nedeľa, 26. júna 2011

Clémence & Marc

Moje meno je Clémence. Pochádzam z Belgicka a vlastne tu aj žijem. S mojimi podarenými rodičmi a bez súrodencov. Od malička hýčkané dieťa zbohatlíckeho tatinka, moja matka bola krásne mladé dievča, keď si ju môj otec všimol, ale to nie je dôležité. Toto je môj príbeh! Nuž, som veľmi sebecká, lenivá a šialená. Nie som však už žiadne dieťa, mám 19 a cítim sa na 19. Snažím sa žiť tak aby sa mi to páčilo, no zároveň rešpektovať všetky pravidlá, teda neprekračovať morálne bloky, ktoré som si tak starostlivo postavila. Byť tajomná a nedosiahnuteľná, bohužiaľ sa mi to nedarí nakoľko moja povaha je príliš spoločenská a veselá. Chcela som vždy mať veľa priateľov, ale väčšinu som stratila práve kvôli svojej výbušnosti a nespútanému temperamentu. Otec Belgičan a matka Nemka, kde sa to vo mne berie? Odkedy som stratila zopár priateľov - tiež deti zbohatlíkov - uzavrela som sa pred svetom. Nie pred všetkými, ale okrem hŕstky ľudí neostal nik. Nesťastný osud? Och, to nie, len sa presťahovali do Bruselu, Namur pre nich už nie je dosť luxusný.  Škola, no áno, aj do školy chodím. Nemám rada nepárne čísla a tak sa učím na dvojky. Učiteľov aktívne komandujem správnymi odpoveďami, ale potom sa jednoducho seknem a do písomky nenapíšem nič. Skrátka vždy z toho vyjde dvojka. Moja matka, s ktorou žijem, si ma nevšíma. Môj otec príde domov raz za týždeň a to je taký unavený, že moje neustále kecanie ho uspáva ešte viac. A tak teda všetko čo robím a čo zažijem (nie, že by toho boli kvantá) dávam na papier. Nie som v tom dobrá, nie som takmer neschopná udržať si známku z francúžštiny na prijateľnej úrovni. Nevadí. Aj štvorka je párne číslo.
Niekedy na mňa vvšetky pocity doľahnú, dopadnú, zrútia sa a rozdrvia ma. Vtedy upadám do ťažkých stavov kedy by som najradšej doma vybielila lekárničku a ptoom so spojokným úsmevom zaspala a už nikdy sa nezobudila. No od posledného výplachu žalúdka som sa k nej radšej ani nepriblížila. Obdivujem svoju matku, že so mnou dokáže žiť, občas som taká histerická, taká prehnane citlivá alebo zasa naopak bezcitná, že sa čudujem, že ona zo mňa ešte neskončila na psychiatrii. Napriek všetkému ju mám rada. Kto iný ak nie ona by sa o mňa staral tak dobre? Vždy som si myslela, že v puberte svojich rodičov znenávidím, ale vlastne v tom období mi neostal nikto len oni. No dosť bolo sentimentálnych kecov.
Môj psychický stav je celkom v poriadku, relatívne. Som šialená, ale tak v norme, nie netrasiem sa a nedostávam záchvaty, ale o tom potom. Fyzicky je to horšie. Som chudokrvná a alergická na falošných ľudí, veľmi sa bojím tmy. Som blázon, ale myslím si, že všade by mi bolo lepšie ako na tomto svete, ale pšššt. Moja matka to nesmie vedieť. Zabilo by ju to. Je to dobrá žena.

Som mladá a pobláznená, no v stavoch úzkosti som niekým iným, neviem kto som, ale som si istá, že to chcem za každú cenu zistiť. Kto je tá bytosť, ktorá mnou lomcuje ako sa jej zachce? Tak toto teda nie. Nenechám sa ovládať od nejakého pribrzdeného démona čo si nevie nájsť lepšiu obeť!

Dobre, vďaka za prečítanie, nie je to nič moc, ale časom, kto vie. Toto je spoločný projekt mňa a Maťa Hudobu na prázdniny, na konci by z toho mohlo vyjsť celkom slušné psycho, takže prajem pekné čakanie na ďalšiu časť.
(Upozornenie: Druhej časti sa nedočkáte u mňa na blogu, ale u Maťa www.manitosss.blogspot.com takže tu uvidíte až tretiu časť.)

sobota, 25. júna 2011

Vendeta podľa J

Spozorovala som ich už pri škole. Boli takí nápadní a tak vzrušení, že zatiaľ čo ich spolužiaci ostávajú oni sa vydávajú vpred novým dobrodružstvám. Rozhodla som sa, že ich zničím. Len z mojej osobnej pohnútky. V poslednom čase sa veľmi nudím. Živí odtiaľ neprídu. Usúdila som, že zabiť 33 ľudí naraz sa mi asi neprepečie. Zvolila som si inú cestu. Vyberám si teda najslabší článok. Nateraz ho volajme J. Útly chlapec, zdatný lyžiar, veľmi inteligentný a nedá sa nahovoriť na hocakú hovadinu. Teraz však nebude mať na výber.

1.deň
Chudák J ešte ani sám netuší, že sa z neho stane môj služobník. Omotám si ho okolo prsta! Bude len môj. Ostatných zatiaľ nechám vydýchnuť.

2.deň
J ešte stále nechápe o čo ide. Jeho zrak sa zatemnil aj mozog patrí mne, ale nie je schopný zabíjať pokým mu neprikážem ako. Asi som si vybrala zle. Nemá temné nadanie. Chce to trochu času, možno zopár storočí.

3.deň
Umierajú prví ľudia. Pod náporom snehu sa skrýva neprebádaná jaskyňa. Objavila sa tam náhodou (na môj povel). Záhadne v nej miznú šiesti lyžiarski začiatočníci. Ďalší východ slnka už neuvidia. Na chate sa rozpútalo povstanie. Decká sú nervózne. Ich priatelia sú mŕtvi zomreli a oni nevedia prečo. Do štyroch tanierov sypú otravu. Myslia si, že sa jedlo dostane na stôl ,,pravých“  vinníkov – učiteľov. Bohužiaľ umierajú ďalší štyria. Taniere položili na nesprávny stôl!

4.deň
J-ovi kamaráti ho vídajú stále viac v samého a v čiernom. Dúfajú, že je to smrťou jeho najbližšieho kamaráta.

Noc zo štvrtku na piatok
Nočný pochod! Decká kričia. No v tom lese niečo je. Noc je krutá a neúprosná... Ráno na raňajkách je ich zasa o sedem menej.
Z lesa vyteká krv. Nádherný pohľad.

5.deň
Dnes odchádzajú. Ostáva 16 ľudí.

Neskôr v autobuse
Klzká cesta. Aspoň jedenásť by sa mohlo vážne zraniť. Veď ja to zariadim. Á BUM! Havária. Bože, to je smola.
Ale J to prežil, sedí na okraji obrubníka a smeje sa. Z autobusu sa vyplazili 4 dospelé telá.

HA! Misia úspešne splnená.
Len som to trochu zle vypočítala.
Som len Smrť. Dúfam, že ma nevyhodia.
A ak áno, budem súkromník.

štvrtok, 23. júna 2011

(Samo)vražda

Na nemocničnej posteli kde miznú všetky výhliadky na pohodlný spánok a bezbolestný východ slnka zvíja sa pacient a hrozne kričí. Je to nemocnica kde nie je nik len on. Jeho osobná továreň na bolesť, strach a smútok. Psychiatria. To oddelenie bláznov kde na miesto hláv sestričiek môžete vidieť čo len chcete. Je to to najbizarnejšie a zároveň najtragickejšie oddelenie v tejto nemocnici. Izba bez okien a dverí. Len posteľ a nej zúfalo cez slzy smejúci sa muž. Keď ho sem priviezli - tí sanitári bez tvárí - bol to mladík. A teraz? Šedivý a senilný dedko stále s tým divným pohľadom šialenca.

Zrazu sa tam zjaví biela postava. Smiech ustane. Je to Smrť? Svetlo na konci tunela?
Pomaly sa zväčšuje, umiera? Zo svetelných lúčov vystúpi postava no v rukách nemá kosu. Je to nejaká krásna stvora. Na Zubatú príliš krásna. V ľavej ruke sa dá uzrieť nejaké teleso. Striekačka! Injekcia.
Chlapík sa na posteli metá no tie remene mu bránia v akomkoľvek pohybe.
Sestrička - alebo anjel? - sa približuje s úsmevom na tvári a jemu to začína byť jedno. Nemá kam utiecť a ani nevie pred kým by to utekal. Prestane sa triasť, už sa nebráni.

Mlčky príde až k nemu a pohladí ho po líci, aký reálny je ten dotyk, vo svojom svete už dlho nič také necítil.
Zavrie svoje šialené oči a nechá veciam voľný spád. Počuje ako do striekačky niečo vťahuje. Asi nejaká uspávacia látka alebo čo.
Cíti dotyk ihly na jeho ruke. Skoro až vykríkne, neznáša to.
Nechá to tak. Nevie čo je to za látka. Necíti, že by mu v krvi niečo prúdilo. V tej sekunde mu napadne prečo to necíti, lebo to nie je látka.
Otvorí oči a zazrie ne ňu. Ona má zrazu jeho tvár, jeho hlavu, jeho oči. Akoby si nastavil zrkadlo. Kričí. Veľmi kričí, no už mu aj tak nič neostáva.
Vzduch sa mu kažou sekundou dostáva bližšie k srdcu. A o chvľu je mŕtvy.
Ona vedela čo robí. Pacient mŕtvy, misia splnená.

O pár chvíľ neskôr sa človek, ktorému sa to snívalo zobudí na nemocničnej posteli, uviazaný remeňmi. Leží v izbe bez okien a dverí, na psychiatrii.

nedeľa, 19. júna 2011

Skúšková pohroma

Nuž, posledný týždeň, o tom by som dnes rada písala i keď nemám šajnu či sa to všetko napchá sem a či na niečo nezabudnem. Týždeň s obrovskou na červeno blikajúcou nálepkou "Skúšky" a vedľa "dôležité". Je to tak, táto udalosť ma mala posunúť ďalej, ale teraz mám pocit, že som sa o dva kroky vrátila.

Pondelok alebo písomná poprava


No jasné, hovorím si - Písomné budú fajn, tam ma nikto nebude kontrolovať a opravovať hneď na mieste - houby makové. Ja som sa  - pre istotu, keďže to nemal robiť kto iný - stresovala sama.

Grammaire, cesta na katovský klát
Dúfala som, že gramatiku nejako zvládnem. (poznámka autora: písomky ešte neboli poskytnuté k nahliadnutiu) Príšerné dusno v triede a málo kyslíka iba ešte väčšmi brzdili moju už aj tak dosť zbrzdenú schopnosť rozmýšľať nad členmi, časmi a inými zvláštnosťami toho zvučného jazyka, ktorý som sa tak odvážne vydala študovať. Netušila som čo ma čaká. Výnimky z pravidla a ešte výnimky z výnimiek, ktoré majú tiež svoje výnimky. Francúzi sú skrátka šialenci alebo len veľmi dobre naprogramovaní jedinci s excelentnou pamäťou na výnimky. Môžem povedať, že gramatika bola z toho všetkého jednoznačne najmenej ľahká.

Vocabulaire, slovíčka alebo cesta k lepšiemu poznaniu stavby ľudského tela
Fajn, ten podnadpis nie je taký výstižný. Okrem jedného slovíčka, ktorým bola "chrbtica" (pre znalých: colonne vértébrale) tam nebolo už takmer žiadne čo by sa aspoň okrajovo dotýkalo ľudského tela. Bohužiaľ, zemepis nie je moja silná stránka a tak ani nejdem radšej hovoriť čo som napísala- akú krajinu - do ktorej patrí Montreal. Hanba na 100 rokov. I keď musím sa pochváliť za posledné cvičenie. Pochopila som všetky Samirove hádanky.

Počúvanie s porozumením alebo chlapík čo hovorí ako keby ju šlo o život


Opäť musím podotknúť, že Francúzi hovoria šialenou rýchlosťou. Teda aspoň ten ujo na nahrávke nášho počúvania s porozumením hovoril ako Formula.

Čítanie s porozumením
Oddychovka, veľmi milé a sympatické. Jednoduché..

Sloh alebo pokaz všetko čo sa dá
Dúfala som, že ja - vraj - odborník na slohy to napíšem úplne schopne, ale asi to nebolo také dobré ako som si myslela  a čo z toho vyplýva? Nikdy sa nepreceňuj..

Utorok
V škole som iba 4 hodiny, To je skvelé, teším sa ako odtiaľ vypadnem. Prvá hodina, hneď na začiatku téma, ktorú neviem rozpovedať ani po slovensky a teraz mám o nej kecať vo franine. Nejde mi to. Vyroním preventívnu slzičku, moje ego sa začína strácať. Bojím sa, že tie ústne "nedám".

Streda = voľno

Štvrtok - ústne - pohroma
Ráno sa zobudím a cítim sa fajn. Síce dve hodiny pred odchodom z domu ešte nemám urobené 4 témy, ale keď sa to tak vezme tak všetky som počas roka brala v škole takže y som to mala zvládnuť. Presúvam sa do školy, tam príjmam zopár komplimentov, lebo ľudstvo ma prvýkrát vidí v niečom inom ako v rifliach a topánkach z druhej svetovej. Trochu ma trasie, ale nejako to zvládam.
Sedím v triede, hovorím si, že to dám - áno, aj napriek informácii, že z našej skupiny už tri baby neprešli. Vydýchnem a idem si sadnúť pred porotu. Všetko ide celkom hladko, všetci kývajú hlavami, naraz si spomeniem na slovíčka, ktoré som počula možno raz v živote. Použijem ich a veľmi dúfam, že na správnom mieste.
A zrazu blok - nedokážem si spomenúť na to ako sa povie zľava. No pekne.. zľava je reduction a ja poviem résurrection čo znamená zmŕtvychvstanie - nie, vôbec to nie je priepastný rozdiel. No celkový môj pocit je ešte stále dobrý. Myslím, že dvojka by to byť mohla.
 Prichádza osudová chvíľa, počet bodov? 20! Z 27! To je 74% a to je ešte stále 3. Mám slzy na krajíčku, mám chuť vyskočiť zo zatvoreného okna alebo si začať hlavu trieskať o stenu. Všetci sa objímajú, sú šťastní, že prešli. Jediná ja som zúfalá, pretože presne viem čo bude doma. Kráčam okolo Auparku, ešte stále neotrasená z toho sklamania samej seba. Volám mame, z telefónu sa ozve "20 z 27? To je dosť málo!" - neudržím slzu. Až do večera som zničená...

Piatok - štvrtok to bolo dno, piatok bol horší
Ešte stále som po tých ústnych akosi verila, že celkovú známku mi tie písomné nejako zlepšia. Nestalo sa. Moje sebavedomie rapídne kleslo (teda nie, že by predtým bolo nejako vysoko, ale..)
Takže mám tri z malých matúr a tak akosi som si v posledných dňoch dala predsavzatie, že na budúci rok sa zlepším, budem sa viac snažiť a aj keby ma hneď mal učiť biolu Nicolas tak to dám maximálne na 2.

Môj týždeň skúšok bol katastrofou a bude ma to strašiť - ako poznám moju mamu - ešte dlho.

streda, 8. júna 2011

Ja Ofélia a môj strastiplný život

   Vločky sa lenivo a bezhlasne rinuli z neba a bez najmenšieho náznaku námahy dopadali na bielou erinou pokrytú zem. Písal sa rok pána 1762 a práve zaľúbené páry mali svoj deň. na Svätého Valentína moje výkriky po prvýkrát narušli ten božský zemský pokoj.
    Bola som druhým a tiež posledným potomkom verného sluhu Dánskej kráľovskej rodiny - môjho otca Polónia. Na mamu si nespomínam, jej drobné telo nezvládlo môj príchod na svet, a tak sa pobrala na lepšie miesto. Otec ma pomenoval po nej, aby som mu ju stále pripomínala. Ľúbil ju, a práve preto ma počas môjho detstva hrozne nenávidel, kvôli tomu, že som ju vraj, ako on hovorival, zničila a zahubila. Až po našom definitívnom odchode z domova a presťahovaní sa bližšie k zámku a ku kráľovi po tom, čo som získala vzdelanie, usúdil, že to nemôže byť moja chyba. Nebol veľmi bystrý.
    Prešiel nejaký čas a my sme sa odcudzili. Ja som mala veľa práce - mojou povinnosťou bolo pomáhať na zámku s vecami maličkými, nepodstatnými, ba až malichernými či banálnymi.
    Stala sa, pre nás všetkých, hrozná udalosť. Smútok lietal v povetrí. Tragédia zasiahla srdcia všetkých obyvateľov kráľovstva a je dôležitým medzníkom v mojom príbehu. Umrel kráľ Hamlet - jeho kráľovská duša si našla voľný priestor. Bol to čestný a múdry panovník, no umrel za veľmi zvláštnych, pre mňa ťažko pochopiteľných, okolností. Neprešiel dlhý čas a polovica obyvateľov, tých chabých pätolízačov, tancovala na svadbe brata mŕtveho kráľa a manželky mŕtveho kráľa Gertrúdy. Zvyšky z karu pojedli na svadobnej hostine. Rýchlo som pochopila to krvismilstvo, no nesmela som sa ozvať, aby sa zo mňa nestal nepriateľ štátu. A teda som mlčala!
    V tom čase - pre moju osobnosť veľmi vyčerpávajúcom - ma najčastejšie posielali opatrovať slzami strápeného Hamleta. Dve kôpky nešťastia utešujúce sa navzájom. Jeho tvár ma upokojovala. S ňou v mojich myšlienkach som chodila celé dni blúzniach neschopná o niekom inom ani len snívať. Moja láska k nemu bola slepá, hluchá a nebezpečná. Až natoľko, že som kvôli nej stratila zdravý úsudok. Začínala som byť absolútne absurdne odsúdená na jeho prítomnosť. Môj rozum ostával bez myšlienok, bez hocičoho čo by nesúviselo s človekom, ktorý ma tak veľmi fascinoval, zaujímal a trýznil svojím nezáujmom zároveň. Bol tak blízko a predsa som naňho nemohla dosiahnuť. Oddeľovala nás obrovská priepasť rozdielu medzi spoločenskými vrstvami.
    Neskôr sa mi vyznal, že tak isto ma neprehliada, no moja myseľ jeho sová už nevnímala. Počula som len jeho mäkký, zastretý a melodický hlas, ktorý som tak milovala, avšak nerozoznávala som slová ani hlásky. Strácala som sa v jeho pohľade, ktorý ma prebodával aj v jeho náladách. Už som nemala silu. Akoby som sa menila na živú mŕtvolu, človeka bez zmyslov alebo zmyslov zbaveného. Pomätená láska!
    Jedného dňa, pamätám si len, že bolo veľmi sparno a ja som vyzerala tak bledo, oči som mala po troch prebdených nociach vpadnuté a nevedela som ani na chvíľočku vydržať pri jednej činnosti. Byť tu či tam? To je otázka! Hamlet bol uzavretý do seba, sám so svojím žiaľom a pocitmi. Sedel na opustenej lavičke uprostred zámockého parku a čítal "Slová, slová, slová" ako rád hovorieval. V tej dobe bol podráždený a tak som sa ho neodvážla vyrušovať.
    Krížom cez park tiekla rieka, pri ktorej rástla kŕba, ktrú som ako malá rada okupovala. Odtiaľ bolo dobre vidieť na lavičku, na ktorej sedával Hamlet. Neviem čo ma to pochytilo, ale zrazu som dostala neskutočnú chuť vyliezť hore, spievať a pliesť vence z kvetov. Vzhľadom k tomu, že v tej dobe som všetko v hlave nemala v poriadku, poslúchla som svoje nesposlušné myšlienky. Ten čin sa mi stal osudným. Vysušená haluz stromu neumiesla moju váhu a ja som sa zrútila do temných vôd. Nemala som znalosti z plávania a pud sebazáchovy sa vypol.
    No áno, utopila som sa. Nenašla som pokoj, dokonca som z výšky musela pozorovať Hamletovu smrť. No teraz sa s jeho duchom cítim istejšie, hmotnejšie. Očiam intrigánov neviditeľní, šťastní, s čistými hlavami. Konečne spolu!

Tento vlastný životopis píšem presne po roku od mojej smrti. Stalo sa veľa vecí, ale mnoho sa toho napravilo. Som síce mŕtva, ale okrem toho je všetko ako má byť.

štvrtok, 2. júna 2011

Zápisky z mŕtveho domu

Chcem to napísať rýchlo, kým mám v sebe emóciu. Takže čujte..
Som človek, ktorý práve dočítal knihu, isto je ten pocit známy pre nás všetkých, ale ja mám akýsi komplex. Na konci každej knihy sa rozplačem. Mrzí ma ako to končí alebo čo sa udialo alebo je mi jednoducho ľúto, že to nemôžem čítať ďalej. Tak je to aj v tomto prípade. Tú knihu som si obľúbila.
Nikdy som si nemyslela, že kniha, ktorá nemá dej môže byť pre mńa taká pútavá a nabitá emóciami. Ale predsa len, Dostojevskij bol pán pera. Kniha, ktorá mi slúžila iba ako predpríprava na Idiota, ale teraz to tak nie je. Asi prozreteľnosť mi ju vvtedy vložila do rúk. Od začiatku clivá, o ľuďoch bez slobody, zločincoch. Trestnica, v hlave obraz vezenia, rinčiace okovy, tá mučivá nesloboda. Všetko tmavé a v pozadí nesúci sa hlas Alexandra Petroviča, ktorý je už mŕtvy, ale jeho zápisky našiel Fiodor vo veciach čo po ňom ostali. Bol to mĺkvy a málo hovoriaci človek. (V skutočnosti to boli zážitky samého Fiodora) Jeho príchod do trestnice, smútok, samota, biľaky, okovy. Priateľstvá, nemocnica, zvieratá... útek. Jeho naturalizmus a pre čitateľa neskutočne traumatizujúci zážitok. Všetko podáva tak ako to je, bez pozlátok a šperkov. Obraz v "očisty" kúpeľov trestancov sa môže javiť ako výjav z Danteho Pekla. Ako rada by som to čítala ďalej, chcela by som vedieť každý detail. No, tá kniha nesie posolstvo.. Silnú myšlienku.
Trestanci čo prebývajú v barakoch sú rôzni. Šašovia aj večne zachmúrení starci a všetci čakajú na jedinú vec. Tri oddelenia, stovky osudov.
Po príchode bol úplne sám, postupne si našiel druhov, ľudí ktorých nechápal (niektorých) ale mal ich rád. ľudí s obsolútne prevrátenými hodnotami. ľudí strápených osudom. Tam som sa rozplakala. Plakala som, ale nie slzami radosti tým, že on konečne vypadne z väzenia, ale kvôli tomu, že tam prežil toho toľko a akonáhle prekročí prah trestnice už nikdy nebude jedným z nich. Ostane mu len biľag, ktorý budú ľudia aj tak prehliadať. Aký krutý dokáže byť osud. Akí odporní môžu byť ľudia.
Keď odchádzal a jeho okovy, ktoré mal bez prestania 4 roky na nohách mu z nich padli bol voľný. No v trestnici nechával kus so seba. Časť svojho života, svojich priateľov.
Nevážime si slobodu pretože nám bola daná, nemuseli sme ju vystáť v pote tváre v rade, ale tamtí ľudia (netvrdím, že tá kniha je aktuálna, v dnešných väzniciach sú ľudia iní) kvôli nej trpia, často sú nespravodlivo odsúdení.
Dúfam, že jej posolstvo mi v hlave aj v srdci ostane ešte dlho. Kniha, ktorú vrelo odporúčam, i keď niektorí z vás ju môžu považovať za brak.
Fiodor Michajlovič Dostojevskij - Zápisky z mŕtveho domu