nedeľa, 27. novembra 2011

Melódia môjho života (časť prvá okrúhla - desiata) alebo Prvé rozuzlenie

Ale ten strach.. Ľudský strach, že už nie som človek, ale len duša, že nikto ma nemôže už vidieť ani cítiť môj letmý dotyk či úsmev. To jediné spôsobuje môj neskutočný strach a úzkosť, že už ľudí nebudem robiť šťastnými. Na druhej strane sa cítim neskonale slobodný, ako nikdy. Neobmedzujú a žiadne spoločenské normy podľa ktorých sa vraj musím správať a pravidlá ktoré som síce nevymyslel, ale podľa vzoru mojich predkov ich musím dodržiavať. Zmieril som sa s osudom nespravodlivo umretého, nič iné mi neostáva. Čo môže byť horšie ako večné blúdenie po svete a tá mučivá nemoc niečo urobiť, hocičo zmeniť? Je to ešte väčšie trápenie ako hocijaká fyzická útrapa. Trpieť a nemôcť to zmeniť. Strasie ma, zrazu znovu cítim svoje telo. Pred očami sa mi rozvidnieva, zrazu je všetko živé, ja som živý, nadomnou vidím tvár tej dievčiny. Skláňa sa nadomnou a stále má ten arogantný výraz. "Vidíš? A presne toto všetko sa stane ak teraz so mnou nepôjdeš!" Zasa sme na tom námestí. Je to naše úplne prvé stretnutie. "Chceš povedať, ak s tebou pôjdem." Poviem nedobrým, zastretým tichým a vystrašeným hlasom. Gitaru pevne držím v rukách a stále som vystrašený z tej jej vízie. Je to bosorka, ja som to tušil, vedel som to a ešte som ju ani nepoznal. " Ak so mnou pôjdeš teraz, tak sa to nestane. Si si istý, že v mojej vízii si videl stále to isté dievča?" Hovorím mi zatiaľ čo ja sa zbieram zo zeme a beriem gitaru. "Tvojím osudom je zostať v rukách jednej z nás, sme sestry, dvojičky, no ona je zlá..." "Prečo by som Ti mal veriť?!" "Možno preto, že Ti poviem, že moja duša je úzko spojená s Tebou a Tvojou gitarou a jej duša tvorí absolútny opak mňa - a teda aj Teba a Tvojej gitary." "Nie, choď preč! Ty si iba ďalšia neskutočná halucinácia..." Neveril som jej ani slovo, vyzerala na chlp rovnako ako tá druhá zlá deva, čo mi poničila zmysel života... Ale táto mi pomohla vstať a jej dotyk nebol taký mrazivý a neťahala ma tak neľudsky za sebou. Nechala ma vybrať si.. Tak ako to vlastne všetko je?

štvrtok, 24. novembra 2011

Melódia môjho života (časť ôsma)

Zo stropu niečo kvapká. Popol mojej lásky zmiešaný s jej posmrtnými slzami. Sama si naplakala do pozostatkov. Zmizol popol, ostali dve lyžice. Predomnou hrobové ticho v sále preplnenej po okraj, svetlo reflektorov, kropaje potu na mojom čele. Vezmem do rúk dve lyžice čo "porodila" moja gitara. Búcham s nimi o seba, ako to najlepšie viem sa snažím vylúdiť nejaký tón, no nič, len tupý zvuk dreva narážajúceho na ďalšie drevo. Zúfalo pozerám do hľadiska na znudených divákov a chytám sa slamky. Keby nejaká bola. Reflektory zhasnú, na moje veľké potešenie nastane absolútna tma. A len v absolútnej tme miznú všetky tiene. Prestanem trieskať lyžicu o lyžicu a odídem zo scény. Načo stáť celý červený po tme na javisku?
Vybehnem z divadla. Okolo mňa je šero, také hmotné, príliš hmotné. Napätie, sparno pred búrkou, ticho. Mraky sú ťažké, visia z oblohy a čakajú na najmenší podnet aby mohli povoliť zovretie dažďa vo svojom náručí. Napätie, v hlave, v duši, v srdci, vonku.. Obzerám sa, deptám sám seba. Bojím sa každého tieňa a poryvu vetra. Nespoznávam toto okolie. Obzriem sa, už žiadne mesto, žiadna budova divadla, ani hluk. Pod nohami zrazu nemám dlažobné kocky, ale prašnú cestu no nevedie k môjmu domu. Cintorín po mojej ľavici mi napovedá, že som niekde kde to nepoznám, niečo ma tam ťahá. Napriek tomu, že sa trasiem pokračujem jedinou možnou cestou - nie, prašná steska končí na cintoríne, nerozdvojuje sa, nepokračuje. Nápisy na hroboch sú nečitateľné - uplynulo totiž príliš veľa času od dôb kedy boli navŕšené a vosk stečený na náhrobkoch dávno pohltila príroda. Všetky okrem jedného! Moje meno, je na ňom moje meno a dnešný dátum, nie, to nie. Aký je dnešný dátum? Kvapky, spustí sa dážď. Lejak. Z ničoho nič na mňa prestane kvapkať, necítim vlhkosť. Je nadomnou dáždnik? Nie je nadomnou nič! Biele bytosti bez tváre...
Počujem nebeskú hudbu, zvonkohru, zvonce, kravské zvonce, rachot, buchot, treskot, pekelný rámus... S krikom sa posadím na posteli, som doma, vo svojej vlastnej mäkkej posteli. V rohu stojí moja gitara. Živá a zdravá. Sen v sne?

utorok, 22. novembra 2011

Melódia môjho života (časť šiesta)

Na ramene som pocítil chladný dotyk neľudskej bytosti.. Začínal som o sebe pochybovať. Som vôbec normálny? A je toto skutočnosť? Človek, ktorý ledvo prežil noc, má ukrutné bolesti hlavy a keď žmurkne zjaví sa mu pred očami lyžička nemôže byť duševne zdravý. A teraz ešte aj ten chladivý pocit. Čo to je? Prečo som tu? V starom dome? Viem, že som tu už bol, ale čo ak len v akomsi zlom sne? Čo ak nejaká zákerná sila ma priviedla sem aby som bol obetovaný? Zavriem oči (áno, vidím lyžičku, ale to momentálne nie je podstatné) a pomaly sa otáčam za rukou. Klepú sa mi kolená, čo ma tam asi tak čaká? Večne studená a kostnatá ruka Smrti? "Prepáč..." Odkedy sa Smrť ospravedlňuje? Neveriacky s pomrveným obočím a vystrašeným výrazom kozliatka keď vo dverách zbadá vlka otvorím oči. ONA! Hmla z mojej mysle mizne. Celý včerajšok sa mi prehráva, pomaly, mučivo. Moja myseľ zastane na zábere zničenej gitary, pozriem na jej črepy a na ženu. Ako ozvena mi jej "prepáč" ešte stále znie v hlave. Neochotne, sledujúc môj nechápavý a zmätený výraz sa rozhodne ozrejmiť mi to súborom viacerých slov. "Prepáč za všetko čo sa stalo včera. To som nebola ja." Odmlčí sa, akoby za tým všetkým dávala dramatickú pauzu, ktorá mne padne vhod na vstrebanie toho čo povedala. "A kto to bol?" "To je teraz jedno. Mala som sen, nejakí zlí ľudia s mojím klavírom.." Láskyplne pozrie na polorozpadnuté, červotočmiprevŕtamé, no ešte stáe slušne hrajúce piano v miestnosti. "...Urobili to čo ona..ehm, ja včera s tvojou gitarou. Veľmi, veľmi ma to mrzí." Aby to všetko zaklincovala pozrie mi na krátky okamih do zmätených očí - čo ma zmätie ešte viac a potom do zeme, asi na znak hanby. Zmena, tak mala by sa volať žena (Poznámka autora: Hamlet). "A tie lyžice? Čo to malo znamenať?" Vybehnem na ňu, až neľudsky, nehumánne, negentlemansky. Ona cukne, mimovoľne o meter ustúpi a nasucho preglgne. Nervózne prešľapuje a stále pozerá do zeme. Netrpezlivo zdvihnem obočie vo vyčítavej grimase. "...Hádam mi len nechceš povedať, že si zničila moju gitaru, kvôli nejakému nevydarenému žartu?!" Naozaj kričím. Hlas mi nervózne preskočí a potom si uvedomím, po kom to vlastne kričím a prečo. Krikom nič nezmôžem, stalo sa. "Krikom nič nezmôžeš, stalo sa..." Akoby mi čítala myšlienky. "Aj ja to ľutujem, ale mám ti to dať písomne alebo čo?!" Rezignoval som. Vyšiel som z miestnosti a sadol som si na mramorové schodisko dúmajúc čo ďalej a ako ďalej.

Melódia môjho života (časť štvrtá)

Som rozladený. Celou cestou domov, po prašnej ceste a tráve vlhkej od raňajšej rosy zamyslene pozerám na dve lyžice. Ako mám preboha na tomto hrať? Ako sa to dá? Predsa to jediné na čom som kedysi vedel hrať bola gitara, ktorá už nie je. Umrela taká mladá. Kvôli obyčajnej ľudskej pochybosti a prchkosti.
Vraj prehliadka kapiel?! Aká kapela? Aká prehliadka? Ako sa tá mrcha opovažuje nás dvoch označiť slovíčkom "my" alebo čo i len pomýšľať na nejakú spoluprácu? No čo, o tri týždne tam jednoducho neprídem. Neprídem a basta. Ona predsa ani nevie ako sa volám. Nemá ma ako nájsť, ale pre istotu sa doma v ten deň zabarikádujem. A ani ja to neviem.
Neviem o nej vlastne vôbec nič, nič okrem toho ako vyzerá a toho, že hrá na klavír. Nič moc. No a ozaj, je to psychopatka. Takže nech si tam hrá sama, nech sama so svojím alteregom (ktoré nie je malé) vytvorí kapelu. Budú tvoriť dokonalý pár. Nerozumiem človeku ako je ona. Tá trúfalosť a drzosť, keď mi to hovorila, dívala sa mi priamo do očí a ani na sekundu nezapochybovala. Čo si o sebe myslí? Že je stred vesmíru? ...žena. Nápad to bol dobrý, prefíkaná, vedela ako to spraviť aby som na to myslel a aby som na to  stretnutie nezabudol. Lyžičky ako hudobný nástroj. Neprestáva mi to vŕtať v hlave, mám pocit, že sa až trasiem od snahy zistiť ako to všetko urobiť.
Zvedavosť ma pomaly premáha. Nie kvôli nej, ale skrátka chcem prísť na to ako sa dá hrať na dve drevené lyžice. Myslím, že ak ma počula hrať na gitare, tak by ma natoľko nepodcenila a nedala mi do ruky nejaké praveké perkusie. To by bola hlúpa, takto zahodiť moju znalosť a vydrilovanú hru.
Pohrávam sa s myšlienkou oklamať jej myseľ a prerobiť dve lyžice na niečo podobné gitare. Ležím v strede svojej obývačky na zemi zakrývajúc si tvár dlaňami. Fantázia pracuje na plné obrátky. V pozadí hrá gitarová hudba... V mojej mysli sa z hmly pomaly vynára obrazec, je to lyžička, ale má struny, pražce, kolíky..No jej zvuk nepočujem, vstávajúc zo zeme premýšľam. Vyrobiť, nevyrobiť? Čo ak práve toto chcela? Čo ak mi práve pre toto dala dve lyžičky? Aby som urobil geniálny objav a ja tam o tri týždne prídem, ona ma chladnokrvne zabije a ukradne mi môj objav? Som paranoidný? Čo? Kto to povedal?

pondelok, 21. novembra 2011

Melódia môjho života (časť druhá)

"Niečo ti ukážem." Tmavé a čoraz užšie uličky, do ktorých sa už nedostáva ani ruch ulice, ani vôňa čersvého pečiva, ktorá sa vždy tak lahodne šíri z rohovej pekárne. Stále ma na zápästí nepríjemne zoviera a chladí drobná ruka nepríjemného dievčaťa, ktoré ma tak bezočivo vytiahlo zo spontánne spievajúceho davu, ktorý sa okolo mňa zhŕkol keď som hral na gitare sediac na dlažobných kockách námestia. Je chladno, je stred leta, ale táto ulička je taká úzka, že slnečné lúče sa na dlažbu dostanú len v období keď je slnko presne nad ňou. Je neskoro popoludní, slnko je nízko, mimo tejto kobky istotne príjemne hreje. Začína sa ma zmocňovať strach. O chvíľu tá ulička bude taká úzka, že budem musieť ísť bokom. Najväčšmi sa bojím o svoju gitaru. V poslednej dobe, po smrti mojej starkej mi bola všetkým. Najlepším priateľom, láskou, len jej struny ma vytiahli z mučivého ničnerobenia a sebatrýznenia sa smútkom. A teraz? Moja Strunka - ako som ju rád volával - sa bozmocne oškiera o múry domu a vzlyká, plače, stoná.. A to dievča nepovoľuje svoje zovretie a nedovolí mi chytiť svoju gitaru, keď posledný krát narazí do múru a moja ruka nedokáže vyvinúť dostatočnú silu na stlmenie spätného nárazu. Gitara klesá k zemi v poslednej labutej piesni...A viac nič. Len črepy zašlej slávy a mlčanie. Chcem sa obzrieť, skloniť sa, kľaknúť si a zaplakať, no neľútostná ruka ma ťahá preč od miesta nešťastia.
Ona? Bezcitná bytosť - v mojich očiach pomaly sa meniaca na stelesnenú Nepríjemnosť a Škodoradosť - zastane. Zastane a obzrie sa. Má chladné oči, ja ich mám slzavé. "Nemala si najmenšie právo...!" Položí mi svoju druhú ruku na ústa. Ulica zatáča doľava. Vlastne je to vchod do starého domu, dlho neobývaného, akoby majitelia museli dávno náhle odísť a už nikdy sa nesmeli vrátiť. Nábytok ručne vyrezávaný a poprikrývaný bielymi plachtami. Koberec už dávno nehýriaci toľkými farbami ako pred 80timi rokmi. Cez obloky sa vkrádajú posledné slnečné lúče práve zapadajúceho slnka. Nedokážem to všetko poriadne vnímať. Nie teraz, keď som stratil ju.
Ona vybehne po mramorovom schodisku, ktoré sa vlní po oboch stranách obrovskej vstupnej haly a o pár chvíľ sa z poschodia ozve kvílivá melódia. Pohrebná pieseň - koncert pre husle, tentokrát prepísaný pred klavír. Neznie o nič menej kvílivo a pohrebne. Vrýva sa i do srdca a ja cítim, že už necítim tú neskonalú vášeň a cit. Nejaká časť mňa umrela.
No presne v tej chvíli sa nejaká nová narodila. Pomalým krokom, idúc sám proti sebe a svojmu presvedčeniu, že ona je zlá sa vydám hore schodmi na ktorých ostávajú v prachu moje odtlačky topánok. Nohami vírim prach. Na končekoch prstov, ktorými prechádzam po zábradlí sa mi zbiera chuchvalček prachu. Nadýchnem sa...
Vidím ju ako sa vo svojom oduševnení a zanietení celá vkladá do hry na starom krídle. Občas jej jeden tón vynechá a občas zahrá falošne, ale cítim z nej to isté čo ešte pred chvíľou zo seba. Nekonečnú lásku k hudbe a svojmu nástroju. Ona sa len chcela - rovnako ako ja, tam na tom námestí - podeliť s niekým o svoju vášeň.
No svojou nešikovnosťou a nedočkavosťou pritom zabila tú moju.
V rohu zbadám objekt povedomých tvarov. Puzdro na gitaru?!
Pribehnem tam a v očakávaní, nedočkavý, ruky rostrasené, otváram puzdro....
Melódia klavíra doznieva...

nedeľa, 6. novembra 2011

Čarodejnica - Nečarodejnica

Žije - prežíva - nežije v malej chyži na okraji lesa. Už dávno nikto nechodí okolo. Ona už dávno nevyšla von. Ak sa na dverách náhodou ozve klopanie nie je to poštár, ale jeden z jej najvernejších priateľov - Smrť, Záhuba alebo Osud. Rada si s nimi posedí v nevrlom tichu zatrpknutej stareny. Ona nemá čo povedať, oni nemajú nič nové, sú u nej len na medzizastávke medzi svojou lopotou, prišli si k nej len položiť svoje staré kosti-nekosti a o chvíľu budú zasa pokračovať. No i napriek všetkému ona je z nich najhmatateľnejšia. Magická, tajomná a rokmi poznačená - čarodejnica. Všetci ju odvrhli, lebo sa báli a ona sa dobrovoľne - nedobrovoľne stiahla preč aby nemusela vnímať neprajné a prebodávajúce pohľady normálnych -nenormálnych smrteľníkov. Všetci sa boja a za všetko si predsa môžu sami. To ľud si vymyslel tie nepochopiteľné báchorky o jej moci, ktorá sa napokon stala skutočnou. Najprv dohady potom prišlo prekliatie. Jej kedysi ryšavé vlasy svoju farbu dávno zmenili na striebornú a jej tmavé oči zakryl akýsi závoj. Neobyčajne krásnu tvár poznačili mnohé vrásky, ktoré majú na svedomí tak isto tí fantasmagoristickí blázni. Bola vyhnaná a zabudnutá. Nikto si nespomenie ako po nociach zabíjala v bielom rúchu pomätenej, ani ako smrteľná choroba postihla mestečko práve vo chvíli keď ona zakliala. Nik nedokáže znova rozpovedať tú historku o tom ako ušla z pekelných plameňov. A prečo? Pretože všetci tí ľudia sú mŕtvi. Jej rukou. Bývala veselým dieťaťom do chvíle kým ju oni nepoznačili rečami, nespravila nič zlé, len sa pomstila. Pomsta je predsa len krok súpera podobného rozsahu akým bola provokácia. Už nedokáže cítiť ľudsky, možno už nedokáže ani hovoriť, jej mäkký, večne smejúci sa hlas umrel spolu s jej dušou. Jej telo zostarlo.
Vonku je prítmie, okolie je  chyže je nepríjemné, živá bytosť cíti, že sa nemá približovať lebo by to mohlo byť to posledné čo by urobila. No on? Príde a zaklope. Ten zvuk je iný. Iný ako keď klope Smrť, Záhuba či Osud. Vytrhne ju to z otupelosti a trochu sa obávajúc a krivkajúc podíde k dverám. Pootvorí ich. Zakričí a jej hlas je znova mladý a veselý. Jej ruka, ktorá držala drevené dvere omladla a jej zrdce sa z kameňa premenilo na znovufungujúci stroj (aspoň na chvíľu). Objala muža vo dverách, pobozkala ho. Zavrela oči. Je to ten za ktorého sa mala vydať, ale jeho rodičia ju očiernili a vyhrali. *Posledné vzplanutie* Ak sa hovorí, že človek pred Smrťou sa dokáže naposledy s vypätím všetkých síl postaviť a urobiť posledný čin, tak je to pravda. Toto bol jej posledný čin. Ilúzia. Keď sa jej viečka opäť zdvihli, neobjímala milovaného, neobjímala nič, ona už vlastne neobjímala vôbec, kosa jej vernej kamarátky Smrte sa jej zaligotala pred tvárou a ona viac nevidela, nepočula, cítila len nekonečnú Prázdnotu, svoju Záhubu, ktorá bola jej Osudom.
Počas svojho života nebola zlá dobrovoľne, no nič z jej činov nebolo nedobrovoľné a teraz dobrovoľne-nedobrovoľne umiera pod rukami jedinej priateľky. Posledný výdych, posledná čierna slza...