Počujem všetko, počujem aj plytké dýchanie môjho umierajúceho otca, počujem aj Marcovo zaklínadlo. Všetko je tak ako to byť má. Aj otcova smrť bola naplánovaná. Všetko sa zbehne veľmi rýchlo, zobúdzam sa na obláčiku, no niečo ma znova stiahne dolu. Niekto vyslovil alebo si pomyslel moje celé meno. Niekto si na mňa spomenul a ja teda nemôžem odpočívať v pokoji, ale musím sa pozrieť či ten človek niečo nepotrebuje. Aspoň tak sa o tomto jave píše v knihách.
Lenže čo ak na mňa myslí on? Marc? Čo ak je on ten, ktorého mám zničiť a otec bol len medzičlánok? Už sa mi raz podarilo zložiť ho na kolená. Lietam okolo jeho pliec, som celkom blízko a keby som veľmi chcela môžem ohroziť jeho existenciu, no myslím, že trýzniť ho bude už len moja neustála prítomnosť. Snažím sa mu šepkať niečo strašné, strašidelné. No akosi mi nič nenapadá. Možno tak: „Marc, to nie ja, to ty si zabil môjho otca! Ty si ho odsotil a po druhé – keby si neprišiel moje strašenie by bolo aj pre smrteľníka únosné, ty si to pokazil. Ty si ho zabil!“. Nikto naokolo to nepočuje, ale on sa zmieta medzi snahou riešiť to a nepodľahnúť a medzi možnosťou poddať sa. No ja myslím, že vyhrám nakoniec aj tak ja. Je príliš slabý aby ma mohol poraziť. Som duša mladého dievčaťa a navyše posilnená zlou energiou, neprekoná ma len tak hocikto.
Marc sa po dlhom a ťažkom dni, celý vysilený vracia k sebe domov, nasledujem ho, očami stále prebodávam jeho tvár. Raz sa predsa musí podvoliť. Kapitulovať. Vchádzame - on vchádza, ja vlietam – do jeho bytu. Pekné a útulné, na moje veľké prekvapenie nijako, no možno príliš slabo zabezpečené proti dušiam môjho formátu. Žeby som mu to tu zrútila tak ako ten sklad? Nie, starý trik. Niečo skúsim. Zhodím obraz. Pôsobivé. Rozkývem lampu. Roztomilé. Pod mojím dotykom popraská zrkadlo. Telefón začne vyzváňať. A Marc? Vyzerá pokojne, toto už zrejme videl, ale možno je to len ilúzia. Možno je naozaj nervózny. „No tak čo vlastne chceš?“ „Dobrá otázka.“ Zašepkám. Zažmurkám a stena po jeho boku má v sebe zrazu dieru. Veľkú ako päsť. „Dúfam, že nemáš konfliktných susedov.“ Zasmejem sa. Už by možno aj stačilo. Prejdem cez neho. On by sa mi možno aj vyhol, ale bohužiaľ za ním je tiež stena. Ako efektne som ho zahnala do rohu. Bol by taká ľahká obeť. Rozplyniem sa ako hmla. Nemôže ma vidieť ani on, ani nikto iný, ale ešte sa nevrátim. Ostávam v jeho byte. Stále som s ním, som jeho paranoja. Ide si ľahnúť. Ľahnúť? Ako môže spať s duchom v byte? Ja by som sa bála. Fúknem. Ovanie ho studený vánok. Strasie sa, všade vládne mŕtvolné ticho. Čo bude nasledovať? Ako bude táto fraška pokračovať? Na aký ťah sa zmôže tento chlapík, ktorý dostal za úlohu dostať ma do pekla? Obávam sa, že som jeho posledným prípadom. Ďalšieho sa už nedožije, vďakabohu? Alebo bohužiaľ? Ktovie.. Možno si nezaslúži smrť, ale ja mu ju prajem. Keby nie, tak by som nebola zlá bludička. So mnou je zjavne všetko v poriadku.
Ako sa tak zamýšľam nad životom a levitujem si nad komodou v jeho spálni s výhľadom na jeho spiace telo premkne ma strach. Keď vzhliadnem k miestu kde by po správnosti malo byť, ono tam nie je. Preletím cez celý byt aj cez okolité ulice. Vrátim sa do bytu. Prepadol sa pod zem? Nie, isto je niekto blízko a niečo na mňa chystá. Ak by som mala tep, určite by bol už na kritickej hranici. Strasiem sa.
Za mnou počuť tichý zvuk...
Lenže čo ak na mňa myslí on? Marc? Čo ak je on ten, ktorého mám zničiť a otec bol len medzičlánok? Už sa mi raz podarilo zložiť ho na kolená. Lietam okolo jeho pliec, som celkom blízko a keby som veľmi chcela môžem ohroziť jeho existenciu, no myslím, že trýzniť ho bude už len moja neustála prítomnosť. Snažím sa mu šepkať niečo strašné, strašidelné. No akosi mi nič nenapadá. Možno tak: „Marc, to nie ja, to ty si zabil môjho otca! Ty si ho odsotil a po druhé – keby si neprišiel moje strašenie by bolo aj pre smrteľníka únosné, ty si to pokazil. Ty si ho zabil!“. Nikto naokolo to nepočuje, ale on sa zmieta medzi snahou riešiť to a nepodľahnúť a medzi možnosťou poddať sa. No ja myslím, že vyhrám nakoniec aj tak ja. Je príliš slabý aby ma mohol poraziť. Som duša mladého dievčaťa a navyše posilnená zlou energiou, neprekoná ma len tak hocikto.
Marc sa po dlhom a ťažkom dni, celý vysilený vracia k sebe domov, nasledujem ho, očami stále prebodávam jeho tvár. Raz sa predsa musí podvoliť. Kapitulovať. Vchádzame - on vchádza, ja vlietam – do jeho bytu. Pekné a útulné, na moje veľké prekvapenie nijako, no možno príliš slabo zabezpečené proti dušiam môjho formátu. Žeby som mu to tu zrútila tak ako ten sklad? Nie, starý trik. Niečo skúsim. Zhodím obraz. Pôsobivé. Rozkývem lampu. Roztomilé. Pod mojím dotykom popraská zrkadlo. Telefón začne vyzváňať. A Marc? Vyzerá pokojne, toto už zrejme videl, ale možno je to len ilúzia. Možno je naozaj nervózny. „No tak čo vlastne chceš?“ „Dobrá otázka.“ Zašepkám. Zažmurkám a stena po jeho boku má v sebe zrazu dieru. Veľkú ako päsť. „Dúfam, že nemáš konfliktných susedov.“ Zasmejem sa. Už by možno aj stačilo. Prejdem cez neho. On by sa mi možno aj vyhol, ale bohužiaľ za ním je tiež stena. Ako efektne som ho zahnala do rohu. Bol by taká ľahká obeť. Rozplyniem sa ako hmla. Nemôže ma vidieť ani on, ani nikto iný, ale ešte sa nevrátim. Ostávam v jeho byte. Stále som s ním, som jeho paranoja. Ide si ľahnúť. Ľahnúť? Ako môže spať s duchom v byte? Ja by som sa bála. Fúknem. Ovanie ho studený vánok. Strasie sa, všade vládne mŕtvolné ticho. Čo bude nasledovať? Ako bude táto fraška pokračovať? Na aký ťah sa zmôže tento chlapík, ktorý dostal za úlohu dostať ma do pekla? Obávam sa, že som jeho posledným prípadom. Ďalšieho sa už nedožije, vďakabohu? Alebo bohužiaľ? Ktovie.. Možno si nezaslúži smrť, ale ja mu ju prajem. Keby nie, tak by som nebola zlá bludička. So mnou je zjavne všetko v poriadku.
Ako sa tak zamýšľam nad životom a levitujem si nad komodou v jeho spálni s výhľadom na jeho spiace telo premkne ma strach. Keď vzhliadnem k miestu kde by po správnosti malo byť, ono tam nie je. Preletím cez celý byt aj cez okolité ulice. Vrátim sa do bytu. Prepadol sa pod zem? Nie, isto je niekto blízko a niečo na mňa chystá. Ak by som mala tep, určite by bol už na kritickej hranici. Strasiem sa.
Za mnou počuť tichý zvuk...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára