War for peace (Vojna mieru) - 8. časť (Eltai)

       Stál som uprostred bojiska a vedľa mňa žena. Obzrel som sa za seba. Stála tam armáda mužov a žien s takými očami ako ja. Pozrel som sa na druhú stranu bojiska a tam som videl Hanov a Loupov, ako stoja bok po boku. Vybral som meč z puzdra a zabodol ho vedľa seba. „AnAr-Li.“ Vyslovil som vetu v akomsi podivnom jazyku, ktorý som doteraz nikdy nepočul, vzapätí môj meč vyletel prudko do vzduchu a ja som vyskočil za ním. Zatvoril som oči a cítil akúsi zvláštnu energiu prúdiacu okolo mňa. Keď som opäť otvoril oči, stál som pevne nohami na zemi, avšak videl som omnoho ďalej, ako predtým. Sklopil som pohľad dole a uvidel dve obrie tlapy pripevnené k akejsi trubici so šupinami. Otočil som hlavu dozadu a videl, že tá žlto-sivá trubica sa tiahne ešte niekoľko metrov za mnou a aj to napriek tomu, že v istých miestach bola zohnutá a mala na sebe podivné výrastky. Sklopil som hlavu k mláke, ktorá bola podo mnou. Tvár, ktorú mi mláka ukázala nepatrila mne, ale drakovi, aký je vyobrazený v japonskej mytológií. Vtedy som pochopil, že tým drakom som ja a tá podivná trubica je moje telo...
„Drž ho, nech si neublíži.“
Otvoril som oči a videl som 3 postaršie ženy, ako ma držia na lehátku. Bol to len sen?
„Upokojil sa, môžeme ho pustiť.“ Prehovorila jedna z nich. Stále som videl rozmazane a nedokázal som presne určiť, ktorá kedy rozpráva, videl som iba obrysy útlych žien. Zjavne dlho nič nejedli, lebo ich postavy boli oproti ženám v Hane podstatne menšie. Ucítil som jemnú látku na tele a počul kroky odchádzajúcich sestier.
Započul som tlmené ženské zakašlanie. „Takže osud nás opäť zviedol dohromady. Bohužiaľ za takýchto nepriaznivých okolností. Ako sa ti vôbec podarilo dostať sa sem?“
„Kam sem?“ Nebol som ani v stave odpovedať, a nie ešte rozlíšiť, kto ma to vypočúva. Vedel som iba, že ten hlas sa nachádza po mojej pravici.  Osoba si niečo zamumlala a potom pokračovala v konverzácii.
„Počuj, vieš kto si? Lebo ja viem to, že si Han a toto je Loupská ošetrovňa. Môžeš si gratulovať...,“ stíčila hlas tak, že som jej ku koncu neorzumel, a v tom momente mi došlo, kto to je.
„Ty si tá čarodejnica, však?“ cítil som, ako mi šklbe kútikom úst do úsmevu. „Tak napokon som ťa našiel rýchlejšie, než som čakal.“ Ignorujúc jej varovanie.
„Ale v prvom rade - nevieš, či mi priniesli aj môj meč?“
„Nie som čarodejnica, som tvoje svedomie, ktoré ťa udatne bráni pred istou smrťou, ktorá ťa postihne, ak na sebe čo len záchvevom brvy dáš znať, že si Han.“ Započul som nejaký šuchot.
„Meč? Si v srdci nepriateľského územia a zaujíma ťa meč? Neviem či ho doniesli, ale ak sa im páčil, aj tak povedia, že nedoniesli a už ho nikdy neuvidíš..“
„Ale uvidím, on si ma nájde. Počuj, čarodejnica, nevieš, čo mi dali do očí? Nedokážem zaostriť, vidím iba obrysy...,“ spýtal som sa jej, dúfajúc, že mi poradí. Jej smiech bol hlasný, no nie nepriateľský, ale skôr úprimný.
 „Naši doktori ti nedali do očí nič, ani ti do očí nevideli. Ak by videli, už by si tu nebol. To sa ti snažím celý čas vysvetliť... Jedine, žeby sa niečo stalo s tvojimi očami.“
„Fajn, teraz sa porozprávajme o tom, prečo som ťa chcel nájsť, nato oči nie sú dôležité. Videl som tvoju premenu. Nebola obyčajná ako u mágov, ktorých som stretol kedysi a isté príbehy v knihách, ktoré máme v Hane, hovoria o čarodejoch so zvláštnou mocou a tak isto o tvoroch podobných Loupom, ibaže z bledou pokožkou a dračími očami. Myslím... že ja som jedným z nich a to je to, čo som sa ťa chcel spýtať. Nevieš mi povedať niečo viac o mne, o mojom druhu?“ stuhol som celý od napätia, už len preto, že som cítil zradu Hanov a zradu môjho zosnulého brata. Krv v žilách mi stuhla a ja som sťažka dýchal.
      „No, j-ja, možno niečo viem. A-ale t-te-teraz to nie je dobrý nápad rozpitvávať.“ Skôr, než som stihol niečo povedať, niekto odsunul akýsi kus látky a vzápätí na to začala čarodejnica vzlykať.