štvrtok 24. novembra 2011

Melódia môjho života (časť ôsma)

Zo stropu niečo kvapká. Popol mojej lásky zmiešaný s jej posmrtnými slzami. Sama si naplakala do pozostatkov. Zmizol popol, ostali dve lyžice. Predomnou hrobové ticho v sále preplnenej po okraj, svetlo reflektorov, kropaje potu na mojom čele. Vezmem do rúk dve lyžice čo "porodila" moja gitara. Búcham s nimi o seba, ako to najlepšie viem sa snažím vylúdiť nejaký tón, no nič, len tupý zvuk dreva narážajúceho na ďalšie drevo. Zúfalo pozerám do hľadiska na znudených divákov a chytám sa slamky. Keby nejaká bola. Reflektory zhasnú, na moje veľké potešenie nastane absolútna tma. A len v absolútnej tme miznú všetky tiene. Prestanem trieskať lyžicu o lyžicu a odídem zo scény. Načo stáť celý červený po tme na javisku?
Vybehnem z divadla. Okolo mňa je šero, také hmotné, príliš hmotné. Napätie, sparno pred búrkou, ticho. Mraky sú ťažké, visia z oblohy a čakajú na najmenší podnet aby mohli povoliť zovretie dažďa vo svojom náručí. Napätie, v hlave, v duši, v srdci, vonku.. Obzerám sa, deptám sám seba. Bojím sa každého tieňa a poryvu vetra. Nespoznávam toto okolie. Obzriem sa, už žiadne mesto, žiadna budova divadla, ani hluk. Pod nohami zrazu nemám dlažobné kocky, ale prašnú cestu no nevedie k môjmu domu. Cintorín po mojej ľavici mi napovedá, že som niekde kde to nepoznám, niečo ma tam ťahá. Napriek tomu, že sa trasiem pokračujem jedinou možnou cestou - nie, prašná steska končí na cintoríne, nerozdvojuje sa, nepokračuje. Nápisy na hroboch sú nečitateľné - uplynulo totiž príliš veľa času od dôb kedy boli navŕšené a vosk stečený na náhrobkoch dávno pohltila príroda. Všetky okrem jedného! Moje meno, je na ňom moje meno a dnešný dátum, nie, to nie. Aký je dnešný dátum? Kvapky, spustí sa dážď. Lejak. Z ničoho nič na mňa prestane kvapkať, necítim vlhkosť. Je nadomnou dáždnik? Nie je nadomnou nič! Biele bytosti bez tváre...
Počujem nebeskú hudbu, zvonkohru, zvonce, kravské zvonce, rachot, buchot, treskot, pekelný rámus... S krikom sa posadím na posteli, som doma, vo svojej vlastnej mäkkej posteli. V rohu stojí moja gitara. Živá a zdravá. Sen v sne?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára