správy, vedenie sa rozhodlo, že do vojny pôjdeme s počtom piatich tisícok!“
Dav zaburácal.
„Pozrite sa na druhú stranu, tam je náš osud, tam, za tými parazitmi, je náš nový domov a my ho vybojujeme pre náš rod! Nech je sila Minotaurov s vami, bratia!“
                „Sam, drž sa blízko mňa, iba tak prežijeme.“
„Dobre.“ Sam vybral svoj meč z puzdra a postavil sa vedľa mňa do prvej línie.
„ZA HAN!“ zhúkol Generál a vojsko sa rozbehlo proti Loupom. Na prvú líniu priletela spŕška šípov a sem tam nejaké guľky. Väčšina mužov, ktorých zasiahli, sa iba zatackala a bežala ďalej priamo na nepriateľa. Boli sme už v tesnej blízkosti od nepriateľa, vyskočil som do výšky a tasil svoj meč. Gravitácia ma zatlačila dole a čepeľ meča preťala loupského šermiara na dve polovice. Sam bojoval po mojom boku s ďalším z nich.
„Hej Sam, zatiaľ prehrávaš.“
„Ako to myslíš?“
„Ja už mám prvého Loupa.“
„To vieš prcek, ja ťa nechávam.“ Keď dokončil vetu, uskočil som dozadu, aby ma netrafil nejaký šermiar, keď v tom som spoznal toho muža zo včerajšej noci.
„Tak nakoniec si si našiel ty mňa?“
„Zabijem ťa za to, že si sa jej pokúsil dotknúť!”
Kapucňa mi stále zakrývala tvár, keď som sa pustil do divokého tancu s tým Loupom.
„Obyčajne to nerobím, ale povedz mi tvoje meno, aspoň jedno loupské meno si zapamätám.
„Volám sa Géron!“ zhúkol na mňa, keď sa naše čepele stretli.
„Teší ma, ja som Eltai.“ Nachvíľku som z neho spustil oči a uvidel obrieho lietajúceho tvora, ako smeruje na mňa a zarovno s ním sa blíži Géron. Uskočil som nabok, aby ma ten okrídlený démon netrafil, a pokračoval v boji s Geronom. Vyzerá to tak, že vôbec nešiel po mne, ale po strelcovi, čo mieril na Gerona.
„SAM! Videl si to?“ zakričal som na muža, ktorý stál za mojím chrbtom a bojoval s dvoma Loupmi naraz. Odsotil som Gerona dozadu a rozbehol sa tam, kam smeroval ten tvor.
„Poď! Som zvedavý, čo to je zač, tam stojí.“ Na drobný okamih všetci prestali bojovať a sledovali toho démona. Ten tvor pomaly začínal klesať k zemi. Presekal som pár Loupov, ktorý mi stáli v ceste, a bežal priamo na miesto, kde musel pristáť.
„Sam! Pohni, nemôžem dopustiť, aby toho tvora zabili!“
„Eltai, nevieme na koho je strane.“ Kričal na mňa, keď si prebíjal cestu. Už som videl toho tvora, ako bezbranne čupí  medzi zápasiacimi mužmi, keď si ju všimol Nero  a vyskočil do výšky . Odrazil som sa od ramena Loupa, ktorý mieril na nejakého Hana, a tak som ho vyviedol z rovnováhy. Letel som presne na Nera. Ramenom som mu vrazil do rebier a on odletel dozadu. Pristál som tesne pred tým tvorom a zaujal bojovo-obranný postoj. Sam dobehol k tomu tvorovi a sklonil sa k nemu.
„Eltai, je to žena.“
„Žena?“ spýtal som sa ho, keď som dorážal Loupa, ktorý sa pokúšal napadnúť Sama.
„Sam, vymeň sa.“ Postavil sa a bojoval ďalej za mňa.

War for peace (Vojna mieru) - 4. časť (Eltai)

Po incidente v bare sa generál rozhodol vziať do armády Nera aj mňa. Neváhal ani sekundu a bol rozhodnutý, že nás pošle do boja. Oznámil som mu, že bez Sama nikam nejdem a tak sa teda pripojil aj on.
Vyrazili sme skoro ráno, aby sme na večer boli už na červenom fronte a tak sa aj stalo. Okolo jedenástej  sme stáli na fronte, kde Hani porážali loupskú družinu idúcu priamo na smrť. Mojím zrakom som prehľadal druhú stranu bojiska, dorazili im tam posily, avšak nevidel som tam žiadneho mága. Bojisko bolo poliate krvou, ktorá nádherne voňala. Sledoval som, ako Hani, čo sú vzadu, odťahujú živých aj mŕtvych bokom a triedili ich na Loupov a Hanov.
„Zvláštne...“
„Čo je zvláštne?“ spýtal sa ma Sam.
„Došli im posily, avšak nevidím tam mágov.“

„Tak rozložíme tábor dnes v noci a útok nepodnikneme!“ zahučal generál a zhodil vak na zem. O pár hodín boli postavené drobné stany a pripravené pasce, pre prípad, že by sa niekto chcel priblížiť. Zopár mužov ostalo na stráži a zvyšok pozaliezal do stanov.
„Eltai, poď si ľahnúť, zajtra musíme byť silní.”
„Ach bože, vidieť, že máš dutú hlavu. Všetci budú spať, nie? Aj tu aj u Loupov, môžeme sa tam prikradnúť a zistiť, koľko ich je.“
„Do toho ja nejdem, to je akoby som priamo liezol do pasce. Navyše Loupovia neberú zajatcov.“
„Máš pravdu, tu máš môj meč, zavadzal by.“ Hodil som mu meč a rozbehol sa do tmy. Bežal som priamo cez stred frontu. Na druhej strane sa pohla hliadka a ja som sa hodil medzi mŕtve telá. Plazil som sa bokom, ísť priamočiaro k nim je príliš nápadné, tak som to radšej vzal oblúkom. Keď som už bol mimo dosah, postavil som sa a ďalej bežal na nepriateľské územie.

„Hej ty! Čo robíš tak ďaleko od ostatných?“  zakričal na mňa Loup. Zaťal som päsť a bol som pripravený zabiť ho, ak by došiel na to, že nepatrím k nim.
„Ty snáď nechodíš na malú, alebo čo?“
„Prepáč, nevedel som, vráť sa potom k ostatným.“
Znova som poľavil a vykročil svojou cestou, obišiel som ich tábor a rozhliadal sa, koľko ich je. Na moje prekvapenie vzadu nemali žiadnu stráž, až na nejakého chlapa v plášti, ležiaceho mimo zrak ostatných.
                Priblížil som sa a zbadal som, že to je žena, mladá spiaca žena. Nemôže byť hrozbou, avšak nebudem riskovať, možno to je mág. Potichu som sa prikrádal, pripravený zasadiť jej smrteľný úder priamo na krk.
„Hej ty!“ zodvihol som zrak a pár metrov odo mňa stál muž s dvojručným mečom v rukách a špičkou ukazoval na mňa.
„Vypadni od nej, inak ťa zabijem!“
„Nájdem si ťa na bojisku, loupský pes!“ vyskočil som, keď sekol mečom, a rozbehol som sa preč.

War for peace - 3. časť (Eltai)

  Ja a Sam sme vyrastali spolu, jeho rodičia ma našli, keď som mal len pár týždňov a vychovali ma, aj keď som iný ako ostatní. Samov otec zahynul na Červenom fronte pred pár rokmi a jeho matka je niekde v Loupe, teda aspoň dúfame, že ju tam nájdeme. Došiel som do skladiska a začal sa obzerať, či niekde nenájdem ten prekliaty magnet. Namiesto neho som však našiel handry rôznych farieb a tvarov a dlhý čierny kabát s kapucňou. Zo starého sveta.
„Náhoda je blbec...“ pousmial som sa a vyskúšal si ho, či mi bude dobrý. Sadol mi ako keby ho robili na figuríne s mojou výškou a šírkou. Fajn, už len ten magnet, pomyslel som si. Započul som, ako na druhom poschodí zapraskali tenké plechy pod ťažkou váhou niekoho, alebo niečoho.
„Sam! Si to ty?“ nič, žiadna odpoveď. Položil som si meč na rameno a pomaly smeroval k miestu, kde sa ozval buchot. Rukoväť som pevne zvieral v ľavej ruke a jemnými krokmi kráčal pomedzi  pásy, šijace stroje a kusy oblečenia k hromade popadaných plechov.
„Je tu niekto?“ znova nič, bolo ticho. Od chrbta som zacítil, ako vzduchom sviští niečo rýchle. Prudko som zabodol meč do zeme a postavil sa zaňho.
„KTO SI?!“ zhúkol som do prázdna. Započul som kroky, ako tá osoba beží k východu, ktorým som ja prišiel. Vytrhol som meč a rozbehol sa za ním. Na mostíku, ktorý bol nado mnou som zahliadol obrysy postavy, bol tesne nado mnou.  Vyskočil som na posuvný pás, ktorý som mal po pravici a bežal po ňom k motoru, ktorý ho poháňal. Ten bol tak obrovský, že som po motore mohol vybehnúť hore a ďalej prenasledovať môj cieľ.                                                                                                   „STOJ!“ zhúkol som na utečenca. „Nemáš kam ujsť.“  V tej tme sa dali rozpoznať iba jeho obrysy, no najviac ma vydesili jeho oči, boli presne také ako moje, ibaže zelené. Hodil po mne ďalšiu vec a ja som sa prudko zahnal mečom, aby som ju rozsekol. Bola to dymová bomba, nadýchol som sa jej a začal sa prudko dusiť.
„Som rád, že ťa ten meč našiel, Eltai.“ Pozná moje meno. Keď som už konečne mohol dýchať, on musel byť na stovky metrov ďaleko. Čo myslel tým, že je rád, že ma ten meč našiel? Ako by ma mohla nájsť vec?  Zišiel som dole k linke, kde šili kožené veci. Našiel som tu pár čiernych kožených pruhov a nejaké oceľové cvoky. Z nich som si spravil závesné puzdro k meču, ktoré som mal na krížoch tak, aby mi nebránilo v pohybe a meč vytŕčal z oboch strán mojej šírky.  Na ľavej strane som mal trocha vyzdvihnutú rukoväť, aby sa mi ľahšie vyberal meč z puzdra. Čepeľou bol natočený smerom hore, aby som mohol zaútočiť hneď, ako ho vytiahnem.
„Eltai! Kde sa toľko flákaš? Už sa stmieva!“ počul som Sama, ako kričí z opačného konca továrne.
„Už idem!“ popreskakoval som pár pásov a zamieril za Samom.
„Počuj Sam, žijú v okolí nejakí ľudia? Podobní mne?“
„Neviem o nikom takom ako si ty. Neďaleko sú usadlosti, kde žijú rôzne rodiny, ale po väčšine je to tu pusté, alebo sú tu pozašívaní lupiči a čakajú na niekoho, koho okradnú, poprípade znásilnia, keď vyzerá ako ženská a popravde, ty máš od chlapa ďaleko.“
„Sam, ja viem, že ty máš smolu na ženské, ale nie, vďaka, nie si môj typ, nikdy ním asi ani nebudeš, prepáč.“  Pozeral som mu do tváre a videl, ako mu trhá kútikmi. „Nesnaž sa potlačiť ten úsmev Sam, nejde ti to.“
                Doširoka sa usmial a prehodil svoju obriu ruku okolo mojich ramien.
„Tak poďme naspäť do Hanu.“  Vrátili sme sa naspäť do podzemia a zamierili do hostinca pri ktorom som strávil minulú noc. Hostinec bol plný chlapov a žien tancujúcich okolo tyčí. Hanskí muži v mnohom pripomínali mýtického tvora, ktorému sa dostali do priazne po tom, čo minulý svet zanikol a Hanské ženy dostali krásu bohýň, vôbec nevyzerali, že by patrili k Hanskému národu, boli nežné, pôvabné a zvodné.  Ale naspäť k hostincu, niesol príznačné meno „Minotaurý raj“ a aj sa to tu na ten raj trocha podobalo. Stoly a stoličky boli z pevného dreva, steny a podlaha zasa z mramoru.  So Samom sme si sadli do najtmavšej časti hostinca a pozorovali, čo sa deje. Najmocnejší z mužov sa postavil na barový pult, ktorý bol uprostred miestnosti.
„Muži a ženy hanského národa! Ja, brigádny generál  Ren, sa k vám prihováram.“  V miestnosti náhle ostalo ticho a všetci upriamili pohľad na muža v čiernej uniforme, čo kričal na plné hrdlo. Dredy mal až pod lopatky a jasno žiarivý chrup priam až bil do očí, svalnaté telo a meč zavesený na opasku, vyžaroval z muža viac, než potreboval nato, aby ho ľudia počúvali.
„Zajtra ráno vyráža prvý oddiel našich bratov, synov, otcov a manželov na červený front. Idú bojovať za to, čo nám už dochádza. Ideme vyhnať Loupských parazitov od vody, ktorú mi už nemáme!“ na znak toho, že to myslí vážne, prudko vystrel ruku zovretú v päsť do vzduchu a v miestnosti začali muži jasať.
„Dnes som tu nato, aby som vybral najlepších z vás, ktorí sa pripoja, ak budú teda chcieť. Rozhodol som sa, že to spravíme formou zápasov, kto chce zapíše sa a pobije sa zo svojím súperom, ktorý bude v poradí za ním a ten, kto ostane nakoniec, sa pobije s naším najlepším vojakom. To však neznamená, že zoberieme len jedného z vás, budem si všímať oboch zápasníkov a aj keď prehrá, môže nastúpiť do armády.“
                Chlapi poodsúvali stoly v strede, aby vytvorili provizórny ring, kde sa budú skúšať ich schopnosti a potom sa utvorili dva dlhé rady mužov, ktorí si chceli zmerať sily v ringu.
„Eltai, poď, zapíšeme sa. Sam sa už zdvíhal od stola.
„Čakaj, oni nám neujdú.“
                Sam sa hodil na stoličku a zduto na mňa zazrel.
„Ponáhľaš sa?“
„Nie, ale nebaví ma sedieť na zadku a nudiť sa ako pes.“
„Neber to tak pasívne, pes ma lepší život, než my dvaja dokopy.“
„Drž hubu smrad a poď sa tam postaviť.“
„Načo tam budem stáť, keď som aj tak posledný?“ Sam sa zamyslel, čo som tým chcel vlastne povedať a keď mu to došlo, uvedomil si, že by stál v rade niekoľko hodín ako každý a teraz má aspoň pohodlie a celkom dobrý výhľad na mlátiacich sa obrov.  Keď som sa zahľadel do ringu, zbadal som tam dvoch na chlp rovnakých Hanov, obaja rovnako vysoký, v rovnakom oblečení a rovnakou stavbou tela, vlasy mali mierne kučeravé a krátke. Dokonca ešte aj ich útoky boli rovnaké.
„Sam, pozri sa do ringu.“
„Hm? Čo? Prečo?“
„Mlátia sa tam bratia.“
„Aha....“ otrávene poznamenal.
                Hodiny plynuli a v ringu sa striedali Hani rad za radom, asi nikde inde nemáte príležitosť vidieť toľko násilia, ako v Minotauriom raji. Keď sa už schyľovalo ku koncu, zodvihol som sa a pristúpil k vojakovi, ktorý zapisoval mužov do ringu.
„Eltai,“ povedal som mu svoje meno a on ma zapísal.
„Pôjdeš proti Nerovi.“ Zahľadel som sa na druhú stranu ringu, stál tam urastený Han s jazvou na krku a cez oko, jeho svaly boli väčšie ako kohokoľvek iného, chladný výraz tváre napovedal, že zabil nejedného muža, a že je ochotný zabíjať naďalej.
„Ďalšie kolo!“ zakričal generál.  Vošiel som do Ringu a ten zjazvený Han takisto.
„ELTAI a proti nemu NERO! Boj sa môže začať!“
                Nero zodvihol ruku nad hlavu a rozbehol sa priamo na mňa. Prikrčil som sa a uskočil na bok. Nero zastal a znova sa rozbehol po mne, vzduchom letel pravý a potom ľavý hák. Pravému som sa uhol a ľavý som zablokoval rukou. Hneď po tom vystrel mohutnú nohu, ktorou ma chcel zasiahnuť do hrude. Vyskočil som a odrazil sa od jeho nohy, preletel som ponad jeho hlavu sťa pierko a jemne pristál na nohy.
„Óó vyzerá to tak, že Eltai sa s Nerom hrá, je pozoruhodné sledovať tento zápas.“ Ozval sa generál sledujúc hru.
Nero stál na druhom konci ringu a ja som mal čas pozrieť sa na Sama, ten stál opretý o môj meč v úzadí a potmehúdsky sa škeril. Doslova jeho úsmev vravel - vedel som, že si z neho budeš strieľať...
„Eltai! Tak ty sa chceš hrať? Tak sa budeme hrať!“ Nero siahol pod svoj šedý plášť a vybral dve obrovské dýky, na rukoväti pripomínali boxer s ostňami, na ktorom bola dorobená čepeľ. Vojaci sa zdvíhali, že ho zastavia, keďže zbrane boli zakázané.
„Stojte!“ zhúkol generál. „Tento zápas si pozriem.“  Nero sa znova rozbehol po mne, no tentokrát mal ruky  za sebou, pripravený seknúť, len čo sa priblíži dostatočne.  Ľavou rukou mi mal preťať hrdlo a pravou rozrezať brucho. Znova som sa prikrčil  a vyhol sa tak hornej čepeli, spravil som kotúľ a tak sa dostal za Nera a mimo nebezpečia. Prudko som sa odrazil od zeme a skočil na Nerov chrbát. Rukou som mu prudko vrazil do temena hlavy a on sa zvalil na zem.
„Eltai!“ Otočil som sa na miesto, odkiaľ zaznelo moje meno a videl som, ako vzduchom letí môj meč. Zabodol sa do zeme kúsok odo mňa. Pevne som uchopil jeho rukoväť a vytrhol ho z mramoru. Nero sa medzitým postavil a zaujal bojovú polohu.
„Myslíš si, že ta meč ochráni?!“ Nero vyskočil do vzduchu a oboma dýkami padal priamo na mňa, uskočil som dozadu a prudko sa zahnal mečom smerom k nemu, len tak-tak zodvihol svoju zbraň a zastavil moju čepeľ ostňami na rukoväti.
„Nechcem ťa zabiť, vzdaj to, alebo odlož zbrane.“ Prihováral som sa mu pokojným  hlasom.
„Zabijem ťa, nemáš právo žiť v Hane, nie si jeden z nás!“ celý rozzúrený sa rozbehol po mne. Sklonil som pohľad a spustil ruky vedľa tela. Bol už tak blízko, že som započul jeho dych. Prudko som zodvihol meč a jeho dýky zastavili na jeho čepeli.
„Máš pravdu, nie som Han, ale žijem tu a bojujem o prežitie tak ako ty!“ prudko som šklbol mečom do vzduchu a Nerovi vyleteli z rúk zbrane, oprel som si meč pozdĺž svojej ruky a druhou ho chytil za rukoväť. Priskočil som k Nerovi a čepeľ mojej zbrane zastavila tesne na jeho krku.
„Je koniec....“ 

War for peace - 2. časť (Eltai)

Po pár hodinách úmorného vynášania zbraní, obrneného odevu a ešte neviem čoho všetkého, sme boli hotoví.

„Keby som vedel, že je vonku také slnko, zoberiem si opaľovací krém.“
„Sam.... ty ho nepotrebuješ, toľko bahna, čo je na tebe, nie je v celom Hane.“ Počul som, ako vzduchom presvišťala jeho päsť a trafila ma rovno do hrude.
„Zato, že som sa taký narodil, si zo mňa nemusíš robiť prdel, ale aspoň nie som biely ako laboratórna myš.“
„Chlapi, ďakujem vám za pomoc, peňazí veľa nemám, som aj tak len obyčajný skladník zbraní, avšak máte nárok ako prvý si vybrať zbrane a výzbroj.“ Prerušil našu hádku majiteľ skladu.
„Dík šéfe.“ Vyceril som na neho žiarivo biele zuby.
„Eltai, tú bitku odložíme na neskôr, videl som tu celkom pekné kusy zbroje.
                 Keďže vzrastom som nebol vhodný na nosenie zbroje, ba ani ich odevu, ostávalo mi len nájsť si nejaký dobrý meč a vyraziť do boja doslova len v tých šedých kapsáčoch a roztrhanom tričku, čo mám na sebe. Pobehoval som tu a tam, medzi kôpkami mečov a strelných zbraní, celkom dobrá snipra, nejaký ťažký guľomet, menšia dýka a väčšia dýka, ktoré mi skôr pripadali ako meče, ale to asi preto, že som bol o dosť menší od nich.
„Eltai! Ty máš zrak ako tá veľká jašterica, ako sa to volalo v minulom svete?!“
„Drak?!“ zakričal som na druhý koniec kôp, odkiaľ sa ozýval Samuelov hlas.
„Hej, presne to! Poď sa sem pozrieť!“
                Prišiel som ku kope, nad ktorou čupel Sam.
„Máš prekrásne oči, Eltai.“
„Vieš, čo mi môžeš, ty čierna gorila. Pousmial som sa a zatvoril svoje nezvyčajné oči. Neboli nezvyčajné len preto, že by mali inú farbu ako čiernu, čo je u Hanov dosť podivné, avšak tie moje naozaj vyzerali ako oči Draka. Boli celé žlté a sietnica nebola okrúhla, ale špicatá a tak rozdeľovala moje žlté oko na dve polovičky. Neviem, či to bolo vďaka očiam, alebo niečomu inému, no vedel som vždy o pár sekúnd skôr, odkiaľ príde nepriateľ, ako zaútočí, a kde je jeho slabina.
„Eltai!!“ zahrkal so mnou Sam. „Vráť sa do reality a pozri sa, či tam dole pod tou kopou je helma.” Zahľadel som sa dole cez štrbiny pomedzi zbrane a zbadal som niečo, čo by som ani vo sne nehľadal na smetisku zbraní.
„Prilbu tam nevidím, ale je tam niečo iné.“ Začal som odhadzovať zbrane z kopy, aby som sa dostal k tomu, čo upútalo môj zrak. Konečne som uvidel rukoväť. Zdrapol som ju a prudko šklbol. Z hromady mečov, pištolí a kusov brnenia som vyťahoval obrovský meč. Rukoväť, za ktorú som ho držal, bola so žraločej kože a veľmi príjemná na dotyk. Pomaly som išiel rukou hore po čepeli. Bola taká široká a dlhá, že keď som sa k nej postavil z boku, mohol som sa za meč úplne skryť.  Meč  aj napriek svojej veľkosti nebol ťažký a bol obratný, držal som ho v jednej ruke a ľahko s ním tancoval okolo svojho vlastného tela. Vyskočil som do výšky a prudko zarazil meč do kusu betónu. Meč zaiskril o kusy kameňov a rozvíril prach. Keď prach usadol, betón bol na dve polovice a meč zaťatý medzi nimi. Znova som ho pevne uchopil a rukou hladil čepeľ, cítil som tam jemné škrabance. Teda najprv som si myslel, že to sú škrabance. Lepšie som sa pozrel na to, po čom som prechádzal prstami a uvedomil si, že sú to nakreslení draci, akých mali Japonci v minulom svete, aspoň myslím, že sa im tak hovorilo. Pri rukoväti bola dračia hlava s otvorenou tlamou a čepeľ predstavovala dračie telo, ba čo viac,  na ostrej hrane meča bol drak postavený, akoby ju on tlačil dole.
„Sam? Ty si vyniesol tento meč?“
„Nie, ten meč vidím prvý krát.“ Zodvihol plecia a ďalej sa prehrabával v kusoch železa. Meč som nepustil z ruky a hľadal som nejakú magnetickú blbosť, ktorú si potom upravím, a pripnem ako puzdro na meč.
„Hej, Sam, tam neďaleko je továreň, idem sa tam pozrieť, hneď sa vrátim.“
„Eltai, dávaj na seba bacha, vieš, že si jediná rodina, ktorú mám.“
„Sam, celé detstvo sme spolu, nebyť tvojho otca a matky bol by som.... no nič, hneď som tu.“
„Dobre.“

War for peace (Vojna mieru) - 1. časť (Eltai)

„Hej ty pes, vstávaj!“ ucítil som na rebrách náraz ťažkej nohy Hanského muža.
„Čo chceš, Samuel?“ opýtal som sa muža s tmavou pokožkou lemovanú jazvami z bitiek, ktoré vyhral vďaka svojmu obriemu telu a svalom, nie mozgu.
„Máme prácu, môj malý biely kamarát.“ Pozbieral som sa z prachu a vyrazil za Samom. Volám sa Eltai, mám 21 rokov a narodil som sa do sveta, ktorý už dávno nie je to čo býval, otca si nepamätám a matka bola jedna z tých ľahších diev.  Mám čierne vlasy rozstrapatené každým smerom, moje telo nie je ani zďaleka tak mohutné ako hanských mužov, avšak bohovia ma obdarili rýchlosťou a silou neprimeranou mojim rozmerom.
„Čo za prácu zasa máme?“
„S blížiacou sa vojnou musíme pripraviť zbrane a povynášať ich z podzemia.“
Mesto Han je ukryté hlboko pod zemou, nekonečné labyrinty cestičiek a uličiek vedú vždy iba k ďalšiemu a ďalšiemu rázcestiu a takto je to v celom meste. Je nás sotva päťdesiat tisíc, no do vojny nás pôjde len úbohých tisíc.  A prečo je vojna? Kvôli tomu, čo Hani nemajú. Kvôli vode. Mne je koniec koncov jedno, či bude vojna, alebo nie, viem, že tam nezomriem.
„Počuj Eltai, čo ak v tej vojne zomrieš?“
„Sam, veríš tomu, že by ma nejaký z tých nafúknutých žabiakov z Loupu mohol  zabiť? Čo všetko sme si už spolu preskákali a koľkokrát sme už mali byť pod zemou a pozri sa na nás, celý Han nás pozná a bojí sa.“
„To máš pravdu, boja sa ťa natoľko, že ťa nechávajú spávať na ulici medzi odpadkami.“  Cítil som, ako sa škerí, aj keď kráčal predo mnou.
„Stavím sa, že ich zabijem dvakrát viac ako ty!“ vyhŕklo z neho napokon.
„A o čo sa chceš staviť? Nič nemáš.“
„O dva litre vína a jednu Loupskú devu.“
„Ohó, hovoríš to tak, ako by si v Loupe vlastnil bordel.“
Konečne sme dorazili do skladiska zbraní.
„Vy dvaja tam, tie meče, na povrch s nimi!“ zhúkol majiteľ skladov.
„Tak Sam, ukáž čo je v tebe a vynášaj ich na povrch, východ je odtiaľto 10 kilometrov, ak by si zabudol, tam tým smerom.“ Ukázal som na sever mesta.
„Si vtipný ako vždy, ale v tomto skladisku je aj výťah, ktorým sa dostaneme na povrch hneď.“

štvrtok, 5. januára 2012

War for peace (Vojna mieru) - 5. časť

Vrma utíchla, no ešte stále sa uprostred bojiska nedal rozoznať hrášok od fazule. Kričiaci Loupi ostro kontrastovali s vrieskajúcimi Hanmi. Občas sa niekde dal zahliadnuť prúd krvi, ktorá práve opustila telo majiteľa. Šípy lukostrelcov sa  v pravidelných intervaloch objavovali vo vzduchu a hneď za nimi zas guľky z pištolí. Zasahovali ciele. Front pulzoval keď mŕtve telá dopadali na vlhkú pôdu. Ja som stále napäto stála na svojom stanovisku a nezmohla sa na viac ako použitie istej veľmi prospešnej kliatby, ale len pre mňa.
„Cor lapideum!“ zašepkala som rázne a v tom okamihu sa moja duša pripútala na vlčí kameň v mojej ruke. Asi na dve sekundy som stratila vedomie, bol to čas kým moja duša nebola ni vo mne ani v magickom kameni v mojej dlani.  Je to ochranné kúzlo pre čarodejníka. Kým existuje kameň alebo aspoň jedna jeho časť mág nemôže umrieť. Je však veľmi, veľmi  vysiľujúce. Silné a vysiľujúce. Teraz môžem robiť čokoľvek až do chvíle kým znovu nezaspím. Môžem sa nechať zraniť a rana sa zahojí rýchlejšie, toto je asi najväčšie pozitívum tohto kúzla hodiaceho sa práve na takéto boje.  Svoju dušu som si založila do tajného vnútorného vrecka v čižme. Teraz som pripravená, môžem začať skenovať okolie. Rýchlo na stranu Hanov sa viem dostať iba jediným spôsobom keďže behať neviem. A bude to efektné.
„Midi-Devilius“ To najúžasnejšie čo dokážem urobiť. Kúzlo sa volá Demonologie. Okolo mňa sa zdvihol vietor a prach, mala som pocit, že moje okolie sa na malú chvíľu spomalilo. Zrak sa mi zatemnil a sila vo mne sa zdvojnásobila, pocítila som náhly príliv energie a z chrbta mi vyrazili dve obrovské tmavomodré, skoro až čierne, krídla. Zamávala som nimi a odrazila sa od zeme, celé toto prebehlo akosi mimovoľne a moje vedomie bolo oťapené. Bola som viac démon ako človek. Vzlietla som a letela ponad bojisko asi 4 metre nad zemou. Zbadala som tam dole v urputnom boji Géroma s nejakým Hanom. No to čo on vidieť nemohol, a ja áno, bol lukostrelec mieriaci presne naňho a chystajúci sa vystreliť. To som dovoliť nemohla. Zletela som nižšie a skopla toho Hana z jeho pozície. Strašne som zapišťala. Všetky pohľady sa na sekundu upreli na mňa. Nikto netušil čo som a kde som sa tu vzalo. Nikto nevedel s kým vlastne som. Aby som demonštrovala to aká som silná a s kým som vletela som presne do stredu stretu dvoch línii. Všetci predo mnou ustupovali a nikto sa neodvážil zaútočiť. Hanov som nezabíjala, len som ich trochu omračovala, boli paralyzovaní kúzlom, ktoré sa vznášalo okolo mňa, ale na Loupov pôsobiť nemohlo.
 Bola som sama so sebou nadmieru spokojná, nikoho som nezabila a zároveň som zachránila niekoľko životov mojich krajanov. Zrazu sa však stalo niečo čo som nečakala a prišlo to v tom najnevhodnejšom okamihu. Náhle som začala strácať energiu a kúzla strácali svoju moc, práve vtedy som sa ešte stále nachádzala na prelome našej a nepriateľskej línie. Do pľúc sa mi už nezmestilo toľko vzduchu ako pred chvíľou a ja som vtedy mala pocit že o moment umriem. Nevládala som už ani mávnuť krídlami, zrak sa mi znova zatemnil a ja som padla k zemi. Už som na sebe nemala čierno-tmavomodré perie, ale moje kožené brnenie. Mala som škrabanec na tvári no netrápila som sa, mal by sa zahojiť relatívne rýchlo. Oveľa viac ma trápilo, že som sa naraz cítila tak veľmi bezbranne. Premáhala ma silná potreba spať, avšak všade okolo mňa sa bojovalo, niečo také som si nemohla dovoliť. Tasila som meč a s námahou som sa postavila na nohy. Od môjho kameňa odkiaľ by som mohla zasa kúzliť a dobiť si tam energiu ma delilo  asi 500 tiel, živých i mŕtvych. To nezvládnem!
Zdvihla som tvár k nebu a po prvýkrát prosila niečo tam hore nech mi pomôže. Nech nedovolí aby som tu zomrela. Po líci mi stiekla slza a ja som si s ňou zotrela aj polo zaschnutú krv z rany po meči. Padla som na kolená a oficiálne som bola príliš vysilená aby som bola schopná ďalej bojovať. Bude lepšie sa pre túto chvíľu tváriť ako mŕtva a neskôr, keď to trochu ustane bojovať ďalej. Modlila som sa aby som prežila. Moja tvár spočinula na tvrdej zemi a nič viac si nepamätám. Tak možno dnes naozaj umriem.

War for peace (Vojna mieru) - 4. časť

Namiesto kikiríkania sa ráno na Červenom fronte ozývali cvičné výstrely zo zbraní podivných tvarov aké som nikdy predtým nevidela. To ma prebudilo. Mala som šťastie, že som spala mimo skupinky lukostrelcov, pretože počas noci sa mi z hlavy stiahla moja maskovacia kapucňa a ráno som privítala s vlasmi rozprestretými okolo hlavy ako vejár. Nado mnou stál môj starý priateľ z detstva a vyjavene na mňa civel. Posadila som sa, ospravedlňujúco usmiala a rýchlo si vlasy znova upravila do úhľadného drdolu pod kapucňu. Pomohol mi vstať. Bol to Gérom, naši otcovia spolu lobujú v rade, ktorá zastáva vojnu, sme susedia a on je asi môj jediný takmer priateľ z Loupu. Nikdy som sa k nemu nesprávala vľúdne, avšak v skutočnosti ho mám celkom rada. No on tu umrie, som o tom presvedčená. Mal opásaný opasok s puzdrom na obojručný meč, ale pri pohľade naňho a jeho telesnú schránku som pochybovala o tom, že ho vôbec udvihne. A možno je plný prekvapení.
„En? Preboha, čo tu robíš?“ Pýtal sa keď mi podával pomocnú ruku.
„To sa pýtaš ty? Prišla som bojovať pre lepší svet.“ Vstala som, no musela som sa zasa zohnúť aby som si zaviazala šnúrku na obrej čižme siahajúcej mi až po kolená.  Gér sa rozosmial. Zjavne som ho pobavila. Podceňoval ma, bolo to cítiť z každého tónu jeho smiechu (?). Zazrela som naňho.
 „Hlupák, veď ty uvidíš..“ vyštekla som a odišla.
Celé vojsko bolo už hore. Bojisko v svetle vychádzajúceho slnka bolo priam úchvatné. Červená zem pokropená rannou rosou zmiešanou s ešte nevsiaknutou hanskou krvou pôsobila ako lúka plná vlčích makov. Nezasvätený do situácie by tvrdil, že to nemôže byť nič iné ako raj na zemi. Odhliadnuc od toho ešte stále prenikavého smradu hniloby. Na kopách navŕšených z tiel práve raňajkovali krkavce. Z rozsekaných pozostatkov robili ešte menšie franforce. Všetci nervózne pobehovali po okolí.
„Vojaci! Pripravte sa na všetko. Veľa z nás tu dnes umrie, len aby sme ochránili našu vodu, ženy, deti a vznešené panstvo!“ Pri posledných slovách sa zatváril kyslo, asi aj jemu vrchnosť už ležala v žalúdku.  „No veľa z nás prežije a zaručí sebe aj svojim potomkom česť a slávu! ...“ Na malej vyvýšenine stál veliteľský stan a pred ním náš objemný veliteľ  vykrikoval. Všetci mu stáli čelom, ale ja som po druhej vete odmietla počúvať tie kecy, ktorým oni hovoria „motivačná reč“ alebo burcovanie vojska k lepším výkonom. Chvíľu po tom ako som vypla svoj sluch, odmietla to vnímať a ostala bezducho stáť na svojom mieste ku mne dobehol Gér. Asi už zabudol, že som mu pred chvíľou nadala do hlupákov alebo to vtedy proste len chcel nepočuť. Použil frázu, ktorou si u mňa poriadne šplhol. Netušila som, že ju bude poznať.
„Morituri te salutant, Enigme.“ Jemne sa poklonil a jeho tvár už nebola taká veselá a mladistvá ako predtým. Bol strhaný a zjavne nezmierený s tým, že tu má umrieť. Položila som mu ruku na rameno a po prvýkrát po dlhom čase som využila silu svojho pohľadu. Theurg vravel, že je to vrodený dar a dajú sa s tým robiť divy. Zahľadela som sa mu do očí a jeho zreničky sa rozšírili – stávalo sa to vždy, keď som tento trik využívala.
„Ty tu dnes neumrieš! Nie ak budeš veriť v svoju silu a schopnosti.“ Iba prikývol a ja som ho pustila z kryštálovej klietky svojho pohľadu. Ľudská myseľ je mocná zbraň. Uvidíme či dnes pomôže mne aj jemu.
„Do formácii, vy lenivé prasce!“ Tlob práve začal strácať nervy. Život na fronte sa rozprúdil, zrazu sa tá banda povaľačov zmenila na obrovské mravenisko kde každý vedel kam má ísť, čo si má vziať a nikto sa už neodvážil zastavovať. Vzala som svoj kameň, palicu, pritiahla si opásaný meč bližšie k pásu a rozbehla sa na svoje bojové miesto skôr ako tam budú jatky. Nikto sa neobzrel. Rozložila som si improvizovaný hlavný tábor na už spomínanom veľkom balvane a prvýkrát sa vykašľala na plášť. Zhodila som ho zo seba, lebo zavadzal. V jednej ruke som mala vlčí kameň a v druhej meč, na sebe kožené brnenie, vysoké čižmy a prsteň čo mi otec daroval – vraj pre šťastie. Poryv vetra mi rozvial vlasy, v duchu som zakliala. Všade okolo mňa sa hemžili vojaci vo formáciách, no reč už nebolo počuť, len občasné cinkanie zbraní. Už aj Hani stíchli, vietor náhle ustal.  Zrazu by sa atmosféra dala krájať.
„Vpreeed!“  Zvrieskol veliteľ a asi jednu nanosekudnu po tom sa dali veci do pohybu. Sťažka som dýchala. „Tvoj prvý boj, pokoj Enigme.“ Upokojovala som sama seba a náhle som ucítila príliv energie.
„S čarovaním ešte počkám,“ rozhodla som sa tak, uprostred bojiska bola ešte príliš veľká mela, nechcela som riskovať zabitie vlastných. 

War for peace (Vojna mieru) - 3. časť

No konečne sa dolúčili a sprievod sa pohol, postupovali sme pomaly, nik nespieval bojové burcovacie piesne. Jazdci cválali po vonkajších stranách sprievodu. Niekde na čele bol veliteľ. Nadbehla som si a išla som sa k nemu hlásiť. Pricvála som a zasalutovala. To gesto určite vyzeralo vtipne.
 „Pane, ja som ten mág o ktorom vás informoval Theurg. Budem k vašim službám.“ Jemne som sklonila hlavu a snažila som sa hovoriť hrubším hlasom, aby nemal podozrenie a nenútil ma dávať si dolu kapucňu.
„Ideš dosť na ľahko, chlapče...“
Obočie mi vyletelo až na vrch čela v udivenom výraze, no to on nemohol spozorovať. „Ehm.. Nuž, som mág, my toho nepotrebujeme veľa.“ Hlas mi preskočil.  Zakašlala som.
Pár chvíľ po tomto sme zbadali oproti cválajúceho posla. Vyzeral vyčerpane a zastavil pri nás. „Pane! Pane! Veliteľ Purim je mŕtvy, na fronte zavládla anarchia, ponáhľajte sa.“ Skvele, takže my prídeme do najväčšieho bordelu. Veliteľ, ktorého mimochodom všetci prezývali Tlob, čo v preklade z loupštiny znamená popletený, pošepkal čosi poslovi, zdvihol ruku a ukázal smer zrýchleného pohybu. Všetci tí, ktorých doterajší pohyb sa nedal nazvať ani kráčaním sa pohli a zrazu z toho bol beh.
O malú chvíľu sa pred nami začínalo vynárať bojisko, všade bol zápach zasychajúcej krvi z ktorého mi bolo zle a sladkastý smrad polozhnitých tlejúcich tiel. Zlé jazyky hovoria, že Hani svojich mŕtvych nepochovávajú, ale nechajú ich zhniť, potom ich spália a popol predávajú ako veľmi vzácne korenie do vzdialených zemí. Aj na to sa musím svojho nového budúceho kamaráta opýtať.
„Už chápem prečo sa volá Červený front..“  Povedala som si sama pre seba, keď som zosadala z koňa. Celá zem bola nasiaknutá loupskou a hanskou krvou. To čo sa teraz dialo na posledných miestach boja by sa dalo opísať ako veľký chaos. Všetci už bojovali zblízka. Poslední živí lukostrelci z včerajšej vlny loupských mužov na smrť idúcich sedeli a jedli, podobne ostatní strelci.  Boli ľahostajní k tým čo ešte bojujú a chystajú sa umrieť. Nemal im už kto rozkazovať, keďže Purim už hnil s ostatnými.
„Bojovať začneme zajtra ráno!“ Mohutný hrubý Tlobov hlas sa rozniesol do všetkých kútov nášho tábora. Hani musia asi tiež prestriedať. Práve sa stmievalo a začínal fúkať nepriaznivý vietor nesúci aj hnilobný zápach. Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Takže spánok pod hviezdami sa asi nekoná. Všetci Loupi si vyzliekali plášte, kládli ich na zem a líhali si na ne. Nuž, ani spánok v stane sa nekoná. Na našej strane bojiska stáli len dva stany. Veliteľov a liečiteľský. Ani v jednom z nich som noc stráviť netúžila. Ešte než som sa uložila chcela som si pre zajtrajší boj vyhliadnuť vhodné miesto z ktorého sa dá kúzliť. Uprostred našej strany frontu zo zeme trčal asi do výšky jedného metra obrovský kameň. Všimla som si ho až keď boje ustali.  Nikto odtiaľ zatiaľ nebojoval, ale zajtra začne.
Nadišla noc, odvšadiaľ sa ozývalo chrápanie a cmukanie. Všetci sa chceli vyspať, ale tí čo mali spánok ako myš na vreci pri symfónii chrápania spať nemohli. Zdvihla som sa a išla si ľahnúť opodiaľ. Bola som varovaná, že sa nemám „odčleňovať od stáda“, no spánok je spánok. Princeznej čo spávala na dvoch matracoch sa ťažko zvyká na tvrdosť zeme no napokon, keď som zaspala aj tak mi nebolo súdené vyspať sa. Celú noc ma mátali akési desivé predstavy nadchádzajúceho dňa. V každej z nich ma zabil nejaký Han a ani v jednej som, ako to už v snoch býva, nedokázala čarovať. Tak čo sa stane? Zajtra umriem?

War for peace (Vojna mieru) - 2. časť

Je čas. Odídem s dnešnou vlnou vojenských nadšencov, dnes ich bude tak veľa, že jeden mág hore-dolu, nič sa nestane. Situácia na najväčšom Červenom fronte sa v posledných dňoch veľmi nezmenila, vojaci stále umierajú a do mesta každý deň privezú niekoľko vozov so zranenými. Samozrejme, že len Loupskými. Loupi rukojemníkov neberú kým nemusia a zatiaľ k tomu nedošlo. Poslovia so správami o počtoch mŕtvych sem prúdia takmer neustále. Môj otec a zvyšok vrchnosti má hlavu v dlaniach. Znetvorené telá, rozsekané končatiny, diery v hlavách, krátery po guľkách po celom tele, ľudské vzlyky a mužské slzy, keď toto vidím začínam pochybovať či som sa rozhodla dobre. Utešujem sa len faktom, že ja mám schopnosť nepriateľa udržať od tela. Nemusím sa vyhýbať čepeliam a bojovým sekerám (?) Hanov. Týmto jediným sa môžem chlácholiť.
Musím sa zbaliť, o pár hodín odchádzame. Z Loupu nová línia vyráža už tradične o jednej. Beriem si koňa – moju Nettu, pre rýchly presun, kožené brnenie čo som si dala tajne ušiť, jednoručný meč – s ktorým toho veľa neviem, ale ja ani neočakávam, že nejaký Han by sa dostal tak blízko, svoje vedomosti, ktoré mi do hlavy vlieval Theurg a kameň, malý, dá sa nosiť vo vrecku a pripomína vlka – posvätné zviera Loupov. Plášť, kapucňa, sedlo, upevniť, nasadnúť.. A čo najrýchlejšie k majstrovi. S rodičmi som sa nelúčila, nechala som im obálku s textom :
„Milí rodičia, vy predsa viete, že som tu nikdy nebola šťastná a tak teraz odchádzam. Idem pomôcť svojej vlasti a tomuto zatuchnutému mestu. Snáď sa ešte vrátim. Nehľadajte ma.    Vaša E“
No teraz ísť za majstrom, poslednýkrát. Precválala som zopár uličiek, vyhla sa prekvapeným pohľadom známych môjho otca a z koňa som zoskočila pred dverami nad ktorými sa hojdala tabuľka s nápisom „Bylinky“, potľapkala som svojho hnedáka a vbehla som do vnútra. Majster ani nezdvihol hlavu od medvedieho cesnaku, žil tu v utajení ako bylinkár.
„Enigme moja, v tom koženom brnení vyzeráš tak...Prečo ho vlastne máš oblečené?“ Už bol trochu zábudlivý.

Pristúpila som k nemu. „Majstre, je čas naplniť poslanie nástupkyne Theurga. Odchádzam na Červený front. Prišla som sa...“

„...rozlúčiť, ja viem.“ Vzhliadol a pozrel mi do tváre. „Si odhodlaná, ale strach ťa neobchádza.“

Sklonila som hlavu a on mi zovrel ruku. „Ak to tak má byť a ty máš pomocou zla konať dobro, tak choď. Choď v mene vlka a vráť sa v sláve.“
„Verím, že sa ešte uvidíme, Theurg.“
Nemohla som tam dlhšie stáť, zvony už zvolávali všetkých vojakov na hlavné námestie. Všetci vyzerali tak drsne, meče a strelné zbrane na tom istom mieste v neskutočných počtoch. Tí čo bojovali na blízko nemali kone, len lukostrelci a ja sme ich mali. Jazdci nám chýbali. Bola som tam v ten deň jediný mág a jediná žena. Teda, až na babky liečiteľky, ale tie šli popredu. Nemohla som si dovoliť odhalenie. Svoje dlhé tmavé vlasy, na ktoré som normálne bola hrdá, ale teraz zavadzali, som mala stiahnuté do chvosta a hlavu mi zakrývala čierno-čierna kapucňa. Môj kôň bol rovnako nepokojný ako ja sama. Nikto si nedával na čas, všetci sa lúčili a objímali, v tej chvíli som sa cítila ako najbezcitnejší človek na svete. No ja na front nejdem umrieť, na rozdiel od tých čo teraz plačú a dávajú si zbohom. 

War for peace (Vojna mieru) - 1. časť

Svet po svete, po konci konca, po ľuďoch. Tak zvyknem nazývať túto bizarnú krajinu, v ktorej si tieto pseudotvory chcú hovoriť ľudia. No nemajú právo. Loup - čierna diera, na ktorej to jediné dobré je, že je tu voda – a aj tú nám chcú zobrať tí špinaví HANi – sa rozprestiera ďaleko od všetkého. Naša strategická poloha je povedzme že výhodná, vzhľadom na to, že sme kotlina a sme z troch strán obklopení horami, zvyšok je voda. To jediné čo tu je vzácne. V meste a jeho blízkom okolí žije asi stotisíc ľudí z čoho asi jedna tretina sú bojaschopní  muži, ostatok tvorí vrchnosť – čiže paničky s pudlíkmi, ktorí už dávno nemajú takú farbu akú by mať mali a ich podarení manželíkovia, ktorí sa už keď v rukách držia príborový nôž cítia ako vojnoví hrdinovia, remeselníci  - kovotepci a kovolejári, baníci, obchodníci, roľníci, ženy, starí ľudia a deti. Ja patrím do skupiny nižšej vrchnosti, no žiaľ, pudlíka šedej farby nemám. Som prvorodená a zároveň jediná dcéra skrachovaného aristokrata a jeho manželky z chudobnej meštianskej rodiny. Takže nám ostalo len postavenie, štipka moci a náš kedysi honosný dom. Teraz je podobne hnusne zatuchnutý, prehnitý a na spadnutie ako zvyšok tohto prekliateho mesta. Žijem tu už dvadsiaty rok – áno, mám 19 a ešte stále ma neprestalo baviť nadávať na tento chliev. Nie, nie som obyčajná rozmarná a rozmaznaná deva čo nevie čo chce od života. Jediné čo chcem je nejaký život mať. Nie sa len stále skrývať pri hlase mestského hlásnika alebo ráznom kriku môjho otca. Tajnú útechu mi prinášajú hodiny trávené s Theurgom. Len vďaka nemu nie som bezbranná, podobná svojím rovesníčkam čo pijú čaj so zdvihnutým malíčkom. On ma naučil prebudiť dar mágie v mojom vnútri. Klasické kúzla nie sú jeho špecialitou, dokáže vyvolávať démonov. Theurgom sa nestáva hocikto, nástupcom Theurga sa treba narodiť a zasvätiť tomu celú dušu. Ja som ochotná byť nástupkyňou. Bojové kúzla ovládam na prijateľnej úrovni. O pár dní sa postavím armáde HANov, no môj otec-tyran sa o tom nesmie dozvedieť. On túto vojnu podporuje, tvrdí, že ak HANov vyhladíme môžeme obsadiť aj ich územie a teda lepšie prosperovať, ale ja si myslím, že je to blud. Celá táto vojna je fraška. Akoby sme im trochu vody nemohli darovať, podeliť sa, veď aj oni sú len ľudia... vlastne poloľudia. Majú svoje božstvá, ktorým my neveríme, vraj. Ja osobne som nikdy žiadneho HANa nestretla, pretože ma v Loupe držia pod zámkou. Ale chcela by som. Nepochybne sú medzi nimi aj zaujímaví jedinci od ktorých sa máme čo učiť, neviem prečo si nemôžeme vzájomne pomôcť. Všetci tvrdia, že HANI sú pohanská tlupa zverov, ktoré treba hubiť. A ja, hus, som im asi začala veriť. Preto som sa zaviazala sama sebe, že tam, na fronte nejakého Hana spoznám a utvorím si vlastný názor a nebudem veriť poverám a klebetám, ktoré šíri môj otec i keď ani on ešte žiadneho Hana iste nestretol. Hlúpa politika.. „Mladá dáma, nikam nepôjdeš, vonku to je nebezpečné..“ Ach, rodičia, keby ste len vedeli. Pár dní a pôjdem tam. Zastavím krviprelievanie a potom navždy zmiznem. Napíšem mýtus sama o sebe. „Najnevypočítateľnejšie stvorenie.“ To ťažko. Majster vždy vie čo urobím, no to by zbytok ľudstva musel byť aspoň tak vnímavý ako on. A to nie je. „Ahoj, volám sa Enigme a som nerozumná rebelka.“ Tak by som sa mala predstavovať. Tie dlhé sukne, korzety a plášte ma už nudia. Zväzujú ma a bránia mi v rozlete. Ale veď počkajte, neprajníci, vydržte o pár dní. Odhodím francúzštinu a spôsobné správanie, ktoré mi aj tak nikdy na nič neboli. „Chceš priateľa? Vyvolaj si démona.“ Asi som na to odsúdená, nikdy som žiadnych priateľov nemala a nikdy som po nich ani netúžila, ale čo nie je to po čase byť môže. A práve teraz to prišlo. Tu ma to už nebaví. Preto sa vyberiem do vojny. Umrieť alebo niečo zažiť. Stretnúť priateľa alebo zomrieť v osamelosti na Červenom fronte. Ísť, bojovať a naplniť svoj osud. Všetko je lepšie ako hniť tu.