War for peace (Vojna mieru) - 10. časť

Oči som mala otvorené len na okrasu, v podstate som sa nedívala, ani som nevidela. Občas som zakopla. Zrazu som svoje rozhodnutie ísť do vojny náhle oľutovala. Je to len krviprelievanie. Nič krajšie ma tu nečaká. Bez varovania príde náraz, no pred výkyvom rovnováhy ma ochránia niečie ruky. Vytrhnem sa z ich zovretia, i keď nie nepríjemného alebo nepriateľského. 

„Nechaj ma prejsť, ty loupsky pes!“ Len ho zápästím odtlačím na stranu, do tváre mu nepozriem. 

„Ten tvoj sladký hlások by som spoznal snáď všade.“  Už som bola na odchode, no musela som sa zastaviť a s námahou ohnúť ubolený krk, pozrieť smerom nahor, proti slnku a uvidieť tie oči. Vydýchnem, bez premýšľania sa tomu zvláštnemu Hannovi s ktorým ma osud stále zvádza dovedna hodín okolo krku. Myseľ sa mi vyčistí a uvedomím si čo stváram, v duchu si vynadám. Pustím ho, slabo zakašlem a pohľad upriem do zeme. 

„Prepáčte, pane.“ Poviem čo najvážnejším a najslušnejším tónom.  

„Nič sa nestalo, kamže máš namierené?“ Červeň mi z tváre ešte stále nezmizla a túto otázku som ešte nevstrebala. 

„Eeh..Uuh.“ Cinklo mi. „Ku kováčovi samozrejme“ ...kam inam, keď v okruhu dvoch kilometrov nič iné nie je?! 

„A vy, pane?“ Stále som sa mu neodvážila pozrieť do tváre. Nebola som už tou odvážnou dievčinou z ošetrovne. Niečo mi odpovedal, chvíľu rozprával, no nemám potuchy o čom. Trochu som sa upokojila, donútila som myšlienky prúdiť správnym smerom v poslednej chvíli tak, aby som ešte zachytila otázku. „Nechceš sa k nám pridať?“ 

„Veľmi rada, samozrejme.“ Fľochla som na chlapca, ktorý sprevádzal Hanna a silene som sa usmiala. 

„Som Florance,  enchantée...“ Vetu som neukončila, lebo som nezachytila jeho meno. Nevadí, časom sa dozviem. 

Z príjemného ticha ma vyruší jeho hlas. Po kovových zvukoch o seba narážajúcich mečov je to ako príjemná hudba. 

„Ja som Eltai.“ Usmejem sa. „To je pekné meno. Hodí sa vám.“ Zažmúrim smerom kde je jeho tvár. 

„No ja budem nezdvorilá a to svoje skutočné meno vám zatiaľ nepoviem.“ Nie som hlúpa, viem akú moc majú mená. Samoľúbo sa usmejem a vykročím vpred rýchlejšie, skôr než ma dobehne únava.  Po chvíli ma dobehol.

 „Môžem sa ťa niečo spýtať?“ ...zasa ten hlas. Nevzdávam sa vykania. Ešte nie.

 „Ak sa to nebude týkať môjho mena a bude v mojich silách vám odpovedať,  tak áno...“

 „Vo vašom meste je istý mág, ktorý by mohol vedieť kto som, zavedieš ma k nemu?“ Moje srdce vynechalo jeden úder. Pery som zovrela tak silno, že mi z nich ostala len úzka štrbinka. 

„Nepýtaj sa ma na mága, prisahala som.“  

Zaznelo tiché: „Prepáč“. Tu nepoznám zdvorilosť. Tykanie je osobnejšie a viac človeku prenikne pod kožu. Theurga nezradím. Tým jediným som si istá, podobrotky nikdy, o násilí sa radšej nezmieňujem... 

„Ak chceš niečo vedieť opýtaj sa mňa a ak prežijem túto prekliatu vojnu ja ti to zistím...“ Dúfala som, že po tomto vyhlásení na chvíľu zmĺkne. 

Nezmĺkol. „Tým pádom budem strážiť aj teba aj Herolda ako oko v hlave.“ Takže Herold, tak sa volá ten chlapec. Neveriacky som naňho pozrela úkosom.

 „Naozaj si myslíš, že to zvládneš?“ Príliš okato som si ho celého premerala a zdvihla obočie v pobavenom výraze. 

„Ako veľmi ťažké môže byť ochrániť 16 ročného chlapca a čarodejnicu stojacu na kameni?“ 

„Pozor na jazyk, na pomenovanie čarodejnica som háklivá, Eltai.“ Jeho meno som vyslovila s takou razanciou, že sama som sa od úľaku striasla. Keby som sa lepšie učila mohla by som ho tu a teraz bez mihnutia oka zabiť. Boli sme na mieste. Skladisko zbraní a kováč. 

Hneď keď som vstúpila do miestnosti, ktorú zapĺňal kovový zápach a rinčanie, zvrtla som sa doľava. Úzkou chodbičkou sa dostanem ku kováčovi. „Expresne..“ Podám mu otupený meč aj s dvomi osminkami. Trochu zdurdene sa na mňa pozrie, no meč a mince si vezme. O dva minúty je všetko hotové a môj meč sa leskne ako už dávno nie. Slušne mu poďakujem a vytratím sa znova na relatívne čerstvý vzduch.  Eltaia a jeho malého loupskeho poskoka nikde nevidím. Sála na mňa slnko a nikde naokolo nie je ani kúsok tieňa. Mám pocit, že sa v tom brnení asi roztopím. Zveziem sa k zemi, opierajúc sa chrbtom o múr. Nie od únavy, nie od bolesti, len tak z dlhej chvíle. Viem, že Hann musí prejsť okolo mňa ak sa chce dostať späť na front. Periférne uvidím pohyb, neunúvam sa otočiť hlavu tým smerom. Odtiaľ by vychádzal iba človek, ktorý to tu nepozná. 

„Takže si našiel po čo si prišiel, Eltai.“ Stále pozerám pred seba a zdvihnem sa.

 „Kde si nechal chlapca? Síce sa tu pohybuje s väčšou istotou ako ty, ale tam vnútri sa môže zraniť.“ Hovorím to tónom akoby som ho karhala, no pritom je to len výčitka. 

„Len pred chvíľou si prisahal, že nás budeš chrániť.“ Uškrniem sa. Zneistila som ho, bola som si takmer istá, že tep mu vyletel nad normálnu hranicu. 

„Herold!“ zakričal smerom k skladu. Zvnútra sa ozvala tlmená odpoveď chlapca. Aj mne odľahlo. 

„Vidíš, je živý a chrániť vás neznamená zobrať vám slobodu.“ Pri tej vete som sa musela úprimne usmiať.

War for peace (Vojna mieru) - 9. časť

Kňazova modlitba skončila a rituál, ktorý dvaja vojaci na stráži prevádzali už takmer rutinne sa znova rozbehol bez ohľadu na moje zúfalé prosby a vzlyky. Boli nekompromisní. Odniesli provizórne ležadlá druhým koncom stanu von, kde všetky telá potom spália. Bola som bez dychu, všetko okolo mňa sa mi krútilo. Sedela som na drevenej podlahe stanu a cítila som ako sa asi môže cítiť šialený človek. Práve som toho stratila veľmi veľa. Držala som sa za hlavu, ale pocítila ako ma niekto dvíha, chcela som tie neodbytné ruky striasť, no keď sa mi to nepodarilo ťahali ma preč, ďaleko od miesta kde som naposledy videla poslednú bytosť čo pre mňa niečo znamenala. Niečo zo mňa umrelo s Géromom. 

Stále som kričala, bola som zmyslov zbavená, no tlak dlane na mojom predlaktí bol silnejší ako ja. Dostali sme sa do inej časti stanu, kde všetko páchlo stuchlinou a liekmi. Matne som počula akési hlasy, nie dôležité v mojom momentálnom svete. Niekto mi niečo priložil na nos a ústa, akúsi handričku s látkou čo mala úlohu uspať ma. Viac si nepamätám.

Keď som sa zobudila v duši som mala zvláštnu formu vnútorného mieru. Bola som zmierená s tým, že Gér je mŕtvy a ja musím vyvraždiť polovicu Hannov, ktorí tu ostali, aby som cítila aspoň nejakú formu zadosťučinenia. 

Neostávalo mi veľa iných možností, len zohnať si svoje staré šaty. Od boja až do teraz som mala na sebe len krátku tuniku a v tom sa mi bojovať naozaj nechce ísť. S kamenným výrazom v tvári vkročím do stanu a zasa ma ovanie ten stuchnutý vzduch, vezmem si svoje kožené brnenie a vyleziem von. Muži, nemuži, prezlečiem sa tam – koniec koncov všetko je lepšie ako smrad liekov. Korzet mi bohužiaľ nemá kto zašnurovať, takže to bude budem musieť prežiť. Meč, jedna čižma, druhá...

S krikom vyrazím na bojové pole, žiadne čary, kašlať na ohnivé gule a silencio. Krv za krv. Hanni padajú ako obilie pri kosbe. Prvá vec, veľmi dôležitá, je zastrašenie súpera, moja tvár už nie je mierumilovná a hlavne nie je čistá ako keď som vyšla z tábora. Je postriekaná krvou mnohých Hannov, na líci mám dlhý škrabanec.  Občas sa zastavím a utriem si z čela kropaje potu. 

Takto prejde zopár dní, tie sa striedajú s dňami, keď som príliš vysilená na to, aby som dokázala bojovať tvárou v tvár a tak čarujem.

Často mi myšlienky zabiehajú k tomu zvláštnemu neHannovi. Kde vlastne je? Kam sa podel? Na ošetrovni už nie je. Tam som sa bola pýtať. Dúfam, že mu nenapadne nejaká hlúposť. Zaumienila som si, že sa s ním ešte stretnem. Je jedno ako a kde, ale stretnem. Teraz mám preňho ja zopár otázok. 

Na konci 4. dňa bol môj meč už taký otupený všetkými tými nárazmi na tvrdé kosti Hannov, že som s bojom skončila skôr – aj tak som už bola doudieraná a ubolená – a vybrala som sa ku kováčovi. Bolo to blízko, hneď pri sklade zbraní. Pár minút chôdze smerom k Loupu. Ten chudák meč už naozaj potrebuje buď vymeniť alebo nabrúsiť. Kráčalo sa mi ťažko, všadeprítomný prach sa mi lepil na spotenú pokožku a keby som nemala pošvu meč by som celkom určite musela vliecť za sebou. 

V Loupskom tábore sa už nikto nepozastavoval nad tým, že som žena. Všetci si zvykli, hlúpe poznámky už trúsili iba tí čo prišli ako nováčikovia z mesta, ale tých to okamžite prešlo hneď ako som im priložila čepeľ dýky k hrdlu. Bola som vyšťavená pomstou a zvyknutá na neustály pohľad na zabíjanie a vraždy, takže by mi nerobilo žiaden problém zabiť aj vlastného. Moje ideologické ciele, s ktorými som sem prišla sa veľmi rýchlo vytratili a ja som pochopila ako to tu chodí. 

War for peace (Vojna mieru) - 8. časť

Nejako som sa zjavne dostala na ošetrovňu. Tak všetci Loupovia volajú veľký vojenský stan, kde sestry nie práve najmladšie liečia zranenia z bojov a prebýva tu aj kňaz, ktorý tým čo už naozaj nepotrebujú babice dáva posledné pomazanie. Zobúdzam sa na krik. Moje telo je dobité a akosi zvláštne skrútené. Skúsim pohnúť každou končatinou zvlášť a keď sa mi to podarí obrátim sa za krikom na vedľajšej posteli. 

Na moje obrovské prekvapenie sa tam metá ten Han, ničomu nerozumiem, už zasa. Han? V Loupskej ošetrovni? Je možné, že by si ho pomýlili? Ešte raz si ho dobre prezriem. Uvedomím si, že keby som mu vtedy nevidela do očí, teraz by som vôbec nepochybovala o tom, že je Loup. 3 starké ho držia a tichým nástojčivým hlasom si navzájom rozdávajú pokyny: „Drž ho, nech si neublíži.“ Keď ním prestane lomcovať akási triaška hlavná sestra vyhlási: „Upokojil sa, môžeme ho pustiť.“ Pomaly ho pustia, s materskou starostlivosťou naňho natiahnu prikrývku a nehlučne odídu.

Jemne zakašlem, opriem sa o lakeť a nespúšťajúc z neho oči poviem: „Takže Osud nás opäť zviedol dohromady. Bohužiaľ za takýchto nepriaznivých okolností. Ako sa ti vôbec podarilo dostať sem?“ Naozaj neviem či je momentálne v stave vnímať ma a odpovedať mi na moje otázky, ale skúsiť to môžem.

„Kam sem?“ odpovedal.

„No jasné, to som si mohla myslieť.“ Poviem viac menej sama pre seba.  „Počuj, vieš kto si? Lebo ja viem to, že si Han a toto je Loupska ošetrovňa. Môžeš si gratulovať, že si ešte nažive.“  Trochu som ho zoznámila so situáciou a postupne som stále viac a viac stišovala hlas. Ak by hociktorý z hrdých Loupov zistil, že sa tu lieči Han dal by ho exemplárne potrestať a babičky, ktoré ho ošetrili s ním.

„Ty si tá čarodejnica však? Tak napokon som ťa našiel rýchlejšie než som čakal.“ Videla som ako sa chce usmievať.   „Ale v prvom rade nevieš či mi priniesli aj môj meč?“

„Nie som čarodejnica, som tvoje svedomie, ktoré ťa udatne bráni pred istou smrťou, ktorá ťa postihne ak na sebe čo len záchvevom brvy dáš znať, že si Han.“ Znudene som sa hodila na vankúš a oči uprela do stropu. Pri tom prudkom pohybe mi do lopatky vystrelila ostrá bolesť a ja som len tak tak udržala výkrik. „Meč? Si v srdci nepriateľského územia a zaujíma ťa meč?...Neviem či doniesli, ale ak sa im páčil aj tak povedia, že nedoniesli a už ho nikdy neuvidíš..“ Jasné, že to tak bude. Loupi sú len banda naničhodníkov, ktorí sa tvária ako svätci. 

„Ale uvidím, on si ma nájde, počuj čarodejnica nevieš čo mi dali do očí? Nedokážem zaostriť vidím iba obrysy.....“ Rozosmiala som sa. Jeho otázka bola tak popierajúca všetky moje predpoklady až bola vtipná.

„Naši doktori ti nedalo do očí nič, ani ti do očí nevideli, ak by videli už by si tu nebol. To sa mi snažím celý čas vysvetliť....Jedine žeby sa niečo stalo s tvojimi očami.“ Odmlčím sa. Neviem čo viac povedať. Znepokojí ma to, trošku..

„Fajn, teraz to prečo som ta chcel nájsť , nato oči nie sú dôležité. Videl som tvoju premenu, nebola obyčajná ako u mágov ktorých som stretol kedysi, a isté príbehy v knihách ktoré máme v Hane hovoria čarodejoch so zvláštnou mocou a tak isto o tvoroch podobných Loupom, ibaže z bledou pokožkou a dračími očami, myslím... že ja som jedným z nich a to je to čo som sa ťa chcel spýtať, nevieš mi povedať niečo viac o mne, o mojom druhu?“ 

Keď  to vyslovil po tele mi prešli zimomriavky.  Zľakla som sa, že o mne  a mojej moci môže vedieť viac akoby bolo vhodné.  Prestala som premýšľať súvislo a nevedela som sa tak ani vyjadrovať.

„No, j-ja, možno niečo viem. A-ale t-te-teraz to nie je dobrý nápad rozpitvávať.“ Spomínala som si na knihu čo mi raz ukázal theurg. Keď som chcela pokračovať otvorili sa plátené dvere stanu dovnútra vniesli ďalšieho takmer mŕtveho Loupa. Za posledných pár hodín ich boli už desiatky, nikoho z nich som nepoznala, no u tohto to bolo iné. Mal doráňanú tvár, ale nedala sa pomýliť. Bol to Gérome. Rozbúchalo sa mi srdce. Vyletela som z lôžka a s ťažkosťami som sa už plačúcky doplachtila za Gérom. Padla som na jeho hruď. Moje vzlyky prehlušovali tichú kňazovu modlitbu. Bol ľadový ako smrť a už nedýchal. Umrel mi jediný priateľ.  Lepšie povedané, niekto ho zabil. A ja ho pomstím..

War for peace (Vojna mieru) - 7. časť

Za posledných pár minút sa mi podarilo toho zažiť toľko ako za celý život nie. Je to šialené, naháňal ma nejaký divný Han, na ktorého potom zaútočilo nejaké veľké hanské hovädo, ktoré som zneškodnila, aby som zachránila iného Hana? Sú to čistí magori. A ja sa im začínam podobať. Skvelé.
S maximálnou koncentráciou si čistím cestu pred sebou. Oháňam sa mečom, keď treba kričím, vysávam životy a Hani omámene pod vládou mojich kúziel padajú na zem za čo si od mojich spoluobčanov z Loupu vyslúžim ďakovné a obdivné pohľady. Už pomaly vidím svoj balvan ,na ktorom budem zasa na chvíľku neporaziteľná a nakoľko už naozaj strácam silu a pochybujem, že 5 Hanov predo mnou by som ešte dokázala zvládnuť bez padnutia od únavy použijem spomaľovacie kúzlo. Ich to oslabí a ja sa budem môcť – bez časového obmedzenia – presunúť na balvan. Im sa bude zdať, že som veľmi rýchlo prefrčala okolo nich, ale v skutočnosti oni vnímajú pod vplyvom kúzla inak ako ja. Pomalšie a o dosť značnú časť.

„Silentio!“ vo chvíli, keď pred seba vystriem ruky vyrazí mi z nich silový výboj, ktorý hneď po prejdení telom spomalí čas, bitie srdca, dýchanie, i všetky ostatné životné funkcie. Meč už ťahám za sebou, pred očami mám jednu veľkú šmuhu, počujem spomalené výkriky bolesti. Podlomia sa mi kolená a ja na malú chvíľku padám k zemi. Podopierajúc sa mečom opäť vstanem a už len pár krokov a budem v bezpečí. Ak odpadnem na svojom balvane medici ma hádam nájdu. Presne vo chvíli, keď sa moja noha dotkne kameňa čas sa vráti do normálu. Ak by som ráno nebola natoľko prezieravá ako som bola a nepripútala by som svoju dušu k malému vlčiemu kameňu teraz by som bola už trikrát mŕtva. Nahmatám si miesto v čižme kde by sa mal teoreticky vyskytovať vlčí kameň. Srdce mi bije v ušiach a jeho ozvena mi prechádza až do končekov prstov. Nie je tam! Ja.. stratila som svoju dušu. Teraz ju môže hocikto nájsť a zneužiť ju. Ak ju nájde nepriateľ  a jeho mág mu povie čo to je, tak som skončila.

S touto myšlienkou skončilo celé moje premýšľanie, bola som príliš vysilená, aby som vládala ďalej zamestnávať myseľ niečím iným ako tlmením bolesti a únavy. No predsa sa mi v hlave zjavovali otázniky, v skrytej časti môjho podvedomia ma devastovali spomienky na krátke stretnutie s Hanom s hadími očami. On tvrdil, že si ma nájde, že ma bude kontaktovať, lebo chce odpovede. Čo sa nad tým vôbec ja zamýšľam, on predsa niečo potrebuje, ja som tá čo by mu mala niečo povedať. Nemám hľadať ja jeho, ale on mňa. No nedá mi to. Ani neviem ako sa volá (kto by sa už uprostred boja predstavoval). Cítila som z neho nejakú mystickú silu, nie zlú, nie takú akú majú všetci Hani. Niečo viac. Niečo iné. Také spojenecké.

Musím sa s ním znovu stretnúť, za každú cenu.
Možno mi len únava poplietla myseľ a neviem či som si toto niekedy myslela, možno som spala a toto sa mi snívalo, možno ma on zabil a ja som bola v pekle s nepokojnou dušou.

Pokúsila som sa otvoriť oči. Oslepilo ma svetlo, čo je neklamný znak toho, že žijem, vidím rozmazane a oči zatvorím okamžite po nálete krvavých kvapiek na moju už aj tak dosť doráňanú tvár.

Viac si nič nepamätám. Až po..

War for peace (Vojna mieru) - 6. časť

Začula som zvuky, boli úplne jasne a nevyvrátiteľne smerované mne. Tak skoro po tom čo som kapitulovala. Niekto o mne rozprával a ja som nedokázala určiť či je to Han alebo Loup. Logicky mi z toho však vychádzalo, že Hani by ma už prebodli, ale títo dvaja ma bránili čiže to boli spojenci. Prinútila som sa otvoriť jedno oko. To čo som uvidela na fakticky prekvapilo. Nado mnou sa krčil človek, s veľmi zvláštnymi očami a za ním stál čistokrvný Han a bránil priateľa, ktorý sa venoval mne. Posadila som sa a mimovoľne šúchajúc sa po zemi som cúvla. Predsa len, bol to Han.  Chvíľku čosi rozprával a potom sa obrátil na mňa.

„Čarodejka, počuješ ma?“ priskočil bližšie. Dýchala som sťažka a mala som najväčšiu chuť chrstnúť mu niečo do tváre. Zahrabla som rukou do hliny a úplnou náhodou sa mi podarilo nájsť kúsok, ktorý nebol od krvi celý nasiaknutý. Bol ako prach. Hodila som mu hrsť do tváre a s ťažkosťami sa postavila. No bola som zmätená, netušila som na ktorú stranu mám ísť ak sa chcem dostať na našu stranu bojiska. Odvšadiaľ sa ozývalo rinčanie zbraní a výkriky vojakov.

„Počujem...“ Vydýchla som, otočila som sa chrbtom, tasila som meč a vybrala sa na strastiplnú cestu pomedzi bojujúcich. Netušila som či moje kúzlo ešte stále funguje a bojom som sa vyhýbala. Kráčala som rýchlo a nenápadne aby som na seba nepútala pozornosť. Dúfala som, že som sa od tých dvoch podivných Hanov dostala už dosť ďaleko a im sa nebude chcieť trepať za mnou. Opäť som začínala slabnúť. Prebíjala som sa ďalej a ďalej pomedzi väčších a väčších Hanov a začínala som strácať nádej, že by toto vôbec mohla byť naša strana bojiska.

„STOJ, ČARODEJKA!“ Bol to on, ten Han, ktorého som – ako som chybne dúfala –nestriasla. Bol vytrvalý ako keby naozaj záležalo na niečom čo viem alebo čo som. Neviem prečo, z akého dôvodu, ale úplne nerozumne som sa rozhodla skúsiť šťastie a svoje chabé bojové schopnosti, namiesto úteku do bezpečia. Videla som jeho ako sa rýchlo presúva po ramenách iných Hanov smerom ku mne. Natiahla som ruku a namierila ju na jedného z najbližších Hanov, ktorý mi stál chrbtom.
„Vacuuming vitae!“ Z mojej ruky vyšľahol zelený lúč a udrel do Hana, on začal slabnúť. Uberala som mu život a dávala ho sebe. Vysávala som z neho energiu, ktorá mne momentálne veľmi chýbala. O malú chvíľu padol na zem a ja som žmurkla na vysileného Loupa, s ktorým bojoval. Bol to Gér.

„Nezahrávaj sa so mnou, Han!“ Namierila som ruku naňho a skríkla rovnakú formulku s tým, že voľnú ruku s mečom som namierila na vysileného Loupa a tak život z Hana pretekal cezo mňa do Géra, ktorý mi minulú noc zachránil život. Povedal mi to ráno, úplne ľahostajne.

„Teraz sme vyrovnaní, Gér.“ Usmiala som sa a ďalej venovala pozornosť Hanovi. Zoskočil tesne predo mňa a tasil meč, krúžil okolo mňa v podrepe pripravený zaútočiť ako hladný sup.

 „Čarodejka nekomplikuj to.... bežíš do nášho tábora ideš si po smrť, nechcem ťa zabiť, aspoň zatiaľ potrebujem len odpovede, nič viac.“ V tom som si to uvedomila, skutočne idem na zlú stranu.

„To sa ti mám akože len tak vzdať? Nie som hlúpa hus! Pýtaj sa ak chceš a ja ti odpoviem ak to bude v mojich silách. No s tebou nikam nepôjdem!“ Iba ak ma odvedieš násilím, pomyslela som si, ale to som nevyslovila, lebo som jasne videla, že tento chlapík je schopný absolútne všetkého. Ostala som stáť a pozorovala som ho ako krúži. Len, len, že som nevybuchla do smiechu, bolo to neskutočne vtipné. Bola som kdesi v hĺbke duše zvedavá čo chce vedieť, vlastne som mu nemala čo zatajiť, o tajných cestách a majetkových pomeroch v Loupe by asi vedieť nechcel a vlastne ani o kúzlach, ktoré ovládam a Theurga by som mu nevyzradila ani za nič. To je asi to jediné čo by som mu v tej chvíli nepovedala. Aj keby ma rozkrájal, na to som prisahala. Tak čo teda chce?

Nestihla som nič viac povedať, ani namietať keď sa tam dovalilo niečo veľké, pripomínajúce Hana len tmavou pokožkou, ničím iným a začalo to útočiť na môjho prenasledovateľa. Nezmohla som sa na nič. Mala som zaútočiť naňho a tak zo spoločného nepriateľa urobiť mŕtveho nepriateľa, ale nespravila som to. Namiesto toho som si vypočula ich rýchly dialóg a v poslednej chvíli, keď sa útlemu Hanovi-prenasledovateľovi, ktorý ako Han vôbec nepôsobil podlomili kolená, zakročila som. Silu vôle som už ovládala a tak som zhmotnila všetku svoju energiu v celkom slušnej ohnivej guli vo svojich rukách. Napriahla som a s výkrikom stlmeným iba vzduchom hodila guľu do obrovského monštra čo sa tvárilo ako Han. On odletel pár metrov dozadu, no nie nadlho. Nezabilo ho to.

„Tak vstávaj, hanský vojnový hrdina!“

„Ďakujem ti, teraz bež, on sa vráti ak to prežil, ja si ťa nájdem a potom sa spýtam to čo chcem vedieť, rýchlo zmizni skôr než upútaš ešte viac pozornosti.“ Prikývla som, myslím, že si budem ešte dlho vyčítať, že som mu zachránila život.
Je to zvláštne, veď on je môj nepriateľ. A ja som do tejto vojny neprišla vraždiť. 

War for peace (Vojna mieru) - 5. časť

Vrma utíchla, no ešte stále sa uprostred bojiska nedal rozoznať hrášok od fazule. Kričiaci Loupi ostro kontrastovali s vrieskajúcimi Hanmi. Občas sa niekde dal zahliadnuť prúd krvi, ktorá práve opustila telo majiteľa. Šípy lukostrelcov sa  v pravidelných intervaloch objavovali vo vzduchu a hneď za nimi zas guľky z pištolí. Zasahovali ciele. Front pulzoval keď mŕtve telá dopadali na vlhkú pôdu. Ja som stále napäto stála na svojom stanovisku a nezmohla sa na viac ako použitie istej veľmi prospešnej kliatby, ale len pre mňa.

„Cor lapideum!“ zašepkala som rázne a v tom okamihu sa moja duša pripútala na vlčí kameň v mojej ruke. Asi na dve sekundy som stratila vedomie, bol to čas kým moja duša nebola ni vo mne ani v magickom kameni v mojej dlani.  Je to ochranné kúzlo pre čarodejníka. Kým existuje kameň alebo aspoň jedna jeho časť mág nemôže umrieť. Je však veľmi, veľmi  vysiľujúce. Silné a vysiľujúce. Teraz môžem robiť čokoľvek až do chvíle kým znovu nezaspím. Môžem sa nechať zraniť a rana sa zahojí rýchlejšie, toto je asi najväčšie pozitívum tohto kúzla hodiaceho sa práve na takéto boje.  Svoju dušu som si založila do tajného vnútorného vrecka v čižme. Teraz som pripravená, môžem začať skenovať okolie. Rýchlo na stranu Hanov sa viem dostať iba jediným spôsobom keďže behať neviem. A bude to efektné.

„Midi-Devilius“ To najúžasnejšie čo dokážem urobiť. Kúzlo sa volá Demonologie. Okolo mňa sa zdvihol vietor a prach, mala som pocit, že moje okolie sa na malú chvíľu spomalilo. Zrak sa mi zatemnil a sila vo mne sa zdvojnásobila, pocítila som náhly príliv energie a z chrbta mi vyrazili dve obrovské tmavomodré, skoro až čierne, krídla. Zamávala som nimi a odrazila sa od zeme, celé toto prebehlo akosi mimovoľne a moje vedomie bolo oťapené. Bola som viac démon ako človek. Vzlietla som a letela ponad bojisko asi 4 metre nad zemou. Zbadala som tam dole v urputnom boji Géroma s nejakým Hanom. No to čo on vidieť nemohol, a ja áno, bol lukostrelec mieriaci presne naňho a chystajúci sa vystreliť. To som dovoliť nemohla. Zletela som nižšie a skopla toho Hana z jeho pozície. Strašne som zapišťala. Všetky pohľady sa na sekundu upreli na mňa. Nikto netušil čo som a kde som sa tu vzalo. Nikto nevedel s kým vlastne som. Aby som demonštrovala to aká som silná a s kým som vletela som presne do stredu stretu dvoch línii. Všetci predo mnou ustupovali a nikto sa neodvážil zaútočiť. Hanov som nezabíjala, len som ich trochu omračovala, boli paralyzovaní kúzlom, ktoré sa vznášalo okolo mňa, ale na Loupov pôsobiť nemohlo.

 Bola som sama so sebou nadmieru spokojná, nikoho som nezabila a zároveň som zachránila niekoľko životov mojich krajanov. Zrazu sa však stalo niečo čo som nečakala a prišlo to v tom najnevhodnejšom okamihu. Náhle som začala strácať energiu a kúzla strácali svoju moc, práve vtedy som sa ešte stále nachádzala na prelome našej a nepriateľskej línie. Do pľúc sa mi už nezmestilo toľko vzduchu ako pred chvíľou a ja som vtedy mala pocit že o moment umriem. Nevládala som už ani mávnuť krídlami, zrak sa mi znova zatemnil a ja som padla k zemi. Už som na sebe nemala čierno-tmavomodré perie, ale moje kožené brnenie. Mala som škrabanec na tvári no netrápila som sa, mal by sa zahojiť relatívne rýchlo. Oveľa viac ma trápilo, že som sa naraz cítila tak veľmi bezbranne. Premáhala ma silná potreba spať, avšak všade okolo mňa sa bojovalo, niečo také som si nemohla dovoliť. Tasila som meč a s námahou som sa postavila na nohy. Od môjho kameňa odkiaľ by som mohla zasa kúzliť a dobiť si tam energiu ma delilo  asi 500 tiel, živých i mŕtvych. To nezvládnem!

Zdvihla som tvár k nebu a po prvýkrát prosila niečo tam hore nech mi pomôže. Nech nedovolí aby som tu zomrela. Po líci mi stiekla slza a ja som si s ňou zotrela aj polo zaschnutú krv z rany po meči. Padla som na kolená a oficiálne som bola príliš vysilená aby som bola schopná ďalej bojovať. Bude lepšie sa pre túto chvíľu tváriť ako mŕtva a neskôr, keď to trochu ustane bojovať ďalej. Modlila som sa aby som prežila. Moja tvár spočinula na tvrdej zemi a nič viac si nepamätám. Tak možno dnes naozaj umriem.

War for peace (Vojna mieru) - 4. časť

Namiesto kikiríkania sa ráno na Červenom fronte ozývali cvičné výstrely zo zbraní podivných tvarov aké som nikdy predtým nevidela. To ma prebudilo. Mala som šťastie, že som spala mimo skupinky lukostrelcov, pretože počas noci sa mi z hlavy stiahla moja maskovacia kapucňa a ráno som privítala s vlasmi rozprestretými okolo hlavy ako vejár. Nado mnou stál môj starý priateľ z detstva a vyjavene na mňa civel. Posadila som sa, ospravedlňujúco usmiala a rýchlo si vlasy znova upravila do úhľadného drdolu pod kapucňu. Pomohol mi vstať. Bol to Gérom, naši otcovia spolu lobujú v rade, ktorá zastáva vojnu, sme susedia a on je asi môj jediný takmer priateľ z Loupu. Nikdy som sa k nemu nesprávala vľúdne, avšak v skutočnosti ho mám celkom rada. No on tu umrie, som o tom presvedčená. Mal opásaný opasok s puzdrom na obojručný meč, ale pri pohľade naňho a jeho telesnú schránku som pochybovala o tom, že ho vôbec udvihne. A možno je plný prekvapení.

„En? Preboha, čo tu robíš?“ Pýtal sa keď mi podával pomocnú ruku.

„To sa pýtaš ty? Prišla som bojovať pre lepší svet.“ Vstala som, no musela som sa zasa zohnúť aby som si zaviazala šnúrku na obrej čižme siahajúcej mi až po kolená.  Gér sa rozosmial. Zjavne som ho pobavila. Podceňoval ma, bolo to cítiť z každého tónu jeho smiechu (?). Zazrela som naňho.

 „Hlupák, veď ty uvidíš..“ vyštekla som a odišla.

Celé vojsko bolo už hore. Bojisko v svetle vychádzajúceho slnka bolo priam úchvatné. Červená zem pokropená rannou rosou zmiešanou s ešte nevsiaknutou hanskou krvou pôsobila ako lúka plná vlčích makov. Nezasvätený do situácie by tvrdil, že to nemôže byť nič iné ako raj na zemi. Odhliadnuc od toho ešte stále prenikavého smradu hniloby. Na kopách navŕšených z tiel práve raňajkovali krkavce. Z rozsekaných pozostatkov robili ešte menšie franforce. Všetci nervózne pobehovali po okolí.

„Vojaci! Pripravte sa na všetko. Veľa z nás tu dnes umrie, len aby sme ochránili našu vodu, ženy, deti a vznešené panstvo!“ Pri posledných slovách sa zatváril kyslo, asi aj jemu vrchnosť už ležala v žalúdku.  „No veľa z nás prežije a zaručí sebe aj svojim potomkom česť a slávu! ...“ Na malej vyvýšenine stál veliteľský stan a pred ním náš objemný veliteľ  vykrikoval. Všetci mu stáli čelom, ale ja som po druhej vete odmietla počúvať tie kecy, ktorým oni hovoria „motivačná reč“ alebo burcovanie vojska k lepším výkonom. Chvíľu po tom ako som vypla svoj sluch, odmietla to vnímať a ostala bezducho stáť na svojom mieste ku mne dobehol Gér. Asi už zabudol, že som mu pred chvíľou nadala do hlupákov alebo to vtedy proste len chcel nepočuť. Použil frázu, ktorou si u mňa poriadne šplhol. Netušila som, že ju bude poznať.

„Morituri te salutant, Enigme.“ Jemne sa poklonil a jeho tvár už nebola taká veselá a mladistvá ako predtým. Bol strhaný a zjavne nezmierený s tým, že tu má umrieť. Položila som mu ruku na rameno a po prvýkrát po dlhom čase som využila silu svojho pohľadu. Theurg vravel, že je to vrodený dar a dajú sa s tým robiť divy. Zahľadela som sa mu do očí a jeho zreničky sa rozšírili – stávalo sa to vždy, keď som tento trik využívala.

„Ty tu dnes neumrieš! Nie ak budeš veriť v svoju silu a schopnosti.“ Iba prikývol a ja som ho pustila z kryštálovej klietky svojho pohľadu. Ľudská myseľ je mocná zbraň. Uvidíme či dnes pomôže mne aj jemu.

„Do formácii, vy lenivé prasce!“ Tlob práve začal strácať nervy. Život na fronte sa rozprúdil, zrazu sa tá banda povaľačov zmenila na obrovské mravenisko kde každý vedel kam má ísť, čo si má vziať a nikto sa už neodvážil zastavovať. Vzala som svoj kameň, palicu, pritiahla si opásaný meč bližšie k pásu a rozbehla sa na svoje bojové miesto skôr ako tam budú jatky. Nikto sa neobzrel. Rozložila som si improvizovaný hlavný tábor na už spomínanom veľkom balvane a prvýkrát sa vykašľala na plášť. Zhodila som ho zo seba, lebo zavadzal. V jednej ruke som mala vlčí kameň a v druhej meč, na sebe kožené brnenie, vysoké čižmy a prsteň čo mi otec daroval – vraj pre šťastie. Poryv vetra mi rozvial vlasy, v duchu som zakliala. Všade okolo mňa sa hemžili vojaci vo formáciách, no reč už nebolo počuť, len občasné cinkanie zbraní. Už aj Hani stíchli, vietor náhle ustal.  Zrazu by sa atmosféra dala krájať.

„Vpreeed!“  Zvrieskol veliteľ a asi jednu nanosekudnu po tom sa dali veci do pohybu. Sťažka som dýchala. „Tvoj prvý boj, pokoj Enigme.“ Upokojovala som sama seba a náhle som ucítila príliv energie.

„S čarovaním ešte počkám,“ rozhodla som sa tak, uprostred bojiska bola ešte príliš veľká mela, nechcela som riskovať zabitie vlastných. 

War for peace (Vojna mieru) - 3. časť

No konečne sa dolúčili a sprievod sa pohol, postupovali sme pomaly, nik nespieval bojové burcovacie piesne. Jazdci cválali po vonkajších stranách sprievodu. Niekde na čele bol veliteľ. Nadbehla som si a išla som sa k nemu hlásiť. Pricvála som a zasalutovala. To gesto určite vyzeralo vtipne.

 „Pane, ja som ten mág o ktorom vás informoval Theurg. Budem k vašim službám.“ Jemne som sklonila hlavu a snažila som sa hovoriť hrubším hlasom, aby nemal podozrenie a nenútil ma dávať si dolu kapucňu.

„Ideš dosť na ľahko, chlapče...“

Obočie mi vyletelo až na vrch čela v udivenom výraze, no to on nemohol spozorovať. „Ehm.. Nuž, som mág, my toho nepotrebujeme veľa.“ Hlas mi preskočil.  Zakašlala som.

Pár chvíľ po tomto sme zbadali oproti cválajúceho posla. Vyzeral vyčerpane a zastavil pri nás. „Pane! Pane! Veliteľ Purim je mŕtvy, na fronte zavládla anarchia, ponáhľajte sa.“ Skvele, takže my prídeme do najväčšieho bordelu. Veliteľ, ktorého mimochodom všetci prezývali Tlob, čo v preklade z loupštiny znamená popletený, pošepkal čosi poslovi, zdvihol ruku a ukázal smer zrýchleného pohybu. Všetci tí, ktorých doterajší pohyb sa nedal nazvať ani kráčaním sa pohli a zrazu z toho bol beh.

O malú chvíľu sa pred nami začínalo vynárať bojisko, všade bol zápach zasychajúcej krvi z ktorého mi bolo zle a sladkastý smrad polozhnitých tlejúcich tiel. Zlé jazyky hovoria, že Hani svojich mŕtvych nepochovávajú, ale nechajú ich zhniť, potom ich spália a popol predávajú ako veľmi vzácne korenie do vzdialených zemí. Aj na to sa musím svojho nového budúceho kamaráta opýtať.

„Už chápem prečo sa volá Červený front..“  Povedala som si sama pre seba, keď som zosadala z koňa. Celá zem bola nasiaknutá loupskou a hanskou krvou. To čo sa teraz dialo na posledných miestach boja by sa dalo opísať ako veľký chaos. Všetci už bojovali zblízka. Poslední živí lukostrelci z včerajšej vlny loupských mužov na smrť idúcich sedeli a jedli, podobne ostatní strelci.  Boli ľahostajní k tým čo ešte bojujú a chystajú sa umrieť. Nemal im už kto rozkazovať, keďže Purim už hnil s ostatnými.

„Bojovať začneme zajtra ráno!“ Mohutný hrubý Tlobov hlas sa rozniesol do všetkých kútov nášho tábora. Hani musia asi tiež prestriedať. Práve sa stmievalo a začínal fúkať nepriaznivý vietor nesúci aj hnilobný zápach. Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Takže spánok pod hviezdami sa asi nekoná. Všetci Loupi si vyzliekali plášte, kládli ich na zem a líhali si na ne. Nuž, ani spánok v stane sa nekoná. Na našej strane bojiska stáli len dva stany. Veliteľov a liečiteľský. Ani v jednom z nich som noc stráviť netúžila. Ešte než som sa uložila chcela som si pre zajtrajší boj vyhliadnuť vhodné miesto z ktorého sa dá kúzliť. Uprostred našej strany frontu zo zeme trčal asi do výšky jedného metra obrovský kameň. Všimla som si ho až keď boje ustali.  Nikto odtiaľ zatiaľ nebojoval, ale zajtra začne.

Nadišla noc, odvšadiaľ sa ozývalo chrápanie a cmukanie. Všetci sa chceli vyspať, ale tí čo mali spánok ako myš na vreci pri symfónii chrápania spať nemohli. Zdvihla som sa a išla si ľahnúť opodiaľ. Bola som varovaná, že sa nemám „odčleňovať od stáda“, no spánok je spánok. Princeznej čo spávala na dvoch matracoch sa ťažko zvyká na tvrdosť zeme no napokon, keď som zaspala aj tak mi nebolo súdené vyspať sa. Celú noc ma mátali akési desivé predstavy nadchádzajúceho dňa. V každej z nich ma zabil nejaký Han a ani v jednej som, ako to už v snoch býva, nedokázala čarovať. Tak čo sa stane? Zajtra umriem?

War for peace (Vojna mieru) - 2. časť

Je čas. Odídem s dnešnou vlnou vojenských nadšencov, dnes ich bude tak veľa, že jeden mág hore-dolu, nič sa nestane. Situácia na najväčšom Červenom fronte sa v posledných dňoch veľmi nezmenila, vojaci stále umierajú a do mesta každý deň privezú niekoľko vozov so zranenými. Samozrejme, že len Loupskými. Loupi rukojemníkov neberú kým nemusia a zatiaľ k tomu nedošlo. Poslovia so správami o počtoch mŕtvych sem prúdia takmer neustále. Môj otec a zvyšok vrchnosti má hlavu v dlaniach. Znetvorené telá, rozsekané končatiny, diery v hlavách, krátery po guľkách po celom tele, ľudské vzlyky a mužské slzy, keď toto vidím začínam pochybovať či som sa rozhodla dobre. Utešujem sa len faktom, že ja mám schopnosť nepriateľa udržať od tela. Nemusím sa vyhýbať čepeliam a bojovým sekerám (?) Hanov. Týmto jediným sa môžem chlácholiť.
Musím sa zbaliť, o pár hodín odchádzame. Z Loupu nová línia vyráža už tradične o jednej. Beriem si koňa – moju Nettu, pre rýchly presun, kožené brnenie čo som si dala tajne ušiť, jednoručný meč – s ktorým toho veľa neviem, ale ja ani neočakávam, že nejaký Han by sa dostal tak blízko, svoje vedomosti, ktoré mi do hlavy vlieval Theurg a kameň, malý, dá sa nosiť vo vrecku a pripomína vlka – posvätné zviera Loupov. Plášť, kapucňa, sedlo, upevniť, nasadnúť.. A čo najrýchlejšie k majstrovi. S rodičmi som sa nelúčila, nechala som im obálku s textom :

„Milí rodičia, vy predsa viete, že som tu nikdy nebola šťastná a tak teraz odchádzam. Idem pomôcť svojej vlasti a tomuto zatuchnutému mestu. Snáď sa ešte vrátim. Nehľadajte ma.    Vaša E“

No teraz ísť za majstrom, poslednýkrát. Precválala som zopár uličiek, vyhla sa prekvapeným pohľadom známych môjho otca a z koňa som zoskočila pred dverami nad ktorými sa hojdala tabuľka s nápisom „Bylinky“, potľapkala som svojho hnedáka a vbehla som do vnútra. Majster ani nezdvihol hlavu od medvedieho cesnaku, žil tu v utajení ako bylinkár.

„Enigme moja, v tom koženom brnení vyzeráš tak...Prečo ho vlastne máš oblečené?“ Už bol trochu zábudlivý.

Pristúpila som k nemu. „Majstre, je čas naplniť poslanie nástupkyne Theurga. Odchádzam na Červený front. Prišla som sa...“

„...rozlúčiť, ja viem.“ Vzhliadol a pozrel mi do tváre. „Si odhodlaná, ale strach ťa neobchádza.“

Sklonila som hlavu a on mi zovrel ruku. „Ak to tak má byť a ty máš pomocou zla konať dobro, tak choď. Choď v mene vlka a vráť sa v sláve.“

„Verím, že sa ešte uvidíme, Theurg.“

Nemohla som tam dlhšie stáť, zvony už zvolávali všetkých vojakov na hlavné námestie. Všetci vyzerali tak drsne, meče a strelné zbrane na tom istom mieste v neskutočných počtoch. Tí čo bojovali na blízko nemali kone, len lukostrelci a ja sme ich mali. Jazdci nám chýbali. Bola som tam v ten deň jediný mág a jediná žena. Teda, až na babky liečiteľky, ale tie šli popredu. Nemohla som si dovoliť odhalenie. Svoje dlhé tmavé vlasy, na ktoré som normálne bola hrdá, ale teraz zavadzali, som mala stiahnuté do chvosta a hlavu mi zakrývala čierno-čierna kapucňa. Môj kôň bol rovnako nepokojný ako ja sama. Nikto si nedával na čas, všetci sa lúčili a objímali, v tej chvíli som sa cítila ako najbezcitnejší človek na svete. No ja na front nejdem umrieť, na rozdiel od tých čo teraz plačú a dávajú si zbohom. 

War for peace (Vojna mieru) - 1. časť

Svet po svete, po konci konca, po ľuďoch. Tak zvyknem nazývať túto bizarnú krajinu, v ktorej si tieto pseudotvory chcú hovoriť ľudia. No nemajú právo. Loup - čierna diera, na ktorej to jediné dobré je, že je tu voda – a aj tú nám chcú zobrať tí špinaví HANi – sa rozprestiera ďaleko od všetkého. Naša strategická poloha je povedzme že výhodná, vzhľadom na to, že sme kotlina a sme z troch strán obklopení horami, zvyšok je voda. To jediné čo tu je vzácne. V meste a jeho blízkom okolí žije asi stotisíc ľudí z čoho asi jedna tretina sú bojaschopní  muži, ostatok tvorí vrchnosť – čiže paničky s pudlíkmi, ktorí už dávno nemajú takú farbu akú by mať mali a ich podarení manželíkovia, ktorí sa už keď v rukách držia príborový nôž cítia ako vojnoví hrdinovia, remeselníci  - kovotepci a kovolejári, baníci, obchodníci, roľníci, ženy, starí ľudia a deti. Ja patrím do skupiny nižšej vrchnosti, no žiaľ, pudlíka šedej farby nemám. Som prvorodená a zároveň jediná dcéra skrachovaného aristokrata a jeho manželky z chudobnej meštianskej rodiny. Takže nám ostalo len postavenie, štipka moci a náš kedysi honosný dom. Teraz je podobne hnusne zatuchnutý, prehnitý a na spadnutie ako zvyšok tohto prekliateho mesta. Žijem tu už dvadsiaty rok – áno, mám 19 a ešte stále ma neprestalo baviť nadávať na tento chliev. Nie, nie som obyčajná rozmarná a rozmaznaná deva čo nevie čo chce od života. Jediné čo chcem je nejaký život mať. Nie sa len stále skrývať pri hlase mestského hlásnika alebo ráznom kriku môjho otca. Tajnú útechu mi prinášajú hodiny trávené s Theurgom. Len vďaka nemu nie som bezbranná, podobná svojím rovesníčkam čo pijú čaj so zdvihnutým malíčkom. On ma naučil prebudiť dar mágie v mojom vnútri. Klasické kúzla nie sú jeho špecialitou, dokáže vyvolávať démonov. Theurgom sa nestáva hocikto, nástupcom Theurga sa treba narodiť a zasvätiť tomu celú dušu. Ja som ochotná byť nástupkyňou. Bojové kúzla ovládam na prijateľnej úrovni. O pár dní sa postavím armáde HANov, no môj otec-tyran sa o tom nesmie dozvedieť. On túto vojnu podporuje, tvrdí, že ak HANov vyhladíme môžeme obsadiť aj ich územie a teda lepšie prosperovať, ale ja si myslím, že je to blud. Celá táto vojna je fraška. Akoby sme im trochu vody nemohli darovať, podeliť sa, veď aj oni sú len ľudia... vlastne poloľudia. Majú svoje božstvá, ktorým my neveríme, vraj. Ja osobne som nikdy žiadneho HANa nestretla, pretože ma v Loupe držia pod zámkou. Ale chcela by som. Nepochybne sú medzi nimi aj zaujímaví jedinci od ktorých sa máme čo učiť, neviem prečo si nemôžeme vzájomne pomôcť. Všetci tvrdia, že HANI sú pohanská tlupa zverov, ktoré treba hubiť. A ja, hus, som im asi začala veriť. Preto som sa zaviazala sama sebe, že tam, na fronte nejakého Hana spoznám a utvorím si vlastný názor a nebudem veriť poverám a klebetám, ktoré šíri môj otec i keď ani on ešte žiadneho Hana iste nestretol. Hlúpa politika.. „Mladá dáma, nikam nepôjdeš, vonku to je nebezpečné..“ Ach, rodičia, keby ste len vedeli. Pár dní a pôjdem tam. Zastavím krviprelievanie a potom navždy zmiznem. Napíšem mýtus sama o sebe. „Najnevypočítateľnejšie stvorenie.“ To ťažko. Majster vždy vie čo urobím, no to by zbytok ľudstva musel byť aspoň tak vnímavý ako on. A to nie je. „Ahoj, volám sa Enigme a som nerozumná rebelka.“ Tak by som sa mala predstavovať. Tie dlhé sukne, korzety a plášte ma už nudia. Zväzujú ma a bránia mi v rozlete. Ale veď počkajte, neprajníci, vydržte o pár dní. Odhodím francúzštinu a spôsobné správanie, ktoré mi aj tak nikdy na nič neboli. „Chceš priateľa? Vyvolaj si démona.“ Asi som na to odsúdená, nikdy som žiadnych priateľov nemala a nikdy som po nich ani netúžila, ale čo nie je to po čase byť môže. A práve teraz to prišlo. Tu ma to už nebaví. Preto sa vyberiem do vojny. Umrieť alebo niečo zažiť. Stretnúť priateľa alebo zomrieť v osamelosti na Červenom fronte. Ísť, bojovať a naplniť svoj osud. Všetko je lepšie ako hniť tu.