pondelok, 7. mája 2012

Clémence & Marc (časť jedenásta)

Ako si môže myslieť, že ma zastraší nejakými blábolami? A Central park? Je mi to jedno. Mňa môžu vidieť len tí, ktorým to dovolím. On bude za divného, že vrieska uprostred najväčšieho parku v tomto preľudnenom meste aj keď je pár minút pred brieždením. To len on, chabý človek si môže myslieť, že by ma odradil alebo zničil obyčajným štítom. Trošku som sa s nimi pohrala, no to v Central Parku bol len začiatok. Bola to malá omrvinka z obrovského bochníka hnevu a zúfalstva, ktoré v sebe dusím. Vrátila som sa do jeho bytu, nejaká ochrana pred takými ako som ja? Možno, no ani jeden z nich nebol taký smutný, zúfalý a nahnavný zároveň. Mala som pocit, že mi krivdí celý svet. Môžu mať duchovia sklony k samovražde? To asi ťažko. V tom sa otvorili dvere a vydali tiché šuchnutie o podlahu. Zaznelo zabuchnutie. Prepla som sa. Oni ma nevidia, som v inej sfére. Kopnem do fotky jeho manželky, padne na zem a rozbije sa.
-"Takto miluješ manželku?!" Môj záhrobný hlas mi v hlave znel cudzo. "Si chudák, Marc!" Dnes v noci sa nevyspia. Keby jeho spoločníčka nebola vysoká a krásna blondína asi by som sa až tak nenahnevala, ale...
"Ako môžeš?!" Vždy som verila v čístú a úprimnú lásku. Až za hrob. V duchu (môžem ja tento zvrat ešte vôbec použiť?) som sa zasmiala.
"Kylie!" šepkala som jej. "Prečo s ním spolupracuješ?! Je to blázon. Odíď a nechaj ho samého s jeho šialenstvom." Znela som ako jej svedomie. Narúšala som statiku jej presvedčenia o Marcovi. Začínala pochybovať aj o tom kto je ona sama. "Iba si vymýšľa, len jeho oči a dar presvedčiť ťa ťa sem dostali a zzdržali ťa tu. Ty vidíš, že sa tu niečo deje. No nie je v tom žiaden duch. Číre bláznovstvo, schizfrénia. On sám je zároveň aj Clémence." Odmlčala som sa. Nechala som svoje slová zapustiť korene jej pochybností. "...hádam si si len nemyslela, že existujú duchovia. A hlavne takí akú ti on opísal Clémence. Hlúposť."
Natiahla som sa za Marcovou rukou. Stál strnulo a sťažka dýchal. Dotkla som sa jej v chladnom mŕtvolnom neviditeľnom zovretí a švihla ňou smerom k váze. Rozbila sa.
Nechystám sa znova rozosmiať. Chcem, aby ho Kylie opustila, aby mi uverila, že on má na vine toto všetko.
"Vidíš? Nie je normálny. Ujdi kým ti neublíži." Bola som šeptom v jej hlave. Nič hlasnejšie. Marc si myslel, že som zmizla, že odomňa má aspoň na malú chvíľku pokoj. Chudák, myslel si zle.
Mierny vánok zabuchol dvere do kúpeľne. Ten vystrašil aj mňa. Naozaj som s ním nemala nič spoločné.
V tom mi niečo napadlo. Prečo Kylie nevsugerovať ešte vierohodnejšie, že Marc je Clémence?
Ak doňho vstúpim a prehovorím neľudským hlasom Kylia mi uverí. A ak ju dostatočne vystraším už nikdy sa nevráti a s Marcom neprehovorí ani na dobu pokým by jej to bol schopný vysvetliť. Pochybujem, že by v tej sekunde prišla na moju lesť... No koniec-koncov, nesmiem ju ani podceniť. Také dobré vybavenie ako mala ona v aute som ešte nezažila. (Hovoríte si, ona je mladý duch, kde by ho zažila... Nuž, trochu som prechádzala cez steny a dostala som sa do istých tajných zákutí NewYorkskej knižnice.)

Urobím to, rozhodla som sa.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára