utorok 14. februára 2012

War for peace (Vojna mieru) - 7. časť

Za posledných pár minút sa mi podarilo toho zažiť toľko ako za celý život nie. Je to šialené, naháňal ma nejaký divný Han, na ktorého potom zaútočilo nejaké veľké hanské hovädo, ktoré som zneškodnila, aby som zachránila iného Hana? Sú to čistí magori. A ja sa im začínam podobať. Skvelé.
S maximálnou koncentráciou si čistím cestu pred sebou. Oháňam sa mečom, keď treba kričím, vysávam životy a Hani omámene pod vládou mojich kúziel padajú na zem za čo si od mojich spoluobčanov z Loupu vyslúžim ďakovné a obdivné pohľady. Už pomaly vidím svoj balvan ,na ktorom budem zasa na chvíľku neporaziteľná a nakoľko už naozaj strácam silu a pochybujem, že 5 Hanov predo mnou by som ešte dokázala zvládnuť bez padnutia od únavy použijem spomaľovacie kúzlo. Ich to oslabí a ja sa budem môcť – bez časového obmedzenia – presunúť na balvan. Im sa bude zdať, že som veľmi rýchlo prefrčala okolo nich, ale v skutočnosti oni vnímajú pod vplyvom kúzla inak ako ja. Pomalšie a o dosť značnú časť.
„Silentio!“ vo chvíli, keď pred seba vystriem ruky vyrazí mi z nich silový výboj, ktorý hneď po prejdení telom spomalí čas, bitie srdca, dýchanie, i všetky ostatné životné funkcie. Meč už ťahám za sebou, pred očami mám jednu veľkú šmuhu, počujem spomalené výkriky bolesti. Podlomia sa mi kolená a ja na malú chvíľku padám k zemi. Podopierajúc sa mečom opäť vstanem a už len pár krokov a budem v bezpečí. Ak odpadnem na svojom balvane medici ma hádam nájdu. Presne vo chvíli, keď sa moja noha dotkne kameňa čas sa vráti do normálu. Ak by som ráno nebola natoľko prezieravá ako som bola a nepripútala by som svoju dušu k malému vlčiemu kameňu teraz by som bola už trikrát mŕtva. Nahmatám si miesto v čižme kde by sa mal teoreticky vyskytovať vlčí kameň. Srdce mi bije v ušiach a jeho ozvena mi prechádza až do končekov prstov. Nie je tam! Ja.. stratila som svoju dušu. Teraz ju môže hocikto nájsť a zneužiť ju. Ak ju nájde nepriateľ  a jeho mág mu povie čo to je, tak som skončila.
S touto myšlienkou skončilo celé moje premýšľanie, bola som príliš vysilená, aby som vládala ďalej zamestnávať myseľ niečím iným ako tlmením bolesti a únavy. No predsa sa mi v hlave zjavovali otázniky, v skrytej časti môjho podvedomia ma devastovali spomienky na krátke stretnutie s Hanom s hadími očami. On tvrdil, že si ma nájde, že ma bude kontaktovať, lebo chce odpovede. Čo sa nad tým vôbec ja zamýšľam, on predsa niečo potrebuje, ja som tá čo by mu mala niečo povedať. Nemám hľadať ja jeho, ale on mňa. No nedá mi to. Ani neviem ako sa volá (kto by sa už uprostred boja predstavoval). Cítila som z neho nejakú mystickú silu, nie zlú, nie takú akú majú všetci Hani. Niečo viac. Niečo iné. Také spojenecké.
Musím sa s ním znovu stretnúť, za každú cenu.
Možno mi len únava poplietla myseľ a neviem či som si toto niekedy myslela, možno som spala a toto sa mi snívalo, možno ma on zabil a ja som bola v pekle s nepokojnou dušou.
Pokúsila som sa otvoriť oči. Oslepilo ma svetlo, čo je neklamný znak toho, že žijem, vidím rozmazane a oči zatvorím okamžite po nálete krvavých kvapiek na moju už aj tak dosť doráňanú tvár.
Viac si nič nepamätám. Až po..

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára