(Samo)vražda

Na nemocničnej posteli kde miznú všetky výhliadky na pohodlný spánok a bezbolestný východ slnka zvíja sa pacient a hrozne kričí. Je to nemocnica kde nie je nik len on. Jeho osobná továreň na bolesť, strach a smútok. Psychiatria. To oddelenie bláznov kde na miesto hláv sestričiek môžete vidieť čo len chcete. Je to to najbizarnejšie a zároveň najtragickejšie oddelenie v tejto nemocnici. Izba bez okien a dverí. Len posteľ a nej zúfalo cez slzy smejúci sa muž. Keď ho sem priviezli - tí sanitári bez tvárí - bol to mladík. A teraz? Šedivý a senilný dedko stále s tým divným pohľadom šialenca.

Zrazu sa tam zjaví biela postava. Smiech ustane. Je to Smrť? Svetlo na konci tunela?
Pomaly sa zväčšuje, umiera? Zo svetelných lúčov vystúpi postava no v rukách nemá kosu. Je to nejaká krásna stvora. Na Zubatú príliš krásna. V ľavej ruke sa dá uzrieť nejaké teleso. Striekačka! Injekcia.
Chlapík sa na posteli metá no tie remene mu bránia v akomkoľvek pohybe.
Sestrička - alebo anjel? - sa približuje s úsmevom na tvári a jemu to začína byť jedno. Nemá kam utiecť a ani nevie pred kým by to utekal. Prestane sa triasť, už sa nebráni.

Mlčky príde až k nemu a pohladí ho po líci, aký reálny je ten dotyk, vo svojom svete už dlho nič také necítil.
Zavrie svoje šialené oči a nechá veciam voľný spád. Počuje ako do striekačky niečo vťahuje. Asi nejaká uspávacia látka alebo čo.
Cíti dotyk ihly na jeho ruke. Skoro až vykríkne, neznáša to.
Nechá to tak. Nevie čo je to za látka. Necíti, že by mu v krvi niečo prúdilo. V tej sekunde mu napadne prečo to necíti, lebo to nie je látka.
Otvorí oči a zazrie ne ňu. Ona má zrazu jeho tvár, jeho hlavu, jeho oči. Akoby si nastavil zrkadlo. Kričí. Veľmi kričí, no už mu aj tak nič neostáva.
Vzduch sa mu kažou sekundou dostáva bližšie k srdcu. A o chvľu je mŕtvy.
Ona vedela čo robí. Pacient mŕtvy, misia splnená.

O pár chvíľ neskôr sa človek, ktorému sa to snívalo zobudí na nemocničnej posteli, uviazaný remeňmi. Leží v izbe bez okien a dverí, na psychiatrii.