War for peace (Vojna mieru) - 1. časť (Eltai)

„Hej ty pes, vstávaj!“ ucítil som na rebrách náraz ťažkej nohy Hanského muža.

„Čo chceš, Samuel?“ opýtal som sa muža s tmavou pokožkou lemovanú jazvami z bitiek, ktoré vyhral vďaka svojmu obriemu telu a svalom, nie mozgu.

„Máme prácu, môj malý biely kamarát.“ Pozbieral som sa z prachu a vyrazil za Samom. Volám sa Eltai, mám 21 rokov a narodil som sa do sveta, ktorý už dávno nie je to čo býval, otca si nepamätám a matka bola jedna z tých ľahších diev.  Mám čierne vlasy rozstrapatené každým smerom, moje telo nie je ani zďaleka tak mohutné ako hanských mužov, avšak bohovia ma obdarili rýchlosťou a silou neprimeranou mojim rozmerom.

„Čo za prácu zasa máme?“

„S blížiacou sa vojnou musíme pripraviť zbrane a povynášať ich z podzemia.“

Mesto Han je ukryté hlboko pod zemou, nekonečné labyrinty cestičiek a uličiek vedú vždy iba k ďalšiemu a ďalšiemu rázcestiu a takto je to v celom meste. Je nás sotva päťdesiat tisíc, no do vojny nás pôjde len úbohých tisíc.  A prečo je vojna? Kvôli tomu, čo Hani nemajú. Kvôli vode. Mne je koniec koncov jedno, či bude vojna, alebo nie, viem, že tam nezomriem.

„Počuj Eltai, čo ak v tej vojne zomrieš?“

„Sam, veríš tomu, že by ma nejaký z tých nafúknutých žabiakov z Loupu mohol  zabiť? Čo všetko sme si už spolu preskákali a koľkokrát sme už mali byť pod zemou a pozri sa na nás, celý Han nás pozná a bojí sa.“

„To máš pravdu, boja sa ťa natoľko, že ťa nechávajú spávať na ulici medzi odpadkami.“  Cítil som, ako sa škerí, aj keď kráčal predo mnou.

„Stavím sa, že ich zabijem dvakrát viac ako ty!“ vyhŕklo z neho napokon.

„A o čo sa chceš staviť? Nič nemáš.“

„O dva litre vína a jednu Loupskú devu.“

„Ohó, hovoríš to tak, ako by si v Loupe vlastnil bordel.“

Konečne sme dorazili do skladiska zbraní.

„Vy dvaja tam, tie meče, na povrch s nimi!“ zhúkol majiteľ skladov.

„Tak Sam, ukáž čo je v tebe a vynášaj ich na povrch, východ je odtiaľto 10 kilometrov, ak by si zabudol, tam tým smerom.“ Ukázal som na sever mesta.

„Si vtipný ako vždy, ale v tomto skladisku je aj výťah, ktorým sa dostaneme na povrch hneď.“

War for peace (Vojna mieru) - 5. časť

Vrma utíchla, no ešte stále sa uprostred bojiska nedal rozoznať hrášok od fazule. Kričiaci Loupi ostro kontrastovali s vrieskajúcimi Hanmi. Občas sa niekde dal zahliadnuť prúd krvi, ktorá práve opustila telo majiteľa. Šípy lukostrelcov sa  v pravidelných intervaloch objavovali vo vzduchu a hneď za nimi zas guľky z pištolí. Zasahovali ciele. Front pulzoval keď mŕtve telá dopadali na vlhkú pôdu. Ja som stále napäto stála na svojom stanovisku a nezmohla sa na viac ako použitie istej veľmi prospešnej kliatby, ale len pre mňa.

„Cor lapideum!“ zašepkala som rázne a v tom okamihu sa moja duša pripútala na vlčí kameň v mojej ruke. Asi na dve sekundy som stratila vedomie, bol to čas kým moja duša nebola ni vo mne ani v magickom kameni v mojej dlani.  Je to ochranné kúzlo pre čarodejníka. Kým existuje kameň alebo aspoň jedna jeho časť mág nemôže umrieť. Je však veľmi, veľmi  vysiľujúce. Silné a vysiľujúce. Teraz môžem robiť čokoľvek až do chvíle kým znovu nezaspím. Môžem sa nechať zraniť a rana sa zahojí rýchlejšie, toto je asi najväčšie pozitívum tohto kúzla hodiaceho sa práve na takéto boje.  Svoju dušu som si založila do tajného vnútorného vrecka v čižme. Teraz som pripravená, môžem začať skenovať okolie. Rýchlo na stranu Hanov sa viem dostať iba jediným spôsobom keďže behať neviem. A bude to efektné.

„Midi-Devilius“ To najúžasnejšie čo dokážem urobiť. Kúzlo sa volá Demonologie. Okolo mňa sa zdvihol vietor a prach, mala som pocit, že moje okolie sa na malú chvíľu spomalilo. Zrak sa mi zatemnil a sila vo mne sa zdvojnásobila, pocítila som náhly príliv energie a z chrbta mi vyrazili dve obrovské tmavomodré, skoro až čierne, krídla. Zamávala som nimi a odrazila sa od zeme, celé toto prebehlo akosi mimovoľne a moje vedomie bolo oťapené. Bola som viac démon ako človek. Vzlietla som a letela ponad bojisko asi 4 metre nad zemou. Zbadala som tam dole v urputnom boji Géroma s nejakým Hanom. No to čo on vidieť nemohol, a ja áno, bol lukostrelec mieriaci presne naňho a chystajúci sa vystreliť. To som dovoliť nemohla. Zletela som nižšie a skopla toho Hana z jeho pozície. Strašne som zapišťala. Všetky pohľady sa na sekundu upreli na mňa. Nikto netušil čo som a kde som sa tu vzalo. Nikto nevedel s kým vlastne som. Aby som demonštrovala to aká som silná a s kým som vletela som presne do stredu stretu dvoch línii. Všetci predo mnou ustupovali a nikto sa neodvážil zaútočiť. Hanov som nezabíjala, len som ich trochu omračovala, boli paralyzovaní kúzlom, ktoré sa vznášalo okolo mňa, ale na Loupov pôsobiť nemohlo.

 Bola som sama so sebou nadmieru spokojná, nikoho som nezabila a zároveň som zachránila niekoľko životov mojich krajanov. Zrazu sa však stalo niečo čo som nečakala a prišlo to v tom najnevhodnejšom okamihu. Náhle som začala strácať energiu a kúzla strácali svoju moc, práve vtedy som sa ešte stále nachádzala na prelome našej a nepriateľskej línie. Do pľúc sa mi už nezmestilo toľko vzduchu ako pred chvíľou a ja som vtedy mala pocit že o moment umriem. Nevládala som už ani mávnuť krídlami, zrak sa mi znova zatemnil a ja som padla k zemi. Už som na sebe nemala čierno-tmavomodré perie, ale moje kožené brnenie. Mala som škrabanec na tvári no netrápila som sa, mal by sa zahojiť relatívne rýchlo. Oveľa viac ma trápilo, že som sa naraz cítila tak veľmi bezbranne. Premáhala ma silná potreba spať, avšak všade okolo mňa sa bojovalo, niečo také som si nemohla dovoliť. Tasila som meč a s námahou som sa postavila na nohy. Od môjho kameňa odkiaľ by som mohla zasa kúzliť a dobiť si tam energiu ma delilo  asi 500 tiel, živých i mŕtvych. To nezvládnem!

Zdvihla som tvár k nebu a po prvýkrát prosila niečo tam hore nech mi pomôže. Nech nedovolí aby som tu zomrela. Po líci mi stiekla slza a ja som si s ňou zotrela aj polo zaschnutú krv z rany po meči. Padla som na kolená a oficiálne som bola príliš vysilená aby som bola schopná ďalej bojovať. Bude lepšie sa pre túto chvíľu tváriť ako mŕtva a neskôr, keď to trochu ustane bojovať ďalej. Modlila som sa aby som prežila. Moja tvár spočinula na tvrdej zemi a nič viac si nepamätám. Tak možno dnes naozaj umriem.

War for peace (Vojna mieru) - 4. časť

Namiesto kikiríkania sa ráno na Červenom fronte ozývali cvičné výstrely zo zbraní podivných tvarov aké som nikdy predtým nevidela. To ma prebudilo. Mala som šťastie, že som spala mimo skupinky lukostrelcov, pretože počas noci sa mi z hlavy stiahla moja maskovacia kapucňa a ráno som privítala s vlasmi rozprestretými okolo hlavy ako vejár. Nado mnou stál môj starý priateľ z detstva a vyjavene na mňa civel. Posadila som sa, ospravedlňujúco usmiala a rýchlo si vlasy znova upravila do úhľadného drdolu pod kapucňu. Pomohol mi vstať. Bol to Gérom, naši otcovia spolu lobujú v rade, ktorá zastáva vojnu, sme susedia a on je asi môj jediný takmer priateľ z Loupu. Nikdy som sa k nemu nesprávala vľúdne, avšak v skutočnosti ho mám celkom rada. No on tu umrie, som o tom presvedčená. Mal opásaný opasok s puzdrom na obojručný meč, ale pri pohľade naňho a jeho telesnú schránku som pochybovala o tom, že ho vôbec udvihne. A možno je plný prekvapení.

„En? Preboha, čo tu robíš?“ Pýtal sa keď mi podával pomocnú ruku.

„To sa pýtaš ty? Prišla som bojovať pre lepší svet.“ Vstala som, no musela som sa zasa zohnúť aby som si zaviazala šnúrku na obrej čižme siahajúcej mi až po kolená.  Gér sa rozosmial. Zjavne som ho pobavila. Podceňoval ma, bolo to cítiť z každého tónu jeho smiechu (?). Zazrela som naňho.

 „Hlupák, veď ty uvidíš..“ vyštekla som a odišla.

Celé vojsko bolo už hore. Bojisko v svetle vychádzajúceho slnka bolo priam úchvatné. Červená zem pokropená rannou rosou zmiešanou s ešte nevsiaknutou hanskou krvou pôsobila ako lúka plná vlčích makov. Nezasvätený do situácie by tvrdil, že to nemôže byť nič iné ako raj na zemi. Odhliadnuc od toho ešte stále prenikavého smradu hniloby. Na kopách navŕšených z tiel práve raňajkovali krkavce. Z rozsekaných pozostatkov robili ešte menšie franforce. Všetci nervózne pobehovali po okolí.

„Vojaci! Pripravte sa na všetko. Veľa z nás tu dnes umrie, len aby sme ochránili našu vodu, ženy, deti a vznešené panstvo!“ Pri posledných slovách sa zatváril kyslo, asi aj jemu vrchnosť už ležala v žalúdku.  „No veľa z nás prežije a zaručí sebe aj svojim potomkom česť a slávu! ...“ Na malej vyvýšenine stál veliteľský stan a pred ním náš objemný veliteľ  vykrikoval. Všetci mu stáli čelom, ale ja som po druhej vete odmietla počúvať tie kecy, ktorým oni hovoria „motivačná reč“ alebo burcovanie vojska k lepším výkonom. Chvíľu po tom ako som vypla svoj sluch, odmietla to vnímať a ostala bezducho stáť na svojom mieste ku mne dobehol Gér. Asi už zabudol, že som mu pred chvíľou nadala do hlupákov alebo to vtedy proste len chcel nepočuť. Použil frázu, ktorou si u mňa poriadne šplhol. Netušila som, že ju bude poznať.

„Morituri te salutant, Enigme.“ Jemne sa poklonil a jeho tvár už nebola taká veselá a mladistvá ako predtým. Bol strhaný a zjavne nezmierený s tým, že tu má umrieť. Položila som mu ruku na rameno a po prvýkrát po dlhom čase som využila silu svojho pohľadu. Theurg vravel, že je to vrodený dar a dajú sa s tým robiť divy. Zahľadela som sa mu do očí a jeho zreničky sa rozšírili – stávalo sa to vždy, keď som tento trik využívala.

„Ty tu dnes neumrieš! Nie ak budeš veriť v svoju silu a schopnosti.“ Iba prikývol a ja som ho pustila z kryštálovej klietky svojho pohľadu. Ľudská myseľ je mocná zbraň. Uvidíme či dnes pomôže mne aj jemu.

„Do formácii, vy lenivé prasce!“ Tlob práve začal strácať nervy. Život na fronte sa rozprúdil, zrazu sa tá banda povaľačov zmenila na obrovské mravenisko kde každý vedel kam má ísť, čo si má vziať a nikto sa už neodvážil zastavovať. Vzala som svoj kameň, palicu, pritiahla si opásaný meč bližšie k pásu a rozbehla sa na svoje bojové miesto skôr ako tam budú jatky. Nikto sa neobzrel. Rozložila som si improvizovaný hlavný tábor na už spomínanom veľkom balvane a prvýkrát sa vykašľala na plášť. Zhodila som ho zo seba, lebo zavadzal. V jednej ruke som mala vlčí kameň a v druhej meč, na sebe kožené brnenie, vysoké čižmy a prsteň čo mi otec daroval – vraj pre šťastie. Poryv vetra mi rozvial vlasy, v duchu som zakliala. Všade okolo mňa sa hemžili vojaci vo formáciách, no reč už nebolo počuť, len občasné cinkanie zbraní. Už aj Hani stíchli, vietor náhle ustal.  Zrazu by sa atmosféra dala krájať.

„Vpreeed!“  Zvrieskol veliteľ a asi jednu nanosekudnu po tom sa dali veci do pohybu. Sťažka som dýchala. „Tvoj prvý boj, pokoj Enigme.“ Upokojovala som sama seba a náhle som ucítila príliv energie.

„S čarovaním ešte počkám,“ rozhodla som sa tak, uprostred bojiska bola ešte príliš veľká mela, nechcela som riskovať zabitie vlastných. 

War for peace (Vojna mieru) - 3. časť

No konečne sa dolúčili a sprievod sa pohol, postupovali sme pomaly, nik nespieval bojové burcovacie piesne. Jazdci cválali po vonkajších stranách sprievodu. Niekde na čele bol veliteľ. Nadbehla som si a išla som sa k nemu hlásiť. Pricvála som a zasalutovala. To gesto určite vyzeralo vtipne.

 „Pane, ja som ten mág o ktorom vás informoval Theurg. Budem k vašim službám.“ Jemne som sklonila hlavu a snažila som sa hovoriť hrubším hlasom, aby nemal podozrenie a nenútil ma dávať si dolu kapucňu.

„Ideš dosť na ľahko, chlapče...“

Obočie mi vyletelo až na vrch čela v udivenom výraze, no to on nemohol spozorovať. „Ehm.. Nuž, som mág, my toho nepotrebujeme veľa.“ Hlas mi preskočil.  Zakašlala som.

Pár chvíľ po tomto sme zbadali oproti cválajúceho posla. Vyzeral vyčerpane a zastavil pri nás. „Pane! Pane! Veliteľ Purim je mŕtvy, na fronte zavládla anarchia, ponáhľajte sa.“ Skvele, takže my prídeme do najväčšieho bordelu. Veliteľ, ktorého mimochodom všetci prezývali Tlob, čo v preklade z loupštiny znamená popletený, pošepkal čosi poslovi, zdvihol ruku a ukázal smer zrýchleného pohybu. Všetci tí, ktorých doterajší pohyb sa nedal nazvať ani kráčaním sa pohli a zrazu z toho bol beh.

O malú chvíľu sa pred nami začínalo vynárať bojisko, všade bol zápach zasychajúcej krvi z ktorého mi bolo zle a sladkastý smrad polozhnitých tlejúcich tiel. Zlé jazyky hovoria, že Hani svojich mŕtvych nepochovávajú, ale nechajú ich zhniť, potom ich spália a popol predávajú ako veľmi vzácne korenie do vzdialených zemí. Aj na to sa musím svojho nového budúceho kamaráta opýtať.

„Už chápem prečo sa volá Červený front..“  Povedala som si sama pre seba, keď som zosadala z koňa. Celá zem bola nasiaknutá loupskou a hanskou krvou. To čo sa teraz dialo na posledných miestach boja by sa dalo opísať ako veľký chaos. Všetci už bojovali zblízka. Poslední živí lukostrelci z včerajšej vlny loupských mužov na smrť idúcich sedeli a jedli, podobne ostatní strelci.  Boli ľahostajní k tým čo ešte bojujú a chystajú sa umrieť. Nemal im už kto rozkazovať, keďže Purim už hnil s ostatnými.

„Bojovať začneme zajtra ráno!“ Mohutný hrubý Tlobov hlas sa rozniesol do všetkých kútov nášho tábora. Hani musia asi tiež prestriedať. Práve sa stmievalo a začínal fúkať nepriaznivý vietor nesúci aj hnilobný zápach. Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Takže spánok pod hviezdami sa asi nekoná. Všetci Loupi si vyzliekali plášte, kládli ich na zem a líhali si na ne. Nuž, ani spánok v stane sa nekoná. Na našej strane bojiska stáli len dva stany. Veliteľov a liečiteľský. Ani v jednom z nich som noc stráviť netúžila. Ešte než som sa uložila chcela som si pre zajtrajší boj vyhliadnuť vhodné miesto z ktorého sa dá kúzliť. Uprostred našej strany frontu zo zeme trčal asi do výšky jedného metra obrovský kameň. Všimla som si ho až keď boje ustali.  Nikto odtiaľ zatiaľ nebojoval, ale zajtra začne.

Nadišla noc, odvšadiaľ sa ozývalo chrápanie a cmukanie. Všetci sa chceli vyspať, ale tí čo mali spánok ako myš na vreci pri symfónii chrápania spať nemohli. Zdvihla som sa a išla si ľahnúť opodiaľ. Bola som varovaná, že sa nemám „odčleňovať od stáda“, no spánok je spánok. Princeznej čo spávala na dvoch matracoch sa ťažko zvyká na tvrdosť zeme no napokon, keď som zaspala aj tak mi nebolo súdené vyspať sa. Celú noc ma mátali akési desivé predstavy nadchádzajúceho dňa. V každej z nich ma zabil nejaký Han a ani v jednej som, ako to už v snoch býva, nedokázala čarovať. Tak čo sa stane? Zajtra umriem?

War for peace (Vojna mieru) - 2. časť

Je čas. Odídem s dnešnou vlnou vojenských nadšencov, dnes ich bude tak veľa, že jeden mág hore-dolu, nič sa nestane. Situácia na najväčšom Červenom fronte sa v posledných dňoch veľmi nezmenila, vojaci stále umierajú a do mesta každý deň privezú niekoľko vozov so zranenými. Samozrejme, že len Loupskými. Loupi rukojemníkov neberú kým nemusia a zatiaľ k tomu nedošlo. Poslovia so správami o počtoch mŕtvych sem prúdia takmer neustále. Môj otec a zvyšok vrchnosti má hlavu v dlaniach. Znetvorené telá, rozsekané končatiny, diery v hlavách, krátery po guľkách po celom tele, ľudské vzlyky a mužské slzy, keď toto vidím začínam pochybovať či som sa rozhodla dobre. Utešujem sa len faktom, že ja mám schopnosť nepriateľa udržať od tela. Nemusím sa vyhýbať čepeliam a bojovým sekerám (?) Hanov. Týmto jediným sa môžem chlácholiť.
Musím sa zbaliť, o pár hodín odchádzame. Z Loupu nová línia vyráža už tradične o jednej. Beriem si koňa – moju Nettu, pre rýchly presun, kožené brnenie čo som si dala tajne ušiť, jednoručný meč – s ktorým toho veľa neviem, ale ja ani neočakávam, že nejaký Han by sa dostal tak blízko, svoje vedomosti, ktoré mi do hlavy vlieval Theurg a kameň, malý, dá sa nosiť vo vrecku a pripomína vlka – posvätné zviera Loupov. Plášť, kapucňa, sedlo, upevniť, nasadnúť.. A čo najrýchlejšie k majstrovi. S rodičmi som sa nelúčila, nechala som im obálku s textom :

„Milí rodičia, vy predsa viete, že som tu nikdy nebola šťastná a tak teraz odchádzam. Idem pomôcť svojej vlasti a tomuto zatuchnutému mestu. Snáď sa ešte vrátim. Nehľadajte ma.    Vaša E“

No teraz ísť za majstrom, poslednýkrát. Precválala som zopár uličiek, vyhla sa prekvapeným pohľadom známych môjho otca a z koňa som zoskočila pred dverami nad ktorými sa hojdala tabuľka s nápisom „Bylinky“, potľapkala som svojho hnedáka a vbehla som do vnútra. Majster ani nezdvihol hlavu od medvedieho cesnaku, žil tu v utajení ako bylinkár.

„Enigme moja, v tom koženom brnení vyzeráš tak...Prečo ho vlastne máš oblečené?“ Už bol trochu zábudlivý.

Pristúpila som k nemu. „Majstre, je čas naplniť poslanie nástupkyne Theurga. Odchádzam na Červený front. Prišla som sa...“

„...rozlúčiť, ja viem.“ Vzhliadol a pozrel mi do tváre. „Si odhodlaná, ale strach ťa neobchádza.“

Sklonila som hlavu a on mi zovrel ruku. „Ak to tak má byť a ty máš pomocou zla konať dobro, tak choď. Choď v mene vlka a vráť sa v sláve.“

„Verím, že sa ešte uvidíme, Theurg.“

Nemohla som tam dlhšie stáť, zvony už zvolávali všetkých vojakov na hlavné námestie. Všetci vyzerali tak drsne, meče a strelné zbrane na tom istom mieste v neskutočných počtoch. Tí čo bojovali na blízko nemali kone, len lukostrelci a ja sme ich mali. Jazdci nám chýbali. Bola som tam v ten deň jediný mág a jediná žena. Teda, až na babky liečiteľky, ale tie šli popredu. Nemohla som si dovoliť odhalenie. Svoje dlhé tmavé vlasy, na ktoré som normálne bola hrdá, ale teraz zavadzali, som mala stiahnuté do chvosta a hlavu mi zakrývala čierno-čierna kapucňa. Môj kôň bol rovnako nepokojný ako ja sama. Nikto si nedával na čas, všetci sa lúčili a objímali, v tej chvíli som sa cítila ako najbezcitnejší človek na svete. No ja na front nejdem umrieť, na rozdiel od tých čo teraz plačú a dávajú si zbohom. 

War for peace (Vojna mieru) - 1. časť

Svet po svete, po konci konca, po ľuďoch. Tak zvyknem nazývať túto bizarnú krajinu, v ktorej si tieto pseudotvory chcú hovoriť ľudia. No nemajú právo. Loup - čierna diera, na ktorej to jediné dobré je, že je tu voda – a aj tú nám chcú zobrať tí špinaví HANi – sa rozprestiera ďaleko od všetkého. Naša strategická poloha je povedzme že výhodná, vzhľadom na to, že sme kotlina a sme z troch strán obklopení horami, zvyšok je voda. To jediné čo tu je vzácne. V meste a jeho blízkom okolí žije asi stotisíc ľudí z čoho asi jedna tretina sú bojaschopní  muži, ostatok tvorí vrchnosť – čiže paničky s pudlíkmi, ktorí už dávno nemajú takú farbu akú by mať mali a ich podarení manželíkovia, ktorí sa už keď v rukách držia príborový nôž cítia ako vojnoví hrdinovia, remeselníci  - kovotepci a kovolejári, baníci, obchodníci, roľníci, ženy, starí ľudia a deti. Ja patrím do skupiny nižšej vrchnosti, no žiaľ, pudlíka šedej farby nemám. Som prvorodená a zároveň jediná dcéra skrachovaného aristokrata a jeho manželky z chudobnej meštianskej rodiny. Takže nám ostalo len postavenie, štipka moci a náš kedysi honosný dom. Teraz je podobne hnusne zatuchnutý, prehnitý a na spadnutie ako zvyšok tohto prekliateho mesta. Žijem tu už dvadsiaty rok – áno, mám 19 a ešte stále ma neprestalo baviť nadávať na tento chliev. Nie, nie som obyčajná rozmarná a rozmaznaná deva čo nevie čo chce od života. Jediné čo chcem je nejaký život mať. Nie sa len stále skrývať pri hlase mestského hlásnika alebo ráznom kriku môjho otca. Tajnú útechu mi prinášajú hodiny trávené s Theurgom. Len vďaka nemu nie som bezbranná, podobná svojím rovesníčkam čo pijú čaj so zdvihnutým malíčkom. On ma naučil prebudiť dar mágie v mojom vnútri. Klasické kúzla nie sú jeho špecialitou, dokáže vyvolávať démonov. Theurgom sa nestáva hocikto, nástupcom Theurga sa treba narodiť a zasvätiť tomu celú dušu. Ja som ochotná byť nástupkyňou. Bojové kúzla ovládam na prijateľnej úrovni. O pár dní sa postavím armáde HANov, no môj otec-tyran sa o tom nesmie dozvedieť. On túto vojnu podporuje, tvrdí, že ak HANov vyhladíme môžeme obsadiť aj ich územie a teda lepšie prosperovať, ale ja si myslím, že je to blud. Celá táto vojna je fraška. Akoby sme im trochu vody nemohli darovať, podeliť sa, veď aj oni sú len ľudia... vlastne poloľudia. Majú svoje božstvá, ktorým my neveríme, vraj. Ja osobne som nikdy žiadneho HANa nestretla, pretože ma v Loupe držia pod zámkou. Ale chcela by som. Nepochybne sú medzi nimi aj zaujímaví jedinci od ktorých sa máme čo učiť, neviem prečo si nemôžeme vzájomne pomôcť. Všetci tvrdia, že HANI sú pohanská tlupa zverov, ktoré treba hubiť. A ja, hus, som im asi začala veriť. Preto som sa zaviazala sama sebe, že tam, na fronte nejakého Hana spoznám a utvorím si vlastný názor a nebudem veriť poverám a klebetám, ktoré šíri môj otec i keď ani on ešte žiadneho Hana iste nestretol. Hlúpa politika.. „Mladá dáma, nikam nepôjdeš, vonku to je nebezpečné..“ Ach, rodičia, keby ste len vedeli. Pár dní a pôjdem tam. Zastavím krviprelievanie a potom navždy zmiznem. Napíšem mýtus sama o sebe. „Najnevypočítateľnejšie stvorenie.“ To ťažko. Majster vždy vie čo urobím, no to by zbytok ľudstva musel byť aspoň tak vnímavý ako on. A to nie je. „Ahoj, volám sa Enigme a som nerozumná rebelka.“ Tak by som sa mala predstavovať. Tie dlhé sukne, korzety a plášte ma už nudia. Zväzujú ma a bránia mi v rozlete. Ale veď počkajte, neprajníci, vydržte o pár dní. Odhodím francúzštinu a spôsobné správanie, ktoré mi aj tak nikdy na nič neboli. „Chceš priateľa? Vyvolaj si démona.“ Asi som na to odsúdená, nikdy som žiadnych priateľov nemala a nikdy som po nich ani netúžila, ale čo nie je to po čase byť môže. A práve teraz to prišlo. Tu ma to už nebaví. Preto sa vyberiem do vojny. Umrieť alebo niečo zažiť. Stretnúť priateľa alebo zomrieť v osamelosti na Červenom fronte. Ísť, bojovať a naplniť svoj osud. Všetko je lepšie ako hniť tu. 

Melódia môjho života (Dvanásta časť)

-"Ja som zlá sestra, som zlá duša a ona je tá podriadená. Ak s ňou hovoríš vlastne som to ja len sa neovládam." Víťazoslávne sa na mňa usmeje tá beštia čo ovláda mňa, mätie ma, ale seba samú si ustrážiť nevie.
-"Aha tak." Hlesnem. Som roztržitý, neviem čo skôr i utekať, či si myslieť, že stále to je len ilúzia, napriek tomu, že ona to poprela. No môžeme veriť schizofreničke? Asi ťažko.
-"Budem ťa volať Ilúzia, dobre?" Povedal som to vlastne len preto aby som sám sebe uľahčil funguvanie a komunikáciu s touto osobou-neosobou. Aspoň ju nebudem musieť oslovovať "Hejty". Niečo sa zomelie, ona sa pohne, náhle zmení pozíciu ja nestihnem ustúpiť a o malú chvíľočku cítim chladný dotyk. No tento raz to nie je dotyk rúk, je to oceľ alebo iný kov. Je to čepeľ noža. A kdeže to cítim? S poľutovaním musím usúdiť, že je to krk, tlačí mi nožom na krčnú tepnu.
-"Do riti, tak čo odo mňa chceš? Nič si nežiadala a teraz ma ideš prizabiť?" Rozosmeje sa a spolu s tým ako sa chveje jej bránica, chveje sa aj ona a teda aj nôž na mojom hrdle.
-"Chcela som aby si so mnou hral a ty si namiesto toho nazval moje lyžice podradnými a odmietol si. Mňa aj moje lyžice!" Šepkala to skoro až neľudským hlasom. Začínal som sa skutočne báť, ona bola len hrôzostrašná ilúzia čo nemá konca.
-"Tak dosť! Prestaň!" Kričím vo chvíli keď sa tlak na mojej tepne zvýši.
-"Budeš hrať na mojich lyžiciach?" Má šialené oči, ona celá je šialená.
-"..ale veď je to absurdné! Preboha, ženská spamätaj sa!"
-"Tak budeš alebo nie?" Chýba len málo aby som naozaj začal cítiť teplú životodarnú tekutinu - dokonca moju vlastnú - na svojom krku. Zhlboka sa nadýchnem (I keď je pravda, že sa mi s nožom na hrdle dýcha ťažko).
-"Budem na nich hrať, ak.." Zaškrieka.
-"Ty nie si v pozícii, v ktorej si môžeš klásť podmienky!!!"
-"A predsa ty si tá čo niečo chce, nie ja. Ak ma zabiješ, nič tým nezískaš, ak splníš moju podmienku, získaš veľa." Trochu som zodvážnel, kedysi som totižto niekde čítal, že keď prekonáme svoj strach tak on zmizne. Čo je logické. Ak svoju silnú tanatofóbiu prelomím tak nebudem mať problém odvizane konverzovať s človekom, ktorý sa ma chystá zabiť. No za tú vetu čo som práve vypustil by som si zaslúžil najmenej facku. vyjaednávať by som s nikým radšej nemal, lebo riskujem vlastný krk - a teraz je to doslovné.
Stíchla. Asi premýšľa. Počuť jej dych.
-"Fajn! Aká je to podmienka?" Povie nakoniec otrávene a nanajvýš neochotne. Ale asi tá moja nemiestna poznámka zasiahla cieľ, uvedomila si, že mám pravdu. Takže aj Ilúzie majú rozum.
-"Chcem svoju gitaru. Tú istú starú a osúchanú gitaru, moju lásku, ktorú si mi predvčerom zničila tak bezcitne a nemorálne."
-"To je to čo ti nesplním." Zasa zosilnila zovretie a pritlačila na nôž.
-"..spravila si to isté ako keby som ja tebe spálil tvoje lyžice." Z jej rozprávania som pochopil, že k nim asi má nejaký hlboký citový vzťah. -"Alebo to tak snáď nie je?!" Odvážim sa pootočiť k nej hlavu vo výraze spytujúcom sa na všetko nevypovedané.

(Ospravedlňujem sa za dlhší rozostup, bola som lenivá...)