"Niečo ti ukážem." Tmavé a čoraz užšie uličky, do ktorých sa už nedostáva ani ruch ulice, ani vôňa čersvého pečiva, ktorá sa vždy tak lahodne šíri z rohovej pekárne. Stále ma na zápästí nepríjemne zoviera a chladí drobná ruka nepríjemného dievčaťa, ktoré ma tak bezočivo vytiahlo zo spontánne spievajúceho davu, ktorý sa okolo mňa zhŕkol keď som hral na gitare sediac na dlažobných kockách námestia. Je chladno, je stred leta, ale táto ulička je taká úzka, že slnečné lúče sa na dlažbu dostanú len v období keď je slnko presne nad ňou. Je neskoro popoludní, slnko je nízko, mimo tejto kobky istotne príjemne hreje. Začína sa ma zmocňovať strach. O chvíľu tá ulička bude taká úzka, že budem musieť ísť bokom. Najväčšmi sa bojím o svoju gitaru. V poslednej dobe, po smrti mojej starkej mi bola všetkým. Najlepším priateľom, láskou, len jej struny ma vytiahli z mučivého ničnerobenia a sebatrýznenia sa smútkom. A teraz? Moja Strunka - ako som ju rád volával - sa bozmocne oškiera o múry domu a vzlyká, plače, stoná.. A to dievča nepovoľuje svoje zovretie a nedovolí mi chytiť svoju gitaru, keď posledný krát narazí do múru a moja ruka nedokáže vyvinúť dostatočnú silu na stlmenie spätného nárazu. Gitara klesá k zemi v poslednej labutej piesni...A viac nič. Len črepy zašlej slávy a mlčanie. Chcem sa obzrieť, skloniť sa, kľaknúť si a zaplakať, no neľútostná ruka ma ťahá preč od miesta nešťastia.
Ona? Bezcitná bytosť - v mojich očiach pomaly sa meniaca na stelesnenú Nepríjemnosť a Škodoradosť - zastane. Zastane a obzrie sa. Má chladné oči, ja ich mám slzavé. "Nemala si najmenšie právo...!" Položí mi svoju druhú ruku na ústa. Ulica zatáča doľava. Vlastne je to vchod do starého domu, dlho neobývaného, akoby majitelia museli dávno náhle odísť a už nikdy sa nesmeli vrátiť. Nábytok ručne vyrezávaný a poprikrývaný bielymi plachtami. Koberec už dávno nehýriaci toľkými farbami ako pred 80timi rokmi. Cez obloky sa vkrádajú posledné slnečné lúče práve zapadajúceho slnka. Nedokážem to všetko poriadne vnímať. Nie teraz, keď som stratil ju.
Ona vybehne po mramorovom schodisku, ktoré sa vlní po oboch stranách obrovskej vstupnej haly a o pár chvíľ sa z poschodia ozve kvílivá melódia. Pohrebná pieseň - koncert pre husle, tentokrát prepísaný pred klavír. Neznie o nič menej kvílivo a pohrebne. Vrýva sa i do srdca a ja cítim, že už necítim tú neskonalú vášeň a cit. Nejaká časť mňa umrela.
No presne v tej chvíli sa nejaká nová narodila. Pomalým krokom, idúc sám proti sebe a svojmu presvedčeniu, že ona je zlá sa vydám hore schodmi na ktorých ostávajú v prachu moje odtlačky topánok. Nohami vírim prach. Na končekoch prstov, ktorými prechádzam po zábradlí sa mi zbiera chuchvalček prachu. Nadýchnem sa...
Vidím ju ako sa vo svojom oduševnení a zanietení celá vkladá do hry na starom krídle. Občas jej jeden tón vynechá a občas zahrá falošne, ale cítim z nej to isté čo ešte pred chvíľou zo seba. Nekonečnú lásku k hudbe a svojmu nástroju. Ona sa len chcela - rovnako ako ja, tam na tom námestí - podeliť s niekým o svoju vášeň.
No svojou nešikovnosťou a nedočkavosťou pritom zabila tú moju.
V rohu zbadám objekt povedomých tvarov. Puzdro na gitaru?!
Pribehnem tam a v očakávaní, nedočkavý, ruky rostrasené, otváram puzdro....
Melódia klavíra doznieva...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára