štvrtok 5. januára 2012

War for peace (Vojna mieru) - 3. časť

No konečne sa dolúčili a sprievod sa pohol, postupovali sme pomaly, nik nespieval bojové burcovacie piesne. Jazdci cválali po vonkajších stranách sprievodu. Niekde na čele bol veliteľ. Nadbehla som si a išla som sa k nemu hlásiť. Pricvála som a zasalutovala. To gesto určite vyzeralo vtipne.
 „Pane, ja som ten mág o ktorom vás informoval Theurg. Budem k vašim službám.“ Jemne som sklonila hlavu a snažila som sa hovoriť hrubším hlasom, aby nemal podozrenie a nenútil ma dávať si dolu kapucňu.
„Ideš dosť na ľahko, chlapče...“
Obočie mi vyletelo až na vrch čela v udivenom výraze, no to on nemohol spozorovať. „Ehm.. Nuž, som mág, my toho nepotrebujeme veľa.“ Hlas mi preskočil.  Zakašlala som.
Pár chvíľ po tomto sme zbadali oproti cválajúceho posla. Vyzeral vyčerpane a zastavil pri nás. „Pane! Pane! Veliteľ Purim je mŕtvy, na fronte zavládla anarchia, ponáhľajte sa.“ Skvele, takže my prídeme do najväčšieho bordelu. Veliteľ, ktorého mimochodom všetci prezývali Tlob, čo v preklade z loupštiny znamená popletený, pošepkal čosi poslovi, zdvihol ruku a ukázal smer zrýchleného pohybu. Všetci tí, ktorých doterajší pohyb sa nedal nazvať ani kráčaním sa pohli a zrazu z toho bol beh.
O malú chvíľu sa pred nami začínalo vynárať bojisko, všade bol zápach zasychajúcej krvi z ktorého mi bolo zle a sladkastý smrad polozhnitých tlejúcich tiel. Zlé jazyky hovoria, že Hani svojich mŕtvych nepochovávajú, ale nechajú ich zhniť, potom ich spália a popol predávajú ako veľmi vzácne korenie do vzdialených zemí. Aj na to sa musím svojho nového budúceho kamaráta opýtať.
„Už chápem prečo sa volá Červený front..“  Povedala som si sama pre seba, keď som zosadala z koňa. Celá zem bola nasiaknutá loupskou a hanskou krvou. To čo sa teraz dialo na posledných miestach boja by sa dalo opísať ako veľký chaos. Všetci už bojovali zblízka. Poslední živí lukostrelci z včerajšej vlny loupských mužov na smrť idúcich sedeli a jedli, podobne ostatní strelci.  Boli ľahostajní k tým čo ešte bojujú a chystajú sa umrieť. Nemal im už kto rozkazovať, keďže Purim už hnil s ostatnými.
„Bojovať začneme zajtra ráno!“ Mohutný hrubý Tlobov hlas sa rozniesol do všetkých kútov nášho tábora. Hani musia asi tiež prestriedať. Práve sa stmievalo a začínal fúkať nepriaznivý vietor nesúci aj hnilobný zápach. Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Takže spánok pod hviezdami sa asi nekoná. Všetci Loupi si vyzliekali plášte, kládli ich na zem a líhali si na ne. Nuž, ani spánok v stane sa nekoná. Na našej strane bojiska stáli len dva stany. Veliteľov a liečiteľský. Ani v jednom z nich som noc stráviť netúžila. Ešte než som sa uložila chcela som si pre zajtrajší boj vyhliadnuť vhodné miesto z ktorého sa dá kúzliť. Uprostred našej strany frontu zo zeme trčal asi do výšky jedného metra obrovský kameň. Všimla som si ho až keď boje ustali.  Nikto odtiaľ zatiaľ nebojoval, ale zajtra začne.
Nadišla noc, odvšadiaľ sa ozývalo chrápanie a cmukanie. Všetci sa chceli vyspať, ale tí čo mali spánok ako myš na vreci pri symfónii chrápania spať nemohli. Zdvihla som sa a išla si ľahnúť opodiaľ. Bola som varovaná, že sa nemám „odčleňovať od stáda“, no spánok je spánok. Princeznej čo spávala na dvoch matracoch sa ťažko zvyká na tvrdosť zeme no napokon, keď som zaspala aj tak mi nebolo súdené vyspať sa. Celú noc ma mátali akési desivé predstavy nadchádzajúceho dňa. V každej z nich ma zabil nejaký Han a ani v jednej som, ako to už v snoch býva, nedokázala čarovať. Tak čo sa stane? Zajtra umriem?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára