Melódia môjho života (časť prvá okrúhla - desiata) alebo Prvé rozuzlenie

Ale ten strach.. Ľudský strach, že už nie som človek, ale len duša, že nikto ma nemôže už vidieť ani cítiť môj letmý dotyk či úsmev. To jediné spôsobuje môj neskutočný strach a úzkosť, že už ľudí nebudem robiť šťastnými. Na druhej strane sa cítim neskonale slobodný, ako nikdy. Neobmedzujú a žiadne spoločenské normy podľa ktorých sa vraj musím správať a pravidlá ktoré som síce nevymyslel, ale podľa vzoru mojich predkov ich musím dodržiavať. Zmieril som sa s osudom nespravodlivo umretého, nič iné mi neostáva. Čo môže byť horšie ako večné blúdenie po svete a tá mučivá nemoc niečo urobiť, hocičo zmeniť? Je to ešte väčšie trápenie ako hocijaká fyzická útrapa. Trpieť a nemôcť to zmeniť. Strasie ma, zrazu znovu cítim svoje telo. Pred očami sa mi rozvidnieva, zrazu je všetko živé, ja som živý, nadomnou vidím tvár tej dievčiny. Skláňa sa nadomnou a stále má ten arogantný výraz. "Vidíš? A presne toto všetko sa stane ak teraz so mnou nepôjdeš!" Zasa sme na tom námestí. Je to naše úplne prvé stretnutie. "Chceš povedať, ak s tebou pôjdem." Poviem nedobrým, zastretým tichým a vystrašeným hlasom. Gitaru pevne držím v rukách a stále som vystrašený z tej jej vízie. Je to bosorka, ja som to tušil, vedel som to a ešte som ju ani nepoznal. " Ak so mnou pôjdeš teraz, tak sa to nestane. Si si istý, že v mojej vízii si videl stále to isté dievča?" Hovorím mi zatiaľ čo ja sa zbieram zo zeme a beriem gitaru. "Tvojím osudom je zostať v rukách jednej z nás, sme sestry, dvojičky, no ona je zlá..." "Prečo by som Ti mal veriť?!" "Možno preto, že Ti poviem, že moja duša je úzko spojená s Tebou a Tvojou gitarou a jej duša tvorí absolútny opak mňa - a teda aj Teba a Tvojej gitary." "Nie, choď preč! Ty si iba ďalšia neskutočná halucinácia..." Neveril som jej ani slovo, vyzerala na chlp rovnako ako tá druhá zlá deva, čo mi poničila zmysel života... Ale táto mi pomohla vstať a jej dotyk nebol taký mrazivý a neťahala ma tak neľudsky za sebou. Nechala ma vybrať si.. Tak ako to vlastne všetko je?