Je to zasa horšie, bojím sa, že sa budem musieť uchýliť k tomu najhoršiemu činu. Asi skončím svoje trápenie, lebo s tou ťarchou čo nosím sa nadá ďalej stáť rovno, moja povesť utrpela, moja psychika a rovnako aj moje telo. Schudla som, oči mám vpadnuté, kolená sa mi podlamujú. Mávam záchvaty eufórie aj absolútnej ľahostajnosti voči okoliu. Nie je to dobré, ako povedal aj doktor, ale nič sa nedá robiť. Ani najťažšie lieky – ani ten humus mi nepomáha. Matka je zúfalá, otec o tom nevie. Ostáva mi len skončiť trápenie nás všetkých.
Vybehnem na poschodie a vletím do svojej izby, spoza zrkadla vyberiem svoj denník a za stavu ešte relatívneho pokoja duše ho otváram a len s hrôzou sledujem čo všetko to druhé moje ja písalo keď som nad telom nemala moc. Ktovie, možno by som sa mala zmieriť s tým, že už nemám jednu dušu a všetko by bolo fajn, ale neviem či sa to dá. Je ťažké deliť sa ešte aj o vlastné telo s niekým iným.
Roztrhané strany, spúšť z mojich myšlienok. Ono to úplne zdehonestovalo všetko čo som kedy napísala a čo som si kedy myslela. Ono ma to nenávidí a chce aby som umrela? Nie, ak by To to chcelo musel by to byť naozaj démon, pretože ak je to blúdiaca duša ako som doteraz predpokladala tak tá by bola len rada ak by našla niekoho u koho môže prebývať, ale toto. To nie.
Zo stredu denníka vytrhnem dvojstranu. A ešte jednu. Nie, tá druhá je zbytočná, tá by šla otcovi. Založím ju naspäť. Vezmem pero a začnem písať:
Vybehnem na poschodie a vletím do svojej izby, spoza zrkadla vyberiem svoj denník a za stavu ešte relatívneho pokoja duše ho otváram a len s hrôzou sledujem čo všetko to druhé moje ja písalo keď som nad telom nemala moc. Ktovie, možno by som sa mala zmieriť s tým, že už nemám jednu dušu a všetko by bolo fajn, ale neviem či sa to dá. Je ťažké deliť sa ešte aj o vlastné telo s niekým iným.
Roztrhané strany, spúšť z mojich myšlienok. Ono to úplne zdehonestovalo všetko čo som kedy napísala a čo som si kedy myslela. Ono ma to nenávidí a chce aby som umrela? Nie, ak by To to chcelo musel by to byť naozaj démon, pretože ak je to blúdiaca duša ako som doteraz predpokladala tak tá by bola len rada ak by našla niekoho u koho môže prebývať, ale toto. To nie.
Zo stredu denníka vytrhnem dvojstranu. A ešte jednu. Nie, tá druhá je zbytočná, tá by šla otcovi. Založím ju naspäť. Vezmem pero a začnem písať:
„Mami,
prepáč, ale toto je už naozaj nad moje sily, dušu mám roztrieštenú a je ťažké s tým žiť. Nedokážeš pochopiť ani vyliečiť moje pocity a ja Ťa nechcem a nebudem viac trápiť. Prosím, nemysli si, že si bola zlá matka – vôbec to nie je Tvoja vina. Proste, niekto si asi myslí, že ja by som v tomto živote nemala žiť šťastne a bezbolestne. Mám ťa veľmi rada a navždy budem dozerať na Tvoje počínanie tu na zemi. Ktovie kam sa poberiem.
Zbohom,
Tvoja milujúca dcéra Clémence“
prepáč, ale toto je už naozaj nad moje sily, dušu mám roztrieštenú a je ťažké s tým žiť. Nedokážeš pochopiť ani vyliečiť moje pocity a ja Ťa nechcem a nebudem viac trápiť. Prosím, nemysli si, že si bola zlá matka – vôbec to nie je Tvoja vina. Proste, niekto si asi myslí, že ja by som v tomto živote nemala žiť šťastne a bezbolestne. Mám ťa veľmi rada a navždy budem dozerať na Tvoje počínanie tu na zemi. Ktovie kam sa poberiem.
Zbohom,
Tvoja milujúca dcéra Clémence“
List starostlivo poskladám a vložím do obálky, ktorú vytiahnem zo zásuvky v otcovej pracovni. Všetko je tam zapadnuté prachom, otca som nevidela ani nepamätám, keby som nemala fotky ani neviem ako vyzerá. Smutné. Nehlučne zbehnem dolu po schodoch a obálku s nápisom „Pre mamu“ položím na jej nočný stolík. Teraz nie je doma, asi zasa niečo vybavuje.
Som si istá, že to bude fungovať. Ľahnem si na svoju posteľ a zavriem oči. Ty, vec, ktorá vo mne prebývaš. Teraz som tvoja tak ma už toľko netráp a vezmi si ma. Bože, prosím ťa, vezmi ma preč od tej veci. Hocijako, ale hneď. Prosím.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára