Chcem to napísať rýchlo, kým mám v sebe emóciu. Takže čujte..
Som človek, ktorý práve dočítal knihu, isto je ten pocit známy pre nás všetkých, ale ja mám akýsi komplex. Na konci každej knihy sa rozplačem. Mrzí ma ako to končí alebo čo sa udialo alebo je mi jednoducho ľúto, že to nemôžem čítať ďalej. Tak je to aj v tomto prípade. Tú knihu som si obľúbila.
Nikdy som si nemyslela, že kniha, ktorá nemá dej môže byť pre mńa taká pútavá a nabitá emóciami. Ale predsa len, Dostojevskij bol pán pera. Kniha, ktorá mi slúžila iba ako predpríprava na Idiota, ale teraz to tak nie je. Asi prozreteľnosť mi ju vvtedy vložila do rúk. Od začiatku clivá, o ľuďoch bez slobody, zločincoch. Trestnica, v hlave obraz vezenia, rinčiace okovy, tá mučivá nesloboda. Všetko tmavé a v pozadí nesúci sa hlas Alexandra Petroviča, ktorý je už mŕtvy, ale jeho zápisky našiel Fiodor vo veciach čo po ňom ostali. Bol to mĺkvy a málo hovoriaci človek. (V skutočnosti to boli zážitky samého Fiodora) Jeho príchod do trestnice, smútok, samota, biľaky, okovy. Priateľstvá, nemocnica, zvieratá... útek. Jeho naturalizmus a pre čitateľa neskutočne traumatizujúci zážitok. Všetko podáva tak ako to je, bez pozlátok a šperkov. Obraz v "očisty" kúpeľov trestancov sa môže javiť ako výjav z Danteho Pekla. Ako rada by som to čítala ďalej, chcela by som vedieť každý detail. No, tá kniha nesie posolstvo.. Silnú myšlienku.
Trestanci čo prebývajú v barakoch sú rôzni. Šašovia aj večne zachmúrení starci a všetci čakajú na jedinú vec. Tri oddelenia, stovky osudov.
Po príchode bol úplne sám, postupne si našiel druhov, ľudí ktorých nechápal (niektorých) ale mal ich rád. ľudí s obsolútne prevrátenými hodnotami. ľudí strápených osudom. Tam som sa rozplakala. Plakala som, ale nie slzami radosti tým, že on konečne vypadne z väzenia, ale kvôli tomu, že tam prežil toho toľko a akonáhle prekročí prah trestnice už nikdy nebude jedným z nich. Ostane mu len biľag, ktorý budú ľudia aj tak prehliadať. Aký krutý dokáže byť osud. Akí odporní môžu byť ľudia.
Keď odchádzal a jeho okovy, ktoré mal bez prestania 4 roky na nohách mu z nich padli bol voľný. No v trestnici nechával kus so seba. Časť svojho života, svojich priateľov.
Nevážime si slobodu pretože nám bola daná, nemuseli sme ju vystáť v pote tváre v rade, ale tamtí ľudia (netvrdím, že tá kniha je aktuálna, v dnešných väzniciach sú ľudia iní) kvôli nej trpia, často sú nespravodlivo odsúdení.
Dúfam, že jej posolstvo mi v hlave aj v srdci ostane ešte dlho. Kniha, ktorú vrelo odporúčam, i keď niektorí z vás ju môžu považovať za brak.
Fiodor Michajlovič Dostojevskij - Zápisky z mŕtveho domu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára