Čarodejnica - Nečarodejnica

Žije - prežíva - nežije v malej chyži na okraji lesa. Už dávno nikto nechodí okolo. Ona už dávno nevyšla von. Ak sa na dverách náhodou ozve klopanie nie je to poštár, ale jeden z jej najvernejších priateľov - Smrť, Záhuba alebo Osud. Rada si s nimi posedí v nevrlom tichu zatrpknutej stareny. Ona nemá čo povedať, oni nemajú nič nové, sú u nej len na medzizastávke medzi svojou lopotou, prišli si k nej len položiť svoje staré kosti-nekosti a o chvíľu budú zasa pokračovať. No i napriek všetkému ona je z nich najhmatateľnejšia. Magická, tajomná a rokmi poznačená - čarodejnica. Všetci ju odvrhli, lebo sa báli a ona sa dobrovoľne - nedobrovoľne stiahla preč aby nemusela vnímať neprajné a prebodávajúce pohľady normálnych -nenormálnych smrteľníkov. Všetci sa boja a za všetko si predsa môžu sami. To ľud si vymyslel tie nepochopiteľné báchorky o jej moci, ktorá sa napokon stala skutočnou. Najprv dohady potom prišlo prekliatie. Jej kedysi ryšavé vlasy svoju farbu dávno zmenili na striebornú a jej tmavé oči zakryl akýsi závoj. Neobyčajne krásnu tvár poznačili mnohé vrásky, ktoré majú na svedomí tak isto tí fantasmagoristickí blázni. Bola vyhnaná a zabudnutá. Nikto si nespomenie ako po nociach zabíjala v bielom rúchu pomätenej, ani ako smrteľná choroba postihla mestečko práve vo chvíli keď ona zakliala. Nik nedokáže znova rozpovedať tú historku o tom ako ušla z pekelných plameňov. A prečo? Pretože všetci tí ľudia sú mŕtvi. Jej rukou. Bývala veselým dieťaťom do chvíle kým ju oni nepoznačili rečami, nespravila nič zlé, len sa pomstila. Pomsta je predsa len krok súpera podobného rozsahu akým bola provokácia. Už nedokáže cítiť ľudsky, možno už nedokáže ani hovoriť, jej mäkký, večne smejúci sa hlas umrel spolu s jej dušou. Jej telo zostarlo.
Vonku je prítmie, okolie je  chyže je nepríjemné, živá bytosť cíti, že sa nemá približovať lebo by to mohlo byť to posledné čo by urobila. No on? Príde a zaklope. Ten zvuk je iný. Iný ako keď klope Smrť, Záhuba či Osud. Vytrhne ju to z otupelosti a trochu sa obávajúc a krivkajúc podíde k dverám. Pootvorí ich. Zakričí a jej hlas je znova mladý a veselý. Jej ruka, ktorá držala drevené dvere omladla a jej zrdce sa z kameňa premenilo na znovufungujúci stroj (aspoň na chvíľu). Objala muža vo dverách, pobozkala ho. Zavrela oči. Je to ten za ktorého sa mala vydať, ale jeho rodičia ju očiernili a vyhrali. *Posledné vzplanutie* Ak sa hovorí, že človek pred Smrťou sa dokáže naposledy s vypätím všetkých síl postaviť a urobiť posledný čin, tak je to pravda. Toto bol jej posledný čin. Ilúzia. Keď sa jej viečka opäť zdvihli, neobjímala milovaného, neobjímala nič, ona už vlastne neobjímala vôbec, kosa jej vernej kamarátky Smrte sa jej zaligotala pred tvárou a ona viac nevidela, nepočula, cítila len nekonečnú Prázdnotu, svoju Záhubu, ktorá bola jej Osudom.
Počas svojho života nebola zlá dobrovoľne, no nič z jej činov nebolo nedobrovoľné a teraz dobrovoľne-nedobrovoľne umiera pod rukami jedinej priateľky. Posledný výdych, posledná čierna slza...