utorok, 25. decembra 2012

Popol duše



Niet viac smiechu, nepoznávam úsmev okoloidúcich
stratila sa vášeň, stratil sa duše prepych.
Prichádza trpkosť a horkosť mi zalieva bytie.
Necelistvosť, to je odteraz môj pseudonym
ďalej sa trápiť – veď na to nikdy nie je neskoro…
Čierne ľalie, pierko mŕtveho vtáka, povodeň,
v srdci čierne brieždenie hlása čierny deň.
Sledujem vlastný cieľ, no zaspávam, 
strácam ho, zlyhávam, poľavujem, upadávam,
nevládzem, nevstávam. 
Bolo mi všetkým… teraz ako červ v neúrodnej pôde
hynie moje biedne vnútro. 
Dekadencia – len to nie, kým zvládam tvrdiť,
že sa to pominie, uľahnúť, vytrvať. 
Pri mesačnom svetle sa slzy zdajú striebristé.
Vonku je hmlisto, pohár vína v ruke, hoc mi nechutí.
Cigareta… a predsa ten popol neožíva. 
Ani neresti už nerozpália dávno mŕtve srdce vnútorného 
zmyselného umenia. Tak povstaň, Fénix! 
…a on nevstáva, ako bolu bolo vždy predtým.

Smutný je osud ukrutnej lásky.

V tom spočíva prekliatie tých, čo sa naučili milovať Pominuteľnosť v maske Večnosti. 

Impresia (Vďaka Ti, Rimbaud!)


Ničota, večná prázdnota, duša ako otvorené priestranstvo nedozerného oceánu chaosu.
Niet prečo zostávať, niet prečo odchádzať.
Zmysel míňa zmysel a dekadencia ich všetky nahrádza. Otupený únik zo sveta.
Čo je realita? Kráčajúce ticho vo vlnách hluchu naráža na orgány sluchu… ak nejaké ostali. Hluché ľudstvo nepočuje, nepočúva, nevie.
Krása podala demisiu tomuto svetu, miesta tu pre ňu niet, všetko je zlé, čaro sa vytratilo, počuť len falošný smiech ľudí, čo nosia tváre výnimočných.
Láska je pojem, fráza, dojem… Nič osobné v nej nie je. Je najväčším klamstvom ľudí!
Tak milujme lásku, nech žije!
V mŕtvom svete, kde ľudia sa už nemenia ani na bezduché schránky nejestvuje mier, len večná vojna, pach, krv, prach.
Utiecť, spať.
Nočné mory sú znesiteľnejšie než všetka odporná ľudomilnosť.
Poézia stráca formu uvedomujúc si, že všetci čitatelia umreli. Rozpadá sa, mrví, umiera s nimi.