Začula som zvuky, boli úplne jasne a nevyvrátiteľne smerované mne. Tak skoro po tom čo som kapitulovala. Niekto o mne rozprával a ja som nedokázala určiť či je to Han alebo Loup. Logicky mi z toho však vychádzalo, že Hani by ma už prebodli, ale títo dvaja ma bránili čiže to boli spojenci. Prinútila som sa otvoriť jedno oko. To čo som uvidela na fakticky prekvapilo. Nado mnou sa krčil človek, s veľmi zvláštnymi očami a za ním stál čistokrvný Han a bránil priateľa, ktorý sa venoval mne. Posadila som sa a mimovoľne šúchajúc sa po zemi som cúvla. Predsa len, bol to Han. Chvíľku čosi rozprával a potom sa obrátil na mňa.
„Čarodejka, počuješ ma?“ priskočil bližšie. Dýchala som sťažka a mala som najväčšiu chuť chrstnúť mu niečo do tváre. Zahrabla som rukou do hliny a úplnou náhodou sa mi podarilo nájsť kúsok, ktorý nebol od krvi celý nasiaknutý. Bol ako prach. Hodila som mu hrsť do tváre a s ťažkosťami sa postavila. No bola som zmätená, netušila som na ktorú stranu mám ísť ak sa chcem dostať na našu stranu bojiska. Odvšadiaľ sa ozývalo rinčanie zbraní a výkriky vojakov.
„Počujem...“ Vydýchla som, otočila som sa chrbtom, tasila som meč a vybrala sa na strastiplnú cestu pomedzi bojujúcich. Netušila som či moje kúzlo ešte stále funguje a bojom som sa vyhýbala. Kráčala som rýchlo a nenápadne aby som na seba nepútala pozornosť. Dúfala som, že som sa od tých dvoch podivných Hanov dostala už dosť ďaleko a im sa nebude chcieť trepať za mnou. Opäť som začínala slabnúť. Prebíjala som sa ďalej a ďalej pomedzi väčších a väčších Hanov a začínala som strácať nádej, že by toto vôbec mohla byť naša strana bojiska.
„STOJ, ČARODEJKA!“ Bol to on, ten Han, ktorého som – ako som chybne dúfala –nestriasla. Bol vytrvalý ako keby naozaj záležalo na niečom čo viem alebo čo som. Neviem prečo, z akého dôvodu, ale úplne nerozumne som sa rozhodla skúsiť šťastie a svoje chabé bojové schopnosti, namiesto úteku do bezpečia. Videla som jeho ako sa rýchlo presúva po ramenách iných Hanov smerom ku mne. Natiahla som ruku a namierila ju na jedného z najbližších Hanov, ktorý mi stál chrbtom.
„Vacuuming vitae!“ Z mojej ruky vyšľahol zelený lúč a udrel do Hana, on začal slabnúť. Uberala som mu život a dávala ho sebe. Vysávala som z neho energiu, ktorá mne momentálne veľmi chýbala. O malú chvíľu padol na zem a ja som žmurkla na vysileného Loupa, s ktorým bojoval. Bol to Gér.
„Vacuuming vitae!“ Z mojej ruky vyšľahol zelený lúč a udrel do Hana, on začal slabnúť. Uberala som mu život a dávala ho sebe. Vysávala som z neho energiu, ktorá mne momentálne veľmi chýbala. O malú chvíľu padol na zem a ja som žmurkla na vysileného Loupa, s ktorým bojoval. Bol to Gér.
„Nezahrávaj sa so mnou, Han!“ Namierila som ruku naňho a skríkla rovnakú formulku s tým, že voľnú ruku s mečom som namierila na vysileného Loupa a tak život z Hana pretekal cezo mňa do Géra, ktorý mi minulú noc zachránil život. Povedal mi to ráno, úplne ľahostajne.
„Teraz sme vyrovnaní, Gér.“ Usmiala som sa a ďalej venovala pozornosť Hanovi. Zoskočil tesne predo mňa a tasil meč, krúžil okolo mňa v podrepe pripravený zaútočiť ako hladný sup.
„Čarodejka nekomplikuj to.... bežíš do nášho tábora ideš si po smrť, nechcem ťa zabiť, aspoň zatiaľ potrebujem len odpovede, nič viac.“ V tom som si to uvedomila, skutočne idem na zlú stranu.
„To sa ti mám akože len tak vzdať? Nie som hlúpa hus! Pýtaj sa ak chceš a ja ti odpoviem ak to bude v mojich silách. No s tebou nikam nepôjdem!“ Iba ak ma odvedieš násilím, pomyslela som si, ale to som nevyslovila, lebo som jasne videla, že tento chlapík je schopný absolútne všetkého. Ostala som stáť a pozorovala som ho ako krúži. Len, len, že som nevybuchla do smiechu, bolo to neskutočne vtipné. Bola som kdesi v hĺbke duše zvedavá čo chce vedieť, vlastne som mu nemala čo zatajiť, o tajných cestách a majetkových pomeroch v Loupe by asi vedieť nechcel a vlastne ani o kúzlach, ktoré ovládam a Theurga by som mu nevyzradila ani za nič. To je asi to jediné čo by som mu v tej chvíli nepovedala. Aj keby ma rozkrájal, na to som prisahala. Tak čo teda chce?
Nestihla som nič viac povedať, ani namietať keď sa tam dovalilo niečo veľké, pripomínajúce Hana len tmavou pokožkou, ničím iným a začalo to útočiť na môjho prenasledovateľa. Nezmohla som sa na nič. Mala som zaútočiť naňho a tak zo spoločného nepriateľa urobiť mŕtveho nepriateľa, ale nespravila som to. Namiesto toho som si vypočula ich rýchly dialóg a v poslednej chvíli, keď sa útlemu Hanovi-prenasledovateľovi, ktorý ako Han vôbec nepôsobil podlomili kolená, zakročila som. Silu vôle som už ovládala a tak som zhmotnila všetku svoju energiu v celkom slušnej ohnivej guli vo svojich rukách. Napriahla som a s výkrikom stlmeným iba vzduchom hodila guľu do obrovského monštra čo sa tvárilo ako Han. On odletel pár metrov dozadu, no nie nadlho. Nezabilo ho to.
„Tak vstávaj, hanský vojnový hrdina!“
„Ďakujem ti, teraz bež, on sa vráti ak to prežil, ja si ťa nájdem a potom sa spýtam to čo chcem vedieť, rýchlo zmizni skôr než upútaš ešte viac pozornosti.“ Prikývla som, myslím, že si budem ešte dlho vyčítať, že som mu zachránila život.
Je to zvláštne, veď on je môj nepriateľ. A ja som do tejto vojny neprišla vraždiť.
Je to zvláštne, veď on je môj nepriateľ. A ja som do tejto vojny neprišla vraždiť.
