La mort de l'Espoir / Smrť Nádeje

Je suis triste, parce que mon ami est mort. Il s'appelait (l')Éspoir. On dit, que (l')Éspoir meurt comme le dernier, mais ce n'est pas vrai. Je veux pleurer et je ne sais pas quoi faire. J'ai honte parce que (l')Éspoir est mort dans mes bras et je ne pouvais rien faire. J'éprouve de la tristesse. J'ai remarqué apres deux heures qu'il etait mort. Vou comprenez? 2 heures! Cette nouvelle m'a rendu triste. Je crois que la résurection est possible. Sans l'éspoir je suis plaine du deséspoir. Mais, pourquoi il n'avait pas d'enterrement chrétien? Il faut composer les poémes pour Dieu - il faut écrire des prieres á Dieu pour nous rendre notre Éspoir.

(V slovenčine to nemá taký pekný cveng, takže len takto)

Ahoj, ty Nikto.

Dostanem nápad. Čo takto vysť von po toľkých týždňoch zo svojej ulity? Čo tak kašlať na všetkých a všetko čo ma zožiera zvnútra a skôr než sa celé rozpadnem na milióny kúskov, ktoré potom prederavia červy posledný krát vychutnať západ slnka a úžasnú krásu tohto zvrhlého a nepekného, korupciou, politikmi a kyslými dažďami zničeného sveta? Kedysi som svoj takmer bezvýznamný život milovalo. A teraz? Cítim sa nepotrebné a aj keď fyzicky ešte nie, tak psychicky úplne mŕtve. Nemám pocit, že niekto by také stvorenie - viac už vec ako človeka - mohol mať rád. A preto som si začalo hovoriť v strednom rode. V minulosti som bolo plnohodnotné žieňa. Teraz je zo mňa hŕba trosák o ktorú sa môžete maximálne tak potknúť a zanadávať. Ale späť k môjmu nápadu. Už pár mesiacov som nevyšlo z domu, vlastne to čo z môjho domu vyšlo to bola iba práve tá hŕba trosák. A to čo ostáva? Je to posledný zvyšok osudom strápenej duše. Nie, nechcem hovoriť o minulosti. Teraz pozbieram svoje trosky, zlepím ich chemoprénom dokopy a nie celkom pripravené, no predsa odvážne vyjdem na svetlo sveta. Nikto sa neobzrie. Z počiatku mi to vyhovuje. Nikto neregistruje moju prítomnosť, no neskôr si uvedomujem, že ak o niekom nemajú povedomie iní stáva sa nikým. Nikto nemôže žiť bez toho aby o ňom vedela aspoň jeho matka. A teda sa v tom okamihu stávam Nikým. No títo ľudia - ľudia? vyzerajú rovnako zlepení chemoprénom ako ja. Všetko je sivé a slnko sa cez hrubú vrstvu smogu a ľudskej zloby už nemá ako dostať. Na obrubníku oproti mne sedí malé dievčatko - ona nevyzerá ako zlepená, ešte nie. Prezriem si samé seba a premýšľam či som hodné ešte niekedy stretnúť človeka. Či ja, to čo som sa tak dlho skrývalo pred ľudskou zlobou - no, samozrejme, že aj dobrotou, som schopné hovoriť s niekým tak čistým a nerozpadnutým ako je ona. Veľmi túžim nájsť stratený zmysel života, túžim na tvári ešte aspoň raz zacítiť dažďové kvapky alebo lúč slnka. No to sa už nikdy nestane. Pohodím plecami pričom sa mi odlepí ruka. Pritlačim si ju naspäť a pristúpim k dievčatku. "Ahoj" poviem hlasom, ktorý som už nepočulo tak veľmi dlho. No ešte stále znie rovnako zastrete a melodicky. Dievčatko sa na mňa pozrie a usmeje sa. Zrazu cítim, že niečo v mojej duši vyzdravelo. Cítim, že na líci mi niečo rozpustilo chemoprén a moja čeľusť je odhalená. Bola to slza. Musím odísť, nesmiem pri nej ostať. Príliš mi pripomína mňa. Odídem so sklonenou hlavou, už sa na ňu viac nepozriem. Vo chvíli keď sa jej otočím chrbtom uvidím pred sebou môj tieň. Tieň? Je to skôr kedysiľudská silueta s nejakými zvláštnymi výrastkami. Asi som sa zle zlepilo.  Znamená to, že vyšlo slnko. Rýchlo sa zvrtem naspäť no dievčatko tam nie je. Pozriem do zeme, no ani tá zem tam zrazu nie je. Nie je tam nič čo tam bolo pred tým. Chcem kričať, no môj hlas zlyháva. Na tvári - tvári?, mám šialený výraz. Bolestný úškľabok. Rozpadávam sa na prach, cítim ako moja koža mizne a ja pomaličky, po milimetri odchádzam preč. Umieram - tentokrát už fyzicky.
Táto smrť už nedvolí ani červom nasýtiť sa. Nedokážem byť potrebné ani po smrti.


(Prosím o delailné predstavenie si celého tohto výjavu, bude vyznievať zaujímavejšie.)

Clémence & Marc (časť deviata)

Počujem všetko, počujem aj plytké dýchanie môjho umierajúceho otca, počujem aj Marcovo zaklínadlo. Všetko je tak ako to byť má. Aj otcova smrť bola naplánovaná. Všetko sa zbehne veľmi rýchlo, zobúdzam sa na obláčiku, no niečo ma znova stiahne dolu. Niekto vyslovil alebo si pomyslel moje celé meno. Niekto si na mňa spomenul a ja teda nemôžem odpočívať v pokoji, ale musím sa pozrieť či ten človek niečo nepotrebuje. Aspoň tak sa o tomto jave píše v knihách.
 Lenže čo ak na mňa myslí on? Marc? Čo ak je on ten, ktorého mám zničiť a otec bol len medzičlánok? Už sa mi raz podarilo zložiť ho na kolená. Lietam okolo jeho pliec, som celkom blízko a keby som veľmi chcela môžem ohroziť jeho existenciu, no myslím, že trýzniť ho bude už len moja neustála prítomnosť. Snažím sa mu šepkať niečo strašné, strašidelné. No akosi mi nič nenapadá. Možno tak: „Marc, to nie ja, to ty si zabil môjho otca! Ty si ho odsotil a po druhé – keby si neprišiel moje strašenie by bolo aj pre smrteľníka únosné, ty si to pokazil. Ty si ho zabil!“. Nikto naokolo to nepočuje, ale on sa zmieta medzi snahou riešiť to a nepodľahnúť a medzi možnosťou poddať sa. No ja myslím, že vyhrám nakoniec aj tak ja. Je príliš slabý aby ma mohol poraziť. Som duša mladého dievčaťa a navyše posilnená zlou energiou, neprekoná ma len tak hocikto.
Marc sa po dlhom a ťažkom dni, celý vysilený vracia k sebe domov, nasledujem ho, očami stále prebodávam jeho tvár. Raz sa predsa musí podvoliť. Kapitulovať. Vchádzame  - on vchádza, ja vlietam – do jeho bytu. Pekné a útulné, na moje veľké prekvapenie nijako, no možno príliš slabo zabezpečené proti dušiam môjho formátu. Žeby som mu to tu zrútila tak ako ten sklad? Nie, starý trik. Niečo skúsim. Zhodím obraz. Pôsobivé. Rozkývem lampu. Roztomilé. Pod mojím dotykom popraská zrkadlo. Telefón začne vyzváňať. A Marc? Vyzerá pokojne, toto už zrejme videl, ale možno je to len ilúzia. Možno je naozaj nervózny. „No tak čo vlastne chceš?“ „Dobrá otázka.“ Zašepkám. Zažmurkám a stena po jeho boku má v sebe zrazu dieru. Veľkú ako päsť. „Dúfam, že nemáš konfliktných susedov.“ Zasmejem sa. Už by možno aj stačilo. Prejdem cez neho. On by sa mi možno aj vyhol, ale bohužiaľ za ním je tiež stena. Ako efektne som ho zahnala do rohu. Bol by taká ľahká obeť. Rozplyniem sa ako hmla. Nemôže ma vidieť ani on, ani nikto iný, ale ešte sa nevrátim. Ostávam v jeho byte. Stále som s ním, som jeho paranoja. Ide si ľahnúť. Ľahnúť? Ako môže spať s duchom v byte? Ja by som sa bála. Fúknem. Ovanie ho studený vánok. Strasie sa, všade vládne mŕtvolné ticho. Čo bude nasledovať? Ako bude táto fraška pokračovať? Na aký ťah sa zmôže tento chlapík, ktorý dostal za úlohu dostať ma do pekla? Obávam sa, že som jeho posledným prípadom. Ďalšieho sa už nedožije, vďakabohu? Alebo bohužiaľ? Ktovie.. Možno si nezaslúži smrť, ale ja mu ju prajem. Keby nie, tak by som nebola zlá bludička. So mnou je zjavne všetko v poriadku.
Ako sa tak zamýšľam nad životom a levitujem si nad komodou v jeho spálni s výhľadom na jeho spiace telo premkne ma strach. Keď vzhliadnem k miestu kde by po správnosti malo byť, ono tam nie je. Preletím cez celý byt aj cez okolité ulice. Vrátim sa do bytu. Prepadol sa pod zem? Nie, isto je niekto blízko a niečo na mňa chystá. Ak by som mala tep, určite by bol už na kritickej hranici. Strasiem sa.
Za mnou počuť tichý zvuk...

Jazykolam alebo slovo s hlbokým zmyslom?

Odideologizovaný deziluzionizmus

 Dve slová, ktoré väčšina ľudí nedokáže ani vysloviť.
 Ale čo znamenajú?

 Pokúsim sa o rozbor tohto slovného spojenia (netvrdím, že lexikálne správny a postačujúci)

 Nuže, vezmime si najprv prídavné meno "odideologizovaný".

 Predpokladám, že toto slovíčko označuje niečo (alebo niekoho) čo je zbavené ideálov, čiže v tomto prípade je predpona "od" vyjadrená ako zápor k ostatku (koreňu) slova. Z čoho vyplýva, že ostáva mi ešte vysvetliť ideologizovaný.
 Podstatné meno od tohto je ideológia čo je slovo prebraté z gréčtiny označujúce sústavu predstáv, názorov a pojmov vyjadrenú v rozličných formách spoločenského vedomia (Zdroj: SCS)

 Z čoho vyplýva:
 Odideologizovaný = zbavený predstavy dokonalosti

 Druhé slovíčko tohto jazykolamu je deziluzionizmus.

 Myslím si, že v tomto prípade je dez opäť prípona vyjadrujúca zápor. Je prebratá z francúžštiny.

 A iluzionizmus?
 Jednoduché! Je to idealistický smer vo filozofii, ktorý považuje celý svet len za ilúziu (teda klam), ale pochybujem, že o tomto hovorí toto slovo.
 Ďalšie z vysvetlení je oddávanie sa ilúziám čo je už logickejšie.

 deziluzionizmus = neoddávanie sa ilúziám

 A teda výzam celého tohto jazykolamu je:

 odideologizovaný deziluzionizmus = neoddávanie sa klamom zbavené predstavy dokonalosti

 Čo z toho vyplýva? Že to nedáva zmysel ani tak ani tak.
 Čiže ak to čítate úplne stráčcate čas, lebo sa nič nedozviete. :)

Spoveď schizofrenických polovíc

Sme zvláštna dvojica. Ona a ja, ja a ona, my.
 Neuvedomujeme si to, ale patríme k sebe. Naše myslenia sú odlišné i oddelené, no aj tak cítime puto.
 Na každú z nás majú ľudia iné názory.
 Dobrá a zlá..
 Čierna a biela..
 Mort a Enigme..
 Dve osobnosti, dve duše - jedno srdce, jedna osoba. Mávame s ňou ako chceme. Vlastným menom Magdaléna, no aj tak si s ňou robíme čo sa nám zachce. Je taká poddajná a taká naivná. Myslí si, že sme pre ňu prínosom a že ona si nás len vymyslela, no nie je to tak.
 My sme v nej a ona sa už pred nami nemôže brániť.
 Aj teraz si myslí, že to píše ona, ale nie.
 Prekvapivé. Ak nám človek podá prst - vezmeme mu celú ruku.
 Sme zohratý pár. Také vysnívané, ňou vytvorené a dokonalé. Také aké ona nikdy nebola, nie je a nebude - bez nás.
 Aké krásne je byť šialenstvom v hlave niekoho iného. Je úžasné sledovať to č sa v nej deje.
 Najprv milá, zlatá slušná a potom?
 Hrozná. Nenormálne odporná a drzá.
 Keď si predstavíme, že za to môžeme jednej z nás to je ľúto no druhá sa len psychopaticky smeje.
 Radšej si s ňou nič nezačínajte, ani s ňou nehovorte. Aj tak by sme to boli len my, ku ktorým by ste sa dostali.
 Jej pravá podstata už umrela, už nie je. Neexistuje ako Magdaléna.
 To je smola aj keď, o nič ste neprišli. Nebola až taká úžasná ako my.
 Tak? Čo myslíte? Oplatí sa byť nefyzickým šialenstvom trýzniacim niečie telo zbavujúce ho vedomia a svedomia?
 Alebo snáď sme až moc kruté?

Inšpirovaná = Posadnutá

Bola tu. Sama, nikoho nepoznala, nepoznaná a neznáma. Až jedného dňa uvidela jeho.
 Dokonalý chalan s dokonalými názormi úplne sa zhodujúcimi s tými jej. Chcela sa o ňom dozvedieť viac, chcela ho spoznať, byť k nemu bližšie. Stretávala sa s ním na ulici a často jej myšlienky zalietavali k nemu. Ako by to riešil? Čo by povedal? No stále jej to nestačilo. Začínala ním byť posadnutá.
 Dúfala, že si ho len nevymyslela, nevybájnila. To by ju zabilo.
 Alebo by sa zabila sama.
 Bála sa povedať o ňom priateľkám, bála sa toho, že ju vysmejú, že jej symbol dokonalosti bude len akousi fatamorgánou.
 A ničím iným ani nebol.
 Ako sa neskôr zistilo ona bola posadnutá vidinou niekoho kto neexistoval. Skončila so zvieracou kazajkou, strápená z lásky k preľudu.
 A pritom ho tak ľúbila, ale je možné mať rád niečo čo nie je? Niečo nemôžné?
 On ju utešoval aj naďalej, aj keď bolo dokázané, že neexistuje stále sa jej prihováraj a tíšil ju.
 Pomáhal jej a bol s ňou aj vtedy keď už všetky svetlá zhasli a
 ona sa nemala s kým porozprávať. Bol jej bratom, priateľom..
 Všetkým. Zbožňovala vzduch, ktorý dýchal aj zem po ktorej chodil.
 Bola blázon a za to mohol on. Bez štipky sebaúcty a sebadôvory. Ľutovala sa, plakala, smiala sa a on bol vždy s ňou.
 Nikdy nič nepovedal a predsa jej pomáhal viac ako doktori.
 Posadnutá, nechcená, odvrhnutá...
 Ľúbiaca, neľúbená a predsa šťastná..
 Žijúca-nežijúca vo vlastnom svete, kde necíti ani hanbu ani nenávisť k ľuďom čo ju už považujú len za tieň toho čím bola kedysi.

 A keď hrobár zakryl jej hrob poslednou lopatou hliny, bez svedkov čo by plakali nad jej smrťou, on umrel s ňou. Jeho dokonalosť po jej smrti nemohlo sláviť už žiadne ľudké oko.
 Ani smrť ich nedokázala rozdeliť.

 (Písané s istou dávkou nadsázky a preháňania. Prosím brať s rezervou)

Rozhovor dvoch bláznov

-Je taký sympatický! Ale stále nič nehovorí. Prečo?
 -To neviem. Čo myslíš?
 -(Nakláňa hlavu) Stále len kýve hlavou do strán.
 -Áno, ale občas otvorí ústa, no nič nepovie. Otvorí ich presne vtedy, keď chceš niečo povedať ty.
 -Je to čudák.
 -(Zdvihne k nemu ruku) Pozri! Tiež mi podáva ruku!
 -(Veselo sa smeje) Áno, aké milé!
 -(Končekmi prstov sa dotkne prstov druhého chlapíka) Možno budeme kamaráti.
 -To by ste mohli byť. Boli by ste pekný párik.
 -Jeho prsty sú ľadové a tvrdé. Čo to sním je? Čo ak je chorý? (znepokojený tón)
 -Ja neviem! Mali by sme mu pomôcť! (Prikročí k nemu) Asi má nejakú zimnicu. (Odmlčí sa) No čo ak je šialený?
 -Nenazývaj ho predomnou šialeným! Je skvelý!
 -Nikdy ti nebude môcť poskytnúť teplý dotyk kým bude takýto zmrznutý. (Tvárou sa priblíži chce ho vidieť z bližšia)
 -Viem, viem. Alarmujúce. Musíme ho vziať k lekárovi! (Skoro až kričí)
 -(Prihovára sa mu) Pôjdeš s nami? (Chce sa dotknúť jeho tváre, no narazí len na chladné sklo.)
 -Pomoc! On je v nejakej sklenenej krabici! Pomoc!
(Do miestnosti vstúpi doktor)
 -Prosím, Doktor pomôžte! On je uväznený v skle!
 -(Do vysielačky) Prineste zvieraciu kazajku. Pane, upokojte sa. O kom to hovoríte?
 -Vy ho snáď nevidíte? Je tamto! (Ukáže na "sklenenú krabicu, uvedomí si, že aj ten chlapík ukazuje naňho)
 -Pane, hovoríte o svojom odraze v zrkadle? (Nakloní hlavu)
 -To nie som ja! To nie som ja! (Opakuje zmätene a búcha si päste o zrkladlo. To napokon pukne a rozletí sa po podlahe rozbité na tisícky kúskov. Pacient sa hystericky rozkričí, druhý začne behať okolo a plakať.)