utorok 10. januára 2012

War for peace - 2. časť (Eltai)

Po pár hodinách úmorného vynášania zbraní, obrneného odevu a ešte neviem čoho všetkého, sme boli hotoví.

„Keby som vedel, že je vonku také slnko, zoberiem si opaľovací krém.“
„Sam.... ty ho nepotrebuješ, toľko bahna, čo je na tebe, nie je v celom Hane.“ Počul som, ako vzduchom presvišťala jeho päsť a trafila ma rovno do hrude.
„Zato, že som sa taký narodil, si zo mňa nemusíš robiť prdel, ale aspoň nie som biely ako laboratórna myš.“
„Chlapi, ďakujem vám za pomoc, peňazí veľa nemám, som aj tak len obyčajný skladník zbraní, avšak máte nárok ako prvý si vybrať zbrane a výzbroj.“ Prerušil našu hádku majiteľ skladu.
„Dík šéfe.“ Vyceril som na neho žiarivo biele zuby.
„Eltai, tú bitku odložíme na neskôr, videl som tu celkom pekné kusy zbroje.
                 Keďže vzrastom som nebol vhodný na nosenie zbroje, ba ani ich odevu, ostávalo mi len nájsť si nejaký dobrý meč a vyraziť do boja doslova len v tých šedých kapsáčoch a roztrhanom tričku, čo mám na sebe. Pobehoval som tu a tam, medzi kôpkami mečov a strelných zbraní, celkom dobrá snipra, nejaký ťažký guľomet, menšia dýka a väčšia dýka, ktoré mi skôr pripadali ako meče, ale to asi preto, že som bol o dosť menší od nich.
„Eltai! Ty máš zrak ako tá veľká jašterica, ako sa to volalo v minulom svete?!“
„Drak?!“ zakričal som na druhý koniec kôp, odkiaľ sa ozýval Samuelov hlas.
„Hej, presne to! Poď sa sem pozrieť!“
                Prišiel som ku kope, nad ktorou čupel Sam.
„Máš prekrásne oči, Eltai.“
„Vieš, čo mi môžeš, ty čierna gorila. Pousmial som sa a zatvoril svoje nezvyčajné oči. Neboli nezvyčajné len preto, že by mali inú farbu ako čiernu, čo je u Hanov dosť podivné, avšak tie moje naozaj vyzerali ako oči Draka. Boli celé žlté a sietnica nebola okrúhla, ale špicatá a tak rozdeľovala moje žlté oko na dve polovičky. Neviem, či to bolo vďaka očiam, alebo niečomu inému, no vedel som vždy o pár sekúnd skôr, odkiaľ príde nepriateľ, ako zaútočí, a kde je jeho slabina.
„Eltai!!“ zahrkal so mnou Sam. „Vráť sa do reality a pozri sa, či tam dole pod tou kopou je helma.” Zahľadel som sa dole cez štrbiny pomedzi zbrane a zbadal som niečo, čo by som ani vo sne nehľadal na smetisku zbraní.
„Prilbu tam nevidím, ale je tam niečo iné.“ Začal som odhadzovať zbrane z kopy, aby som sa dostal k tomu, čo upútalo môj zrak. Konečne som uvidel rukoväť. Zdrapol som ju a prudko šklbol. Z hromady mečov, pištolí a kusov brnenia som vyťahoval obrovský meč. Rukoväť, za ktorú som ho držal, bola so žraločej kože a veľmi príjemná na dotyk. Pomaly som išiel rukou hore po čepeli. Bola taká široká a dlhá, že keď som sa k nej postavil z boku, mohol som sa za meč úplne skryť.  Meč  aj napriek svojej veľkosti nebol ťažký a bol obratný, držal som ho v jednej ruke a ľahko s ním tancoval okolo svojho vlastného tela. Vyskočil som do výšky a prudko zarazil meč do kusu betónu. Meč zaiskril o kusy kameňov a rozvíril prach. Keď prach usadol, betón bol na dve polovice a meč zaťatý medzi nimi. Znova som ho pevne uchopil a rukou hladil čepeľ, cítil som tam jemné škrabance. Teda najprv som si myslel, že to sú škrabance. Lepšie som sa pozrel na to, po čom som prechádzal prstami a uvedomil si, že sú to nakreslení draci, akých mali Japonci v minulom svete, aspoň myslím, že sa im tak hovorilo. Pri rukoväti bola dračia hlava s otvorenou tlamou a čepeľ predstavovala dračie telo, ba čo viac,  na ostrej hrane meča bol drak postavený, akoby ju on tlačil dole.
„Sam? Ty si vyniesol tento meč?“
„Nie, ten meč vidím prvý krát.“ Zodvihol plecia a ďalej sa prehrabával v kusoch železa. Meč som nepustil z ruky a hľadal som nejakú magnetickú blbosť, ktorú si potom upravím, a pripnem ako puzdro na meč.
„Hej, Sam, tam neďaleko je továreň, idem sa tam pozrieť, hneď sa vrátim.“
„Eltai, dávaj na seba bacha, vieš, že si jediná rodina, ktorú mám.“
„Sam, celé detstvo sme spolu, nebyť tvojho otca a matky bol by som.... no nič, hneď som tu.“
„Dobre.“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára