štvrtok 19. mája 2011

To čo tu predvádzate s tými knihami v rukách....

...to je všetko iné len nie čítanie.  (Peter Handke)
Postavy z kníh. Hovoríme si - vymyslené perzóny autorov na ktorých si o 20 rokov nikto nespomenie, zapadnú prachom. Ale je to naozaj tak? Sú to naozaj vymyslené charaktery? Všetci predsa na tvorivú činnosť potrebujeme inšpiráciu. Nedokážem niečo (aj sebeväčší brak) napísať bez kúska inšpirácie alebo nápadu (najlepšie nápady prichádzajú večer pred spaním čo je škoda, lebo ráno keď vstanem tak si nič z toho nepamätam). Tak späť ku knižným postavám. Hrdinovia, záporáci, hysterky, blázniví, utiahnutí, prekvapiví..
Fajn, netvrdím, že niektoré nie sú vymyslené a teda autorom idealizované, ale väčšina vedľajších postáv všetkých autorov a kníh sú inšpirované ich blízkymi alebo príbehmi, ktoré niekde počuli. Skrátka nie sú z ich vlastnej hlavy. Myslím si, že súhlasíte. Preto nemôžeme tvrdiť, že Hugov Quasimodo bol vymyslený. Tento človek naozaj žil, takmer všetko sa stalo takmer rovnako. Myslím sí, že celý Zvonár u Matky Božej je len zbeletrizovaná, zoširoka opísaná legenda, ktorú mladý autor počul niekde v Paríži, v nejakom hostinci pri pohári nejakého nápoja. A ako to viem? Ako viem, že Quasimodo žil? ...existuje záznam o tom, že v katakombách katedrály Notre Dame našli dve, do seba zakliesnené kostry, ktoré sú podľa antorpológov podobne staré ako tvrdí román. Jedna z nich ve výrazne deformovaná (má poškodenie chrbtice) čiže sa predpokladá, že je to esmeralda s Quasimodom. Román hovorí, že po tom ako ju viac mŕtvu ako živú  odviedol z popraviska odišli nikto nevie kam. A teda tento dokument môže byť pravdou. Vráťme sa ku knihám. Čo sa ženských románov týka, predpokladám, že ani spisovateľ s nevyčerpateľnou dávkou nápadov nedokáže vymyslieť ženu, ktorá by niekoho charakterom prekvapila. Mali sme tu také čo by položili život, ignoranstské, obyčajné, paničky so zdvihnutými nosmi, radodajky, úlisné (to viac chlapi), ale aj milé, zlaté, krásne, nádherné, ktoré si svojím prapodivným správaním získavali srdcia všetkých mužov a potom im ich lámali, ďalšie nerozhodné... A takto by som to mohla menovať do večera. Sci-fi to je žáner, ktorý je v tomto najoriginálnejší, no aj v ňom sa dá nájsť klišé. Niekto niekam ide, niečo nájde, niečoho ho napadne, usmrtí ho to a vezme mu to čo on našiel a teda sa to nikdy široká verejnosť nedozvie. Prekrásne!
Historické romány - niet o čom. Je jasné, že nič viac ako nepodstatné detaily nemôžu byť zmenené.
Tak čo, ešte stále si myslíte, že každá kniha je niečím výnimočná? Aj napriek svojej druhovej podonosti a naštrbenej originalite, každá skrýva iný príbeh - nemôžeme porovnávať Heathcliffa so Stevensnoým Beznohým kapitánom i keď obaja boli krutí a agresívni.
V tom je čaro príbehov vpísaných do kníh. Nuž, ale verím tomu, že vy všetci o tom viete svoje.

2 komentáre:

  1. Len pre poznámku, čo ma napadla pri čítaní o neoriginalite postáv. Zájdi si do Panta Rhei presne v Auparku a nájdi si stolík s dievčenskými románmi. Kedže nie som žiaden ohrňnos a prečítam si takmer všetko, boli časy, keď som zablúdila aj do tejto "sekcie". A poviem ti, že každá jedna hrdinka v knihe je totálne podobná tým ostatným, druhotné dojmy môže opraviť len napínavosť s akým je kniha písaná. Všetky tie upírie bojovníčky a lovkyňe zombieov, či pirátky sú na vlas rovnaké, už len nájsť dôvod, prečo každá jedna z týchto spisovateliek mala v hlave práve túto jednu typicky drzú a arogantnú, chlapov namotávajúcu a príšerne nebezpečnú slečnu...
    BTW: názov článku je za 100 bodov, myslela som, že bude o niečo inom:D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tento článok som čítal od Martinho komentára, a pokračoval som odzadu. :-D A pri tom Kvasimodovi mi čli po chrbte zimomriavky, nie po chrbte, ale celým telom... ako keď pozerám film a stane sa niečo.. ako Boromir, keď zachraňoval hobitov, a trúbil na ten roh, aby k nemu nabehli všetci skuruti!
    Neviem, či je to ten "zimomriavkový" pocit, ale snáď som sa príliš "nesekol" tým pomenovaním.

    Kde som to? Aha, že sci-fi je super. Povídky Ijona Tichého - konkrétne tá o tom vedcovi pod starou továrňou, ktorý je v každom v perióde svetov, ktoré vytvára vždy nejaký vedec v pod starou továtňou a že sme všetci mechanickí, že všetko je mechanické.

    a potom je tu ešte, dámy a dámy, Douglas Adams a jeho Stopárov Sprievodca Galaxiou, čo je totálna satirická šupa, ktorá zosmiešňuje snáď čokoľvek, čokoľvek na tomto svete, v našich hlavách, akúkoľvek morálnu hodnotu, materialistickú hodnotu, skrátka všetko! A je to, až by som povedal, výsmech ľuďom, ktorí veria napríklad v to, ako sa volajú, v to, že to, čo sem píšem sem skutočne píšem a medzi stlačením enteru a zobrazením hotového komentára neuplynú tisícky rokov zahŕňajúce napríklad aj stonásobné zničenie Zeme. :-D Človek prestane veriť vo vlastnú existenciu, ten chlapík sa tam pohráva s relativitou a na tom je to všetko postavené. V jeho hlave existovali veci ako "vír absolútnej perspektívy". Ten človek dospel podľa mňa k najväčšiemu poznaniu, ktoré aj pochopil, a ponechal si ho, a snažil sa ho takouto formou posunúť ďalej.... Tie príbehy sú klenot. Skutočne.:-D On vraj zomrel skôr, než sa stihol vydať ďalšiu knihu, a tie, čo mu vyšli po celom svete, boli najskôr iba rozhlasovou hrou...
    Ten človek mal originálnosť. Celé to má originálnosť. Je to taký "diss" na Bibliu, hoc obe sú v sekcii "sci-fi/fantasy" asi "na svojom mieste" :D to si čítni, ak hľadáš niečo origoš.

    btw. ten komentár... to, kto ho pridal, to je ako injekcia epinefrinu priamo do žily! ;)

    OdpovedaťOdstrániť