Tak, aby som nejako začala...
V skutočnosti vôbec neviem čo sem budem písať, ale predpokladám, že väčšinou sa budem sťažovať, keďže moje okolie už nezvláda počúvať moje vylievanie duše.
Pevne som sa razhodla, že toto bude môj posledný blog a ak ma omrzí už nikdy žiaden nebude (nakoľko toto je už tretí a tie dva predchádzajúce stroskotali na mojej lenivosti a väčšej túžbe hovoriť ako písať).
Vlastne je pekný pondelkový podvečer a vonku svieti slnko. Obvykle v tomto čase sa drvím franinu alebo píšem nejaký sloh, ale keďže teraz jediné čím som obklopená sú vysmrkané vreckovky a mučivé ticho, ktoré pretne len výkrik andulky na prázdninách (vták môjho uja) tak blúdim po nete a náhodou som narazila na dva blogy mojich priateľov. Jedna šialená - moja spolužiačka. Kto vie-vie. Kto nevie prichádza o veľa.
Druhý - mnou veľmi obľúbený človek. Veľmi vzácna perzóna na zozname mojich priateľov. Milovaný aj nenávidený.
Nuž a ako som na nich narazila hovorím si - ak môžu blogovať oni prečo nie aj ja? O čo som horšia? - nie, preháňam. Tak to nebolo. Skrátka som dostala chuť vrátiť sa k mojej záľube z čias minulých.
Ktovie či sa mi ten "kambek" podarí...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára