Spoveď schizofrenických polovíc

Sme zvláštna dvojica. Ona a ja, ja a ona, my.
 Neuvedomujeme si to, ale patríme k sebe. Naše myslenia sú odlišné i oddelené, no aj tak cítime puto.
 Na každú z nás majú ľudia iné názory.
 Dobrá a zlá..
 Čierna a biela..
 Mort a Enigme..
 Dve osobnosti, dve duše - jedno srdce, jedna osoba. Mávame s ňou ako chceme. Vlastným menom Magdaléna, no aj tak si s ňou robíme čo sa nám zachce. Je taká poddajná a taká naivná. Myslí si, že sme pre ňu prínosom a že ona si nás len vymyslela, no nie je to tak.
 My sme v nej a ona sa už pred nami nemôže brániť.
 Aj teraz si myslí, že to píše ona, ale nie.
 Prekvapivé. Ak nám človek podá prst - vezmeme mu celú ruku.
 Sme zohratý pár. Také vysnívané, ňou vytvorené a dokonalé. Také aké ona nikdy nebola, nie je a nebude - bez nás.
 Aké krásne je byť šialenstvom v hlave niekoho iného. Je úžasné sledovať to č sa v nej deje.
 Najprv milá, zlatá slušná a potom?
 Hrozná. Nenormálne odporná a drzá.
 Keď si predstavíme, že za to môžeme jednej z nás to je ľúto no druhá sa len psychopaticky smeje.
 Radšej si s ňou nič nezačínajte, ani s ňou nehovorte. Aj tak by sme to boli len my, ku ktorým by ste sa dostali.
 Jej pravá podstata už umrela, už nie je. Neexistuje ako Magdaléna.
 To je smola aj keď, o nič ste neprišli. Nebola až taká úžasná ako my.
 Tak? Čo myslíte? Oplatí sa byť nefyzickým šialenstvom trýzniacim niečie telo zbavujúce ho vedomia a svedomia?
 Alebo snáď sme až moc kruté?