Ja a Sam sme vyrastali spolu, jeho rodičia ma našli, keď som mal len pár týždňov a vychovali ma, aj keď som iný ako ostatní. Samov otec zahynul na Červenom fronte pred pár rokmi a jeho matka je niekde v Loupe, teda aspoň dúfame, že ju tam nájdeme. Došiel som do skladiska a začal sa obzerať, či niekde nenájdem ten prekliaty magnet. Namiesto neho som však našiel handry rôznych farieb a tvarov a dlhý čierny kabát s kapucňou. Zo starého sveta.
„Náhoda je blbec...“ pousmial som sa a vyskúšal si ho, či mi bude dobrý. Sadol mi ako keby ho robili na figuríne s mojou výškou a šírkou. Fajn, už len ten magnet, pomyslel som si. Započul som, ako na druhom poschodí zapraskali tenké plechy pod ťažkou váhou niekoho, alebo niečoho.
„Sam! Si to ty?“ nič, žiadna odpoveď. Položil som si meč na rameno a pomaly smeroval k miestu, kde sa ozval buchot. Rukoväť som pevne zvieral v ľavej ruke a jemnými krokmi kráčal pomedzi pásy, šijace stroje a kusy oblečenia k hromade popadaných plechov.
„Je tu niekto?“ znova nič, bolo ticho. Od chrbta som zacítil, ako vzduchom sviští niečo rýchle. Prudko som zabodol meč do zeme a postavil sa zaňho.
„KTO SI?!“ zhúkol som do prázdna. Započul som kroky, ako tá osoba beží k východu, ktorým som ja prišiel. Vytrhol som meč a rozbehol sa za ním. Na mostíku, ktorý bol nado mnou som zahliadol obrysy postavy, bol tesne nado mnou. Vyskočil som na posuvný pás, ktorý som mal po pravici a bežal po ňom k motoru, ktorý ho poháňal. Ten bol tak obrovský, že som po motore mohol vybehnúť hore a ďalej prenasledovať môj cieľ. „STOJ!“ zhúkol som na utečenca. „Nemáš kam ujsť.“ V tej tme sa dali rozpoznať iba jeho obrysy, no najviac ma vydesili jeho oči, boli presne také ako moje, ibaže zelené. Hodil po mne ďalšiu vec a ja som sa prudko zahnal mečom, aby som ju rozsekol. Bola to dymová bomba, nadýchol som sa jej a začal sa prudko dusiť.
„Som rád, že ťa ten meč našiel, Eltai.“ Pozná moje meno. Keď som už konečne mohol dýchať, on musel byť na stovky metrov ďaleko. Čo myslel tým, že je rád, že ma ten meč našiel? Ako by ma mohla nájsť vec? Zišiel som dole k linke, kde šili kožené veci. Našiel som tu pár čiernych kožených pruhov a nejaké oceľové cvoky. Z nich som si spravil závesné puzdro k meču, ktoré som mal na krížoch tak, aby mi nebránilo v pohybe a meč vytŕčal z oboch strán mojej šírky. Na ľavej strane som mal trocha vyzdvihnutú rukoväť, aby sa mi ľahšie vyberal meč z puzdra. Čepeľou bol natočený smerom hore, aby som mohol zaútočiť hneď, ako ho vytiahnem.
„Eltai! Kde sa toľko flákaš? Už sa stmieva!“ počul som Sama, ako kričí z opačného konca továrne.
„Už idem!“ popreskakoval som pár pásov a zamieril za Samom.
„Počuj Sam, žijú v okolí nejakí ľudia? Podobní mne?“
„Neviem o nikom takom ako si ty. Neďaleko sú usadlosti, kde žijú rôzne rodiny, ale po väčšine je to tu pusté, alebo sú tu pozašívaní lupiči a čakajú na niekoho, koho okradnú, poprípade znásilnia, keď vyzerá ako ženská a popravde, ty máš od chlapa ďaleko.“
„Sam, ja viem, že ty máš smolu na ženské, ale nie, vďaka, nie si môj typ, nikdy ním asi ani nebudeš, prepáč.“ Pozeral som mu do tváre a videl, ako mu trhá kútikmi. „Nesnaž sa potlačiť ten úsmev Sam, nejde ti to.“
Doširoka sa usmial a prehodil svoju obriu ruku okolo mojich ramien.
„Tak poďme naspäť do Hanu.“ Vrátili sme sa naspäť do podzemia a zamierili do hostinca pri ktorom som strávil minulú noc. Hostinec bol plný chlapov a žien tancujúcich okolo tyčí. Hanskí muži v mnohom pripomínali mýtického tvora, ktorému sa dostali do priazne po tom, čo minulý svet zanikol a Hanské ženy dostali krásu bohýň, vôbec nevyzerali, že by patrili k Hanskému národu, boli nežné, pôvabné a zvodné. Ale naspäť k hostincu, niesol príznačné meno „Minotaurý raj“ a aj sa to tu na ten raj trocha podobalo. Stoly a stoličky boli z pevného dreva, steny a podlaha zasa z mramoru. So Samom sme si sadli do najtmavšej časti hostinca a pozorovali, čo sa deje. Najmocnejší z mužov sa postavil na barový pult, ktorý bol uprostred miestnosti.
„Muži a ženy hanského národa! Ja, brigádny generál Ren, sa k vám prihováram.“ V miestnosti náhle ostalo ticho a všetci upriamili pohľad na muža v čiernej uniforme, čo kričal na plné hrdlo. Dredy mal až pod lopatky a jasno žiarivý chrup priam až bil do očí, svalnaté telo a meč zavesený na opasku, vyžaroval z muža viac, než potreboval nato, aby ho ľudia počúvali.
„Zajtra ráno vyráža prvý oddiel našich bratov, synov, otcov a manželov na červený front. Idú bojovať za to, čo nám už dochádza. Ideme vyhnať Loupských parazitov od vody, ktorú mi už nemáme!“ na znak toho, že to myslí vážne, prudko vystrel ruku zovretú v päsť do vzduchu a v miestnosti začali muži jasať.
„Dnes som tu nato, aby som vybral najlepších z vás, ktorí sa pripoja, ak budú teda chcieť. Rozhodol som sa, že to spravíme formou zápasov, kto chce zapíše sa a pobije sa zo svojím súperom, ktorý bude v poradí za ním a ten, kto ostane nakoniec, sa pobije s naším najlepším vojakom. To však neznamená, že zoberieme len jedného z vás, budem si všímať oboch zápasníkov a aj keď prehrá, môže nastúpiť do armády.“
Chlapi poodsúvali stoly v strede, aby vytvorili provizórny ring, kde sa budú skúšať ich schopnosti a potom sa utvorili dva dlhé rady mužov, ktorí si chceli zmerať sily v ringu.
„Eltai, poď, zapíšeme sa. Sam sa už zdvíhal od stola.
„Čakaj, oni nám neujdú.“
Sam sa hodil na stoličku a zduto na mňa zazrel.
„Ponáhľaš sa?“
„Nie, ale nebaví ma sedieť na zadku a nudiť sa ako pes.“
„Neber to tak pasívne, pes ma lepší život, než my dvaja dokopy.“
„Drž hubu smrad a poď sa tam postaviť.“
„Načo tam budem stáť, keď som aj tak posledný?“ Sam sa zamyslel, čo som tým chcel vlastne povedať a keď mu to došlo, uvedomil si, že by stál v rade niekoľko hodín ako každý a teraz má aspoň pohodlie a celkom dobrý výhľad na mlátiacich sa obrov. Keď som sa zahľadel do ringu, zbadal som tam dvoch na chlp rovnakých Hanov, obaja rovnako vysoký, v rovnakom oblečení a rovnakou stavbou tela, vlasy mali mierne kučeravé a krátke. Dokonca ešte aj ich útoky boli rovnaké.
„Sam, pozri sa do ringu.“
„Hm? Čo? Prečo?“
„Mlátia sa tam bratia.“
„Aha....“ otrávene poznamenal.
Hodiny plynuli a v ringu sa striedali Hani rad za radom, asi nikde inde nemáte príležitosť vidieť toľko násilia, ako v Minotauriom raji. Keď sa už schyľovalo ku koncu, zodvihol som sa a pristúpil k vojakovi, ktorý zapisoval mužov do ringu.
„Eltai,“ povedal som mu svoje meno a on ma zapísal.
„Pôjdeš proti Nerovi.“ Zahľadel som sa na druhú stranu ringu, stál tam urastený Han s jazvou na krku a cez oko, jeho svaly boli väčšie ako kohokoľvek iného, chladný výraz tváre napovedal, že zabil nejedného muža, a že je ochotný zabíjať naďalej.
„Ďalšie kolo!“ zakričal generál. Vošiel som do Ringu a ten zjazvený Han takisto.
„ELTAI a proti nemu NERO! Boj sa môže začať!“
Nero zodvihol ruku nad hlavu a rozbehol sa priamo na mňa. Prikrčil som sa a uskočil na bok. Nero zastal a znova sa rozbehol po mne, vzduchom letel pravý a potom ľavý hák. Pravému som sa uhol a ľavý som zablokoval rukou. Hneď po tom vystrel mohutnú nohu, ktorou ma chcel zasiahnuť do hrude. Vyskočil som a odrazil sa od jeho nohy, preletel som ponad jeho hlavu sťa pierko a jemne pristál na nohy.
„Óó vyzerá to tak, že Eltai sa s Nerom hrá, je pozoruhodné sledovať tento zápas.“ Ozval sa generál sledujúc hru.
Nero stál na druhom konci ringu a ja som mal čas pozrieť sa na Sama, ten stál opretý o môj meč v úzadí a potmehúdsky sa škeril. Doslova jeho úsmev vravel - vedel som, že si z neho budeš strieľať...
„Eltai! Tak ty sa chceš hrať? Tak sa budeme hrať!“ Nero siahol pod svoj šedý plášť a vybral dve obrovské dýky, na rukoväti pripomínali boxer s ostňami, na ktorom bola dorobená čepeľ. Vojaci sa zdvíhali, že ho zastavia, keďže zbrane boli zakázané.
„Stojte!“ zhúkol generál. „Tento zápas si pozriem.“ Nero sa znova rozbehol po mne, no tentokrát mal ruky za sebou, pripravený seknúť, len čo sa priblíži dostatočne. Ľavou rukou mi mal preťať hrdlo a pravou rozrezať brucho. Znova som sa prikrčil a vyhol sa tak hornej čepeli, spravil som kotúľ a tak sa dostal za Nera a mimo nebezpečia. Prudko som sa odrazil od zeme a skočil na Nerov chrbát. Rukou som mu prudko vrazil do temena hlavy a on sa zvalil na zem.
„Eltai!“ Otočil som sa na miesto, odkiaľ zaznelo moje meno a videl som, ako vzduchom letí môj meč. Zabodol sa do zeme kúsok odo mňa. Pevne som uchopil jeho rukoväť a vytrhol ho z mramoru. Nero sa medzitým postavil a zaujal bojovú polohu.
„Myslíš si, že ta meč ochráni?!“ Nero vyskočil do vzduchu a oboma dýkami padal priamo na mňa, uskočil som dozadu a prudko sa zahnal mečom smerom k nemu, len tak-tak zodvihol svoju zbraň a zastavil moju čepeľ ostňami na rukoväti.
„Nechcem ťa zabiť, vzdaj to, alebo odlož zbrane.“ Prihováral som sa mu pokojným hlasom.
„Zabijem ťa, nemáš právo žiť v Hane, nie si jeden z nás!“ celý rozzúrený sa rozbehol po mne. Sklonil som pohľad a spustil ruky vedľa tela. Bol už tak blízko, že som započul jeho dych. Prudko som zodvihol meč a jeho dýky zastavili na jeho čepeli.
„Máš pravdu, nie som Han, ale žijem tu a bojujem o prežitie tak ako ty!“ prudko som šklbol mečom do vzduchu a Nerovi vyleteli z rúk zbrane, oprel som si meč pozdĺž svojej ruky a druhou ho chytil za rukoväť. Priskočil som k Nerovi a čepeľ mojej zbrane zastavila tesne na jeho krku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára