utorok, 25. decembra 2012

Popol duše



Niet viac smiechu, nepoznávam úsmev okoloidúcich
stratila sa vášeň, stratil sa duše prepych.
Prichádza trpkosť a horkosť mi zalieva bytie.
Necelistvosť, to je odteraz môj pseudonym
ďalej sa trápiť – veď na to nikdy nie je neskoro…
Čierne ľalie, pierko mŕtveho vtáka, povodeň,
v srdci čierne brieždenie hlása čierny deň.
Sledujem vlastný cieľ, no zaspávam, 
strácam ho, zlyhávam, poľavujem, upadávam,
nevládzem, nevstávam. 
Bolo mi všetkým… teraz ako červ v neúrodnej pôde
hynie moje biedne vnútro. 
Dekadencia – len to nie, kým zvládam tvrdiť,
že sa to pominie, uľahnúť, vytrvať. 
Pri mesačnom svetle sa slzy zdajú striebristé.
Vonku je hmlisto, pohár vína v ruke, hoc mi nechutí.
Cigareta… a predsa ten popol neožíva. 
Ani neresti už nerozpália dávno mŕtve srdce vnútorného 
zmyselného umenia. Tak povstaň, Fénix! 
…a on nevstáva, ako bolu bolo vždy predtým.

Smutný je osud ukrutnej lásky.

V tom spočíva prekliatie tých, čo sa naučili milovať Pominuteľnosť v maske Večnosti. 

Impresia (Vďaka Ti, Rimbaud!)


Ničota, večná prázdnota, duša ako otvorené priestranstvo nedozerného oceánu chaosu.
Niet prečo zostávať, niet prečo odchádzať.
Zmysel míňa zmysel a dekadencia ich všetky nahrádza. Otupený únik zo sveta.
Čo je realita? Kráčajúce ticho vo vlnách hluchu naráža na orgány sluchu… ak nejaké ostali. Hluché ľudstvo nepočuje, nepočúva, nevie.
Krása podala demisiu tomuto svetu, miesta tu pre ňu niet, všetko je zlé, čaro sa vytratilo, počuť len falošný smiech ľudí, čo nosia tváre výnimočných.
Láska je pojem, fráza, dojem… Nič osobné v nej nie je. Je najväčším klamstvom ľudí!
Tak milujme lásku, nech žije!
V mŕtvom svete, kde ľudia sa už nemenia ani na bezduché schránky nejestvuje mier, len večná vojna, pach, krv, prach.
Utiecť, spať.
Nočné mory sú znesiteľnejšie než všetka odporná ľudomilnosť.
Poézia stráca formu uvedomujúc si, že všetci čitatelia umreli. Rozpadá sa, mrví, umiera s nimi.

štvrtok, 20. septembra 2012

Gi Jom Apo Llinaire

Smutné muky padajú do ticha
Krv sa vsiakne, príde odmlka
Nádej života, čo raz vyhasne
Sviečka sa rozplynie, zmení sa
Na slzy človeka čo nikdy nesníval
O krásach a hrôzach sveta
Prišla si pre neho tá temná a bledá
Prestal byť martýrom až tesne po smrti
Zmenil sa, vzbĺkol
Vo viere v ideál, klamstvá
Iní sú tam kde kdesysi sám stál
Z jeho lebky vyrastá vlčí mak
Na suchom viečku zahniezdil vták
Aj ten už odletel, odlieta každý rok
A tak mŕtvola tuhá bez života, nemenná,
Nevládze držať krok
Sama a nevľúdna umiera ...Zas a zas
                                         Noc čo noc
                                         Rok čo rok.

piatok, 25. mája 2012

War for peace (Vojna mieru) - 10. časť (Eltai)


Kapucňu som mal prehodenú cez hlavu a pohľad sklopený dole do bahna, mlčky som kráčal vedľa Herolda a snažil sa vzbudzovať čo najmenej pozornosti.
„Eltai pozo...“
Do hrudi sa mi zaborila niečia tvár, inštinktívne som tú osobu objal aby nestratila rovnováhu.
„Nechaj ma prejsť, ty loupsky pes!“ s týmito slovami ma odstrčila a pokračovala vo svojej ceste ani sa len nepozrela na mňa. Zovrel som jej zäpestie skôr ako sa mi stihla vytratiť.
„Ten tvoj sladký hlások by som spoznal snáď všade.“ Nedalo mi to a musel som si do nej rypnúť.

Pozrela mi priamo do očí a o sekundu na to skočila do môjho náručia ostal som taký šokovaný že som sa nezmohol ani na slová nie to ešte na gestá. Ako náhle mi do náručia vbehla tak z neho aj ušla, slabo si odkašlala  „Prepáčte, pane.“
Pousmial som sa nad jej rozpačitosťou „Nič sa nestalo, kam že máš namierené?“ Chvíľku koktala až napokon z nej vypadlo že mieri ku kováčovi. Bolo z nej cítiť neistotu, prekvapilo ma to.
„A vy pane?“
„my smerujeme do zbrojnice.“ Ako som povedal mi trklo mi v hlave že ona netuší že Herold je so mnou.
„Toto je herold.“ Otočil som sa smerom k útlemu Loupovi stojacemu za mnou.
 „Nechceš sa k nám pridať? Kováč je rovnakým smerom.“ Nesmelo sa opýtal.
„Veľmi rada, samozrejme.“ Doslova z nej odpoveď vyletela a tesne za ním úsmev.
„Som Som Florance,  enchantée...“
„Ja som Eltai.“ Úprimne som sa usmial a vystrčil ruku z pod oblečenia. „Tak teda poďme.“
„To je pekné meno. Hodí sa vám.“ Stále som pozeral na ňu a konečne aj ona nabrala odvahu aby sa na mňa pozrela
 „No ja budem nezdvorilá a to svoje skutočné meno vám zatiaľ nepoviem.“ Šibalsky sa usmiala a vykročila rázne v pred.
Svižným krokom som ju dobehol a priklonil hlavu k nej. „Môžem sa ta niečo spýtať?“
„Ak sa to nebude týkať môjho mena a bude v mojich silách vám odpovedať tak áno...“
„Vo vašom meste je istý mág, ktorý by mohol vedieť kto som, zavedieš ma k nemu?“

Jej nálada sa prudko zmenila, zrazu z toho neistého dievčatka bola nedobytná žena.
„Nepýtaj sa ma na mága, prisahala som.“
„Prepáč.“ Zrazu mi prišlo ľúto že som sa jej spýtal tú otázku.
„Ak chceš niečo vedieť opýtaj sa mňa a ak prežijem túto prekliatu vojnu ja ti to zistím...“
„Tým pádom budem strážiť aj teba aj Herolda ako oko v hlave.“ Pokúsil som sa zmeniť náladu dúfajúc že mi to vyšlo.
 Po chvíľke ticha napokon povedala  „Naozaj si myslíš, že to zvládneš?“ po chvíľke ticha som prehovoril.
„Ako veľmi ťažké môže byť ochrániť 16 ročného chlapca a čarodejnicu stojacu na kameni?“ s touto otázkou som sa zaprel do dverí ktoré viedli do skladiska zbraní.
„Pozor na jazyk, na pomenovanie čarodejnica som háklivá, Eltai.“
Vošiel som do malej kôlne plnej zbraní rozličných veľkostí a zameraní, sem tam som našiel nejakú čarovnú palicu, kopu drobných a ľahkých mečov. Pár krát som sa poobzeral či náhodou nenájdem svoj meč no nebol tam. Vybehol som von a zamieril na opačný koniec budovy ku kováčovi. Otvoril som dvere.
„Nevideli ste niekde taký obrovský meč?“
„A načo by tebe bol?“ odvrkol kováč podráždeným hlasom a schovával si pár mincí do vrecka.“
„Neučili ta slušnosti dedo!“ zvreskol som na neho a on očividne pochopil že dostanem čo chcem za každú cenu.
„už vyše hodiny sa ho snažím roztopiť v peci ale je z akého si zvláštneho kovu ktorý sa vôbec nerozteká.“  Poobzeral som sa po miestnosti a potom som uvidel obrovskú pec z ktorej vytŕča rukoväť. Podišiel som k nej a pevne ju uchopil. Ku podivu bola studená ako ľad.
„Chlapče neviem čo s tým mečom chceš robiť sem ho ťahali siedmi chlapi raz takí ako ty.“
Meč som vytiahol z ohniska ako by to bol len obyčajný kus drevenej palice a vyšiel von z jeho dielne.
„Ďakujem za postráženie.“ Vyšiel som von a prehliadol si meč, ako obyčajne ani len škrabanec a celá čepeľ bola rovnako chladná ako rukoväť . Zasunul som ho do puzdrá a vydal sa smerom ku skladisku kde som nechal čarodejnicu a Herolda. Vyšiel som spoza rohu a tam som ju zbadal sediac na zemi opretú o múr. .
„Takže si našiel po čo si prišiel, Eltai.“ Vyslovila tu vetu, no ani sa nepozrela mojím smerom. Zodvihla sa a položila mi ďalšiu otázku hľadiac stále pred seba.
 „Kde si nechal chlapca? Síce sa tu pohybuje s väčšou istotou ako ty, ale tam vnútri sa môže zraniť. Len pred chvíľou si prisahal, že náš bude chrániť“ z profilu bolo jasne vidieť jej diabolský úškleb.
„Herold!“ zakričal som smerom do zbrojnice.
„Áno?“ tlmený výkrik zo zbrojnice ma uistil že žije.
„Vidíš, je živý a chrániť vás neznamená zobrať vám slobodu.“ Taktiež som sa usmial a počkal kým chlapec vyjde von.

utorok, 22. mája 2012

War for peace (Vojna mieru) - 10. časť

Oči som mala otvorené len na okrasu, v podstate som sa nedívala, ani som nevidela. Občas som zakopla. Zrazu som svoje rozhodnutie ísť do vojny náhle oľutovala. Je to len krviprelievanie. Nič krajšie ma tu nečaká. Bez varovania príde náraz, no pred výkyvom rovnováhy ma ochránia niečie ruky. Vytrhnem sa z ich zovretia, i keď nie nepríjemného alebo nepriateľského. 
„Nechaj ma prejsť, ty loupsky pes!“ Len ho zápästím odtlačím na stranu, do tváre mu nepozriem. 
„Ten tvoj sladký hlások by som spoznal snáď všade.“  Už som bola na odchode, no musela som sa zastaviť a s námahou ohnúť ubolený krk, pozrieť smerom nahor, proti slnku a uvidieť tie oči. Vydýchnem, bez premýšľania sa tomu zvláštnemu Hannovi s ktorým ma osud stále zvádza dovedna hodín okolo krku. Myseľ sa mi vyčistí a uvedomím si čo stváram, v duchu si vynadám. Pustím ho, slabo zakašlem a pohľad upriem do zeme. 
„Prepáčte, pane.“ Poviem čo najvážnejším a najslušnejším tónom.  
„Nič sa nestalo, kamže máš namierené?“ Červeň mi z tváre ešte stále nezmizla a túto otázku som ešte nevstrebala. 
„Eeh..Uuh.“ Cinklo mi. „Ku kováčovi samozrejme“ ...kam inam, keď v okruhu dvoch kilometrov nič iné nie je?! 
„A vy, pane?“ Stále som sa mu neodvážila pozrieť do tváre. Nebola som už tou odvážnou dievčinou z ošetrovne. Niečo mi odpovedal, chvíľu rozprával, no nemám potuchy o čom. Trochu som sa upokojila, donútila som myšlienky prúdiť správnym smerom v poslednej chvíli tak, aby som ešte zachytila otázku. „Nechceš sa k nám pridať?“ 
„Veľmi rada, samozrejme.“ Fľochla som na chlapca, ktorý sprevádzal Hanna a silene som sa usmiala. 
„Som Florance,  enchantée...“ Vetu som neukončila, lebo som nezachytila jeho meno. Nevadí, časom sa dozviem. 
Z príjemného ticha ma vyruší jeho hlas. Po kovových zvukoch o seba narážajúcich mečov je to ako príjemná hudba. 
„Ja som Eltai.“ Usmejem sa. „To je pekné meno. Hodí sa vám.“ Zažmúrim smerom kde je jeho tvár. 
„No ja budem nezdvorilá a to svoje skutočné meno vám zatiaľ nepoviem.“ Nie som hlúpa, viem akú moc majú mená. Samoľúbo sa usmejem a vykročím vpred rýchlejšie, skôr než ma dobehne únava.  Po chvíli ma dobehol.
 „Môžem sa ťa niečo spýtať?“ ...zasa ten hlas. Nevzdávam sa vykania. Ešte nie.
 „Ak sa to nebude týkať môjho mena a bude v mojich silách vám odpovedať,  tak áno...“
 „Vo vašom meste je istý mág, ktorý by mohol vedieť kto som, zavedieš ma k nemu?“ Moje srdce vynechalo jeden úder. Pery som zovrela tak silno, že mi z nich ostala len úzka štrbinka. 
„Nepýtaj sa ma na mága, prisahala som.“  
Zaznelo tiché: „Prepáč“. Tu nepoznám zdvorilosť. Tykanie je osobnejšie a viac človeku prenikne pod kožu. Theurga nezradím. Tým jediným som si istá, podobrotky nikdy, o násilí sa radšej nezmieňujem... 
„Ak chceš niečo vedieť opýtaj sa mňa a ak prežijem túto prekliatu vojnu ja ti to zistím...“ Dúfala som, že po tomto vyhlásení na chvíľu zmĺkne. 
Nezmĺkol. „Tým pádom budem strážiť aj teba aj Herolda ako oko v hlave.“ Takže Herold, tak sa volá ten chlapec. Neveriacky som naňho pozrela úkosom.
 „Naozaj si myslíš, že to zvládneš?“ Príliš okato som si ho celého premerala a zdvihla obočie v pobavenom výraze. 
„Ako veľmi ťažké môže byť ochrániť 16 ročného chlapca a čarodejnicu stojacu na kameni?“ 
„Pozor na jazyk, na pomenovanie čarodejnica som háklivá, Eltai.“ Jeho meno som vyslovila s takou razanciou, že sama som sa od úľaku striasla. Keby som sa lepšie učila mohla by som ho tu a teraz bez mihnutia oka zabiť. Boli sme na mieste. Skladisko zbraní a kováč. 
Hneď keď som vstúpila do miestnosti, ktorú zapĺňal kovový zápach a rinčanie, zvrtla som sa doľava. Úzkou chodbičkou sa dostanem ku kováčovi. „Expresne..“ Podám mu otupený meč aj s dvomi osminkami. Trochu zdurdene sa na mňa pozrie, no meč a mince si vezme. O dva minúty je všetko hotové a môj meč sa leskne ako už dávno nie. Slušne mu poďakujem a vytratím sa znova na relatívne čerstvý vzduch.  Eltaia a jeho malého loupskeho poskoka nikde nevidím. Sála na mňa slnko a nikde naokolo nie je ani kúsok tieňa. Mám pocit, že sa v tom brnení asi roztopím. Zveziem sa k zemi, opierajúc sa chrbtom o múr. Nie od únavy, nie od bolesti, len tak z dlhej chvíle. Viem, že Hann musí prejsť okolo mňa ak sa chce dostať späť na front. Periférne uvidím pohyb, neunúvam sa otočiť hlavu tým smerom. Odtiaľ by vychádzal iba človek, ktorý to tu nepozná. 
„Takže si našiel po čo si prišiel, Eltai.“ Stále pozerám pred seba a zdvihnem sa.
 „Kde si nechal chlapca? Síce sa tu pohybuje s väčšou istotou ako ty, ale tam vnútri sa môže zraniť.“ Hovorím to tónom akoby som ho karhala, no pritom je to len výčitka. 
„Len pred chvíľou si prisahal, že nás budeš chrániť.“ Uškrniem sa. Zneistila som ho, bola som si takmer istá, že tep mu vyletel nad normálnu hranicu. 
„Herold!“ zakričal smerom k skladu. Zvnútra sa ozvala tlmená odpoveď chlapca. Aj mne odľahlo. 
„Vidíš, je živý a chrániť vás neznamená zobrať vám slobodu.“ Pri tej vete som sa musela úprimne usmiať.

War for peace (Vojna mieru) - 9.časť (Eltai)


V pozadí som počul mumlanie akéhosi muža a vzlyky ženy. Vzhľadom na to, že čarodejnica bola akosi rozrušená, bol som si istý, že to boli tie jej. Ešte pár minút som počúval zúfalstvo v jej hlase a na jednu stranu ma prekvapilo, čo ho mohlo vyvolať, a na druhú stranu som chcel prísť k nej a povedať jej, že bude zase lepšie, i keď sám tomu neverím. Dni ubiehali, sestričky z času na čas prišli, aby mi dali jesť a skontrolovali, či stále žijem. Zrak sa mi pomaly vracal, zo dňa na deň som videl ostrejšie, ale na tom mi vôbec teraz nezáležalo. Posledné,  čo si pamätám bol pohľad do očí Sama a to, ako sa z nich vytratil život. On bol mojou poslednou rodinou a posledným spojiskom s Hanom, ale teraz nemám dôvod na boj. Uzdravím sa, nájdem svoju zbraň, uctím si Sama a vydám sa na sever nájsť toho záhadného muža z tej továrne.
„Hej, chlapče, spíš?“ spýtal sa ma ktosi, kto kľačal pri mojom lôžku. Otvoril som oči, bola hlboká noc a ja som si zrazu uvedomil, že už vidím normálne. V noci sa mi podarilo zaostriť na lampy pri posteliach, ktoré som kedysi videl iba ako šmuhy vyžarujúce svetlo. Rýchlo som zatvoril oči, aby si muž nevšimol ich netradičný vzhľad.
„Nie...“
„Ty nie si odtiaľto, však?“ po jeho otázke sa mi srdce rozbúchalo ako nikdy. Všimol si moje oči? Čo mu mám povedať?
„Ako to myslíš?“
„Tvoja pokožka je moc bledá na Loupa a si moc malý na Hana. Existuje tretia rasa? Aký je tvoj svet?“
Otočil som sa na bok a otvoril oči, aby som videl tvora, ktorý sa ma pýtal. V jeho očiach sa striedali údiv a strach.
„...ako sa voláš?“ napokon som sa opýtal.
„Herold.“
„Ja som Eltai.“
„Odpovieš mi, Eltai?“
„Neviem, či existuje tretia rasa, celý život som strávil v Hane.“
„Ale nepodobáš sa na Hana.“ Neviem prečo, ale vedel som, že Heroldovi môžem veriť.  Bol to sotva 16 ročný chlapec, ktorého poslali do vojny.
„Ako si sa sem dostal?“
„Pamätám si tvár môjho priateľa, ktorý zomrel Loupskou rukou...“
„Netúžiš po pomste?“
„Pomstil som ho.“
„A čo budeš robiť teraz?“
„Chcem odísť....“
„To aj ja.....“
„A ty si sa sem ako dostal? Chlapci v tvojom veku sa u nás teraz hrajú na ihrisku alebo cvičia medzi sebou.“
„U mňa moji rodičia objavili čarovnú moc, i keď slabú, ale objavili, a poslali ma do vojny, že vraj tu budem užitočný...“ Chlapec posmutnel. Položil som mu svoju ruku na rameno.
„Dostanem ťa odtiaľto.“
Chlapec zodvihol zrak a po zaschnutej krvi na lícach mu stekali slzy. Vlasy mierne padnuté do očí zabránili priamemu očnému kontaktu.
„Ako?“
„Pôjdeme do Loupu. Chcem sa stretnúť s niekým, kto by mi dokázal povedať, kto vlastne som a uctiť si smrť priateľa.“
„Prečo v našom meste?“
„Celý život sme žili v špine, tak aspoň náhrobok nech má na lukratívnom mieste.“ Usmial som sa na Herolda.
„V meste žije starý mág, možno by niečo o tebe mohol vedieť.“ V jeho očiach sa zablysla nádej.
Celú noc sme sa rozprávali a až nad ránom sme zaspali, Herold opretý o moju posteľ prehodený starou dekou.
Nadránom som sa natiahol a vyskočil z postele. Herold sa zobudil chvíľu na to.
„Počuj Herold, nevieš, kde mám svoje oblečenie?“
„Všetko oblečenie sa odnáša do druhého stanu do skríň. Počkaj tu, skočím ti preňho. Sadol som si na kraj postele a opäť zatvoril oči, aby si ich nikto nevšimol. Behom pár minút sa vrátil aj s mojím oblečením. Obliekol som si svoje veci. Boli čisto vypraté, nevoňali bohvieako, ale stále lepšie ako zaschnutá krv. Prehodil som si kapucňu na hlavu a vyšiel von. Herold tesne za mojimi pätami.
„Nevieš, kde odkladajú zbrane?“
„Asi 3 minúty chôdzou na juh.“

War for peace (Vojna mieru) - 9. časť


Kňazova modlitba skončila a rituál, ktorý dvaja vojaci na stráži prevádzali už takmer rutinne sa znova rozbehol bez ohľadu na moje zúfalé prosby a vzlyky. Boli nekompromisní. Odniesli provizórne ležadlá druhým koncom stanu von, kde všetky telá potom spália. Bola som bez dychu, všetko okolo mňa sa mi krútilo. Sedela som na drevenej podlahe stanu a cítila som ako sa asi môže cítiť šialený človek. Práve som toho stratila veľmi veľa. Držala som sa za hlavu, ale pocítila ako ma niekto dvíha, chcela som tie neodbytné ruky striasť, no keď sa mi to nepodarilo ťahali ma preč, ďaleko od miesta kde som naposledy videla poslednú bytosť čo pre mňa niečo znamenala. Niečo zo mňa umrelo s Géromom. 
Stále som kričala, bola som zmyslov zbavená, no tlak dlane na mojom predlaktí bol silnejší ako ja. Dostali sme sa do inej časti stanu, kde všetko páchlo stuchlinou a liekmi. Matne som počula akési hlasy, nie dôležité v mojom momentálnom svete. Niekto mi niečo priložil na nos a ústa, akúsi handričku s látkou čo mala úlohu uspať ma. Viac si nepamätám.
Keď som sa zobudila v duši som mala zvláštnu formu vnútorného mieru. Bola som zmierená s tým, že Gér je mŕtvy a ja musím vyvraždiť polovicu Hannov, ktorí tu ostali, aby som cítila aspoň nejakú formu zadosťučinenia. 
Neostávalo mi veľa iných možností, len zohnať si svoje staré šaty. Od boja až do teraz som mala na sebe len krátku tuniku a v tom sa mi bojovať naozaj nechce ísť. S kamenným výrazom v tvári vkročím do stanu a zasa ma ovanie ten stuchnutý vzduch, vezmem si svoje kožené brnenie a vyleziem von. Muži, nemuži, prezlečiem sa tam – koniec koncov všetko je lepšie ako smrad liekov. Korzet mi bohužiaľ nemá kto zašnurovať, takže to bude budem musieť prežiť. Meč, jedna čižma, druhá...
S krikom vyrazím na bojové pole, žiadne čary, kašlať na ohnivé gule a silencio. Krv za krv. Hanni padajú ako obilie pri kosbe. Prvá vec, veľmi dôležitá, je zastrašenie súpera, moja tvár už nie je mierumilovná a hlavne nie je čistá ako keď som vyšla z tábora. Je postriekaná krvou mnohých Hannov, na líci mám dlhý škrabanec.  Občas sa zastavím a utriem si z čela kropaje potu. 
Takto prejde zopár dní, tie sa striedajú s dňami, keď som príliš vysilená na to, aby som dokázala bojovať tvárou v tvár a tak čarujem.
Často mi myšlienky zabiehajú k tomu zvláštnemu neHannovi. Kde vlastne je? Kam sa podel? Na ošetrovni už nie je. Tam som sa bola pýtať. Dúfam, že mu nenapadne nejaká hlúposť. Zaumienila som si, že sa s ním ešte stretnem. Je jedno ako a kde, ale stretnem. Teraz mám preňho ja zopár otázok. 
Na konci 4. dňa bol môj meč už taký otupený všetkými tými nárazmi na tvrdé kosti Hannov, že som s bojom skončila skôr – aj tak som už bola doudieraná a ubolená – a vybrala som sa ku kováčovi. Bolo to blízko, hneď pri sklade zbraní. Pár minút chôdze smerom k Loupu. Ten chudák meč už naozaj potrebuje buď vymeniť alebo nabrúsiť. Kráčalo sa mi ťažko, všadeprítomný prach sa mi lepil na spotenú pokožku a keby som nemala pošvu meč by som celkom určite musela vliecť za sebou. 
V Loupskom tábore sa už nikto nepozastavoval nad tým, že som žena. Všetci si zvykli, hlúpe poznámky už trúsili iba tí čo prišli ako nováčikovia z mesta, ale tých to okamžite prešlo hneď ako som im priložila čepeľ dýky k hrdlu. Bola som vyšťavená pomstou a zvyknutá na neustály pohľad na zabíjanie a vraždy, takže by mi nerobilo žiaden problém zabiť aj vlastného. Moje ideologické ciele, s ktorými som sem prišla sa veľmi rýchlo vytratili a ja som pochopila ako to tu chodí. 


War for peace (Vojna mieru) - 8. časť (Eltai)


       Stál som uprostred bojiska a vedľa mňa žena. Obzrel som sa za seba. Stála tam armáda mužov a žien s takými očami ako ja. Pozrel som sa na druhú stranu bojiska a tam som videl Hanov a Loupov, ako stoja bok po boku. Vybral som meč z puzdra a zabodol ho vedľa seba. „AnAr-Li.“ Vyslovil som vetu v akomsi podivnom jazyku, ktorý som doteraz nikdy nepočul, vzapätí môj meč vyletel prudko do vzduchu a ja som vyskočil za ním. Zatvoril som oči a cítil akúsi zvláštnu energiu prúdiacu okolo mňa. Keď som opäť otvoril oči, stál som pevne nohami na zemi, avšak videl som omnoho ďalej, ako predtým. Sklopil som pohľad dole a uvidel dve obrie tlapy pripevnené k akejsi trubici so šupinami. Otočil som hlavu dozadu a videl, že tá žlto-sivá trubica sa tiahne ešte niekoľko metrov za mnou a aj to napriek tomu, že v istých miestach bola zohnutá a mala na sebe podivné výrastky. Sklopil som hlavu k mláke, ktorá bola podo mnou. Tvár, ktorú mi mláka ukázala nepatrila mne, ale drakovi, aký je vyobrazený v japonskej mytológií. Vtedy som pochopil, že tým drakom som ja a tá podivná trubica je moje telo...
„Drž ho, nech si neublíži.“
Otvoril som oči a videl som 3 postaršie ženy, ako ma držia na lehátku. Bol to len sen?
„Upokojil sa, môžeme ho pustiť.“ Prehovorila jedna z nich. Stále som videl rozmazane a nedokázal som presne určiť, ktorá kedy rozpráva, videl som iba obrysy útlych žien. Zjavne dlho nič nejedli, lebo ich postavy boli oproti ženám v Hane podstatne menšie. Ucítil som jemnú látku na tele a počul kroky odchádzajúcich sestier.
Započul som tlmené ženské zakašlanie. „Takže osud nás opäť zviedol dohromady. Bohužiaľ za takýchto nepriaznivých okolností. Ako sa ti vôbec podarilo dostať sa sem?“
„Kam sem?“ Nebol som ani v stave odpovedať, a nie ešte rozlíšiť, kto ma to vypočúva. Vedel som iba, že ten hlas sa nachádza po mojej pravici.  Osoba si niečo zamumlala a potom pokračovala v konverzácii.
„Počuj, vieš kto si? Lebo ja viem to, že si Han a toto je Loupská ošetrovňa. Môžeš si gratulovať...,“ stíčila hlas tak, že som jej ku koncu neorzumel, a v tom momente mi došlo, kto to je.
„Ty si tá čarodejnica, však?“ cítil som, ako mi šklbe kútikom úst do úsmevu. „Tak napokon som ťa našiel rýchlejšie, než som čakal.“ Ignorujúc jej varovanie.
„Ale v prvom rade - nevieš, či mi priniesli aj môj meč?“
„Nie som čarodejnica, som tvoje svedomie, ktoré ťa udatne bráni pred istou smrťou, ktorá ťa postihne, ak na sebe čo len záchvevom brvy dáš znať, že si Han.“ Započul som nejaký šuchot.
„Meč? Si v srdci nepriateľského územia a zaujíma ťa meč? Neviem či ho doniesli, ale ak sa im páčil, aj tak povedia, že nedoniesli a už ho nikdy neuvidíš..“
„Ale uvidím, on si ma nájde. Počuj, čarodejnica, nevieš, čo mi dali do očí? Nedokážem zaostriť, vidím iba obrysy...,“ spýtal som sa jej, dúfajúc, že mi poradí. Jej smiech bol hlasný, no nie nepriateľský, ale skôr úprimný.
 „Naši doktori ti nedali do očí nič, ani ti do očí nevideli. Ak by videli, už by si tu nebol. To sa ti snažím celý čas vysvetliť... Jedine, žeby sa niečo stalo s tvojimi očami.“
„Fajn, teraz sa porozprávajme o tom, prečo som ťa chcel nájsť, nato oči nie sú dôležité. Videl som tvoju premenu. Nebola obyčajná ako u mágov, ktorých som stretol kedysi a isté príbehy v knihách, ktoré máme v Hane, hovoria o čarodejoch so zvláštnou mocou a tak isto o tvoroch podobných Loupom, ibaže z bledou pokožkou a dračími očami. Myslím... že ja som jedným z nich a to je to, čo som sa ťa chcel spýtať. Nevieš mi povedať niečo viac o mne, o mojom druhu?“ stuhol som celý od napätia, už len preto, že som cítil zradu Hanov a zradu môjho zosnulého brata. Krv v žilách mi stuhla a ja som sťažka dýchal.
      „No, j-ja, možno niečo viem. A-ale t-te-teraz to nie je dobrý nápad rozpitvávať.“ Skôr, než som stihol niečo povedať, niekto odsunul akýsi kus látky a vzápätí na to začala čarodejnica vzlykať.

pondelok, 7. mája 2012

Clémence & Marc (časť jedenásta)

Ako si môže myslieť, že ma zastraší nejakými blábolami? A Central park? Je mi to jedno. Mňa môžu vidieť len tí, ktorým to dovolím. On bude za divného, že vrieska uprostred najväčšieho parku v tomto preľudnenom meste aj keď je pár minút pred brieždením. To len on, chabý človek si môže myslieť, že by ma odradil alebo zničil obyčajným štítom. Trošku som sa s nimi pohrala, no to v Central Parku bol len začiatok. Bola to malá omrvinka z obrovského bochníka hnevu a zúfalstva, ktoré v sebe dusím. Vrátila som sa do jeho bytu, nejaká ochrana pred takými ako som ja? Možno, no ani jeden z nich nebol taký smutný, zúfalý a nahnavný zároveň. Mala som pocit, že mi krivdí celý svet. Môžu mať duchovia sklony k samovražde? To asi ťažko. V tom sa otvorili dvere a vydali tiché šuchnutie o podlahu. Zaznelo zabuchnutie. Prepla som sa. Oni ma nevidia, som v inej sfére. Kopnem do fotky jeho manželky, padne na zem a rozbije sa.
-"Takto miluješ manželku?!" Môj záhrobný hlas mi v hlave znel cudzo. "Si chudák, Marc!" Dnes v noci sa nevyspia. Keby jeho spoločníčka nebola vysoká a krásna blondína asi by som sa až tak nenahnevala, ale...
"Ako môžeš?!" Vždy som verila v čístú a úprimnú lásku. Až za hrob. V duchu (môžem ja tento zvrat ešte vôbec použiť?) som sa zasmiala.
"Kylie!" šepkala som jej. "Prečo s ním spolupracuješ?! Je to blázon. Odíď a nechaj ho samého s jeho šialenstvom." Znela som ako jej svedomie. Narúšala som statiku jej presvedčenia o Marcovi. Začínala pochybovať aj o tom kto je ona sama. "Iba si vymýšľa, len jeho oči a dar presvedčiť ťa ťa sem dostali a zzdržali ťa tu. Ty vidíš, že sa tu niečo deje. No nie je v tom žiaden duch. Číre bláznovstvo, schizfrénia. On sám je zároveň aj Clémence." Odmlčala som sa. Nechala som svoje slová zapustiť korene jej pochybností. "...hádam si si len nemyslela, že existujú duchovia. A hlavne takí akú ti on opísal Clémence. Hlúposť."
Natiahla som sa za Marcovou rukou. Stál strnulo a sťažka dýchal. Dotkla som sa jej v chladnom mŕtvolnom neviditeľnom zovretí a švihla ňou smerom k váze. Rozbila sa.
Nechystám sa znova rozosmiať. Chcem, aby ho Kylie opustila, aby mi uverila, že on má na vine toto všetko.
"Vidíš? Nie je normálny. Ujdi kým ti neublíži." Bola som šeptom v jej hlave. Nič hlasnejšie. Marc si myslel, že som zmizla, že odomňa má aspoň na malú chvíľku pokoj. Chudák, myslel si zle.
Mierny vánok zabuchol dvere do kúpeľne. Ten vystrašil aj mňa. Naozaj som s ním nemala nič spoločné.
V tom mi niečo napadlo. Prečo Kylie nevsugerovať ešte vierohodnejšie, že Marc je Clémence?
Ak doňho vstúpim a prehovorím neľudským hlasom Kylia mi uverí. A ak ju dostatočne vystraším už nikdy sa nevráti a s Marcom neprehovorí ani na dobu pokým by jej to bol schopný vysvetliť. Pochybujem, že by v tej sekunde prišla na moju lesť... No koniec-koncov, nesmiem ju ani podceniť. Také dobré vybavenie ako mala ona v aute som ešte nezažila. (Hovoríte si, ona je mladý duch, kde by ho zažila... Nuž, trochu som prechádzala cez steny a dostala som sa do istých tajných zákutí NewYorkskej knižnice.)

Urobím to, rozhodla som sa.

utorok, 28. februára 2012

War for peace (Vojna mieru) - 8. časť

Nejako som sa zjavne dostala na ošetrovňu. Tak všetci Loupovia volajú veľký vojenský stan, kde sestry nie práve najmladšie liečia zranenia z bojov a prebýva tu aj kňaz, ktorý tým čo už naozaj nepotrebujú babice dáva posledné pomazanie. Zobúdzam sa na krik. Moje telo je dobité a akosi zvláštne skrútené. Skúsim pohnúť každou končatinou zvlášť a keď sa mi to podarí obrátim sa za krikom na vedľajšej posteli. 
Na moje obrovské prekvapenie sa tam metá ten Han, ničomu nerozumiem, už zasa. Han? V Loupskej ošetrovni? Je možné, že by si ho pomýlili? Ešte raz si ho dobre prezriem. Uvedomím si, že keby som mu vtedy nevidela do očí, teraz by som vôbec nepochybovala o tom, že je Loup. 3 starké ho držia a tichým nástojčivým hlasom si navzájom rozdávajú pokyny: „Drž ho, nech si neublíži.“ Keď ním prestane lomcovať akási triaška hlavná sestra vyhlási: „Upokojil sa, môžeme ho pustiť.“ Pomaly ho pustia, s materskou starostlivosťou naňho natiahnu prikrývku a nehlučne odídu.
Jemne zakašlem, opriem sa o lakeť a nespúšťajúc z neho oči poviem: „Takže Osud nás opäť zviedol dohromady. Bohužiaľ za takýchto nepriaznivých okolností. Ako sa ti vôbec podarilo dostať sem?“ Naozaj neviem či je momentálne v stave vnímať ma a odpovedať mi na moje otázky, ale skúsiť to môžem.
„Kam sem?“ odpovedal.
„No jasné, to som si mohla myslieť.“ Poviem viac menej sama pre seba.  „Počuj, vieš kto si? Lebo ja viem to, že si Han a toto je Loupska ošetrovňa. Môžeš si gratulovať, že si ešte nažive.“  Trochu som ho zoznámila so situáciou a postupne som stále viac a viac stišovala hlas. Ak by hociktorý z hrdých Loupov zistil, že sa tu lieči Han dal by ho exemplárne potrestať a babičky, ktoré ho ošetrili s ním.
„Ty si tá čarodejnica však? Tak napokon som ťa našiel rýchlejšie než som čakal.“ Videla som ako sa chce usmievať.   „Ale v prvom rade nevieš či mi priniesli aj môj meč?“
„Nie som čarodejnica, som tvoje svedomie, ktoré ťa udatne bráni pred istou smrťou, ktorá ťa postihne ak na sebe čo len záchvevom brvy dáš znať, že si Han.“ Znudene som sa hodila na vankúš a oči uprela do stropu. Pri tom prudkom pohybe mi do lopatky vystrelila ostrá bolesť a ja som len tak tak udržala výkrik. „Meč? Si v srdci nepriateľského územia a zaujíma ťa meč?...Neviem či doniesli, ale ak sa im páčil aj tak povedia, že nedoniesli a už ho nikdy neuvidíš..“ Jasné, že to tak bude. Loupi sú len banda naničhodníkov, ktorí sa tvária ako svätci. 
„Ale uvidím, on si ma nájde, počuj čarodejnica nevieš čo mi dali do očí? Nedokážem zaostriť vidím iba obrysy.....“ Rozosmiala som sa. Jeho otázka bola tak popierajúca všetky moje predpoklady až bola vtipná.
„Naši doktori ti nedalo do očí nič, ani ti do očí nevideli, ak by videli už by si tu nebol. To sa mi snažím celý čas vysvetliť....Jedine žeby sa niečo stalo s tvojimi očami.“ Odmlčím sa. Neviem čo viac povedať. Znepokojí ma to, trošku..
„Fajn, teraz to prečo som ta chcel nájsť , nato oči nie sú dôležité. Videl som tvoju premenu, nebola obyčajná ako u mágov ktorých som stretol kedysi, a isté príbehy v knihách ktoré máme v Hane hovoria čarodejoch so zvláštnou mocou a tak isto o tvoroch podobných Loupom, ibaže z bledou pokožkou a dračími očami, myslím... že ja som jedným z nich a to je to čo som sa ťa chcel spýtať, nevieš mi povedať niečo viac o mne, o mojom druhu?“ 
Keď  to vyslovil po tele mi prešli zimomriavky.  Zľakla som sa, že o mne  a mojej moci môže vedieť viac akoby bolo vhodné.  Prestala som premýšľať súvislo a nevedela som sa tak ani vyjadrovať.
„No, j-ja, možno niečo viem. A-ale t-te-teraz to nie je dobrý nápad rozpitvávať.“ Spomínala som si na knihu čo mi raz ukázal theurg. Keď som chcela pokračovať otvorili sa plátené dvere stanu dovnútra vniesli ďalšieho takmer mŕtveho Loupa. Za posledných pár hodín ich boli už desiatky, nikoho z nich som nepoznala, no u tohto to bolo iné. Mal doráňanú tvár, ale nedala sa pomýliť. Bol to Gérome. Rozbúchalo sa mi srdce. Vyletela som z lôžka a s ťažkosťami som sa už plačúcky doplachtila za Gérom. Padla som na jeho hruď. Moje vzlyky prehlušovali tichú kňazovu modlitbu. Bol ľadový ako smrť a už nedýchal. Umrel mi jediný priateľ.  Lepšie povedané, niekto ho zabil. A ja ho pomstím..

piatok, 17. februára 2012

Perá...

Keď zmráka sa,
ja nemám kam ísť,
vezmem papier a
pero nechám ísť..

Po papieri svoj príbeh môže napísať,
všetky krivdy, nepravdy a klamstvá
vykričať do sveta nech sa dozvedia
nehanebníci a darebáci čo nevedia
o svojich zločinoch bez konca začiatku
vec neživá, nemŕtva mojou rukou vedená
musí prerozprávať tie krvavé činy
čo odčiniť sa nedajú a inak ako slzami
krvou a večným krikom zatratených.

Odpradávna ľudia strhávať nechávali sa svojimi perami,
čo by bez pomoci nikdy nedokázali
vypovedať slová smútku, lásky
ani vôní sedmokrásky,
čo na lúke v poryvoch vetra blažená,
a nikomu neblíži, len ten hlupák - neznalec
čo príde a svojou veľkou topánkou so železnou špičkou
zašliapne úbohú kvetinu čo donedávna dokázala milovať šíre modré nebo.

No čo ak sa jedného dňa všetky perá vypíšu?
Kto potom bude brániť
obhajovať veci správne, spravodlivé
a pod čiernu zem písmenami zhadzovať nerozumné počínanie
ľudí nesprávne narodených,
utešovať matky pohrobkov,
navždy dýchať spomienkami,
žiť minulosťou,
a robiť večného spoločníka hárkom papiera?
Čo budú ľudia zvierať medzi prstami,
keď ich pochytí túžba písať?
Nič..

...a možno ceruzku

utorok, 14. februára 2012

War for peace (Vojna mieru) - 7. časť

Za posledných pár minút sa mi podarilo toho zažiť toľko ako za celý život nie. Je to šialené, naháňal ma nejaký divný Han, na ktorého potom zaútočilo nejaké veľké hanské hovädo, ktoré som zneškodnila, aby som zachránila iného Hana? Sú to čistí magori. A ja sa im začínam podobať. Skvelé.
S maximálnou koncentráciou si čistím cestu pred sebou. Oháňam sa mečom, keď treba kričím, vysávam životy a Hani omámene pod vládou mojich kúziel padajú na zem za čo si od mojich spoluobčanov z Loupu vyslúžim ďakovné a obdivné pohľady. Už pomaly vidím svoj balvan ,na ktorom budem zasa na chvíľku neporaziteľná a nakoľko už naozaj strácam silu a pochybujem, že 5 Hanov predo mnou by som ešte dokázala zvládnuť bez padnutia od únavy použijem spomaľovacie kúzlo. Ich to oslabí a ja sa budem môcť – bez časového obmedzenia – presunúť na balvan. Im sa bude zdať, že som veľmi rýchlo prefrčala okolo nich, ale v skutočnosti oni vnímajú pod vplyvom kúzla inak ako ja. Pomalšie a o dosť značnú časť.
„Silentio!“ vo chvíli, keď pred seba vystriem ruky vyrazí mi z nich silový výboj, ktorý hneď po prejdení telom spomalí čas, bitie srdca, dýchanie, i všetky ostatné životné funkcie. Meč už ťahám za sebou, pred očami mám jednu veľkú šmuhu, počujem spomalené výkriky bolesti. Podlomia sa mi kolená a ja na malú chvíľku padám k zemi. Podopierajúc sa mečom opäť vstanem a už len pár krokov a budem v bezpečí. Ak odpadnem na svojom balvane medici ma hádam nájdu. Presne vo chvíli, keď sa moja noha dotkne kameňa čas sa vráti do normálu. Ak by som ráno nebola natoľko prezieravá ako som bola a nepripútala by som svoju dušu k malému vlčiemu kameňu teraz by som bola už trikrát mŕtva. Nahmatám si miesto v čižme kde by sa mal teoreticky vyskytovať vlčí kameň. Srdce mi bije v ušiach a jeho ozvena mi prechádza až do končekov prstov. Nie je tam! Ja.. stratila som svoju dušu. Teraz ju môže hocikto nájsť a zneužiť ju. Ak ju nájde nepriateľ  a jeho mág mu povie čo to je, tak som skončila.
S touto myšlienkou skončilo celé moje premýšľanie, bola som príliš vysilená, aby som vládala ďalej zamestnávať myseľ niečím iným ako tlmením bolesti a únavy. No predsa sa mi v hlave zjavovali otázniky, v skrytej časti môjho podvedomia ma devastovali spomienky na krátke stretnutie s Hanom s hadími očami. On tvrdil, že si ma nájde, že ma bude kontaktovať, lebo chce odpovede. Čo sa nad tým vôbec ja zamýšľam, on predsa niečo potrebuje, ja som tá čo by mu mala niečo povedať. Nemám hľadať ja jeho, ale on mňa. No nedá mi to. Ani neviem ako sa volá (kto by sa už uprostred boja predstavoval). Cítila som z neho nejakú mystickú silu, nie zlú, nie takú akú majú všetci Hani. Niečo viac. Niečo iné. Také spojenecké.
Musím sa s ním znovu stretnúť, za každú cenu.
Možno mi len únava poplietla myseľ a neviem či som si toto niekedy myslela, možno som spala a toto sa mi snívalo, možno ma on zabil a ja som bola v pekle s nepokojnou dušou.
Pokúsila som sa otvoriť oči. Oslepilo ma svetlo, čo je neklamný znak toho, že žijem, vidím rozmazane a oči zatvorím okamžite po nálete krvavých kvapiek na moju už aj tak dosť doráňanú tvár.
Viac si nič nepamätám. Až po..

War for peace (Vojna mieru) - 7. časť (Eltai)

Bežal som cez skupinky Hanov a Loupov bojujúcich na život a na smrť.
„Si mŕtvy Eltai! Keď sa Ren dozv....“ cez Nerovu hlavu preletela guľka a on padol na zem.
„Už ma pekne sral.“ Za ním stál Sam so zbraňou v ruke.
„Kde si ju vzal?“ prekvapene som na neho civel.
„Čo ja viem, vyzerá ale dobre.“ Zastrčil si ju za opasok a mierne vykročil nohou dopredu  so zdeseným pohľadom. Mierne sa zatackal zľava doprava. Prudko sa otočil a znova vybral pištoľ. Prudko strieľal, a vtedy som si uvedomil, čo sa stalo. Z chrbta mu trčali šípy.
„SAM!!!!“
„ZABIJEM VÁS!“ kričal z plných pľúc a bežal na Loupa s lukom v ruke. Popod Sama prebehol malý svižný Loup s mečom, za ktorým sa ťahala krvavá čiara pochádzajúca od Sama, ktorý padol na kolená.
„Ty loupská špina!“ zovrel som v rukách rukoväť meča a bežal priamo na Samovho vraha. Vyskočil som do vzduchu a prudko sekol mečom dole. Loupov obranný postoj so zdvihnutým mečom nad hlavou bol zbytočný,  čepeľ mojej zbrane prenikla cez jeho meč, akoby to bol len plát oblečenia, a rozdelil jeho telo na polovicu. So slzami v očiach som videl, ako sa rozpadá na polovicu, ako z neho vytŕčajú kosti a orgány nevedia, kam majú padnúť. Bežal som cez jeho telo priamo za Samom.
Tvárou ležal v bahne, prevalil som ho na chrbát a odhádzal mu kusy špiny z tváre.
„Sam...“ so zúfalstvom v hlase som vyslovil jeho meno. Pozrel sa mi do očí, akoby chcel povedať - som pripravený - avšak keď otvoril ústa, tak z nich vytiekli len potoky krvi. Nič nepovedal, iba mlčky umrel. Pevne som uchopil meč, na rukách som mal ešte Samovu krv, oči plné sĺz mi bránili ostro vidieť, no bol som v takom amoku, že mi to bolo jedno. Čokoľvek sa mi postavilo do cesty, si išlo po istú smrť. Smeroval som priamo do tábora Loupov, bolo mi jedno, že som išiel na istú smrť. Za Samovu smrť budú trpieť.
„Hani, stiahnite sa!“ zhúkol  zozadu Ren. Stále som postupoval smerom k Loupskému táboru, zotrel som si slzy z očí a konečne som videl jasne na svoj cieľ. Tam v diaľke stála skupina Loupov, ktorá obkľúčila dvoch Hanov. Pomaly som sa približoval k Loupom, ignorujúc rozkaz. Stál som tesne za Loupom, ktorý mi bol otočený chrbtom. Objal som ho tak, aby mu čepeľ môjho meča jemne poranila kožu na krku a potom som prudko šklbol. Započul som zachrapčanie muža a potom pád do kaluže krvi. Loupovia odvrátili pohľad od dvoch Hanov a zamerali sa na mňa.
Jedným z nich bol aj Géron. Dvaja Loupovia padli na zem, ostal tu už len Géron.
„Dnes ťa zabijem...“
Zovrel som rukoväť meča a rozbehol sa na Gérona. On spravil to isté, meče sa stretli a potom sa naše telá opreli o ne. „Enigma mi povedala, že dnes ma nezabijú.“
„Aké sladké, a kde máš tu svoju Enigmu?“ odskočil som dozadu. Géron sa opäť rozbehol priamym útokom na mňa, pevne som sa postavil, nohy sa mi zaborili do mäkkého bahna, špičku meča som taktiež zaboril do zeme tesne vedľa mojej nohy. Géron sa pomaly približoval a ja som bol úplne odokrytý, nič mu nebránilo v tom, aby ma prebodol. Bol už tak blízko, že zodvihol svoj meč vysoko nad hlavu, aby ma mohol rozpoliť na dvoch. Odrazil sa od zeme a letel priamo na mňa. Keď už bol tesne nado mnou, vyskočil som a zároveň s výskokom šklbol do výšky. Mal som pocit, akoby som chodil po vzduchu a akoby v čepeli môjho meča bol sústredený orkán, ktorý čakal na okamih, kedy ho niekto vypustí. Ťahal som meč do výšky a pritom sa mierne rotoval, ucítil som, ako pomaly prechádza cez Géronove pevné telo, a ako po čepeli steká jeho krv a o jej ostrie sa lámu jeho kosti. Opäť bol vonku z jeho tela a ja som z ľahkosťou motýľa pristál vedľa rozsekaného Gérona. Zahľadel som sa na meč, zdalo sa mi, akoby bol súčasťou môjho tela, akoby to nebola len zbraň, ale žijúci tvor, ktorý ma má chrániť.
                Z ničoho nič som ucítil únavu, moje telo bolo odrazu priveľmi ťažké nato, aby ďalej stálo vzpriamene. Zabodol som meč do zeme a rozhliadol sa po okolí, či je tu niekto, kto by sa ma pokúšal zabiť. Zatvoril som oči a zrútil sa do bahna. Cítil som, ako sa moje telo pomaly zabára do bahna nasiaknutého krvou, no nedokázal som sa zodvihnúť, požieralo ma ako ničota.
„Tento je ešte živý!“ započul som hrubý mužský hlas a ucítil dve mohutné ruky pod mojím telom, ako ma vytrhli z bahna.
„Meč.... nezabudni ten meč....“ zamumlal som z posledných síl.

piatok, 20. januára 2012

War for peace (Vojna mieru) - 6. časť

Začula som zvuky, boli úplne jasne a nevyvrátiteľne smerované mne. Tak skoro po tom čo som kapitulovala. Niekto o mne rozprával a ja som nedokázala určiť či je to Han alebo Loup. Logicky mi z toho však vychádzalo, že Hani by ma už prebodli, ale títo dvaja ma bránili čiže to boli spojenci. Prinútila som sa otvoriť jedno oko. To čo som uvidela na fakticky prekvapilo. Nado mnou sa krčil človek, s veľmi zvláštnymi očami a za ním stál čistokrvný Han a bránil priateľa, ktorý sa venoval mne. Posadila som sa a mimovoľne šúchajúc sa po zemi som cúvla. Predsa len, bol to Han.  Chvíľku čosi rozprával a potom sa obrátil na mňa.
„Čarodejka, počuješ ma?“ priskočil bližšie. Dýchala som sťažka a mala som najväčšiu chuť chrstnúť mu niečo do tváre. Zahrabla som rukou do hliny a úplnou náhodou sa mi podarilo nájsť kúsok, ktorý nebol od krvi celý nasiaknutý. Bol ako prach. Hodila som mu hrsť do tváre a s ťažkosťami sa postavila. No bola som zmätená, netušila som na ktorú stranu mám ísť ak sa chcem dostať na našu stranu bojiska. Odvšadiaľ sa ozývalo rinčanie zbraní a výkriky vojakov.
„Počujem...“ Vydýchla som, otočila som sa chrbtom, tasila som meč a vybrala sa na strastiplnú cestu pomedzi bojujúcich. Netušila som či moje kúzlo ešte stále funguje a bojom som sa vyhýbala. Kráčala som rýchlo a nenápadne aby som na seba nepútala pozornosť. Dúfala som, že som sa od tých dvoch podivných Hanov dostala už dosť ďaleko a im sa nebude chcieť trepať za mnou. Opäť som začínala slabnúť. Prebíjala som sa ďalej a ďalej pomedzi väčších a väčších Hanov a začínala som strácať nádej, že by toto vôbec mohla byť naša strana bojiska.
„STOJ, ČARODEJKA!“ Bol to on, ten Han, ktorého som – ako som chybne dúfala –nestriasla. Bol vytrvalý ako keby naozaj záležalo na niečom čo viem alebo čo som. Neviem prečo, z akého dôvodu, ale úplne nerozumne som sa rozhodla skúsiť šťastie a svoje chabé bojové schopnosti, namiesto úteku do bezpečia. Videla som jeho ako sa rýchlo presúva po ramenách iných Hanov smerom ku mne. Natiahla som ruku a namierila ju na jedného z najbližších Hanov, ktorý mi stál chrbtom.
„Vacuuming vitae!“ Z mojej ruky vyšľahol zelený lúč a udrel do Hana, on začal slabnúť. Uberala som mu život a dávala ho sebe. Vysávala som z neho energiu, ktorá mne momentálne veľmi chýbala. O malú chvíľu padol na zem a ja som žmurkla na vysileného Loupa, s ktorým bojoval. Bol to Gér.
„Nezahrávaj sa so mnou, Han!“ Namierila som ruku naňho a skríkla rovnakú formulku s tým, že voľnú ruku s mečom som namierila na vysileného Loupa a tak život z Hana pretekal cezo mňa do Géra, ktorý mi minulú noc zachránil život. Povedal mi to ráno, úplne ľahostajne.
„Teraz sme vyrovnaní, Gér.“ Usmiala som sa a ďalej venovala pozornosť Hanovi. Zoskočil tesne predo mňa a tasil meč, krúžil okolo mňa v podrepe pripravený zaútočiť ako hladný sup.
 „Čarodejka nekomplikuj to.... bežíš do nášho tábora ideš si po smrť, nechcem ťa zabiť, aspoň zatiaľ potrebujem len odpovede, nič viac.“ V tom som si to uvedomila, skutočne idem na zlú stranu.
„To sa ti mám akože len tak vzdať? Nie som hlúpa hus! Pýtaj sa ak chceš a ja ti odpoviem ak to bude v mojich silách. No s tebou nikam nepôjdem!“ Iba ak ma odvedieš násilím, pomyslela som si, ale to som nevyslovila, lebo som jasne videla, že tento chlapík je schopný absolútne všetkého. Ostala som stáť a pozorovala som ho ako krúži. Len, len, že som nevybuchla do smiechu, bolo to neskutočne vtipné. Bola som kdesi v hĺbke duše zvedavá čo chce vedieť, vlastne som mu nemala čo zatajiť, o tajných cestách a majetkových pomeroch v Loupe by asi vedieť nechcel a vlastne ani o kúzlach, ktoré ovládam a Theurga by som mu nevyzradila ani za nič. To je asi to jediné čo by som mu v tej chvíli nepovedala. Aj keby ma rozkrájal, na to som prisahala. Tak čo teda chce?
Nestihla som nič viac povedať, ani namietať keď sa tam dovalilo niečo veľké, pripomínajúce Hana len tmavou pokožkou, ničím iným a začalo to útočiť na môjho prenasledovateľa. Nezmohla som sa na nič. Mala som zaútočiť naňho a tak zo spoločného nepriateľa urobiť mŕtveho nepriateľa, ale nespravila som to. Namiesto toho som si vypočula ich rýchly dialóg a v poslednej chvíli, keď sa útlemu Hanovi-prenasledovateľovi, ktorý ako Han vôbec nepôsobil podlomili kolená, zakročila som. Silu vôle som už ovládala a tak som zhmotnila všetku svoju energiu v celkom slušnej ohnivej guli vo svojich rukách. Napriahla som a s výkrikom stlmeným iba vzduchom hodila guľu do obrovského monštra čo sa tvárilo ako Han. On odletel pár metrov dozadu, no nie nadlho. Nezabilo ho to.
„Tak vstávaj, hanský vojnový hrdina!“
„Ďakujem ti, teraz bež, on sa vráti ak to prežil, ja si ťa nájdem a potom sa spýtam to čo chcem vedieť, rýchlo zmizni skôr než upútaš ešte viac pozornosti.“ Prikývla som, myslím, že si budem ešte dlho vyčítať, že som mu zachránila život.
Je to zvláštne, veď on je môj nepriateľ. A ja som do tejto vojny neprišla vraždiť.
 

utorok, 10. januára 2012

War for peace (Vojna mieru) - 6. časť (Eltai)

Čupol som si do krvi a bahna k nej a rukami ju chytil za plecia. Jemne som s ňou potriasol.
„Čarodejnica, si tu?“
Bola ako omámená, snažil som sa jej zahľadieť do očí, avšak mala ich privreté, niečo nezmyselne mumlala a rukou hmatala po zemi. Pootvorila oči a snažila sa ujsť.
„Sam? Ako to tam vyzerá?“  otočil som sa k nemu a chvíľku som sledoval, ako odráža hordy Loupov i Hanov naraz.
„Dlho to už nevydržím.“
„Čarodejnica, počuješ ma?“ opäť som priskočil k nej bližšie.
                V očiach som náhle ucítil kopu jemných kamienkov.
„Počujem...“ kým som sa spamätal z jej nečakaného útoku a zrak sa mi vrátil do normálu, bola preč.
„Sam, musíme ju nájsť!
„Eltai, keď skončia boje, nič z nej nezostane a aj tak bežala smerom k nám.“
„Ren ju zabije, ak ju nájde.“
„No a? o Loupa menej.“
„Možno bude vedieť,  kto vlastne som.“ Vzal som svoj meč a rozbehol sa cez davy k nášmu stanovisku, raz za čas mi skrížil cestu nejaký Loup. Nebol čas s nimi bojovať, tak som ich proste odhadzoval mimo svoju cestu. Sem-tam preletel nejaký šíp, ktorému som sa musel uhnúť. Zaostril som svoj zrak a uvidel ako kľučkuje medzi bojujúcimi skupinkami. Rozbehol som sa. Pred
sebou som mal veľký zástup Hanov, vyskočil som a bežal po ich ramenách.
„STOJ ČARODEJNICA!“
                Prestala utekať, namiesto toho zoslala akúsi kliatbu na Hana za ňou, a ten behom pár sekúnd padol na zem. Bola pripravená bojovať. Keď Han padol na zem, zbadal som svojho starého známeho loupského priateľa. Vyzeralo to tak, že sa poznajú. Tasil som meč a dopadol tesne pred ňu.
„Čarodejnica, nekomplikuj to.... bežíš do nášho tábora, ideš si po smrť, nechcem ťa zabiť - aspoň zatiaľ - potrebujem len odpovede, nič viac.“ Prihováral som sa jej, keď som prikrčený k zemi krúžil okolo nej ako sup.
 Za mojím chrbtom sa ozvalo zapraskanie kostí.
„Si mŕtvy Eltai!“ otočil som sa a zodvihol meč, aby som zastavil nepriateľov útok. Bol to Nero.
„Nero, sme na jednej strane.“
Cítil som, ako oboma mečmi tlačí na moju čepeľ, pomaly ma stláčal k zemi a ja som nemal kam uniknúť. Za mnou bola čarodejnica, ktorá čaká na príležitosť, kedy ma zabiť, a Nero sa zjavne nespamätal z prehry v bare.
„Dosť o tom pochybujem, ty smrad, už dlho ťa mám v žalúdku a dnes tento problém vyriešim!“ ešte väčšmi zatlačil na moju čepeľ a mne sa začali podlamovať nohy. Je po mne, pomyslel som si. Z ničoho nič ako blesk vletela do Nera ohnivá guľa a on zmizol na bojisku.
Zodvihol som sa a otočil sa k čarodejnici, stála tam, odkiaľ priletela ohnivá guľa.
„Ďakujem ti. Teraz bež, on sa vráti - ak to prežil - ja si ťa nájdem a potom sa spýtam to, čo chcem vedieť. Rýchlo zmizni, skôr, než upútaš ešte viac pozornosti.“ Otočil som sa jej chrbtom a rozbehol sa do miest, kam pristál Nero.

War for peace (Vojna mieru) - 5. časť (Eltai)

Muži sa zrovnali do radu, keď sa pred nás postavil Generál Ren. „Chlapi! Mám pre vás dobré správy, vedenie sa rozhodlo, že do vojny pôjdeme s počtom piatich tisícok!“
Dav zaburácal.
„Pozrite sa na druhú stranu, tam je náš osud, tam, za tými parazitmi, je náš nový domov a my ho vybojujeme pre náš rod! Nech je sila Minotaurov s vami, bratia!“
                „Sam, drž sa blízko mňa, iba tak prežijeme.“
„Dobre.“ Sam vybral svoj meč z puzdra a postavil sa vedľa mňa do prvej línie.
„ZA HAN!“ zhúkol Generál a vojsko sa rozbehlo proti Loupom. Na prvú líniu priletela spŕška šípov a sem tam nejaké guľky. Väčšina mužov, ktorých zasiahli, sa iba zatackala a bežala ďalej priamo na nepriateľa. Boli sme už v tesnej blízkosti od nepriateľa, vyskočil som do výšky a tasil svoj meč. Gravitácia ma zatlačila dole a čepeľ meča preťala loupského šermiara na dve polovice. Sam bojoval po mojom boku s ďalším z nich.
„Hej Sam, zatiaľ prehrávaš.“
„Ako to myslíš?“
„Ja už mám prvého Loupa.“
„To vieš prcek, ja ťa nechávam.“ Keď dokončil vetu, uskočil som dozadu, aby ma netrafil nejaký šermiar, keď v tom som spoznal toho muža zo včerajšej noci.
„Tak nakoniec si si našiel ty mňa?“
„Zabijem ťa za to, že si sa jej pokúsil dotknúť!”
Kapucňa mi stále zakrývala tvár, keď som sa pustil do divokého tancu s tým Loupom.
„Obyčajne to nerobím, ale povedz mi tvoje meno, aspoň jedno loupské meno si zapamätám.
„Volám sa Géron!“ zhúkol na mňa, keď sa naše čepele stretli.
„Teší ma, ja som Eltai.“ Nachvíľku som z neho spustil oči a uvidel obrieho lietajúceho tvora, ako smeruje na mňa a zarovno s ním sa blíži Géron. Uskočil som nabok, aby ma ten okrídlený démon netrafil, a pokračoval v boji s Geronom. Vyzerá to tak, že vôbec nešiel po mne, ale po strelcovi, čo mieril na Gerona.
„SAM! Videl si to?“ zakričal som na muža, ktorý stál za mojím chrbtom a bojoval s dvoma Loupmi naraz. Odsotil som Gerona dozadu a rozbehol sa tam, kam smeroval ten tvor.
„Poď! Som zvedavý, čo to je zač, tam stojí.“ Na drobný okamih všetci prestali bojovať a sledovali toho démona. Ten tvor pomaly začínal klesať k zemi. Presekal som pár Loupov, ktorý mi stáli v ceste, a bežal priamo na miesto, kde musel pristáť.
„Sam! Pohni, nemôžem dopustiť, aby toho tvora zabili!“
„Eltai, nevieme na koho je strane.“ Kričal na mňa, keď si prebíjal cestu. Už som videl toho tvora, ako bezbranne čupí  medzi zápasiacimi mužmi, keď si ju všimol Nero  a vyskočil do výšky . Odrazil som sa od ramena Loupa, ktorý mieril na nejakého Hana, a tak som ho vyviedol z rovnováhy. Letel som presne na Nera. Ramenom som mu vrazil do rebier a on odletel dozadu. Pristál som tesne pred tým tvorom a zaujal bojovo-obranný postoj. Sam dobehol k tomu tvorovi a sklonil sa k nemu.
„Eltai, je to žena.“
„Žena?“ spýtal som sa ho, keď som dorážal Loupa, ktorý sa pokúšal napadnúť Sama.
„Sam, vymeň sa.“ Postavil sa a bojoval ďalej za mňa.

War for peace (Vojna mieru) - 4. časť (Eltai)

Po incidente v bare sa generál rozhodol vziať do armády Nera aj mňa. Neváhal ani sekundu a bol rozhodnutý, že nás pošle do boja. Oznámil som mu, že bez Sama nikam nejdem a tak sa teda pripojil aj on.
Vyrazili sme skoro ráno, aby sme na večer boli už na červenom fronte a tak sa aj stalo. Okolo jedenástej  sme stáli na fronte, kde Hani porážali loupskú družinu idúcu priamo na smrť. Mojím zrakom som prehľadal druhú stranu bojiska, dorazili im tam posily, avšak nevidel som tam žiadneho mága. Bojisko bolo poliate krvou, ktorá nádherne voňala. Sledoval som, ako Hani, čo sú vzadu, odťahujú živých aj mŕtvych bokom a triedili ich na Loupov a Hanov.
„Zvláštne...“
„Čo je zvláštne?“ spýtal sa ma Sam.
„Došli im posily, avšak nevidím tam mágov.“

„Tak rozložíme tábor dnes v noci a útok nepodnikneme!“ zahučal generál a zhodil vak na zem. O pár hodín boli postavené drobné stany a pripravené pasce, pre prípad, že by sa niekto chcel priblížiť. Zopár mužov ostalo na stráži a zvyšok pozaliezal do stanov.
„Eltai, poď si ľahnúť, zajtra musíme byť silní.”
„Ach bože, vidieť, že máš dutú hlavu. Všetci budú spať, nie? Aj tu aj u Loupov, môžeme sa tam prikradnúť a zistiť, koľko ich je.“
„Do toho ja nejdem, to je akoby som priamo liezol do pasce. Navyše Loupovia neberú zajatcov.“
„Máš pravdu, tu máš môj meč, zavadzal by.“ Hodil som mu meč a rozbehol sa do tmy. Bežal som priamo cez stred frontu. Na druhej strane sa pohla hliadka a ja som sa hodil medzi mŕtve telá. Plazil som sa bokom, ísť priamočiaro k nim je príliš nápadné, tak som to radšej vzal oblúkom. Keď som už bol mimo dosah, postavil som sa a ďalej bežal na nepriateľské územie.

„Hej ty! Čo robíš tak ďaleko od ostatných?“  zakričal na mňa Loup. Zaťal som päsť a bol som pripravený zabiť ho, ak by došiel na to, že nepatrím k nim.
„Ty snáď nechodíš na malú, alebo čo?“
„Prepáč, nevedel som, vráť sa potom k ostatným.“
Znova som poľavil a vykročil svojou cestou, obišiel som ich tábor a rozhliadal sa, koľko ich je. Na moje prekvapenie vzadu nemali žiadnu stráž, až na nejakého chlapa v plášti, ležiaceho mimo zrak ostatných.
                Priblížil som sa a zbadal som, že to je žena, mladá spiaca žena. Nemôže byť hrozbou, avšak nebudem riskovať, možno to je mág. Potichu som sa prikrádal, pripravený zasadiť jej smrteľný úder priamo na krk.
„Hej ty!“ zodvihol som zrak a pár metrov odo mňa stál muž s dvojručným mečom v rukách a špičkou ukazoval na mňa.
„Vypadni od nej, inak ťa zabijem!“
„Nájdem si ťa na bojisku, loupský pes!“ vyskočil som, keď sekol mečom, a rozbehol som sa preč.

War for peace - 3. časť (Eltai)

  Ja a Sam sme vyrastali spolu, jeho rodičia ma našli, keď som mal len pár týždňov a vychovali ma, aj keď som iný ako ostatní. Samov otec zahynul na Červenom fronte pred pár rokmi a jeho matka je niekde v Loupe, teda aspoň dúfame, že ju tam nájdeme. Došiel som do skladiska a začal sa obzerať, či niekde nenájdem ten prekliaty magnet. Namiesto neho som však našiel handry rôznych farieb a tvarov a dlhý čierny kabát s kapucňou. Zo starého sveta.
„Náhoda je blbec...“ pousmial som sa a vyskúšal si ho, či mi bude dobrý. Sadol mi ako keby ho robili na figuríne s mojou výškou a šírkou. Fajn, už len ten magnet, pomyslel som si. Započul som, ako na druhom poschodí zapraskali tenké plechy pod ťažkou váhou niekoho, alebo niečoho.
„Sam! Si to ty?“ nič, žiadna odpoveď. Položil som si meč na rameno a pomaly smeroval k miestu, kde sa ozval buchot. Rukoväť som pevne zvieral v ľavej ruke a jemnými krokmi kráčal pomedzi  pásy, šijace stroje a kusy oblečenia k hromade popadaných plechov.
„Je tu niekto?“ znova nič, bolo ticho. Od chrbta som zacítil, ako vzduchom sviští niečo rýchle. Prudko som zabodol meč do zeme a postavil sa zaňho.
„KTO SI?!“ zhúkol som do prázdna. Započul som kroky, ako tá osoba beží k východu, ktorým som ja prišiel. Vytrhol som meč a rozbehol sa za ním. Na mostíku, ktorý bol nado mnou som zahliadol obrysy postavy, bol tesne nado mnou.  Vyskočil som na posuvný pás, ktorý som mal po pravici a bežal po ňom k motoru, ktorý ho poháňal. Ten bol tak obrovský, že som po motore mohol vybehnúť hore a ďalej prenasledovať môj cieľ.                                                                                                   „STOJ!“ zhúkol som na utečenca. „Nemáš kam ujsť.“  V tej tme sa dali rozpoznať iba jeho obrysy, no najviac ma vydesili jeho oči, boli presne také ako moje, ibaže zelené. Hodil po mne ďalšiu vec a ja som sa prudko zahnal mečom, aby som ju rozsekol. Bola to dymová bomba, nadýchol som sa jej a začal sa prudko dusiť.
„Som rád, že ťa ten meč našiel, Eltai.“ Pozná moje meno. Keď som už konečne mohol dýchať, on musel byť na stovky metrov ďaleko. Čo myslel tým, že je rád, že ma ten meč našiel? Ako by ma mohla nájsť vec?  Zišiel som dole k linke, kde šili kožené veci. Našiel som tu pár čiernych kožených pruhov a nejaké oceľové cvoky. Z nich som si spravil závesné puzdro k meču, ktoré som mal na krížoch tak, aby mi nebránilo v pohybe a meč vytŕčal z oboch strán mojej šírky.  Na ľavej strane som mal trocha vyzdvihnutú rukoväť, aby sa mi ľahšie vyberal meč z puzdra. Čepeľou bol natočený smerom hore, aby som mohol zaútočiť hneď, ako ho vytiahnem.
„Eltai! Kde sa toľko flákaš? Už sa stmieva!“ počul som Sama, ako kričí z opačného konca továrne.
„Už idem!“ popreskakoval som pár pásov a zamieril za Samom.
„Počuj Sam, žijú v okolí nejakí ľudia? Podobní mne?“
„Neviem o nikom takom ako si ty. Neďaleko sú usadlosti, kde žijú rôzne rodiny, ale po väčšine je to tu pusté, alebo sú tu pozašívaní lupiči a čakajú na niekoho, koho okradnú, poprípade znásilnia, keď vyzerá ako ženská a popravde, ty máš od chlapa ďaleko.“
„Sam, ja viem, že ty máš smolu na ženské, ale nie, vďaka, nie si môj typ, nikdy ním asi ani nebudeš, prepáč.“  Pozeral som mu do tváre a videl, ako mu trhá kútikmi. „Nesnaž sa potlačiť ten úsmev Sam, nejde ti to.“
                Doširoka sa usmial a prehodil svoju obriu ruku okolo mojich ramien.
„Tak poďme naspäť do Hanu.“  Vrátili sme sa naspäť do podzemia a zamierili do hostinca pri ktorom som strávil minulú noc. Hostinec bol plný chlapov a žien tancujúcich okolo tyčí. Hanskí muži v mnohom pripomínali mýtického tvora, ktorému sa dostali do priazne po tom, čo minulý svet zanikol a Hanské ženy dostali krásu bohýň, vôbec nevyzerali, že by patrili k Hanskému národu, boli nežné, pôvabné a zvodné.  Ale naspäť k hostincu, niesol príznačné meno „Minotaurý raj“ a aj sa to tu na ten raj trocha podobalo. Stoly a stoličky boli z pevného dreva, steny a podlaha zasa z mramoru.  So Samom sme si sadli do najtmavšej časti hostinca a pozorovali, čo sa deje. Najmocnejší z mužov sa postavil na barový pult, ktorý bol uprostred miestnosti.
„Muži a ženy hanského národa! Ja, brigádny generál  Ren, sa k vám prihováram.“  V miestnosti náhle ostalo ticho a všetci upriamili pohľad na muža v čiernej uniforme, čo kričal na plné hrdlo. Dredy mal až pod lopatky a jasno žiarivý chrup priam až bil do očí, svalnaté telo a meč zavesený na opasku, vyžaroval z muža viac, než potreboval nato, aby ho ľudia počúvali.
„Zajtra ráno vyráža prvý oddiel našich bratov, synov, otcov a manželov na červený front. Idú bojovať za to, čo nám už dochádza. Ideme vyhnať Loupských parazitov od vody, ktorú mi už nemáme!“ na znak toho, že to myslí vážne, prudko vystrel ruku zovretú v päsť do vzduchu a v miestnosti začali muži jasať.
„Dnes som tu nato, aby som vybral najlepších z vás, ktorí sa pripoja, ak budú teda chcieť. Rozhodol som sa, že to spravíme formou zápasov, kto chce zapíše sa a pobije sa zo svojím súperom, ktorý bude v poradí za ním a ten, kto ostane nakoniec, sa pobije s naším najlepším vojakom. To však neznamená, že zoberieme len jedného z vás, budem si všímať oboch zápasníkov a aj keď prehrá, môže nastúpiť do armády.“
                Chlapi poodsúvali stoly v strede, aby vytvorili provizórny ring, kde sa budú skúšať ich schopnosti a potom sa utvorili dva dlhé rady mužov, ktorí si chceli zmerať sily v ringu.
„Eltai, poď, zapíšeme sa. Sam sa už zdvíhal od stola.
„Čakaj, oni nám neujdú.“
                Sam sa hodil na stoličku a zduto na mňa zazrel.
„Ponáhľaš sa?“
„Nie, ale nebaví ma sedieť na zadku a nudiť sa ako pes.“
„Neber to tak pasívne, pes ma lepší život, než my dvaja dokopy.“
„Drž hubu smrad a poď sa tam postaviť.“
„Načo tam budem stáť, keď som aj tak posledný?“ Sam sa zamyslel, čo som tým chcel vlastne povedať a keď mu to došlo, uvedomil si, že by stál v rade niekoľko hodín ako každý a teraz má aspoň pohodlie a celkom dobrý výhľad na mlátiacich sa obrov.  Keď som sa zahľadel do ringu, zbadal som tam dvoch na chlp rovnakých Hanov, obaja rovnako vysoký, v rovnakom oblečení a rovnakou stavbou tela, vlasy mali mierne kučeravé a krátke. Dokonca ešte aj ich útoky boli rovnaké.
„Sam, pozri sa do ringu.“
„Hm? Čo? Prečo?“
„Mlátia sa tam bratia.“
„Aha....“ otrávene poznamenal.
                Hodiny plynuli a v ringu sa striedali Hani rad za radom, asi nikde inde nemáte príležitosť vidieť toľko násilia, ako v Minotauriom raji. Keď sa už schyľovalo ku koncu, zodvihol som sa a pristúpil k vojakovi, ktorý zapisoval mužov do ringu.
„Eltai,“ povedal som mu svoje meno a on ma zapísal.
„Pôjdeš proti Nerovi.“ Zahľadel som sa na druhú stranu ringu, stál tam urastený Han s jazvou na krku a cez oko, jeho svaly boli väčšie ako kohokoľvek iného, chladný výraz tváre napovedal, že zabil nejedného muža, a že je ochotný zabíjať naďalej.
„Ďalšie kolo!“ zakričal generál.  Vošiel som do Ringu a ten zjazvený Han takisto.
„ELTAI a proti nemu NERO! Boj sa môže začať!“
                Nero zodvihol ruku nad hlavu a rozbehol sa priamo na mňa. Prikrčil som sa a uskočil na bok. Nero zastal a znova sa rozbehol po mne, vzduchom letel pravý a potom ľavý hák. Pravému som sa uhol a ľavý som zablokoval rukou. Hneď po tom vystrel mohutnú nohu, ktorou ma chcel zasiahnuť do hrude. Vyskočil som a odrazil sa od jeho nohy, preletel som ponad jeho hlavu sťa pierko a jemne pristál na nohy.
„Óó vyzerá to tak, že Eltai sa s Nerom hrá, je pozoruhodné sledovať tento zápas.“ Ozval sa generál sledujúc hru.
Nero stál na druhom konci ringu a ja som mal čas pozrieť sa na Sama, ten stál opretý o môj meč v úzadí a potmehúdsky sa škeril. Doslova jeho úsmev vravel - vedel som, že si z neho budeš strieľať...
„Eltai! Tak ty sa chceš hrať? Tak sa budeme hrať!“ Nero siahol pod svoj šedý plášť a vybral dve obrovské dýky, na rukoväti pripomínali boxer s ostňami, na ktorom bola dorobená čepeľ. Vojaci sa zdvíhali, že ho zastavia, keďže zbrane boli zakázané.
„Stojte!“ zhúkol generál. „Tento zápas si pozriem.“  Nero sa znova rozbehol po mne, no tentokrát mal ruky  za sebou, pripravený seknúť, len čo sa priblíži dostatočne.  Ľavou rukou mi mal preťať hrdlo a pravou rozrezať brucho. Znova som sa prikrčil  a vyhol sa tak hornej čepeli, spravil som kotúľ a tak sa dostal za Nera a mimo nebezpečia. Prudko som sa odrazil od zeme a skočil na Nerov chrbát. Rukou som mu prudko vrazil do temena hlavy a on sa zvalil na zem.
„Eltai!“ Otočil som sa na miesto, odkiaľ zaznelo moje meno a videl som, ako vzduchom letí môj meč. Zabodol sa do zeme kúsok odo mňa. Pevne som uchopil jeho rukoväť a vytrhol ho z mramoru. Nero sa medzitým postavil a zaujal bojovú polohu.
„Myslíš si, že ta meč ochráni?!“ Nero vyskočil do vzduchu a oboma dýkami padal priamo na mňa, uskočil som dozadu a prudko sa zahnal mečom smerom k nemu, len tak-tak zodvihol svoju zbraň a zastavil moju čepeľ ostňami na rukoväti.
„Nechcem ťa zabiť, vzdaj to, alebo odlož zbrane.“ Prihováral som sa mu pokojným  hlasom.
„Zabijem ťa, nemáš právo žiť v Hane, nie si jeden z nás!“ celý rozzúrený sa rozbehol po mne. Sklonil som pohľad a spustil ruky vedľa tela. Bol už tak blízko, že som započul jeho dych. Prudko som zodvihol meč a jeho dýky zastavili na jeho čepeli.
„Máš pravdu, nie som Han, ale žijem tu a bojujem o prežitie tak ako ty!“ prudko som šklbol mečom do vzduchu a Nerovi vyleteli z rúk zbrane, oprel som si meč pozdĺž svojej ruky a druhou ho chytil za rukoväť. Priskočil som k Nerovi a čepeľ mojej zbrane zastavila tesne na jeho krku.
„Je koniec....“ 

War for peace - 2. časť (Eltai)

Po pár hodinách úmorného vynášania zbraní, obrneného odevu a ešte neviem čoho všetkého, sme boli hotoví.

„Keby som vedel, že je vonku také slnko, zoberiem si opaľovací krém.“
„Sam.... ty ho nepotrebuješ, toľko bahna, čo je na tebe, nie je v celom Hane.“ Počul som, ako vzduchom presvišťala jeho päsť a trafila ma rovno do hrude.
„Zato, že som sa taký narodil, si zo mňa nemusíš robiť prdel, ale aspoň nie som biely ako laboratórna myš.“
„Chlapi, ďakujem vám za pomoc, peňazí veľa nemám, som aj tak len obyčajný skladník zbraní, avšak máte nárok ako prvý si vybrať zbrane a výzbroj.“ Prerušil našu hádku majiteľ skladu.
„Dík šéfe.“ Vyceril som na neho žiarivo biele zuby.
„Eltai, tú bitku odložíme na neskôr, videl som tu celkom pekné kusy zbroje.
                 Keďže vzrastom som nebol vhodný na nosenie zbroje, ba ani ich odevu, ostávalo mi len nájsť si nejaký dobrý meč a vyraziť do boja doslova len v tých šedých kapsáčoch a roztrhanom tričku, čo mám na sebe. Pobehoval som tu a tam, medzi kôpkami mečov a strelných zbraní, celkom dobrá snipra, nejaký ťažký guľomet, menšia dýka a väčšia dýka, ktoré mi skôr pripadali ako meče, ale to asi preto, že som bol o dosť menší od nich.
„Eltai! Ty máš zrak ako tá veľká jašterica, ako sa to volalo v minulom svete?!“
„Drak?!“ zakričal som na druhý koniec kôp, odkiaľ sa ozýval Samuelov hlas.
„Hej, presne to! Poď sa sem pozrieť!“
                Prišiel som ku kope, nad ktorou čupel Sam.
„Máš prekrásne oči, Eltai.“
„Vieš, čo mi môžeš, ty čierna gorila. Pousmial som sa a zatvoril svoje nezvyčajné oči. Neboli nezvyčajné len preto, že by mali inú farbu ako čiernu, čo je u Hanov dosť podivné, avšak tie moje naozaj vyzerali ako oči Draka. Boli celé žlté a sietnica nebola okrúhla, ale špicatá a tak rozdeľovala moje žlté oko na dve polovičky. Neviem, či to bolo vďaka očiam, alebo niečomu inému, no vedel som vždy o pár sekúnd skôr, odkiaľ príde nepriateľ, ako zaútočí, a kde je jeho slabina.
„Eltai!!“ zahrkal so mnou Sam. „Vráť sa do reality a pozri sa, či tam dole pod tou kopou je helma.” Zahľadel som sa dole cez štrbiny pomedzi zbrane a zbadal som niečo, čo by som ani vo sne nehľadal na smetisku zbraní.
„Prilbu tam nevidím, ale je tam niečo iné.“ Začal som odhadzovať zbrane z kopy, aby som sa dostal k tomu, čo upútalo môj zrak. Konečne som uvidel rukoväť. Zdrapol som ju a prudko šklbol. Z hromady mečov, pištolí a kusov brnenia som vyťahoval obrovský meč. Rukoväť, za ktorú som ho držal, bola so žraločej kože a veľmi príjemná na dotyk. Pomaly som išiel rukou hore po čepeli. Bola taká široká a dlhá, že keď som sa k nej postavil z boku, mohol som sa za meč úplne skryť.  Meč  aj napriek svojej veľkosti nebol ťažký a bol obratný, držal som ho v jednej ruke a ľahko s ním tancoval okolo svojho vlastného tela. Vyskočil som do výšky a prudko zarazil meč do kusu betónu. Meč zaiskril o kusy kameňov a rozvíril prach. Keď prach usadol, betón bol na dve polovice a meč zaťatý medzi nimi. Znova som ho pevne uchopil a rukou hladil čepeľ, cítil som tam jemné škrabance. Teda najprv som si myslel, že to sú škrabance. Lepšie som sa pozrel na to, po čom som prechádzal prstami a uvedomil si, že sú to nakreslení draci, akých mali Japonci v minulom svete, aspoň myslím, že sa im tak hovorilo. Pri rukoväti bola dračia hlava s otvorenou tlamou a čepeľ predstavovala dračie telo, ba čo viac,  na ostrej hrane meča bol drak postavený, akoby ju on tlačil dole.
„Sam? Ty si vyniesol tento meč?“
„Nie, ten meč vidím prvý krát.“ Zodvihol plecia a ďalej sa prehrabával v kusoch železa. Meč som nepustil z ruky a hľadal som nejakú magnetickú blbosť, ktorú si potom upravím, a pripnem ako puzdro na meč.
„Hej, Sam, tam neďaleko je továreň, idem sa tam pozrieť, hneď sa vrátim.“
„Eltai, dávaj na seba bacha, vieš, že si jediná rodina, ktorú mám.“
„Sam, celé detstvo sme spolu, nebyť tvojho otca a matky bol by som.... no nič, hneď som tu.“
„Dobre.“

War for peace (Vojna mieru) - 1. časť (Eltai)

„Hej ty pes, vstávaj!“ ucítil som na rebrách náraz ťažkej nohy Hanského muža.
„Čo chceš, Samuel?“ opýtal som sa muža s tmavou pokožkou lemovanú jazvami z bitiek, ktoré vyhral vďaka svojmu obriemu telu a svalom, nie mozgu.
„Máme prácu, môj malý biely kamarát.“ Pozbieral som sa z prachu a vyrazil za Samom. Volám sa Eltai, mám 21 rokov a narodil som sa do sveta, ktorý už dávno nie je to čo býval, otca si nepamätám a matka bola jedna z tých ľahších diev.  Mám čierne vlasy rozstrapatené každým smerom, moje telo nie je ani zďaleka tak mohutné ako hanských mužov, avšak bohovia ma obdarili rýchlosťou a silou neprimeranou mojim rozmerom.
„Čo za prácu zasa máme?“
„S blížiacou sa vojnou musíme pripraviť zbrane a povynášať ich z podzemia.“
Mesto Han je ukryté hlboko pod zemou, nekonečné labyrinty cestičiek a uličiek vedú vždy iba k ďalšiemu a ďalšiemu rázcestiu a takto je to v celom meste. Je nás sotva päťdesiat tisíc, no do vojny nás pôjde len úbohých tisíc.  A prečo je vojna? Kvôli tomu, čo Hani nemajú. Kvôli vode. Mne je koniec koncov jedno, či bude vojna, alebo nie, viem, že tam nezomriem.
„Počuj Eltai, čo ak v tej vojne zomrieš?“
„Sam, veríš tomu, že by ma nejaký z tých nafúknutých žabiakov z Loupu mohol  zabiť? Čo všetko sme si už spolu preskákali a koľkokrát sme už mali byť pod zemou a pozri sa na nás, celý Han nás pozná a bojí sa.“
„To máš pravdu, boja sa ťa natoľko, že ťa nechávajú spávať na ulici medzi odpadkami.“  Cítil som, ako sa škerí, aj keď kráčal predo mnou.
„Stavím sa, že ich zabijem dvakrát viac ako ty!“ vyhŕklo z neho napokon.
„A o čo sa chceš staviť? Nič nemáš.“
„O dva litre vína a jednu Loupskú devu.“
„Ohó, hovoríš to tak, ako by si v Loupe vlastnil bordel.“
Konečne sme dorazili do skladiska zbraní.
„Vy dvaja tam, tie meče, na povrch s nimi!“ zhúkol majiteľ skladov.
„Tak Sam, ukáž čo je v tebe a vynášaj ich na povrch, východ je odtiaľto 10 kilometrov, ak by si zabudol, tam tým smerom.“ Ukázal som na sever mesta.
„Si vtipný ako vždy, ale v tomto skladisku je aj výťah, ktorým sa dostaneme na povrch hneď.“