Inšpirovaná = Posadnutá

Bola tu. Sama, nikoho nepoznala, nepoznaná a neznáma. Až jedného dňa uvidela jeho.
 Dokonalý chalan s dokonalými názormi úplne sa zhodujúcimi s tými jej. Chcela sa o ňom dozvedieť viac, chcela ho spoznať, byť k nemu bližšie. Stretávala sa s ním na ulici a často jej myšlienky zalietavali k nemu. Ako by to riešil? Čo by povedal? No stále jej to nestačilo. Začínala ním byť posadnutá.
 Dúfala, že si ho len nevymyslela, nevybájnila. To by ju zabilo.
 Alebo by sa zabila sama.
 Bála sa povedať o ňom priateľkám, bála sa toho, že ju vysmejú, že jej symbol dokonalosti bude len akousi fatamorgánou.
 A ničím iným ani nebol.
 Ako sa neskôr zistilo ona bola posadnutá vidinou niekoho kto neexistoval. Skončila so zvieracou kazajkou, strápená z lásky k preľudu.
 A pritom ho tak ľúbila, ale je možné mať rád niečo čo nie je? Niečo nemôžné?
 On ju utešoval aj naďalej, aj keď bolo dokázané, že neexistuje stále sa jej prihováraj a tíšil ju.
 Pomáhal jej a bol s ňou aj vtedy keď už všetky svetlá zhasli a
 ona sa nemala s kým porozprávať. Bol jej bratom, priateľom..
 Všetkým. Zbožňovala vzduch, ktorý dýchal aj zem po ktorej chodil.
 Bola blázon a za to mohol on. Bez štipky sebaúcty a sebadôvory. Ľutovala sa, plakala, smiala sa a on bol vždy s ňou.
 Nikdy nič nepovedal a predsa jej pomáhal viac ako doktori.
 Posadnutá, nechcená, odvrhnutá...
 Ľúbiaca, neľúbená a predsa šťastná..
 Žijúca-nežijúca vo vlastnom svete, kde necíti ani hanbu ani nenávisť k ľuďom čo ju už považujú len za tieň toho čím bola kedysi.

 A keď hrobár zakryl jej hrob poslednou lopatou hliny, bez svedkov čo by plakali nad jej smrťou, on umrel s ňou. Jeho dokonalosť po jej smrti nemohlo sláviť už žiadne ľudké oko.
 Ani smrť ich nedokázala rozdeliť.

 (Písané s istou dávkou nadsázky a preháňania. Prosím brať s rezervou)