Namiesto kikiríkania sa ráno na Červenom fronte ozývali cvičné výstrely zo zbraní podivných tvarov aké som nikdy predtým nevidela. To ma prebudilo. Mala som šťastie, že som spala mimo skupinky lukostrelcov, pretože počas noci sa mi z hlavy stiahla moja maskovacia kapucňa a ráno som privítala s vlasmi rozprestretými okolo hlavy ako vejár. Nado mnou stál môj starý priateľ z detstva a vyjavene na mňa civel. Posadila som sa, ospravedlňujúco usmiala a rýchlo si vlasy znova upravila do úhľadného drdolu pod kapucňu. Pomohol mi vstať. Bol to Gérom, naši otcovia spolu lobujú v rade, ktorá zastáva vojnu, sme susedia a on je asi môj jediný takmer priateľ z Loupu. Nikdy som sa k nemu nesprávala vľúdne, avšak v skutočnosti ho mám celkom rada. No on tu umrie, som o tom presvedčená. Mal opásaný opasok s puzdrom na obojručný meč, ale pri pohľade naňho a jeho telesnú schránku som pochybovala o tom, že ho vôbec udvihne. A možno je plný prekvapení.
„En? Preboha, čo tu robíš?“ Pýtal sa keď mi podával pomocnú ruku.
„To sa pýtaš ty? Prišla som bojovať pre lepší svet.“ Vstala som, no musela som sa zasa zohnúť aby som si zaviazala šnúrku na obrej čižme siahajúcej mi až po kolená. Gér sa rozosmial. Zjavne som ho pobavila. Podceňoval ma, bolo to cítiť z každého tónu jeho smiechu (?). Zazrela som naňho.
„Hlupák, veď ty uvidíš..“ vyštekla som a odišla.
Celé vojsko bolo už hore. Bojisko v svetle vychádzajúceho slnka bolo priam úchvatné. Červená zem pokropená rannou rosou zmiešanou s ešte nevsiaknutou hanskou krvou pôsobila ako lúka plná vlčích makov. Nezasvätený do situácie by tvrdil, že to nemôže byť nič iné ako raj na zemi. Odhliadnuc od toho ešte stále prenikavého smradu hniloby. Na kopách navŕšených z tiel práve raňajkovali krkavce. Z rozsekaných pozostatkov robili ešte menšie franforce. Všetci nervózne pobehovali po okolí.
„Vojaci! Pripravte sa na všetko. Veľa z nás tu dnes umrie, len aby sme ochránili našu vodu, ženy, deti a vznešené panstvo!“ Pri posledných slovách sa zatváril kyslo, asi aj jemu vrchnosť už ležala v žalúdku. „No veľa z nás prežije a zaručí sebe aj svojim potomkom česť a slávu! ...“ Na malej vyvýšenine stál veliteľský stan a pred ním náš objemný veliteľ vykrikoval. Všetci mu stáli čelom, ale ja som po druhej vete odmietla počúvať tie kecy, ktorým oni hovoria „motivačná reč“ alebo burcovanie vojska k lepším výkonom. Chvíľu po tom ako som vypla svoj sluch, odmietla to vnímať a ostala bezducho stáť na svojom mieste ku mne dobehol Gér. Asi už zabudol, že som mu pred chvíľou nadala do hlupákov alebo to vtedy proste len chcel nepočuť. Použil frázu, ktorou si u mňa poriadne šplhol. Netušila som, že ju bude poznať.
„Morituri te salutant, Enigme.“ Jemne sa poklonil a jeho tvár už nebola taká veselá a mladistvá ako predtým. Bol strhaný a zjavne nezmierený s tým, že tu má umrieť. Položila som mu ruku na rameno a po prvýkrát po dlhom čase som využila silu svojho pohľadu. Theurg vravel, že je to vrodený dar a dajú sa s tým robiť divy. Zahľadela som sa mu do očí a jeho zreničky sa rozšírili – stávalo sa to vždy, keď som tento trik využívala.
„Ty tu dnes neumrieš! Nie ak budeš veriť v svoju silu a schopnosti.“ Iba prikývol a ja som ho pustila z kryštálovej klietky svojho pohľadu. Ľudská myseľ je mocná zbraň. Uvidíme či dnes pomôže mne aj jemu.
„Do formácii, vy lenivé prasce!“ Tlob práve začal strácať nervy. Život na fronte sa rozprúdil, zrazu sa tá banda povaľačov zmenila na obrovské mravenisko kde každý vedel kam má ísť, čo si má vziať a nikto sa už neodvážil zastavovať. Vzala som svoj kameň, palicu, pritiahla si opásaný meč bližšie k pásu a rozbehla sa na svoje bojové miesto skôr ako tam budú jatky. Nikto sa neobzrel. Rozložila som si improvizovaný hlavný tábor na už spomínanom veľkom balvane a prvýkrát sa vykašľala na plášť. Zhodila som ho zo seba, lebo zavadzal. V jednej ruke som mala vlčí kameň a v druhej meč, na sebe kožené brnenie, vysoké čižmy a prsteň čo mi otec daroval – vraj pre šťastie. Poryv vetra mi rozvial vlasy, v duchu som zakliala. Všade okolo mňa sa hemžili vojaci vo formáciách, no reč už nebolo počuť, len občasné cinkanie zbraní. Už aj Hani stíchli, vietor náhle ustal. Zrazu by sa atmosféra dala krájať.
„Vpreeed!“ Zvrieskol veliteľ a asi jednu nanosekudnu po tom sa dali veci do pohybu. Sťažka som dýchala. „Tvoj prvý boj, pokoj Enigme.“ Upokojovala som sama seba a náhle som ucítila príliv energie.
„S čarovaním ešte počkám,“ rozhodla som sa tak, uprostred bojiska bola ešte príliš veľká mela, nechcela som riskovať zabitie vlastných.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára