War for peace (Vojna mieru) - 9. časť

Kňazova modlitba skončila a rituál, ktorý dvaja vojaci na stráži prevádzali už takmer rutinne sa znova rozbehol bez ohľadu na moje zúfalé prosby a vzlyky. Boli nekompromisní. Odniesli provizórne ležadlá druhým koncom stanu von, kde všetky telá potom spália. Bola som bez dychu, všetko okolo mňa sa mi krútilo. Sedela som na drevenej podlahe stanu a cítila som ako sa asi môže cítiť šialený človek. Práve som toho stratila veľmi veľa. Držala som sa za hlavu, ale pocítila ako ma niekto dvíha, chcela som tie neodbytné ruky striasť, no keď sa mi to nepodarilo ťahali ma preč, ďaleko od miesta kde som naposledy videla poslednú bytosť čo pre mňa niečo znamenala. Niečo zo mňa umrelo s Géromom. 

Stále som kričala, bola som zmyslov zbavená, no tlak dlane na mojom predlaktí bol silnejší ako ja. Dostali sme sa do inej časti stanu, kde všetko páchlo stuchlinou a liekmi. Matne som počula akési hlasy, nie dôležité v mojom momentálnom svete. Niekto mi niečo priložil na nos a ústa, akúsi handričku s látkou čo mala úlohu uspať ma. Viac si nepamätám.

Keď som sa zobudila v duši som mala zvláštnu formu vnútorného mieru. Bola som zmierená s tým, že Gér je mŕtvy a ja musím vyvraždiť polovicu Hannov, ktorí tu ostali, aby som cítila aspoň nejakú formu zadosťučinenia. 

Neostávalo mi veľa iných možností, len zohnať si svoje staré šaty. Od boja až do teraz som mala na sebe len krátku tuniku a v tom sa mi bojovať naozaj nechce ísť. S kamenným výrazom v tvári vkročím do stanu a zasa ma ovanie ten stuchnutý vzduch, vezmem si svoje kožené brnenie a vyleziem von. Muži, nemuži, prezlečiem sa tam – koniec koncov všetko je lepšie ako smrad liekov. Korzet mi bohužiaľ nemá kto zašnurovať, takže to bude budem musieť prežiť. Meč, jedna čižma, druhá...

S krikom vyrazím na bojové pole, žiadne čary, kašlať na ohnivé gule a silencio. Krv za krv. Hanni padajú ako obilie pri kosbe. Prvá vec, veľmi dôležitá, je zastrašenie súpera, moja tvár už nie je mierumilovná a hlavne nie je čistá ako keď som vyšla z tábora. Je postriekaná krvou mnohých Hannov, na líci mám dlhý škrabanec.  Občas sa zastavím a utriem si z čela kropaje potu. 

Takto prejde zopár dní, tie sa striedajú s dňami, keď som príliš vysilená na to, aby som dokázala bojovať tvárou v tvár a tak čarujem.

Často mi myšlienky zabiehajú k tomu zvláštnemu neHannovi. Kde vlastne je? Kam sa podel? Na ošetrovni už nie je. Tam som sa bola pýtať. Dúfam, že mu nenapadne nejaká hlúposť. Zaumienila som si, že sa s ním ešte stretnem. Je jedno ako a kde, ale stretnem. Teraz mám preňho ja zopár otázok. 

Na konci 4. dňa bol môj meč už taký otupený všetkými tými nárazmi na tvrdé kosti Hannov, že som s bojom skončila skôr – aj tak som už bola doudieraná a ubolená – a vybrala som sa ku kováčovi. Bolo to blízko, hneď pri sklade zbraní. Pár minút chôdze smerom k Loupu. Ten chudák meč už naozaj potrebuje buď vymeniť alebo nabrúsiť. Kráčalo sa mi ťažko, všadeprítomný prach sa mi lepil na spotenú pokožku a keby som nemala pošvu meč by som celkom určite musela vliecť za sebou. 

V Loupskom tábore sa už nikto nepozastavoval nad tým, že som žena. Všetci si zvykli, hlúpe poznámky už trúsili iba tí čo prišli ako nováčikovia z mesta, ale tých to okamžite prešlo hneď ako som im priložila čepeľ dýky k hrdlu. Bola som vyšťavená pomstou a zvyknutá na neustály pohľad na zabíjanie a vraždy, takže by mi nerobilo žiaden problém zabiť aj vlastného. Moje ideologické ciele, s ktorými som sem prišla sa veľmi rýchlo vytratili a ja som pochopila ako to tu chodí. 

War for peace (Vojna mieru) - 8. časť (Eltai)

       Stál som uprostred bojiska a vedľa mňa žena. Obzrel som sa za seba. Stála tam armáda mužov a žien s takými očami ako ja. Pozrel som sa na druhú stranu bojiska a tam som videl Hanov a Loupov, ako stoja bok po boku. Vybral som meč z puzdra a zabodol ho vedľa seba. „AnAr-Li.“ Vyslovil som vetu v akomsi podivnom jazyku, ktorý som doteraz nikdy nepočul, vzapätí môj meč vyletel prudko do vzduchu a ja som vyskočil za ním. Zatvoril som oči a cítil akúsi zvláštnu energiu prúdiacu okolo mňa. Keď som opäť otvoril oči, stál som pevne nohami na zemi, avšak videl som omnoho ďalej, ako predtým. Sklopil som pohľad dole a uvidel dve obrie tlapy pripevnené k akejsi trubici so šupinami. Otočil som hlavu dozadu a videl, že tá žlto-sivá trubica sa tiahne ešte niekoľko metrov za mnou a aj to napriek tomu, že v istých miestach bola zohnutá a mala na sebe podivné výrastky. Sklopil som hlavu k mláke, ktorá bola podo mnou. Tvár, ktorú mi mláka ukázala nepatrila mne, ale drakovi, aký je vyobrazený v japonskej mytológií. Vtedy som pochopil, že tým drakom som ja a tá podivná trubica je moje telo...
„Drž ho, nech si neublíži.“
Otvoril som oči a videl som 3 postaršie ženy, ako ma držia na lehátku. Bol to len sen?
„Upokojil sa, môžeme ho pustiť.“ Prehovorila jedna z nich. Stále som videl rozmazane a nedokázal som presne určiť, ktorá kedy rozpráva, videl som iba obrysy útlych žien. Zjavne dlho nič nejedli, lebo ich postavy boli oproti ženám v Hane podstatne menšie. Ucítil som jemnú látku na tele a počul kroky odchádzajúcich sestier.
Započul som tlmené ženské zakašlanie. „Takže osud nás opäť zviedol dohromady. Bohužiaľ za takýchto nepriaznivých okolností. Ako sa ti vôbec podarilo dostať sa sem?“
„Kam sem?“ Nebol som ani v stave odpovedať, a nie ešte rozlíšiť, kto ma to vypočúva. Vedel som iba, že ten hlas sa nachádza po mojej pravici.  Osoba si niečo zamumlala a potom pokračovala v konverzácii.
„Počuj, vieš kto si? Lebo ja viem to, že si Han a toto je Loupská ošetrovňa. Môžeš si gratulovať...,“ stíčila hlas tak, že som jej ku koncu neorzumel, a v tom momente mi došlo, kto to je.
„Ty si tá čarodejnica, však?“ cítil som, ako mi šklbe kútikom úst do úsmevu. „Tak napokon som ťa našiel rýchlejšie, než som čakal.“ Ignorujúc jej varovanie.
„Ale v prvom rade - nevieš, či mi priniesli aj môj meč?“
„Nie som čarodejnica, som tvoje svedomie, ktoré ťa udatne bráni pred istou smrťou, ktorá ťa postihne, ak na sebe čo len záchvevom brvy dáš znať, že si Han.“ Započul som nejaký šuchot.
„Meč? Si v srdci nepriateľského územia a zaujíma ťa meč? Neviem či ho doniesli, ale ak sa im páčil, aj tak povedia, že nedoniesli a už ho nikdy neuvidíš..“
„Ale uvidím, on si ma nájde. Počuj, čarodejnica, nevieš, čo mi dali do očí? Nedokážem zaostriť, vidím iba obrysy...,“ spýtal som sa jej, dúfajúc, že mi poradí. Jej smiech bol hlasný, no nie nepriateľský, ale skôr úprimný.
 „Naši doktori ti nedali do očí nič, ani ti do očí nevideli. Ak by videli, už by si tu nebol. To sa ti snažím celý čas vysvetliť... Jedine, žeby sa niečo stalo s tvojimi očami.“
„Fajn, teraz sa porozprávajme o tom, prečo som ťa chcel nájsť, nato oči nie sú dôležité. Videl som tvoju premenu. Nebola obyčajná ako u mágov, ktorých som stretol kedysi a isté príbehy v knihách, ktoré máme v Hane, hovoria o čarodejoch so zvláštnou mocou a tak isto o tvoroch podobných Loupom, ibaže z bledou pokožkou a dračími očami. Myslím... že ja som jedným z nich a to je to, čo som sa ťa chcel spýtať. Nevieš mi povedať niečo viac o mne, o mojom druhu?“ stuhol som celý od napätia, už len preto, že som cítil zradu Hanov a zradu môjho zosnulého brata. Krv v žilách mi stuhla a ja som sťažka dýchal.
      „No, j-ja, možno niečo viem. A-ale t-te-teraz to nie je dobrý nápad rozpitvávať.“ Skôr, než som stihol niečo povedať, niekto odsunul akýsi kus látky a vzápätí na to začala čarodejnica vzlykať.

Clémence & Marc (časť jedenásta)

Ako si môže myslieť, že ma zastraší nejakými blábolami? A Central park? Je mi to jedno. Mňa môžu vidieť len tí, ktorým to dovolím. On bude za divného, že vrieska uprostred najväčšieho parku v tomto preľudnenom meste aj keď je pár minút pred brieždením. To len on, chabý človek si môže myslieť, že by ma odradil alebo zničil obyčajným štítom. Trošku som sa s nimi pohrala, no to v Central Parku bol len začiatok. Bola to malá omrvinka z obrovského bochníka hnevu a zúfalstva, ktoré v sebe dusím. Vrátila som sa do jeho bytu, nejaká ochrana pred takými ako som ja? Možno, no ani jeden z nich nebol taký smutný, zúfalý a nahnavný zároveň. Mala som pocit, že mi krivdí celý svet. Môžu mať duchovia sklony k samovražde? To asi ťažko. V tom sa otvorili dvere a vydali tiché šuchnutie o podlahu. Zaznelo zabuchnutie. Prepla som sa. Oni ma nevidia, som v inej sfére. Kopnem do fotky jeho manželky, padne na zem a rozbije sa.
-"Takto miluješ manželku?!" Môj záhrobný hlas mi v hlave znel cudzo. "Si chudák, Marc!" Dnes v noci sa nevyspia. Keby jeho spoločníčka nebola vysoká a krásna blondína asi by som sa až tak nenahnevala, ale...
"Ako môžeš?!" Vždy som verila v čístú a úprimnú lásku. Až za hrob. V duchu (môžem ja tento zvrat ešte vôbec použiť?) som sa zasmiala.
"Kylie!" šepkala som jej. "Prečo s ním spolupracuješ?! Je to blázon. Odíď a nechaj ho samého s jeho šialenstvom." Znela som ako jej svedomie. Narúšala som statiku jej presvedčenia o Marcovi. Začínala pochybovať aj o tom kto je ona sama. "Iba si vymýšľa, len jeho oči a dar presvedčiť ťa ťa sem dostali a zzdržali ťa tu. Ty vidíš, že sa tu niečo deje. No nie je v tom žiaden duch. Číre bláznovstvo, schizfrénia. On sám je zároveň aj Clémence." Odmlčala som sa. Nechala som svoje slová zapustiť korene jej pochybností. "...hádam si si len nemyslela, že existujú duchovia. A hlavne takí akú ti on opísal Clémence. Hlúposť."
Natiahla som sa za Marcovou rukou. Stál strnulo a sťažka dýchal. Dotkla som sa jej v chladnom mŕtvolnom neviditeľnom zovretí a švihla ňou smerom k váze. Rozbila sa.
Nechystám sa znova rozosmiať. Chcem, aby ho Kylie opustila, aby mi uverila, že on má na vine toto všetko.
"Vidíš? Nie je normálny. Ujdi kým ti neublíži." Bola som šeptom v jej hlave. Nič hlasnejšie. Marc si myslel, že som zmizla, že odomňa má aspoň na malú chvíľku pokoj. Chudák, myslel si zle.
Mierny vánok zabuchol dvere do kúpeľne. Ten vystrašil aj mňa. Naozaj som s ním nemala nič spoločné.
V tom mi niečo napadlo. Prečo Kylie nevsugerovať ešte vierohodnejšie, že Marc je Clémence?
Ak doňho vstúpim a prehovorím neľudským hlasom Kylia mi uverí. A ak ju dostatočne vystraším už nikdy sa nevráti a s Marcom neprehovorí ani na dobu pokým by jej to bol schopný vysvetliť. Pochybujem, že by v tej sekunde prišla na moju lesť... No koniec-koncov, nesmiem ju ani podceniť. Také dobré vybavenie ako mala ona v aute som ešte nezažila. (Hovoríte si, ona je mladý duch, kde by ho zažila... Nuž, trochu som prechádzala cez steny a dostala som sa do istých tajných zákutí NewYorkskej knižnice.)

Urobím to, rozhodla som sa.

War for peace (Vojna mieru) - 8. časť

Nejako som sa zjavne dostala na ošetrovňu. Tak všetci Loupovia volajú veľký vojenský stan, kde sestry nie práve najmladšie liečia zranenia z bojov a prebýva tu aj kňaz, ktorý tým čo už naozaj nepotrebujú babice dáva posledné pomazanie. Zobúdzam sa na krik. Moje telo je dobité a akosi zvláštne skrútené. Skúsim pohnúť každou končatinou zvlášť a keď sa mi to podarí obrátim sa za krikom na vedľajšej posteli. 

Na moje obrovské prekvapenie sa tam metá ten Han, ničomu nerozumiem, už zasa. Han? V Loupskej ošetrovni? Je možné, že by si ho pomýlili? Ešte raz si ho dobre prezriem. Uvedomím si, že keby som mu vtedy nevidela do očí, teraz by som vôbec nepochybovala o tom, že je Loup. 3 starké ho držia a tichým nástojčivým hlasom si navzájom rozdávajú pokyny: „Drž ho, nech si neublíži.“ Keď ním prestane lomcovať akási triaška hlavná sestra vyhlási: „Upokojil sa, môžeme ho pustiť.“ Pomaly ho pustia, s materskou starostlivosťou naňho natiahnu prikrývku a nehlučne odídu.

Jemne zakašlem, opriem sa o lakeť a nespúšťajúc z neho oči poviem: „Takže Osud nás opäť zviedol dohromady. Bohužiaľ za takýchto nepriaznivých okolností. Ako sa ti vôbec podarilo dostať sem?“ Naozaj neviem či je momentálne v stave vnímať ma a odpovedať mi na moje otázky, ale skúsiť to môžem.

„Kam sem?“ odpovedal.

„No jasné, to som si mohla myslieť.“ Poviem viac menej sama pre seba.  „Počuj, vieš kto si? Lebo ja viem to, že si Han a toto je Loupska ošetrovňa. Môžeš si gratulovať, že si ešte nažive.“  Trochu som ho zoznámila so situáciou a postupne som stále viac a viac stišovala hlas. Ak by hociktorý z hrdých Loupov zistil, že sa tu lieči Han dal by ho exemplárne potrestať a babičky, ktoré ho ošetrili s ním.

„Ty si tá čarodejnica však? Tak napokon som ťa našiel rýchlejšie než som čakal.“ Videla som ako sa chce usmievať.   „Ale v prvom rade nevieš či mi priniesli aj môj meč?“

„Nie som čarodejnica, som tvoje svedomie, ktoré ťa udatne bráni pred istou smrťou, ktorá ťa postihne ak na sebe čo len záchvevom brvy dáš znať, že si Han.“ Znudene som sa hodila na vankúš a oči uprela do stropu. Pri tom prudkom pohybe mi do lopatky vystrelila ostrá bolesť a ja som len tak tak udržala výkrik. „Meč? Si v srdci nepriateľského územia a zaujíma ťa meč?...Neviem či doniesli, ale ak sa im páčil aj tak povedia, že nedoniesli a už ho nikdy neuvidíš..“ Jasné, že to tak bude. Loupi sú len banda naničhodníkov, ktorí sa tvária ako svätci. 

„Ale uvidím, on si ma nájde, počuj čarodejnica nevieš čo mi dali do očí? Nedokážem zaostriť vidím iba obrysy.....“ Rozosmiala som sa. Jeho otázka bola tak popierajúca všetky moje predpoklady až bola vtipná.

„Naši doktori ti nedalo do očí nič, ani ti do očí nevideli, ak by videli už by si tu nebol. To sa mi snažím celý čas vysvetliť....Jedine žeby sa niečo stalo s tvojimi očami.“ Odmlčím sa. Neviem čo viac povedať. Znepokojí ma to, trošku..

„Fajn, teraz to prečo som ta chcel nájsť , nato oči nie sú dôležité. Videl som tvoju premenu, nebola obyčajná ako u mágov ktorých som stretol kedysi, a isté príbehy v knihách ktoré máme v Hane hovoria čarodejoch so zvláštnou mocou a tak isto o tvoroch podobných Loupom, ibaže z bledou pokožkou a dračími očami, myslím... že ja som jedným z nich a to je to čo som sa ťa chcel spýtať, nevieš mi povedať niečo viac o mne, o mojom druhu?“ 

Keď  to vyslovil po tele mi prešli zimomriavky.  Zľakla som sa, že o mne  a mojej moci môže vedieť viac akoby bolo vhodné.  Prestala som premýšľať súvislo a nevedela som sa tak ani vyjadrovať.

„No, j-ja, možno niečo viem. A-ale t-te-teraz to nie je dobrý nápad rozpitvávať.“ Spomínala som si na knihu čo mi raz ukázal theurg. Keď som chcela pokračovať otvorili sa plátené dvere stanu dovnútra vniesli ďalšieho takmer mŕtveho Loupa. Za posledných pár hodín ich boli už desiatky, nikoho z nich som nepoznala, no u tohto to bolo iné. Mal doráňanú tvár, ale nedala sa pomýliť. Bol to Gérome. Rozbúchalo sa mi srdce. Vyletela som z lôžka a s ťažkosťami som sa už plačúcky doplachtila za Gérom. Padla som na jeho hruď. Moje vzlyky prehlušovali tichú kňazovu modlitbu. Bol ľadový ako smrť a už nedýchal. Umrel mi jediný priateľ.  Lepšie povedané, niekto ho zabil. A ja ho pomstím..

Perá...

Keď zmráka sa,
ja nemám kam ísť,
vezmem papier a
pero nechám ísť..

Po papieri svoj príbeh môže napísať,
všetky krivdy, nepravdy a klamstvá
vykričať do sveta nech sa dozvedia
nehanebníci a darebáci čo nevedia
o svojich zločinoch bez konca začiatku
vec neživá, nemŕtva mojou rukou vedená
musí prerozprávať tie krvavé činy
čo odčiniť sa nedajú a inak ako slzami
krvou a večným krikom zatratených.

Odpradávna ľudia strhávať nechávali sa svojimi perami,
čo by bez pomoci nikdy nedokázali
vypovedať slová smútku, lásky
ani vôní sedmokrásky,
čo na lúke v poryvoch vetra blažená,
a nikomu neblíži, len ten hlupák - neznalec
čo príde a svojou veľkou topánkou so železnou špičkou
zašliapne úbohú kvetinu čo donedávna dokázala milovať šíre modré nebo.

No čo ak sa jedného dňa všetky perá vypíšu?
Kto potom bude brániť
obhajovať veci správne, spravodlivé
a pod čiernu zem písmenami zhadzovať nerozumné počínanie
ľudí nesprávne narodených,
utešovať matky pohrobkov,
navždy dýchať spomienkami,
žiť minulosťou,
a robiť večného spoločníka hárkom papiera?
Čo budú ľudia zvierať medzi prstami,
keď ich pochytí túžba písať?
Nič..

...a možno ceruzku

War for peace (Vojna mieru) - 7. časť

Za posledných pár minút sa mi podarilo toho zažiť toľko ako za celý život nie. Je to šialené, naháňal ma nejaký divný Han, na ktorého potom zaútočilo nejaké veľké hanské hovädo, ktoré som zneškodnila, aby som zachránila iného Hana? Sú to čistí magori. A ja sa im začínam podobať. Skvelé.
S maximálnou koncentráciou si čistím cestu pred sebou. Oháňam sa mečom, keď treba kričím, vysávam životy a Hani omámene pod vládou mojich kúziel padajú na zem za čo si od mojich spoluobčanov z Loupu vyslúžim ďakovné a obdivné pohľady. Už pomaly vidím svoj balvan ,na ktorom budem zasa na chvíľku neporaziteľná a nakoľko už naozaj strácam silu a pochybujem, že 5 Hanov predo mnou by som ešte dokázala zvládnuť bez padnutia od únavy použijem spomaľovacie kúzlo. Ich to oslabí a ja sa budem môcť – bez časového obmedzenia – presunúť na balvan. Im sa bude zdať, že som veľmi rýchlo prefrčala okolo nich, ale v skutočnosti oni vnímajú pod vplyvom kúzla inak ako ja. Pomalšie a o dosť značnú časť.

„Silentio!“ vo chvíli, keď pred seba vystriem ruky vyrazí mi z nich silový výboj, ktorý hneď po prejdení telom spomalí čas, bitie srdca, dýchanie, i všetky ostatné životné funkcie. Meč už ťahám za sebou, pred očami mám jednu veľkú šmuhu, počujem spomalené výkriky bolesti. Podlomia sa mi kolená a ja na malú chvíľku padám k zemi. Podopierajúc sa mečom opäť vstanem a už len pár krokov a budem v bezpečí. Ak odpadnem na svojom balvane medici ma hádam nájdu. Presne vo chvíli, keď sa moja noha dotkne kameňa čas sa vráti do normálu. Ak by som ráno nebola natoľko prezieravá ako som bola a nepripútala by som svoju dušu k malému vlčiemu kameňu teraz by som bola už trikrát mŕtva. Nahmatám si miesto v čižme kde by sa mal teoreticky vyskytovať vlčí kameň. Srdce mi bije v ušiach a jeho ozvena mi prechádza až do končekov prstov. Nie je tam! Ja.. stratila som svoju dušu. Teraz ju môže hocikto nájsť a zneužiť ju. Ak ju nájde nepriateľ  a jeho mág mu povie čo to je, tak som skončila.

S touto myšlienkou skončilo celé moje premýšľanie, bola som príliš vysilená, aby som vládala ďalej zamestnávať myseľ niečím iným ako tlmením bolesti a únavy. No predsa sa mi v hlave zjavovali otázniky, v skrytej časti môjho podvedomia ma devastovali spomienky na krátke stretnutie s Hanom s hadími očami. On tvrdil, že si ma nájde, že ma bude kontaktovať, lebo chce odpovede. Čo sa nad tým vôbec ja zamýšľam, on predsa niečo potrebuje, ja som tá čo by mu mala niečo povedať. Nemám hľadať ja jeho, ale on mňa. No nedá mi to. Ani neviem ako sa volá (kto by sa už uprostred boja predstavoval). Cítila som z neho nejakú mystickú silu, nie zlú, nie takú akú majú všetci Hani. Niečo viac. Niečo iné. Také spojenecké.

Musím sa s ním znovu stretnúť, za každú cenu.
Možno mi len únava poplietla myseľ a neviem či som si toto niekedy myslela, možno som spala a toto sa mi snívalo, možno ma on zabil a ja som bola v pekle s nepokojnou dušou.

Pokúsila som sa otvoriť oči. Oslepilo ma svetlo, čo je neklamný znak toho, že žijem, vidím rozmazane a oči zatvorím okamžite po nálete krvavých kvapiek na moju už aj tak dosť doráňanú tvár.

Viac si nič nepamätám. Až po..

War for peace (Vojna mieru) - 7. časť (Eltai)

Bežal som cez skupinky Hanov a Loupov bojujúcich na život a na smrť.

„Si mŕtvy Eltai! Keď sa Ren dozv....“ cez Nerovu hlavu preletela guľka a on padol na zem.

„Už ma pekne sral.“ Za ním stál Sam so zbraňou v ruke.

„Kde si ju vzal?“ prekvapene som na neho civel.

„Čo ja viem, vyzerá ale dobre.“ Zastrčil si ju za opasok a mierne vykročil nohou dopredu  so zdeseným pohľadom. Mierne sa zatackal zľava doprava. Prudko sa otočil a znova vybral pištoľ. Prudko strieľal, a vtedy som si uvedomil, čo sa stalo. Z chrbta mu trčali šípy.

„SAM!!!!“

„ZABIJEM VÁS!“ kričal z plných pľúc a bežal na Loupa s lukom v ruke. Popod Sama prebehol malý svižný Loup s mečom, za ktorým sa ťahala krvavá čiara pochádzajúca od Sama, ktorý padol na kolená.

„Ty loupská špina!“ zovrel som v rukách rukoväť meča a bežal priamo na Samovho vraha. Vyskočil som do vzduchu a prudko sekol mečom dole. Loupov obranný postoj so zdvihnutým mečom nad hlavou bol zbytočný,  čepeľ mojej zbrane prenikla cez jeho meč, akoby to bol len plát oblečenia, a rozdelil jeho telo na polovicu. So slzami v očiach som videl, ako sa rozpadá na polovicu, ako z neho vytŕčajú kosti a orgány nevedia, kam majú padnúť. Bežal som cez jeho telo priamo za Samom.

Tvárou ležal v bahne, prevalil som ho na chrbát a odhádzal mu kusy špiny z tváre.

„Sam...“ so zúfalstvom v hlase som vyslovil jeho meno. Pozrel sa mi do očí, akoby chcel povedať - som pripravený - avšak keď otvoril ústa, tak z nich vytiekli len potoky krvi. Nič nepovedal, iba mlčky umrel. Pevne som uchopil meč, na rukách som mal ešte Samovu krv, oči plné sĺz mi bránili ostro vidieť, no bol som v takom amoku, že mi to bolo jedno. Čokoľvek sa mi postavilo do cesty, si išlo po istú smrť. Smeroval som priamo do tábora Loupov, bolo mi jedno, že som išiel na istú smrť. Za Samovu smrť budú trpieť.

„Hani, stiahnite sa!“ zhúkol  zozadu Ren. Stále som postupoval smerom k Loupskému táboru, zotrel som si slzy z očí a konečne som videl jasne na svoj cieľ. Tam v diaľke stála skupina Loupov, ktorá obkľúčila dvoch Hanov. Pomaly som sa približoval k Loupom, ignorujúc rozkaz. Stál som tesne za Loupom, ktorý mi bol otočený chrbtom. Objal som ho tak, aby mu čepeľ môjho meča jemne poranila kožu na krku a potom som prudko šklbol. Započul som zachrapčanie muža a potom pád do kaluže krvi. Loupovia odvrátili pohľad od dvoch Hanov a zamerali sa na mňa.

Jedným z nich bol aj Géron. Dvaja Loupovia padli na zem, ostal tu už len Géron.

„Dnes ťa zabijem...“

Zovrel som rukoväť meča a rozbehol sa na Gérona. On spravil to isté, meče sa stretli a potom sa naše telá opreli o ne. „Enigma mi povedala, že dnes ma nezabijú.“

„Aké sladké, a kde máš tu svoju Enigmu?“ odskočil som dozadu. Géron sa opäť rozbehol priamym útokom na mňa, pevne som sa postavil, nohy sa mi zaborili do mäkkého bahna, špičku meča som taktiež zaboril do zeme tesne vedľa mojej nohy. Géron sa pomaly približoval a ja som bol úplne odokrytý, nič mu nebránilo v tom, aby ma prebodol. Bol už tak blízko, že zodvihol svoj meč vysoko nad hlavu, aby ma mohol rozpoliť na dvoch. Odrazil sa od zeme a letel priamo na mňa. Keď už bol tesne nado mnou, vyskočil som a zároveň s výskokom šklbol do výšky. Mal som pocit, akoby som chodil po vzduchu a akoby v čepeli môjho meča bol sústredený orkán, ktorý čakal na okamih, kedy ho niekto vypustí. Ťahal som meč do výšky a pritom sa mierne rotoval, ucítil som, ako pomaly prechádza cez Géronove pevné telo, a ako po čepeli steká jeho krv a o jej ostrie sa lámu jeho kosti. Opäť bol vonku z jeho tela a ja som z ľahkosťou motýľa pristál vedľa rozsekaného Gérona. Zahľadel som sa na meč, zdalo sa mi, akoby bol súčasťou môjho tela, akoby to nebola len zbraň, ale žijúci tvor, ktorý ma má chrániť.

                Z ničoho nič som ucítil únavu, moje telo bolo odrazu priveľmi ťažké nato, aby ďalej stálo vzpriamene. Zabodol som meč do zeme a rozhliadol sa po okolí, či je tu niekto, kto by sa ma pokúšal zabiť. Zatvoril som oči a zrútil sa do bahna. Cítil som, ako sa moje telo pomaly zabára do bahna nasiaknutého krvou, no nedokázal som sa zodvihnúť, požieralo ma ako ničota.

„Tento je ešte živý!“ započul som hrubý mužský hlas a ucítil dve mohutné ruky pod mojím telom, ako ma vytrhli z bahna.

„Meč.... nezabudni ten meč....“ zamumlal som z posledných síl.