„Hej ty pes, vstávaj!“ ucítil som na rebrách náraz ťažkej nohy Hanského muža.
„Čo chceš, Samuel?“ opýtal som sa muža s tmavou pokožkou lemovanú jazvami z bitiek, ktoré vyhral vďaka svojmu obriemu telu a svalom, nie mozgu.
„Máme prácu, môj malý biely kamarát.“ Pozbieral som sa z prachu a vyrazil za Samom. Volám sa Eltai, mám 21 rokov a narodil som sa do sveta, ktorý už dávno nie je to čo býval, otca si nepamätám a matka bola jedna z tých ľahších diev. Mám čierne vlasy rozstrapatené každým smerom, moje telo nie je ani zďaleka tak mohutné ako hanských mužov, avšak bohovia ma obdarili rýchlosťou a silou neprimeranou mojim rozmerom.
„Čo za prácu zasa máme?“
„S blížiacou sa vojnou musíme pripraviť zbrane a povynášať ich z podzemia.“
Mesto Han je ukryté hlboko pod zemou, nekonečné labyrinty cestičiek a uličiek vedú vždy iba k ďalšiemu a ďalšiemu rázcestiu a takto je to v celom meste. Je nás sotva päťdesiat tisíc, no do vojny nás pôjde len úbohých tisíc. A prečo je vojna? Kvôli tomu, čo Hani nemajú. Kvôli vode. Mne je koniec koncov jedno, či bude vojna, alebo nie, viem, že tam nezomriem.
„Počuj Eltai, čo ak v tej vojne zomrieš?“
„Sam, veríš tomu, že by ma nejaký z tých nafúknutých žabiakov z Loupu mohol zabiť? Čo všetko sme si už spolu preskákali a koľkokrát sme už mali byť pod zemou a pozri sa na nás, celý Han nás pozná a bojí sa.“
„To máš pravdu, boja sa ťa natoľko, že ťa nechávajú spávať na ulici medzi odpadkami.“ Cítil som, ako sa škerí, aj keď kráčal predo mnou.
„Stavím sa, že ich zabijem dvakrát viac ako ty!“ vyhŕklo z neho napokon.
„A o čo sa chceš staviť? Nič nemáš.“
„O dva litre vína a jednu Loupskú devu.“
„Ohó, hovoríš to tak, ako by si v Loupe vlastnil bordel.“
Konečne sme dorazili do skladiska zbraní.
„Vy dvaja tam, tie meče, na povrch s nimi!“ zhúkol majiteľ skladov.
„Tak Sam, ukáž čo je v tebe a vynášaj ich na povrch, východ je odtiaľto 10 kilometrov, ak by si zabudol, tam tým smerom.“ Ukázal som na sever mesta.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára