(Samo)vražda

Na nemocničnej posteli kde miznú všetky výhliadky na pohodlný spánok a bezbolestný východ slnka zvíja sa pacient a hrozne kričí. Je to nemocnica kde nie je nik len on. Jeho osobná továreň na bolesť, strach a smútok. Psychiatria. To oddelenie bláznov kde na miesto hláv sestričiek môžete vidieť čo len chcete. Je to to najbizarnejšie a zároveň najtragickejšie oddelenie v tejto nemocnici. Izba bez okien a dverí. Len posteľ a nej zúfalo cez slzy smejúci sa muž. Keď ho sem priviezli - tí sanitári bez tvárí - bol to mladík. A teraz? Šedivý a senilný dedko stále s tým divným pohľadom šialenca.

Zrazu sa tam zjaví biela postava. Smiech ustane. Je to Smrť? Svetlo na konci tunela?
Pomaly sa zväčšuje, umiera? Zo svetelných lúčov vystúpi postava no v rukách nemá kosu. Je to nejaká krásna stvora. Na Zubatú príliš krásna. V ľavej ruke sa dá uzrieť nejaké teleso. Striekačka! Injekcia.
Chlapík sa na posteli metá no tie remene mu bránia v akomkoľvek pohybe.
Sestrička - alebo anjel? - sa približuje s úsmevom na tvári a jemu to začína byť jedno. Nemá kam utiecť a ani nevie pred kým by to utekal. Prestane sa triasť, už sa nebráni.

Mlčky príde až k nemu a pohladí ho po líci, aký reálny je ten dotyk, vo svojom svete už dlho nič také necítil.
Zavrie svoje šialené oči a nechá veciam voľný spád. Počuje ako do striekačky niečo vťahuje. Asi nejaká uspávacia látka alebo čo.
Cíti dotyk ihly na jeho ruke. Skoro až vykríkne, neznáša to.
Nechá to tak. Nevie čo je to za látka. Necíti, že by mu v krvi niečo prúdilo. V tej sekunde mu napadne prečo to necíti, lebo to nie je látka.
Otvorí oči a zazrie ne ňu. Ona má zrazu jeho tvár, jeho hlavu, jeho oči. Akoby si nastavil zrkadlo. Kričí. Veľmi kričí, no už mu aj tak nič neostáva.
Vzduch sa mu kažou sekundou dostáva bližšie k srdcu. A o chvľu je mŕtvy.
Ona vedela čo robí. Pacient mŕtvy, misia splnená.

O pár chvíľ neskôr sa človek, ktorému sa to snívalo zobudí na nemocničnej posteli, uviazaný remeňmi. Leží v izbe bez okien a dverí, na psychiatrii.

Skúšková pohroma

Nuž, posledný týždeň, o tom by som dnes rada písala i keď nemám šajnu či sa to všetko napchá sem a či na niečo nezabudnem. Týždeň s obrovskou na červeno blikajúcou nálepkou "Skúšky" a vedľa "dôležité". Je to tak, táto udalosť ma mala posunúť ďalej, ale teraz mám pocit, že som sa o dva kroky vrátila.

Pondelok alebo písomná poprava

No jasné, hovorím si - Písomné budú fajn, tam ma nikto nebude kontrolovať a opravovať hneď na mieste - houby makové. Ja som sa  - pre istotu, keďže to nemal robiť kto iný - stresovala sama.

Grammaire, cesta na katovský klát
Dúfala som, že gramatiku nejako zvládnem. (poznámka autora: písomky ešte neboli poskytnuté k nahliadnutiu) Príšerné dusno v triede a málo kyslíka iba ešte väčšmi brzdili moju už aj tak dosť zbrzdenú schopnosť rozmýšľať nad členmi, časmi a inými zvláštnosťami toho zvučného jazyka, ktorý som sa tak odvážne vydala študovať. Netušila som čo ma čaká. Výnimky z pravidla a ešte výnimky z výnimiek, ktoré majú tiež svoje výnimky. Francúzi sú skrátka šialenci alebo len veľmi dobre naprogramovaní jedinci s excelentnou pamäťou na výnimky. Môžem povedať, že gramatika bola z toho všetkého jednoznačne najmenej ľahká.

Vocabulaire, slovíčka alebo cesta k lepšiemu poznaniu stavby ľudského tela
Fajn, ten podnadpis nie je taký výstižný. Okrem jedného slovíčka, ktorým bola "chrbtica" (pre znalých: colonne vértébrale) tam nebolo už takmer žiadne čo by sa aspoň okrajovo dotýkalo ľudského tela. Bohužiaľ, zemepis nie je moja silná stránka a tak ani nejdem radšej hovoriť čo som napísala- akú krajinu - do ktorej patrí Montreal. Hanba na 100 rokov. I keď musím sa pochváliť za posledné cvičenie. Pochopila som všetky Samirove hádanky.

Počúvanie s porozumením alebo chlapík čo hovorí ako keby ju šlo o život

Opäť musím podotknúť, že Francúzi hovoria šialenou rýchlosťou. Teda aspoň ten ujo na nahrávke nášho počúvania s porozumením hovoril ako Formula.

Čítanie s porozumením
Oddychovka, veľmi milé a sympatické. Jednoduché..

Sloh alebo pokaz všetko čo sa dá
Dúfala som, že ja - vraj - odborník na slohy to napíšem úplne schopne, ale asi to nebolo také dobré ako som si myslela  a čo z toho vyplýva? Nikdy sa nepreceňuj..

Utorok
V škole som iba 4 hodiny, To je skvelé, teším sa ako odtiaľ vypadnem. Prvá hodina, hneď na začiatku téma, ktorú neviem rozpovedať ani po slovensky a teraz mám o nej kecať vo franine. Nejde mi to. Vyroním preventívnu slzičku, moje ego sa začína strácať. Bojím sa, že tie ústne "nedám".

Streda = voľno

Štvrtok - ústne - pohroma
Ráno sa zobudím a cítim sa fajn. Síce dve hodiny pred odchodom z domu ešte nemám urobené 4 témy, ale keď sa to tak vezme tak všetky som počas roka brala v škole takže y som to mala zvládnuť. Presúvam sa do školy, tam príjmam zopár komplimentov, lebo ľudstvo ma prvýkrát vidí v niečom inom ako v rifliach a topánkach z druhej svetovej. Trochu ma trasie, ale nejako to zvládam.
Sedím v triede, hovorím si, že to dám - áno, aj napriek informácii, že z našej skupiny už tri baby neprešli. Vydýchnem a idem si sadnúť pred porotu. Všetko ide celkom hladko, všetci kývajú hlavami, naraz si spomeniem na slovíčka, ktoré som počula možno raz v živote. Použijem ich a veľmi dúfam, že na správnom mieste.
A zrazu blok - nedokážem si spomenúť na to ako sa povie zľava. No pekne.. zľava je reduction a ja poviem résurrection čo znamená zmŕtvychvstanie - nie, vôbec to nie je priepastný rozdiel. No celkový môj pocit je ešte stále dobrý. Myslím, že dvojka by to byť mohla.
 Prichádza osudová chvíľa, počet bodov? 20! Z 27! To je 74% a to je ešte stále 3. Mám slzy na krajíčku, mám chuť vyskočiť zo zatvoreného okna alebo si začať hlavu trieskať o stenu. Všetci sa objímajú, sú šťastní, že prešli. Jediná ja som zúfalá, pretože presne viem čo bude doma. Kráčam okolo Auparku, ešte stále neotrasená z toho sklamania samej seba. Volám mame, z telefónu sa ozve "20 z 27? To je dosť málo!" - neudržím slzu. Až do večera som zničená...

Piatok - štvrtok to bolo dno, piatok bol horší
Ešte stále som po tých ústnych akosi verila, že celkovú známku mi tie písomné nejako zlepšia. Nestalo sa. Moje sebavedomie rapídne kleslo (teda nie, že by predtým bolo nejako vysoko, ale..)
Takže mám tri z malých matúr a tak akosi som si v posledných dňoch dala predsavzatie, že na budúci rok sa zlepším, budem sa viac snažiť a aj keby ma hneď mal učiť biolu Nicolas tak to dám maximálne na 2.

Môj týždeň skúšok bol katastrofou a bude ma to strašiť - ako poznám moju mamu - ešte dlho.

Ja Ofélia a môj strastiplný život

   Vločky sa lenivo a bezhlasne rinuli z neba a bez najmenšieho náznaku námahy dopadali na bielou erinou pokrytú zem. Písal sa rok pána 1762 a práve zaľúbené páry mali svoj deň. na Svätého Valentína moje výkriky po prvýkrát narušli ten božský zemský pokoj.
    Bola som druhým a tiež posledným potomkom verného sluhu Dánskej kráľovskej rodiny - môjho otca Polónia. Na mamu si nespomínam, jej drobné telo nezvládlo môj príchod na svet, a tak sa pobrala na lepšie miesto. Otec ma pomenoval po nej, aby som mu ju stále pripomínala. Ľúbil ju, a práve preto ma počas môjho detstva hrozne nenávidel, kvôli tomu, že som ju vraj, ako on hovorival, zničila a zahubila. Až po našom definitívnom odchode z domova a presťahovaní sa bližšie k zámku a ku kráľovi po tom, čo som získala vzdelanie, usúdil, že to nemôže byť moja chyba. Nebol veľmi bystrý.
    Prešiel nejaký čas a my sme sa odcudzili. Ja som mala veľa práce - mojou povinnosťou bolo pomáhať na zámku s vecami maličkými, nepodstatnými, ba až malichernými či banálnymi.
    Stala sa, pre nás všetkých, hrozná udalosť. Smútok lietal v povetrí. Tragédia zasiahla srdcia všetkých obyvateľov kráľovstva a je dôležitým medzníkom v mojom príbehu. Umrel kráľ Hamlet - jeho kráľovská duša si našla voľný priestor. Bol to čestný a múdry panovník, no umrel za veľmi zvláštnych, pre mňa ťažko pochopiteľných, okolností. Neprešiel dlhý čas a polovica obyvateľov, tých chabých pätolízačov, tancovala na svadbe brata mŕtveho kráľa a manželky mŕtveho kráľa Gertrúdy. Zvyšky z karu pojedli na svadobnej hostine. Rýchlo som pochopila to krvismilstvo, no nesmela som sa ozvať, aby sa zo mňa nestal nepriateľ štátu. A teda som mlčala!
    V tom čase - pre moju osobnosť veľmi vyčerpávajúcom - ma najčastejšie posielali opatrovať slzami strápeného Hamleta. Dve kôpky nešťastia utešujúce sa navzájom. Jeho tvár ma upokojovala. S ňou v mojich myšlienkach som chodila celé dni blúzniach neschopná o niekom inom ani len snívať. Moja láska k nemu bola slepá, hluchá a nebezpečná. Až natoľko, že som kvôli nej stratila zdravý úsudok. Začínala som byť absolútne absurdne odsúdená na jeho prítomnosť. Môj rozum ostával bez myšlienok, bez hocičoho čo by nesúviselo s človekom, ktorý ma tak veľmi fascinoval, zaujímal a trýznil svojím nezáujmom zároveň. Bol tak blízko a predsa som naňho nemohla dosiahnuť. Oddeľovala nás obrovská priepasť rozdielu medzi spoločenskými vrstvami.
    Neskôr sa mi vyznal, že tak isto ma neprehliada, no moja myseľ jeho sová už nevnímala. Počula som len jeho mäkký, zastretý a melodický hlas, ktorý som tak milovala, avšak nerozoznávala som slová ani hlásky. Strácala som sa v jeho pohľade, ktorý ma prebodával aj v jeho náladách. Už som nemala silu. Akoby som sa menila na živú mŕtvolu, človeka bez zmyslov alebo zmyslov zbaveného. Pomätená láska!
    Jedného dňa, pamätám si len, že bolo veľmi sparno a ja som vyzerala tak bledo, oči som mala po troch prebdených nociach vpadnuté a nevedela som ani na chvíľočku vydržať pri jednej činnosti. Byť tu či tam? To je otázka! Hamlet bol uzavretý do seba, sám so svojím žiaľom a pocitmi. Sedel na opustenej lavičke uprostred zámockého parku a čítal "Slová, slová, slová" ako rád hovorieval. V tej dobe bol podráždený a tak som sa ho neodvážla vyrušovať.
    Krížom cez park tiekla rieka, pri ktorej rástla kŕba, ktrú som ako malá rada okupovala. Odtiaľ bolo dobre vidieť na lavičku, na ktorej sedával Hamlet. Neviem čo ma to pochytilo, ale zrazu som dostala neskutočnú chuť vyliezť hore, spievať a pliesť vence z kvetov. Vzhľadom k tomu, že v tej dobe som všetko v hlave nemala v poriadku, poslúchla som svoje nesposlušné myšlienky. Ten čin sa mi stal osudným. Vysušená haluz stromu neumiesla moju váhu a ja som sa zrútila do temných vôd. Nemala som znalosti z plávania a pud sebazáchovy sa vypol.
    No áno, utopila som sa. Nenašla som pokoj, dokonca som z výšky musela pozorovať Hamletovu smrť. No teraz sa s jeho duchom cítim istejšie, hmotnejšie. Očiam intrigánov neviditeľní, šťastní, s čistými hlavami. Konečne spolu!

Tento vlastný životopis píšem presne po roku od mojej smrti. Stalo sa veľa vecí, ale mnoho sa toho napravilo. Som síce mŕtva, ale okrem toho je všetko ako má byť.

Zápisky z mŕtveho domu

Chcem to napísať rýchlo, kým mám v sebe emóciu. Takže čujte..
Som človek, ktorý práve dočítal knihu, isto je ten pocit známy pre nás všetkých, ale ja mám akýsi komplex. Na konci každej knihy sa rozplačem. Mrzí ma ako to končí alebo čo sa udialo alebo je mi jednoducho ľúto, že to nemôžem čítať ďalej. Tak je to aj v tomto prípade. Tú knihu som si obľúbila.
Nikdy som si nemyslela, že kniha, ktorá nemá dej môže byť pre mńa taká pútavá a nabitá emóciami. Ale predsa len, Dostojevskij bol pán pera. Kniha, ktorá mi slúžila iba ako predpríprava na Idiota, ale teraz to tak nie je. Asi prozreteľnosť mi ju vvtedy vložila do rúk. Od začiatku clivá, o ľuďoch bez slobody, zločincoch. Trestnica, v hlave obraz vezenia, rinčiace okovy, tá mučivá nesloboda. Všetko tmavé a v pozadí nesúci sa hlas Alexandra Petroviča, ktorý je už mŕtvy, ale jeho zápisky našiel Fiodor vo veciach čo po ňom ostali. Bol to mĺkvy a málo hovoriaci človek. (V skutočnosti to boli zážitky samého Fiodora) Jeho príchod do trestnice, smútok, samota, biľaky, okovy. Priateľstvá, nemocnica, zvieratá... útek. Jeho naturalizmus a pre čitateľa neskutočne traumatizujúci zážitok. Všetko podáva tak ako to je, bez pozlátok a šperkov. Obraz v "očisty" kúpeľov trestancov sa môže javiť ako výjav z Danteho Pekla. Ako rada by som to čítala ďalej, chcela by som vedieť každý detail. No, tá kniha nesie posolstvo.. Silnú myšlienku.
Trestanci čo prebývajú v barakoch sú rôzni. Šašovia aj večne zachmúrení starci a všetci čakajú na jedinú vec. Tri oddelenia, stovky osudov.
Po príchode bol úplne sám, postupne si našiel druhov, ľudí ktorých nechápal (niektorých) ale mal ich rád. ľudí s obsolútne prevrátenými hodnotami. ľudí strápených osudom. Tam som sa rozplakala. Plakala som, ale nie slzami radosti tým, že on konečne vypadne z väzenia, ale kvôli tomu, že tam prežil toho toľko a akonáhle prekročí prah trestnice už nikdy nebude jedným z nich. Ostane mu len biľag, ktorý budú ľudia aj tak prehliadať. Aký krutý dokáže byť osud. Akí odporní môžu byť ľudia.
Keď odchádzal a jeho okovy, ktoré mal bez prestania 4 roky na nohách mu z nich padli bol voľný. No v trestnici nechával kus so seba. Časť svojho života, svojich priateľov.
Nevážime si slobodu pretože nám bola daná, nemuseli sme ju vystáť v pote tváre v rade, ale tamtí ľudia (netvrdím, že tá kniha je aktuálna, v dnešných väzniciach sú ľudia iní) kvôli nej trpia, často sú nespravodlivo odsúdení.
Dúfam, že jej posolstvo mi v hlave aj v srdci ostane ešte dlho. Kniha, ktorú vrelo odporúčam, i keď niektorí z vás ju môžu považovať za brak.
Fiodor Michajlovič Dostojevskij - Zápisky z mŕtveho domu

20. máj 2011 (Piatok)

Bolo by nadmieru vhodné nejako skompletizovať a zhrnúť dnešný -  na zážitky bohatý - deň. Asi na to idem v tom poradí ako sa to stalo.
Ráno som vstala a bláblá.. No doobeda nebolo nič zaujímavé. O pol jedenástej som vypravadila moju zákonnú zástupkyňu s úsmevom z domu, lebo šla do nášho hlavného mesta na festival (New Drama) a mňa nevzala.
Akonáhle odišla zasadla som za klavír. Hovorím si - v stredu máš koncert tak sa spamätaj. Hrám si, hrám a akosi to uletí. Obliekam sa, idem do mesta. Vonku je hic, strašné teplo a ja, inteligent budúcnosti (podľa mojej učiteľky chémie!) v čiernom tričku. Prídem do hudobnej, áno krása, môžem si ísť vyhrávať do koncertnej sály. To poteší. Zasa hrám, hrám a príde moja učiteľka. No, zahraj mi to - vraví - ... - Musíš to viac frázovať! Blá blá, také tie pedagogické kecy, ktoré som poctivo (bez ironického podtónu) počúvala. Dovalí sa tam to malé ružové čudo a zúri pretože má vyjsť na javisko a vyskúšať si poklonenie! A čo mám povedať ja?! O 5 dní koncert a tri štrany Chopina ešte v štádiu úprav! Prevraciam očami. Malé ružové čudo odchádza.
Znova a znova Večerní klid (nie je to tvrdka, je to čeština). Prejdeme na Chopina. Áno, frázuj to - zasa hovorí. Myslím si svoje - zasa to frázovanie! Dobre tak sa do toho dám! Snažím sa ako môžem.
Odbijú tri, orchester čaká. Musíme sa presunúť do triedy. Tá trieda mi nerobí dobre, je tam asi zlé feng-šuj alebo čo, ale tam som akási nervóznejšia. Snažím sa to zvládať, ale keď vytiahne tú tikajúcu vec, ktorú neznášam lebo ma obmedzuje - hovorím o metronóme - tak všetko končí. Vydržím ešte pár pokusov, ale potom nemôžem. Je mi zle, teplo a bolia ma ruky. Nasleduje pár výchovných viet o tom ako by som sa mala aspoň pred koncertom uvedomiť a ako nemám byť detinská, zatiaľ čo ja smrkám a rozotieram si roztečenú špirálu po celom ksichte. Povie, že mám "krivdu" a pustí ma domov len keď sľúbim, že budem cvičiť. Sľúbila by som aj svoju dušu len aby ma po DVOCH hodinách pustila za mojimi milovanými.

ČAJOVEŇ
Prídem, najprv si ma nikto nevšimne, tak tam pol minúty len stojím a nič. Potom sa na mňa vrhne Maggie a čoskoro ma udusí. Podobná dávka uzavretia vzduchu prichádza po informácii, že jej nesiem peniaze. Všetci riešia kino, no áno, mali by sme ísť na Pirátov, dnes. Akosi nemám náladu, ešte je pokazená z toho klavíra, ale myslím, že po chvíli s tými bláznami to prejde. Nejako sa nechám ukecať. Sú štyri hodiny a ja som od rána nič nejedla (okrem malého kúsku makovníka, ktorý som ani nedojedla). Skvelé, zasa budem mrzutá.
Oni idú kúpiť lístky, ostatní sa vytratia ani neviem kam. Ostáva len Maggie, Kejt, Erik, a Dominik. Nuž, podotýkam, že Erik akoby tam ani nebol a Dominik mal zvláštnu chvíľku kedy som ho nespoznávala. Nebudem hovoriť o čom rozprával, ale jedna informácia ma opäť dojala takmer k slzám a to si nevymýšľam. No tentokrát to boli slzy akéhosi zadosťučinenia, nie hlpy výraz, radosti alebo skôr nejakej vnútornej uvedomelosti - i keď tá informácia nie je potvrdená. Je čudné poznať aj túto jeho stránku.
Keď sa Erik akosi prebudil vypadlo z neho - nepriamo samozrejme - že aj on by šiel do toho kina. Všetci sme sa ponúkli, že u dáme lístok, ale akosi sa nikto nemal k činu tak hovoríme si - pôjdeme vypýtať.
Zvláštny pocit, stáť na ulici a tváriť sa ako maturant - i keď jediná, ktorá niečo robila bola Maggie, my ostatní sme hľadali peniaze vo fontáne! Potom prišiel Oó veľký Óvokaki (čítaj: Kováč) a prispel plnou sumou ba ešte aj väčšou.
A tak všetko v poriadku, ide sa do kina. Medzitým mám dojem, že sako mojej mamy si vyskúšala celá grupa, ale nevadí.

MIRAGE (Le)
Vojdem do Mirage-u a čosi ma osvieti, pozriem pred seba a kto by to nebol? Andrej! Môj najblonďavejší bývalý  spolužiak, hovorím, že je tu aj Aďo. Môj najtreworovejský bývalý spolužiak. Super, krásne stretnutie kamarátov zo školy. Kecám s nimi, ale len málo. Nestíham. Len tak, že kam idú na školu a tak - no čo iné sa viete opýtať deviataka. Musím sa s nimi - i ke´d nerada - rozlúčiť. Kino čaká. Zasa sa nemôžeme nájsť. Sakra, my nič iné nerobím len sa hľadáme. Volám Kejt. Zasa nedvíha, no čo nevadí. Na WCkach sa zľaknem podivne zaobleného zrkadla a pohybujúceho sa odrazu, i keď ja stojím. O tom potom...

KINO
Malé, útulné, pohodlné. Také dobré miesto som ešte nikdy v žiadnom kine nemala. I keď, kvôli nemu Kejt riskovo rozhovor - skôr monológ - k nejakému chalanovi čo mi sedel na mieste. Môj sused zľava bol Anjel, základné pravidlo? Nesmej sa, keď nieje niečo všeobecne vtipné, budeš za čudnú. Z prava nejaký nadávajúci trojmetrový mladík. Nou koment..
Film bol skvelý, trochu ma bolia oči, ale zážitok to bol skvelý. Po veľmi dlhom čase som zasa zatúžila byť morskou pannou.

KEJT, ESCAPE a DOM (KEaD)
Nuže, jedna mimožilinčanka a druhá predmešťanka sa vyberú do klubu.. A samozrejme ja, mestské dieťa im  musím ísť ukázať kde to je aj na úkor toho, že mám byť o 10 minút doma.
Ukázala som, Maggie ma odkopla, počkala so mnou v buse som sa viezla s nejakými podivnými ľuďmi.

Teraz by to chcelo niečo veľmi pekné sa srdcervúce, ale čo povedať?
Je normálne ak naši prkladatelia titulkov urobia z "I love you" "Mám ťa rád"? :)

Tak teda ak by som použila túto fintu fň tak... I love you

To čo tu predvádzate s tými knihami v rukách....

...to je všetko iné len nie čítanie.  (Peter Handke)
Postavy z kníh. Hovoríme si - vymyslené perzóny autorov na ktorých si o 20 rokov nikto nespomenie, zapadnú prachom. Ale je to naozaj tak? Sú to naozaj vymyslené charaktery? Všetci predsa na tvorivú činnosť potrebujeme inšpiráciu. Nedokážem niečo (aj sebeväčší brak) napísať bez kúska inšpirácie alebo nápadu (najlepšie nápady prichádzajú večer pred spaním čo je škoda, lebo ráno keď vstanem tak si nič z toho nepamätam). Tak späť ku knižným postavám. Hrdinovia, záporáci, hysterky, blázniví, utiahnutí, prekvapiví..
Fajn, netvrdím, že niektoré nie sú vymyslené a teda autorom idealizované, ale väčšina vedľajších postáv všetkých autorov a kníh sú inšpirované ich blízkymi alebo príbehmi, ktoré niekde počuli. Skrátka nie sú z ich vlastnej hlavy. Myslím si, že súhlasíte. Preto nemôžeme tvrdiť, že Hugov Quasimodo bol vymyslený. Tento človek naozaj žil, takmer všetko sa stalo takmer rovnako. Myslím sí, že celý Zvonár u Matky Božej je len zbeletrizovaná, zoširoka opísaná legenda, ktorú mladý autor počul niekde v Paríži, v nejakom hostinci pri pohári nejakého nápoja. A ako to viem? Ako viem, že Quasimodo žil? ...existuje záznam o tom, že v katakombách katedrály Notre Dame našli dve, do seba zakliesnené kostry, ktoré sú podľa antorpológov podobne staré ako tvrdí román. Jedna z nich ve výrazne deformovaná (má poškodenie chrbtice) čiže sa predpokladá, že je to esmeralda s Quasimodom. Román hovorí, že po tom ako ju viac mŕtvu ako živú  odviedol z popraviska odišli nikto nevie kam. A teda tento dokument môže byť pravdou. Vráťme sa ku knihám. Čo sa ženských románov týka, predpokladám, že ani spisovateľ s nevyčerpateľnou dávkou nápadov nedokáže vymyslieť ženu, ktorá by niekoho charakterom prekvapila. Mali sme tu také čo by položili život, ignoranstské, obyčajné, paničky so zdvihnutými nosmi, radodajky, úlisné (to viac chlapi), ale aj milé, zlaté, krásne, nádherné, ktoré si svojím prapodivným správaním získavali srdcia všetkých mužov a potom im ich lámali, ďalšie nerozhodné... A takto by som to mohla menovať do večera. Sci-fi to je žáner, ktorý je v tomto najoriginálnejší, no aj v ňom sa dá nájsť klišé. Niekto niekam ide, niečo nájde, niečoho ho napadne, usmrtí ho to a vezme mu to čo on našiel a teda sa to nikdy široká verejnosť nedozvie. Prekrásne!
Historické romány - niet o čom. Je jasné, že nič viac ako nepodstatné detaily nemôžu byť zmenené.
Tak čo, ešte stále si myslíte, že každá kniha je niečím výnimočná? Aj napriek svojej druhovej podonosti a naštrbenej originalite, každá skrýva iný príbeh - nemôžeme porovnávať Heathcliffa so Stevensnoým Beznohým kapitánom i keď obaja boli krutí a agresívni.
V tom je čaro príbehov vpísaných do kníh. Nuž, ale verím tomu, že vy všetci o tom viete svoje.

*Tretia osoba je skvelá, môže sa vykecať.*

*Mlčky sedí vo svojej izbe a ťuká do klávesnice Notebooku. Nemá čo by povedala a nemá ani komu. Z inej izby sa ozýva hlasná zvučka športového spravodajstva a chrapot jej otca. Pred chvíľou dopozerala film , ktorý v nej vždy vyvolá zvláštnu náladu. Je sobota. O minútu osem, večer. Od rána jej štrajkuje internet a teda nemá žiadnu nádej na záchranu nálady od ľudí, ktorých má rada a vie, že by jej pomohli. Nevadí. Počká kým príde jej mama z divadla a potom pôjde spať. Je to nudný život, Francúzi by povedali „Métro-boulot-dodo“. Vyjadruje to formu stereotypného života. Ani nevie nad čím premýšľať. Len tak píše čo ju napadne. No prečo nemôže mať život ako vo filmoch? Prečo jej bytie nemôže byť komédia? Alebo aspoň thriller? Toto čo ona prežíva jej príde ako bezdejová fraška nehodná ani len do kabaretu pre opilcov. Vzdychne si. Ešte raz skúsi vytiahnuť kábel od netu z počítača a znovu ho tam so zúrivým psychopatickým výrazom vrazí. Opäť sa jej objaví len žltý trojuholník oznamujúci, že nemá žiadne pripojenie do siete. Nerozumie tomu veď ráno to išlo až do chvíle kým to neodpojila a nešla otcovi do kuchyne prečítať o dátach v baktériách. Potom sa vrátila späť zapla to a odvtedy je tam ten trojuholník. Magori! Pevná linka hluchá, cíti sa ako v Egypte. Tam sú tie nepokoje. Môže to zabaliť a začať sa učiť alebo si čítať, ale na čo? Netrápi ju, že o sebe hovorí v tretej osobe. Tvári sa ako malé dieťa čo sa o chvíľu rozplače. Chýba jej skutočný priateľ. Aspoň jeden čo by sa aspoň raz úprimne opýtal ako sa má a ako sa cíti, či jej je dobre. Nikoho takého nemá. Jej svet je plný hercov čo sa tvária na dobrých a spravodlivých a tí, ktorí takí naozaj sú sa hrajú na bezcitných. To naozaj len ona pociťuje krivdu alebo je takých zúfalcov viac? Uvedomuje si, že tá strata priateľov nesúvisí so zmenou školy lebo na starej škole boli len tí falošní, ale možno, že to len konečne pochopila. Ona ich považuje za zlých aj keď oni sami seba možno nie. Ju to už nebaví tváriť sa na dobrú a milú aj keď taká nie je. Nie vždy. Je náladová, taká hrozne náladová. Všetci to vedia a keď je na nich zlá buď odídu alebo jej nadajú pričom ona potrebuje iba podať ruku alebo povedať pekné slovo. Možno sa porozprávať. Kašlať na to, asi je to len paranoja. No tá myšlienka ju prenasleduje stále častejšie a pomaly prichádza na to, že je jej lepšie keď je sama. Nie s nimi. Sebe sa síce nevyrozpráva, ale sama sa uteší a je jej aspoň trochu lepšie. V jej okolí je len málo ľudí mimo jej najbližšej rodiny, ktorých má rada. Všetci tí, ktorých by dokázala považovať za priateľov sa dajú zrátať na prstoch možno troch rúk. Ona takto nechce žiť. Kde na svete sú ľudia srdečnejší? Kde je mentalita, ktorá by jej vyhovovala? Aj napriek tomu, že od malička sa pozerá na hercov čo sa stále pretvarujú ona už viac nechce. Ak by to mala robiť na úkor toho, že bude taká aká chce byť. Nehrozí jej schizofrénia, to skôr iným. Urazí ich? Im to nevadí. Na druhý deň sú v pohode. Nadá im? Tiež im to nevadí. Pošle ich do preč. Nič to s nimi nerobí. Tak kde sú časy priateľstva na život a na smrť? A kam odišli ľudské city a vyjadrenie túžob? Prečo sú všetci pretechnologizovaní? Ona sa cíti ako odľud, keď sa na to všetko pozerá. Chcela by zmeniť svet a jeho osud, alebo aspoň ten svoj, ale ako? Ako môže malá osôbka z malého mestečka zmeniť chod sveta? Jediné čo môže je odísť. Ďaleko, preč, niekam kde bude sama. Bez ľudí.. Zrazu sa jej pľúca prudko naplnia vzduchom ona otvorí ústa a nahlas vykríkne* Dosť!